Jana Čavojská

Robert Gatzka pochádza z&nbsp;mesta z&nbsp;priemyselného regiónu Horné Sliezsko. Do Bieščad však chodil s&nbsp;rodičmi každé leto už ako malé dieťa. Neskôr vyštudoval biológiu v&nbsp;Nemecku a&nbsp;venoval sa projektom na reintrodukciu zubrov. Najprv v&nbsp;Nemecku, potom sa presunul na juhovýchod Poľska. Presedlal na projekty monitorovania veľkých šeliem – medveďov, vlkov a&nbsp;rysov. V&nbsp;dedinke Czarna rozbehol Park ochrany bieščadskej fauny spojený so záchrannou stanicou pre zranené zvieratá. „A&nbsp;potom je tu ešte mýtus o&nbsp;Bieščadoch, ktorý pozná každý Poliak,“ hovorí. „Nechaj všetko tak a&nbsp;odíď do Bieščad. Tieto hory pritiahli aj mňa. Tu môžem žiť život, o&nbsp;akom som vždy sníval –&nbsp;uprostred prírody a&nbsp;s&nbsp;veľkými zvieratami.“

Začalo sa to divou mačkou Džuňou. Bola v&nbsp;zoo v&nbsp;Gdansku, z&nbsp;maternice jej vybrali obrovský nádor a&nbsp;hľadali pre ňu nový pokojnejší domov. Majiteľ malého hotela v&nbsp;Czarne v&nbsp;Bieščadoch súhlasil, že sa jej ujme. No keď má jedno zviera, prečo nie viac? Tak vznikla myšlienka parku a&nbsp;záchrannej stanice, ktorú vedie Robert. Poznatky o&nbsp;divokej prírode len tak sype z&nbsp;rukáva. Neprekáža mu spolužitie s&nbsp;medveďmi a&nbsp;vlkmi. „Ľudia s&nbsp;nimi môžu žiť v&nbsp;harmónii, keď dodržiavajú určité pravidlá,“ hovorí a&nbsp;ukazuje mi záchrannú stanicu. Ohradená je len smerom od dediny. S&nbsp;lesom splýva úplne prirodzene. „Začali sme stavať plot. Ale medveď ho dvakrát zvalil. Zrejme sa mu nepáčil,“ žartuje Robert. „Stál v&nbsp;jeho cestičke, ktorou sem chodí na lieskovce a&nbsp;jablká. Tak sme sa prispôsobili a&nbsp;plot nemáme.“

Keď ma Robert vedie do tej časti pozemku, hlasno niečo párkrát zakričí. Dáva medveďovi o&nbsp;nás vedieť. Hovorí o&nbsp;mladom Američanovi, ktorý tu bol nedávno ako dobrovoľník. „Poslal som ho sem skontrolovať klietku pre zvieratá. Vrátil sa biely. Vraj videl medveďa. Predtým som ho naučil, čo má robiť, že vždy musí byť hlučný, aby medveďa na seba upozornil. ,Čo medveď urobil?‘ spýtal som sa. ,Odišiel.‘ ,Tak vidíš,‘ povedal som mu, ,všetko prebehlo presne tak, ako malo.‘“ Klietka v&nbsp;tejto časti záchrannej stanice slúži zvieratám z&nbsp;divočiny, ktoré potrebujú po ošetrení rekonvalescenciu a&nbsp;ktoré potom budú môcť vypustiť naspäť do lesa. Zvyšok záchrannej stanice má svojich stálych obyvateľov. Jej projekt je len v&nbsp;začiatkoch. Okrem Džune sú tu hlavne dravé vtáky, ktoré už nikdy nebudú schopné samostatne fungovať v&nbsp;prírode. Ich klietky dizajnoval Robert tak, aby zapasovali do prostredia. Pri ich inštalácii nemuseli vyrúbať ani jeden strom. Prirodzene medzi ne zapadli, tak ako Robert do tohto kraja.

