Jana Čavojská

Sám a&nbsp;naokolo len nekonečná bieloba. Z&nbsp;pocitu, že sto kilometrov ktorýmkoľvek smerom nie je vôbec nič a&nbsp;on je odkázaný len na seba a&nbsp;svoje schopnosti prežiť, sa dokáže Michaelovi zatočiť hlava. V&nbsp;takých chvíľach sa sústreďuje na malé ciele – prejsť kilometer, prejsť päť kilometrov, rozložiť si večer stan a&nbsp;uchýliť sa doň. „Vtedy sa cítim ako kozmonaut na orbite vo vesmíre. Vojdem do stanu ako do svojej ves­mírnej stanice a&nbsp;tak si okolo seba vytvorím malý bezpečný priestor,“ hovorí fotograf a&nbsp;grafický dizajnér, ktorému pred jedenástimi rokmi na Islande učaroval studený sever a&nbsp;z&nbsp;pobytov v&nbsp;drsnej krajine sa stala závislosť i&nbsp;posadnutosť.

„Po návšteve Islandu som obdivoval fotografie úžasnej hory Nallo vo Švédsku. Vyzerá ako klobúk čarodejníka Gandalfa z&nbsp;Pána prsteňov. Jej meno znamená v&nbsp;saamskom jazyku ihla,“ spomína Michael. „Vedel som, že ju chcem vidieť zblízka.“ Na sólový „trip“ po pohorí Kebnekaise si bez skúseností ešte netrúfal, hoci sa intenzívne venoval športom ako skialpinizmus či lezenie. „Potreboval som si potvrdiť všetko, čo som sa o&nbsp;pohybe v&nbsp;krajine za polárnym kruhom naučil, overiť si výbavu, ktorú som si zaobstaral,“ vysvetľuje. Najoptimálnejšie obdobie na takéto cesty sú mesiace marec a&nbsp;apríl. Saamovia, pôvodní obyvatelia týchto končín, rozoznávajú osem ročných období a&nbsp;majú sto názvov pre sneh. V&nbsp;marci a&nbsp;apríli je už dostatočne dlho denné svetlo a&nbsp;zlepší sa kvalita snehu – zmení sa z&nbsp;prašného na tvrdší –, takže pohyb v&nbsp;ňom si vyžaduje menšie úsilie. V&nbsp;týchto oblastiach sa nachádzajú najstaršie a&nbsp;najrozľahlejšie národné parky patriace k&nbsp;svetovému dedičstvu UNESCO, ktoré sú poslednou nedotknutou divočinou v&nbsp;Európe. Patrí sem aj Národný park Sarek – najcennejšie územie. Ne­existujú tam cesty, mosty, turistické chodníky, ba ani značenie a&nbsp;informačné tabule. Ale štýl ochrany prírody je úplne iný ako u&nbsp;nás. Ľudia sa tam môžu voľne pohybovať, pešo alebo na lyžiach, kdekoľvek prespávať a&nbsp;táboriť. V&nbsp;Škandinávii si skrátka môžu užívať prírodu. Fungujú s&nbsp;ňou v&nbsp;symbióze. No človek je tam prakticky odkázaný sám na seba, prípadne na druhov z&nbsp;expedície, ak putuje v&nbsp;skupine. Michael obvykle robí desať- až štrnásťdňové prechody krajinou. Na lyžiach, ťahajúc za sebou sane. Má na nich naložených 50&nbsp;až 60&nbsp;kíl. Náklad tvorí jedlo, oblečenie, benzínový varič, stan, spací vak, veci na varenie a&nbsp;fotovýbava – fotoaparát a&nbsp;statív. Keď sa na oblohe ukáže slnko, rozkladá solárne panely a&nbsp;nabíja externú batériu, mobil, čelovku i&nbsp;navigáciu. Nejaké spojenie so svetom teda má, používa aj družicový komunikátor. Umožňuje mu stiahnuť informácie o&nbsp;počasí, komunikovať s&nbsp;rodinou, kamaráti môžu jeho pohyb sledovať na mape. Je to tiež jediný prostriedok na privolanie záchrany, ak by sa mu niečo stalo.

