Čech v ukrajinskej armáde: Neberieme si od miestnych nič, ani vodu, lebo to môže byť otrávené

Bitka o ukrajinský New York: Na taký boj neboli pripravení ani chlapci z roty, nieto posily

Jana Čavojská

Rusi už takmer obsadili New York... Ešte sa oň bojuje, aj keď ho dôsledne ničia kazetovými bombami a&nbsp;fosforom. A&nbsp;nehovorím o&nbsp;americkom New Yorku, ale o&nbsp;New Yorku na východe Ukrajiny. Preto táto správa nebudí žiadnu pozornosť.

V&nbsp;skutočnosti je to veľmi vážna udalosť. Keď som tam bola vo februári, ruské pozície boli vzdialené od New Yorku osem kilometrov. Takýto postup otvára ruským jednotkám ďalšie možnosti vrátane postupu na regionálne centrum Kosťantynivka. Práve tam, pred vchodom do ošumelej bytovky na sídlisku, zarasteným burinou, kde sme si prenajali byt, sedia „bábušky“. Hovoria, že tam je ticho a&nbsp;„spokojnúčko“. V&nbsp;noci to tak nevyzerá, neustále počuť zvuky detonácií. Lenže v&nbsp;blízkosti frontu sú parametre nebezpečenstva a&nbsp;pokoja úplne iné než u&nbsp;nás na Slovensku. Kosťantynivka asi dvadsať minút jazdy od miest kontaktných bojov je pre vojakov synonymom civilizácie a&nbsp;oddychu.

Vydýchnuť si tam prichádza aj Pavel, medik z&nbsp;Česka, ktorý bojuje v&nbsp;batalióne Karpatská Sič. Tri týždne už stoja na obrane New Yorku. Aká je tam situácia? „Veľmi zlá,“ hovorí a&nbsp;dlaňami si šúcha unavenú tvár, dve noci nespal. Jeho úlohou je prioritne stabilizácia a&nbsp;transport ranených k&nbsp;evakuač­nému bodu. Opisuje veľké straty. Už aj bez nich majú podstav. Za normálnych okolností by ich bolo v&nbsp;rote 150 mužov. Majú ich 40. Očakávajú síce posily, no tie budú z&nbsp;čerstvo mobilizovaných mladých mužov, väčšinou sú vystrašení, bojovať vôbec nechcú a&nbsp;krátky výcvik ich ani zďaleka nepripraví na všetky situácie. „Ale na boj, aký sa vedie v&nbsp;New Yorku, neboli pripravení ani chlapci z&nbsp;roty. Pouličný boj o&nbsp;mesto,“ vysvetľuje Pavel. Myslím na ľudí, s&nbsp;ktorými som sa v&nbsp;uliciach mestečka vo februári rozprávala. Na 83-ročnú pani Oľgu, ktorá nás vtedy ponúkala potravinami z&nbsp;balíčka humanitárnej pomoci. Pavel si je istý, že niektorí Newyorčania spolupracujú s&nbsp;Rusmi. „Neberieme si od nich nič, ani vodu, lebo to môže byť otrávené.“

Ráno. Rýchla jazda za Ťochovým autom za Kosťantynivku a&nbsp;smerom na líniu. Ťochu sme stretli vo februári. Mínometník, operátor drona. Od februára na pohľad zostarol a&nbsp;zvážnel – vojna si vyberá svoju daň. Základňu má so spolubojovníkmi v&nbsp;jednej z&nbsp;prifrontových dedín, ten dom poznáme ešte z&nbsp;februárovej návštevy. Zaparkujeme pod stromami, na auto hodíme maskovaciu sieť. Zrazu nad hlavou počujeme bzukot drona. Schováme sa pod sieť aj my. Tam už ruské drony lietajú. Pred pár mesiacmi to ešte tak nebolo.