Hoci tu Robert žije už deväť rokov, miestni mu občas dajú pocítiť, že nie je odtiaľto. Je z&nbsp;mesta a&nbsp;vedomosti má z&nbsp;kníh, hovoria mnohí a&nbsp;nesnažia sa zmeniť svoje staré zvyky tak, aby ich spolužitie s&nbsp;veľkými šelmami, ako sú medvede a&nbsp;vlky, fungovalo lepšie. Robert hovorí, že počet medveďov odhadujú v&nbsp;celom Poľsku na 800 až 1&nbsp;500 – sčítanie sa ni­kdy nerobilo. Majú však ročne iba jeden-dva incidenty, ako nazýva situácie, keď medveď človeka napadne. O&nbsp;riešeniach často prednáša v&nbsp;miestnych kaviarňach, stretáva sa s&nbsp;obyvateľmi, v&nbsp;spolupráci s&nbsp;WWF im pomáha inštalovať elektrické ohradníky a&nbsp;uzatvorené smetné koše.

Hoci sú Bieščady pre minulosť riedko osídlené, a&nbsp;keď na mape vidíte dedinu, v&nbsp;skutočnosti je to len zhluk pár domov alebo malých fariem, ľudia tu aktívne hospodária. Mimo národného parku sa v&nbsp;lesoch vo veľkom ťaží drevo. Farmári pestujú plodiny a&nbsp;chovajú kravy a&nbsp;ovce, je tu veľa včelárov. Robert vie, ako správne postaviť elektrický ohradník tak, aby spoľahlivo ochránil stádo oviec alebo úle pred medveďom a&nbsp;vlkom. Neúnavne opakuje miestnym, aby si elektrinou zabezpečovali aj smetné koše. Spomína nedávnu situáciu zo stanového tábora. „Všetci vedeli, že nesmú nechávať odpadky v&nbsp;plastových vreciach. Nechal ich tam niekto cudzí. Prilákali medvedicu s&nbsp;tromi mladými. Uprostred noci sa otec, ktorý bol v&nbsp;stane s&nbsp;tromi deťmi, zobudil na to, ako hneď vedľa štyri medvede prehľadávajú odpadky,“ rozpráva Robert a&nbsp;dodá mantru, ktorú dookola opakuje majiteľom kempov a&nbsp;organizátorom táborov – žiadne jedlo v&nbsp;stanoch ani zubná pasta, ani len čokoládová tyčinka a&nbsp;žiadny odpad, ktorý láka medvede mimo uzavretých kontajnerov. Bieščady sú aj domovom vlkov. Pre Roberta je to prirodzené. My ľudia vchádzame do ich životného priestoru, nie ony do nášho. „Veľa miestnych stále drží psy na reťazi a&nbsp;nemá ploty. Najčastejšia škoda spôsobená vlkom je, že svorka takéhoto psa roztrhá a&nbsp;zje.“

Kto si chce užiť krásu Bieščad, môže sa vybrať na veľa zabudnutých miest. Sú tu kopce. Opustené údolia. Divoké rieky, vedľa ktorých môžete voľne táboriť v&nbsp;stane alebo karavane. Sú tu oficiálne kempy so všetkou potrebnou infraštruktúrou. Drevené domčeky na prenájom. Chaty. Ubytovanie v&nbsp;súkromí, na farmách, v&nbsp;nocľahárňach horských chát. Sú tu penzióny, hotely. Luxusné hotely, kúpele. A&nbsp;chodí sem veľa turistov. Akoby každý Poliak minimálne v&nbsp;lete naozaj „nechal všetko tak a&nbsp;odišiel do Bieščad“. Na druhej strane, ich pôvodní obyvatelia boli po druhej svetovej vojne vysťahovaní. Keď ešte ne­existovali hranice, žilo tu všade zmiešané obyvateľstvo: Poliaci, Ukrajinci. Lemkovia a&nbsp;Bojkovia – ukrajinská alebo rusínska menšina. Keď sa pozorne zadívate na stráne kopcov, ešte zbadáte pozostatky ich políčok. V&nbsp;lesoch stoja zrúcaniny ich kostolov. Medzi kríkmi pozostatky domov. V&nbsp;zemi vidno staré pivnice. Niekde, napríklad na mieste, kde bola kedysi dedina Jawor, zrekonštruovali pivnice, kríž, cintorín a&nbsp;postavili drevenú maketu stien domu, aby si návštevníci vedeli predstaviť, aké to tu kedysi bolo.