Michael nám vysvetľuje, že keď sa chce presúvať z&nbsp;miesta na miesto vo veľmi chladných podmienkach niekoľko dní za sebou, kľúčové je prispôsobiť tempo a&nbsp;rytmus pohybu i&nbsp;spôsob oblečenia tomu, aby sa čo najmenej potil. „Lebo čo je mokré, je mokré navždy. Tam nie je možnosť vysušiť oblečenie.“ Do teplých vecí sa navlečie len počas neaktívnej časti dňa, nie vtedy, keď ťahá sane. „Dá sa povedať, že v&nbsp;tých podmienkach sú perový odev a&nbsp;benzínový varič jediné veci, ktoré dajú človeku lásku,“ žartuje. Počas expedícií využíva polotovary sušené mrazom, ktoré stačí zaliať horúcou vodou. Raňajkuje ryžové alebo ovsené kaše. Má vypočítané, že denne musí prijať štyritisíc kilokalórií, aby vydržal náročný pohyb v&nbsp;studenom podnebí. „Musím sa vykrmovať ako hus v&nbsp;Chorvátskom Grobe,“ smeje sa. Aký rozdiel vo výbave oproti prvým turistom na fotkách spred osemdesiatich rokov, ktoré občas vídava niekde na horských chatách! Až nechápe, ako mohli toto všetko zvládnuť vo flanelových košeliach, svetroch, v&nbsp;tvídových sakách a&nbsp;pletených čapiciach, bez navigácie pomocou družíc a&nbsp;moderných materiálov. Gro denného programu je presun na lyžiach. Možno to znie jednoducho. V&nbsp;skutočnosti je orientácia v&nbsp;bielej krajine nesmierne zložitá a&nbsp;len rozprávanie o&nbsp;nej by stačilo na niekoľko článkov v&nbsp;časopise. Pre Michaela je kľúčová mapa. Samozrejme, môže použiť aj navigáciu, ak ju má práve nabitú. „Ale ak viem, ktorým smerom, ktorými údoliami a&nbsp;sedlami bude viesť moja cesta, a&nbsp;viditeľnosť je dobrá, je o. k. používať mapu,“ vysvetľuje. Keď je viditeľnosť horšia, nastáva problém. „Treba si uvedomiť, že tam nie sú turistické chodníky. Ideme po bielej ploche. Navyše sú to územia, ktoré boli od ľadovej doby schované pod obrovskými ľadovcami. Tvarovanie reliéfu krajiny je toho pozostatkom. Je tam veľa morénových útvarov, vyformovaných pohybom ľadovca. Tie predstavujú bludiská. Neviete, či sa pred vami zrazu neobjaví strmé klesanie alebo stúpanie. Prípadne nezasnežené skaly, ktoré vás prinútia otočiť sa. Takže krajina označená na mape ako rovná plocha znamená, že musíte hľadať, skúšať, vracať sa a&nbsp;hľadať nové cesty.“