V&nbsp;dome je iba Slavik. Ostatní sú na pozíciách, ranení alebo mŕtvi. Ich batalión má veľké straty – ako úplne všetky batalióny. Aj 25-ročný Saša, medik a&nbsp;operátor dronov, ktorého sme fotili vo februári, je v&nbsp;nemocnici v&nbsp;Ľvove. Pracoval s&nbsp;FPV dronmi, jeho oči sledovali Rusov a&nbsp;posielali na nich smrť. V&nbsp;boji zblízka dostal zásah šrapnelom. Takmer prišiel o&nbsp;zrak. Lekári zatiaľ hovoria o&nbsp;zázraku, že ešte vôbec vidí. On sa chce čím skôr vrátiť na líniu a&nbsp;najviac sa bojí toho, že ho vypíšu ako neschopného boja. „V&nbsp;zákope boli vtedy traja. Postupne všetkých ranili. Jedného veľmi ťažko. Saša a&nbsp;druhý z&nbsp;trojice odmietli odísť bez kamaráta. Vedel, že musí. Bol v&nbsp;hroznom stave. Ale zmobilizoval sa a&nbsp;dokázal prejsť k&nbsp;našej pozícii. Bolo to asi osemsto metrov,“ hovorí Ťocha. Rozpráva o&nbsp;miestach, kde sme boli vo februári. Základňa v&nbsp;pivnici na línii jeden už neexistuje. Kuchár tam vtedy v&nbsp;provizórnych podmienkach robil divy. Ale posádka tam, samozrejme, nebola pre gastronómiu. Každý sa snažil dobre utajiť to miesto a&nbsp;celé mesiace sa to darilo. Ale ruské drony ho nakoniec odhalili. Rusi tam zhodili bomby, ktoré podzemné priestory úplne zničili. Našťastie boli vtedy prázdne. „Aj naša rozviedka pracuje a&nbsp;Rusi idú podľa plánu. Naplánovali to tam zbombardovať o&nbsp;deviatej ráno. Všetci naši boli už preč,“ zasmejú sa Ťocha a&nbsp;Slavik, hoci to vlastne nie je vtipné.

Obaja sú na vojne už tak dlho, že rozmýšľam, ako by sa dokázali etablovať na život v&nbsp;mieri. Slavik je päťdesiatnik. Bol v&nbsp;mierovej misii v&nbsp;bývalej Juhoslávii, potom pracoval v&nbsp;ozbrojených zložkách a&nbsp;prvýkrát išiel na dôchodok, v&nbsp;roku 2014 odišiel brániť Ukrajinu, po rokoch odišiel na dôchodok druhýkrát a&nbsp;prišla totálna ruská vojna. Ťocha bojuje od roku 2014. S&nbsp;chlapmi, ktorí sa boja ísť na front a&nbsp;odišli do zahraničia, si vraj potom nebude mať čo povedať. Je tretíkrát ženatý, má päť detí, ktoré poriadne nevidí vyrastať. „V&nbsp;skutočnosti som už ženatý s&nbsp;vojnou,“ povie. „A&nbsp;rozviesť sa s&nbsp;ňou je veľmi ťažké.“ POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Pýtam sa na nepriateľov. Vraj, akoby boli ich zásoby nevyčerpateľné. Čo sa týka ľudí, dronov aj munície. „Ale oni sa ani k&nbsp;svojim nesprávajú ako ľudia. Skôr ako divé zvery,“ podotkne Ťocha a&nbsp;rozpráva, ako Rusi zhadzujú FPV dronmi granáty na vlastných vojakov, ak dvíhajú ruky a&nbsp;vzdávajú sa Ukrajincom. „Mnohí z&nbsp;nich bojujú, lebo majú strach zo svojich veliteľov.“ Ťocha a&nbsp;Slavik si myslia, že Rusov z&nbsp;chudobných dedín ženie do vojny propaganda ruskej vlády, ktorá z&nbsp;nich urobila ľudí bez perspektívy. „Aké majú vo svojej krajine možnosti? Dali im na výber – vodka alebo vojna. Buď sa budeš opíjať v&nbsp;parku – ak v&nbsp;tvojej dedine vôbec nejaký je –, alebo pôjdeš na vojnu, a&nbsp;keď ťa zabijú, rodina dostane aspoň ladu.“ O&nbsp;pár dní neskôr a&nbsp;na inom mieste mi český vojak Olda ukazuje na videu Rusa, ktorého zajali pred pár dňami. Starší muž, očividne jednoduchý dedinčan odniekiaľ z&nbsp;východu. „Povedal, že mu úrady dali na výber – buď pôjde dobrovoľne jeden z&nbsp;rodiny, alebo vezmú všetkých mužov nasilu. Tak išiel namiesto svojich synov.“

Podľa júnového prieskumu verejnej mienky si až 44 percent Ukrajincov myslí, že by ich vláda mala začať s&nbsp;Ruskom rokovať o&nbsp;nejakej podobe prímeria alebo mieru. Úplne proti je 35 percent občanov Ukrajiny. Až 51 percent opýtaných je však za mier, len ak Rusko opustí celé územie Ukrajiny vrátane Krymu a&nbsp;separatistických republík. Je jasné, že na Donbase sa bojuje o&nbsp;spálenú zem, o&nbsp;ruiny, na ktorých obnovu nebude mať financie žiadna zo strán. Nejaká forma zmrazenia konfliktu by momentálne pomohla obom stranám, zhodujú sa vojaci. „Alebo keby Putin zomrel. Dejiny Ruska hovoria, že po jednom diktátorovi príde ďalší s&nbsp;úplne odlišnou politikou,“ myslí si Ťocha. „V&nbsp;každom prípade, konflikt by bol zmrazený dočasne. Pár rokov. A&nbsp;potom by Rusko zaútočilo s&nbsp;novou silou.“ Lebo nikdy žiadne dohody nedodržalo. Nad hlavou počujeme ďalší dron. Opäť radšej vojdeme pod natiahnutú maskovaciu sieť. Zvuk vrtuliek sa vzďaľuje a&nbsp;Ťocha sa usmeje. „Tento je náš. Tým smerom ruské drony nelietajú.“