Bieščady sa vyľudnili po výmene obyvateľstva medzi Poľskom a&nbsp;Ukrajinou po druhej svetovej vojne a&nbsp;po takzvanej operácii Visla, počas ktorej odtiaľto nútene vysťahovali ľudí do rôznych kútov Poľska. Väčšina musela odísť na severozápad krajiny. Hovorí sa, že cieľom vlády bolo eliminovať menšiny, takže Ukrajinci mali buď odísť do ZSSR, alebo splynúť s&nbsp;Poliakmi. V&nbsp;dedine Zatwarnica opravila rodina Natanekovcov starú drevenicu a&nbsp;vybudovala v&nbsp;nej malé múzeum. Nazvali ho Ekomúzeum v&nbsp;krajine Bojkov. Opisuje ich rodinnú históriu. Stretávam tu Stanislawa Nataneka. Návštevníkom ochotne porozpráva o&nbsp;tom, čo sa tu pred rokmi udialo. Podobné malé súkromné múzeum je v&nbsp;Zyndranowe. Založil ho Teodor Gocz. Počas operácie Visla sa vyhol deportácii, no úrady ho aj tak prinútili odísť. Po návrate do Zyndranowy dali s&nbsp;manželkou Máriou do poriadku chalupu jeho prastarého otca a&nbsp;vytvorili tam pamätnú izbu lemkovskej kultúry. Vystavili rôzne predmety a&nbsp;nábytok, ktoré jeho starí rodičia kedysi používali. Malé múzeum v&nbsp;niekoľkých drevených stavbách – obytnom dome a&nbsp;hospodárskych budovách – má spoločný dvor s&nbsp;domom, ktorý obýva pani Mária. Spomína na to, ako dedinu zničili. Najprv ju zdevastovali krvavé boje počas druhej svetovej vojny. Potom časť obyvateľov úrady prinútili odísť do ZSSR. Tridsaťštyri rodín vysídlili v&nbsp;roku 1947 v&nbsp;rámci operácie Visla. Do dediny prišlo desať osadníkov. Zvyšok domov zbúrali alebo vypálili. V&nbsp;roku 1949 sa vrátili dve rodiny, v&nbsp;roku 1957 ďalších osem rodín. Svoje domy si museli od osadníkov odkúpiť naspäť. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Aj rodina starostu mestečka Cisna Dariusza Wethacza má za sebou históriu núteného vysťahovania. Cisna je jedno z&nbsp;turistických centier regiónu. Trvalo tu žije až 1 749 ľudí. Počas letnej turistickej sezóny sa ich počet strojnásobí. Je tu základná škola. No kto ide na strednú, musí bývať na internáte, najbližšia je v&nbsp;meste Sanok vzdialenom 60 kilometrov. Je tu najviac obchodov a&nbsp;veľa možností na ubytovanie, dokonca aj bankomat – pozor, hoci sú Bieščady stále regiónom hotovosti a&nbsp;nie je úplne samozrejmé zaplatiť kartou, veľa bankomatov tu nenájdete. V&nbsp;Cisne sa nachádza aj jedno z&nbsp;hlavných bieščadských turistických lákadiel – úzkokoľajka, ktorá kedysi slúžila na zvážanie vyťaženého dreva z&nbsp;hôr. Tridsaťosemročný starosta, ultratrailový bežec, ktorý tu začal organizovať horský beh Ultra Bies, sa rozhovorí o&nbsp;histórii svojej rodiny. Vraj v&nbsp;okolí nepozná veľa ľudí pôvodom z&nbsp;Bieščad, ktorí tu majú korene. Obyvatelia sa väčšinou prisťahovali v&nbsp;60., 70. a&nbsp;80. rokoch minulého storočia. „Ale môj prastarý otec sa narodil na tom istom pozemku, kde žijem ja teraz. Počas operácie Visla vysťahovali aj jeho s&nbsp;rodinou. Na zbalenie dostali pár hodín. Vysídlili ich do Košarín na severe Poľska.“ Prečo? „Vláda chcela mať istotu, že tu nebude žiadne zmiešané obyvateľstvo. Môj starý otec sa po deviatich rokoch vrátil. Ale takto sa vrátilo veľmi málo ľudí. V&nbsp;Bieščadoch je veľa dedín, kde žije iba pár ľudí. Alebo vôbec nikto, napríklad v&nbsp;Lopienke.“