Stačí náhle strmé klesanie a&nbsp;ťažké sane, ktoré Michael ťahá za sebou, sa nekontrolovateľne rozbehnú. Každá nehoda sa môže skončiť fatálne. „V&nbsp;tom priestore sa treba pohybovať zodpovedne a&nbsp;nevystavovať sa riziku, hlavne ak je človek sám,“ hovorí. V&nbsp;horskom teréne hrozia aj lavíny. Čo sa týka divých zvierat, najväčší predátor je rosomák. Dokáže skoliť aj soba, takže nejde o&nbsp;žiadneho maznáčika. Michael sa s&nbsp;ním stretol dvakrát. Raz ho s&nbsp;kamarátmi pozorovali približne z&nbsp;dvesto metrov, ako naháňa stádo sobov. Týždeň pred naším rozhovorom sa s&nbsp;ním sám ocitol zoči-voči, zviera bolo vzdialené asi 50 metrov. „Zostal som stáť a&nbsp;nerobil som nič. Nechal som ho prejsť,“ opisuje udalosť. Zatiaľ si vraj ešte nikdy nepovedal, že mal radšej zostať doma. V&nbsp;rizikových situáciách sa skôr snaží konať konštruktívne. Naposledy ho štyri dni trápil hnisajúci palec na nohe – nič príjemné, keď treba urobiť 170 kilometrov v&nbsp;snehu a&nbsp;ľade za polárnym kruhom. Pri putovaní v&nbsp;skupine sa človek môže spoľahnúť aspoň na pomoc svojich druhov. To však automaticky neznamená, že vyriešia každý problém. Stačí zlomená lyža či palica a&nbsp;môže to znamenať koniec dobrodružstva. To sa Michaelovi ani jeho priateľom z&nbsp;expedícií ešte nestalo. No pred dvomi rokmi na najdivokejšom území severu, v&nbsp;pohorí Sarek, sa jednému členovi výpravy počas nečakaného strmého zjazdu tak rozbehli sane, že doslova objali brezu. Následok? Zlomené obe predné tyče. „Našťastie sa nám podarilo opraviť ich a&nbsp;nemuseli sme sa vrátiť.“

Michael občas natrafí na stopy po Saamoch. Na marcovej sólovej expedícii vo švédskom Národnom parku Padjelanta z&nbsp;Ritsemu do Kvik­kjokka prechádzal okolo niekoľkých letných saamskych usadlostí. Zvyčajne ich tvoria malé chyžky na brehu obrovských jazier, kde Saamovia v&nbsp;lete chytajú ryby. Stáda sobov sa obvykle pasú navoľno. Na&nbsp;jar v&nbsp;rozľahlej krajine celé dni nikoho nestretne. Posledná bilancia boli štyria Francúzi za deväť dní. Uprednostňuje cesty osamote alebo ako člen skupiny? „Všetko má svoje plusy a&nbsp;mínusy,“ hovorí. „Ak si sám, musíš toho viac odniesť a&nbsp;môžeš sa rozprávať iba so sebou. Je to výborná psychohygiena. Ale o&nbsp;tú krásu okolo sa nemáš s&nbsp;kým deliť.“ Benefitom expedícií, ktoré sa obvykle dajú dokopy cez internet, je, že stretáva zaujímavých ľudí. Nedávno bol v&nbsp;Nórsku s&nbsp;tímom, v&nbsp;ktorom bola lekárka z&nbsp;antarktickej polárnej stanice, anglický kameraman i&nbsp;nemecký polárnik. „No najzaujímavejšie je, keď si expedíciu človek pripraví úplne sám a&nbsp;nenechá sa viesť vodcom. To je výzva,“ skonštatuje.

Fascinujúce fotografie Michaela Durczoka v GALÉRII

Na severe ho baví unikátnosť zážitku, ktorý nemá každý možnosť prežiť. „Musíš sa absolútne sústrediť len na prítomnosť. To ťa vzdiali od ruchu každodenného života a&nbsp;mentálne veľmi zrelaxuješ,“ tvrdí Michael. Ako naberá skúsenosti, má v&nbsp;hlave ďalšie ciele. Prechod Špicbergmi, Grónskom. Biela stuha, 1 200 kilometrov v&nbsp;nórsko-švédskom pohraničí, ich prechod trvá dva mesiace. Lebo nikdy neviete, aký ste silný, ak to nie je vaša jediná možnosť.

Päťdesiat odtieňov bielej: Náš cestovateľ má za sebou expedície na najmrazivejšie miesta sveta

Výber pre vás

Päťdesiat odtieňov bielej: Náš cestovateľ má za sebou expedície na najmrazivejšie miesta sveta

Súvisiace články

Zamilovaná Demetra: Vybrali sme sa do Grécka osláviť boha Dionýza

Najkrajšiu európsku železničnú trať nájdete na Balkáne: Zarazili nás kontrasty

Záhady starého Egypta: Predavačka melónov pomohla Slovákom k unikátnemu objavu

Únava a nedostatok vojakov: Navštívili sme prvé frontové línie

Výber pre vás