Dariuszovi je ľúto, že sa o&nbsp;týchto udalostiach so starým otcom dôkladne neporozprával. Zachovalo by sa tak viac dôležitej rodinnej histórie. „Bol som primladý na vážne otázky. V&nbsp;sedemnástich som odišiel do Kanady. Dospelý rozhovor so starým otcom som už nestihol.“ Vie však, že nebolo ľahké vrátiť sa z&nbsp;Košarín do Bieščad. Bolo to ďaleko. V&nbsp;50. rokoch minulého storočia v&nbsp;Poľsku, stále zjazvenom vojnou, doprava poriadne nefungovala. Dariusz žil v&nbsp;Kanade sedem rokov. Živil sa ako pokrývač striech, potom si založil firmu. „Aj môj praprastarý otec na začiatku 19. storočia odišiel do Ameriky. Pracoval tam v&nbsp;baniach. Aj on sa vrátil domov. Rovnako ako starý otec a&nbsp;ja. Rozhodol som sa vrátiť z&nbsp;Kanady, postaviť si na našom rodinnom pozemku dom a&nbsp;tu vychovávať svoje deti.“

Z&nbsp;úzkej hlavnej cesty musíte odbočiť na nespevnenú lesnú cestu a&nbsp;stúpať pár kilometrov do kopca, aby ste sa dostali na úplne čarovné miesto. Volá sa Tabun, ide o&nbsp;huculský žrebčín. Tabun je po poľsky konské stádo. Na kopci vidíte tradičný drevený dom, majú tu aj ubytovanie pre turistov, pri ňom skleník, saunu, kaďu, zipline a&nbsp;iné atrakcie pre deti... Len stajne tu nikde nie sú. To preto, že huculy, kone, ktoré sú potomkami divých koní karpatského oblúka, žijú celý rok pod holým nebom. Aj v&nbsp;zime. Aj v&nbsp;období, keď rodia mláďatá. Stádo sa dokáže obrániť aj pred vlkmi. Sú to silné a&nbsp;odolné zvieratá. Rodina Myslinských, ktorá ich tu chová už štyridsať rokov, ponúka návštevníkom jazdu po okolí. Bez sedla. Držíte sa iba rozviatej konskej hrivy. Agáta sa sem vydala z&nbsp;Varšavy. „Chodila som sem každý rok na prázdniny. Raz som prišla na ranč jazdiť, zbadala som Jašeka a&nbsp;zamilovali sme sa do seba.“ Dnes majú dvoch malých chlapcov a&nbsp;Agáta okrem starostlivosti o&nbsp;ubytovaných hostí pracuje ako logopedička v&nbsp;škole v&nbsp;dedinke Polana. Konštatuje, že život v&nbsp;prírode mala vždy radšej než rušnú Varšavu. Ale na rozdiel od manžela, ktorého sem jeho rodičia priviezli ako štvormesačného, má pred medveďmi rešpekt. „Raz som bola na prechádzke s&nbsp;kočíkom, keď som jedného stretla na cestičke. Odvtedy radšej sama po okolí nebehám... Vlky nám zas pred tromi rokmi roztrhali psa. Túlaval sa po okolí, nikdy sme ho nepriväzovali pri dome.“ Aj Agátin svokor Stašek sa sem prisťahoval z&nbsp;Varšavy. Bolo to v&nbsp;roku 1983. Bieščady boli vtedy prázdne a&nbsp;Stašek vraj rád čítal knihy o&nbsp;pôvodných Američanoch, ktorí jazdili na koňoch bez sediel. „Bol to veľmi divoký muž. Túžil po divočine. Bieščady boli najdivokejšou časťou Poľska. Preto prišiel aj s&nbsp;manželkou sem. Najprv skúšali chovať ovce a&nbsp;kravy, ale z&nbsp;toho nevyžili. Tak kúpili huculské kone.“ Podľa Agy a&nbsp;Jašeka je koňovi bez sedla lepšie. Nič ho netlačí, nezväzuje, nemusí niesť záťaž navyše. Tridsaťosem huculských koní, ktoré chovajú, žije celý rok na pastvinách pod holým nebom a&nbsp;oni každý rok predávajú žriebätá. Tie, ktoré si nechávajú na jazdenie, začínajú trénovať až ako trojročné. Huculy majú u&nbsp;nich dlhú a&nbsp;radostnú mladosť.

Ideme na prechádzku na koňoch. Ujde sa mi Gerda. Nenarodila sa na ranči. Od niekoho ju kúpili, bola divá, nedokázali si s&nbsp;ňou poradiť. Museli ju dať na výcvik skúsenej cvičiteľke. „Dali sme jej divého nezvládnuteľného koňa a&nbsp;vrátila nám Gerdu,“ zasmeje sa Aga a&nbsp;Jašek mi zatiaľ pomáha hore – nie do sedla, keďže jazdíme bez sediel, ale na rozložitý Gerdin chrbát. Agáta zatiaľ hovorí o&nbsp;živote na samote. Miesto, kde žijú, je nádherné. Lesnú cestu v&nbsp;zime síce zasype sneh, ale je ho oveľa menej ako v&nbsp;minulosti a&nbsp;pár kilometrov deti nemajú problém prejsť, prípadne ich rodičia ťahajú do školy a&nbsp;škôlky na sánkach. V&nbsp;Polianke je aj malý obchod, väčšie supermarkety sú v&nbsp;Ustrzykách Górnych, vzdialených asi dvadsať kilometrov. Jašek si spomína na zimy, keď bol malý. Lesná cesta bola vtedy neprejazdná minimálne mesiac. Rodina zostávala odrezaná od sveta. Do školy sa dostal iba na lyžiach. Aj vtedy sem chodili turisti. Ale nebolo ich toľko a&nbsp;boli iní. Nezostávali v&nbsp;mestách, kaviarňach, baroch a&nbsp;reštauráciách. Spávali v&nbsp;stane alebo pod holým nebom, všetko si niesli v&nbsp;batohu na chrbte, večer spievali pri ohni s&nbsp;gitarou a&nbsp;cez deň kráčali po horách, stúpali na kopce, túlali sa po zabudnutých miestach.

Keď bol Jašek malý, v&nbsp;Bieščadoch ešte bežne pálili drevené uhlie. Tradične to tu robia vo veľkých kovových kotloch – vynález Varšavskej univerzity zo 60. rokov –, väčšinu vyrobili rozpálením železničných cisterien. Dreva tu bol vždy dostatok. Pred dvadsiatimi rokmi sa povolanie uhliara stalo veľmi populárnym. Uhlie vtedy potrebovali továrne, nepoužívalo sa na gril tak ako teraz. Do Bieščad prichádzali muži vyslovene za zárobkom. Rok, dva, tri, päť pálili drevené uhlie a&nbsp;boli králi a&nbsp;potom sa zas vrátili domov. Dnes je toto remeslo na ústupe. Obrovské kovové kotly nachádzam ešte na viacerých miestach neďaleko dedín. No ich majitelia tu už nepracujú. Dozvedám sa o&nbsp;uhliarovi Zygmundovi Furdygielovi, ktorý by mal stále páliť neďaleko dedinky Stežnica. Idem tam. Hoci je tu ešte stále bilbord s&nbsp;reklamou na miestnu reštauráciu, kotly sú vychladnuté a&nbsp;prázdne a&nbsp;ani v&nbsp;jednoduchej búde vedľa nikto nie je.

Tip na ďalšie miesto. Szczerbanówka. Kotly tam sú, ale nikto nepracuje. Lesní robotníci vedľa vláčia na kopu vyťažené kmene stromov. Marcin, ktorý je vo svojich 27 rokoch pre všetkých záhadou – ako to, že sa mu chce lopotiť s&nbsp;vypaľovaním uhlia? –, páli len od pondelka do štvrtka. Neustále však pália neďaleko dediny Radoszyce. Partia nadšencov tam drevené uhlie predáva, no fungujú aj ako ekomúzeum tohto starého miznúceho remesla. Majú tri kotly zo starých železničných cisterien a&nbsp;každý druhý deň v&nbsp;jednom zapália oheň. Drevo vnútri tlie 24 až 50 hodín. Na všetko vrátane návštevníkov dozerá Bartosz Wrona. Brvná sú ako dokonalé puzzle uložené vnútri pece s&nbsp;čiernymi, ale nie zhorenými drevami z&nbsp;predchádzajúceho výpalu uprostred a&nbsp;Bartosz dovolí jednému z&nbsp;návštevníkov podpáliť ich. Keď vnútri dostatočne stúpne teplota, treba zakryť otvor navrchu pece a&nbsp;každú škáru utesniť hlinou. Nie je tam priveľmi horúco? „Je, ale aj tak ideš a&nbsp;urobíš to,“ utrie si Bartosz pot a&nbsp;horúčavu z&nbsp;tváre. „Niektorí návštevníci mi hovoria, že som málo autentický, lebo nie som čierny, zamazaný od popola. Ale uhliar je zamazaný od popola len štyri hodiny počas troch dní výpalu,“ smeje sa. To, koľko vypáleného uhlia predajú, dáva tušiť, že ekomúzeum nevyhľadávajú len turisti, ale aj bežní zákazníci. Ich uhlie je síce drahšie ako to čínske alebo ukrajinské z&nbsp;obchodov a&nbsp;púmp, ale je poctivé a&nbsp;kvalitnejšie. „Stále sme na ňom však stratoví. Cena poľského dreva je veľmi vysoká. A&nbsp;to je aj dôvod, prečo toto remeslo z&nbsp;Bieščad mizne,“ rozpráva Bartosz.

Bartosz hovorí o&nbsp;tom, že kedysi urobil presný opak toho, čo káže poľské porekadlo „nechaj všetko tak a&nbsp;odíď do Bieščad“. „Ja som nechal Bieščady a&nbsp;odišiel som všade. Dvadsať rokov som cestoval po Európe ako potulný hippie. Vrátil som sa pred tromi rokmi. Najprv som pracoval v&nbsp;skanzene v&nbsp;Sánku ako sprievodca. Keď môj šéf uvažoval o&nbsp;ekomúzeu, lebo si z&nbsp;detstva pamätal uhliarov a&nbsp;sníval o&nbsp;tom, že raz bude páliť uhlie aj on, okamžite som sa k&nbsp;nemu pridal.“ Byť uhliarom v&nbsp;minulosti nebolo jednoduché. Tí muži žili sami v&nbsp;divočine, museli opustiť všetko vrátane pohodlia a&nbsp;tráviť celé týždne niekde v&nbsp;lese, v&nbsp;jednoduchých chatkách, prívesoch alebo starých vagónoch bez elektriny a&nbsp;vody. Bieščady sa im stali útočiskom. Ich profesia bola akoby zhmotnením príbehu týchto hôr. Unikli z&nbsp;predchádzajúceho života a&nbsp;žili v&nbsp;drsných podmienkach, ale podľa seba a&nbsp;vo svojej slobode. „Miesto, kde som sa narodil, neleží v&nbsp;Bieščadoch, ale asi kilometer mimo ich hraníc. No máme ešte aj slovo ,bieszczad‘. To nie je miesto na mape. Je to idea, duch,myšlienka. Neznamená nijaké špecifické pohorie, skôr divoký priestor uprostred hôr, ktorý nikomu nepatrí, kde nemá právomoc žiadna krajina, a&nbsp;teda tam je priestor pre každého – bývalých kriminálnikov, lupičov, zlodejov, ľudí utekajúcich pred spravodlivosťou alebo pred svojím predchádzajúcim životom. Neskôr sa k&nbsp;nim pridali umelci a&nbsp;psychicky chorí. Bieszczad znamená otvorené miesto, kam môže patriť každý – lebo v skutočnosti odtiaľ nikto nepochádza.“

Volanie Bieščad: V poľských horách si s medveďmi poradili

Výber pre vás

Volanie Bieščad: V poľských horách si s medveďmi poradili

Súvisiace články

Čech v ukrajinskej armáde: Neberieme si od miestnych nič, ani vodu, lebo to môže byť otrávené

Jakub Kapuš dostal na obežnú dráhu prvé slovenské družice. Dnes sťahuje svoj startup do Brna

Doping, prostitútky a bujará zábava: Antické olympiády boli miestom neresti. Na počesť bohov

Jediný profesionálny hubár: Erik dostal odkaz od šéfkuchára Žideka, potom rozbehol biznis

Pani Anna (91) vyrastala v Baťovanoch a aj dnes hovorí: Život je krásny a mám ho čoraz radšej

Výber pre vás