Farmári, ktorí na jar zasiali obilie a&nbsp;slnečnicu, veria vo víťazstvo viac ako vojaci. Nikto netušil, komu budú polia patriť cez žatvu. Dnes tadiaľto hrkoceme s&nbsp;kaplánmi. Saňa Rešetnik vezie k&nbsp;chlapcom zo svojej jednotky Jaroslava Jahotina a&nbsp;Pašu Plotnikova z&nbsp;Ternopiľa. Cez polia preto, lebo nad cestami lietajú ruské drony častejšie a&nbsp;Saňovo auto tam dostalo pred pár týždňami zásah.

Polia horia. Je veľmi sucho. Raz-dva sa chytia od rakiet. Oheň sa šíri k&nbsp;jednému z&nbsp;domčekov. Hoci tam nie je elektrina a&nbsp;netečie voda, ešte tam pár ľudí zostalo. Saňa búcha na bránu a&nbsp;kričí, potom vojde, nie je zamknuté. Dom dostal zásah. Z&nbsp;interiéru sú trosky. Psia búda je prázdna, no sliepky a&nbsp;mačky zostali na dvore. Hydina má nasypané zrno, mačky, zvyknuté, že ich kŕmi človek, pribehnú k&nbsp;Saňovi. Zo suda naberieme zvieratám vodu. Na dvore nájdeme mäsovú konzervu a&nbsp;otvoríme ju mačkám. V&nbsp;rozbitej kuchyni zostala na stole nedotknutá porcelánová šálka a&nbsp;majitelia tam pred odchodom postavili izbové rastliny do lavóra s&nbsp;vodou v&nbsp;nádeji, že vydržia horúčavu. Azda sa za svojimi kvetmi a&nbsp;zvieratami vrátia. Vezieme aj barbierov. Ternopiľ­skí pastori prichádzajú na frontovú líniu raz do mesiaca, vždy na týždeň. Privezú škatule s&nbsp;darčekmi od ľudí, zdravotnícky mate­riál, teraz v&nbsp;horúčavách doniesli dve mobilné klimatizácie. A&nbsp;barbierov, ktorí na dvoroch dedinských domčekov, kde v&nbsp;blízkosti frontu vojaci žijú, strihajú vlasy a&nbsp;holia fúzy a&nbsp;brady. Celé to nie je o&nbsp;holičských službách. „Každý vojak má raz za čas voľno a&nbsp;môže si zájsť do mesta. Je to skôr o&nbsp;tom, aby cítili, že na nich niekto myslí. Že ľudia v&nbsp;iných častiach Ukrajiny nezabúdajú na tých, ktorí ich bránia,“ vysvetľuje Jaroslav. „Aj o&nbsp;pocite normálnosti. Aspoň na pár minút zabudnúť na tie hrozné veci okolo a&nbsp;rozprávať sa o&nbsp;tom, ako ostrihať vlasy a&nbsp;bradu.“

Po strihaní vytiahne Jaroslav gitaru. Hrá a&nbsp;spieva vlastné piesne. Pomedzi ne hovoria s&nbsp;Pašom a&nbsp;s&nbsp;chlapcami o&nbsp;Bohu. „Keď si v&nbsp;živote alebo v&nbsp;boji v&nbsp;situácii, ktorá má len dve riešenia – zlé a&nbsp;zlé, mysli na to, že existuje ešte Boží zázrak.“ V&nbsp;jednom z&nbsp;dvorov sa zrazu prihlási vojak, že chce prečítať svoju báseň. Napísal ju v&nbsp;zákope a&nbsp;je o&nbsp;tom, ako napriek všetkému musí chrániť svojich najbližších. Krajinu, rodinu a&nbsp;deti. Niektorí muži bojujú už dlho, na Donbase sa začala vojna ešte v&nbsp;roku 2014. Takmer všetci, ktorí sú tam, sa prihlásili dobrovoľne. To však neznamená, že sú stotožnení so zabíjaním. Ako sa vyrovnať s&nbsp;tým, čo tu denne musia robiť? Čo na to Boh? Kapláni vysvetľujú, čo znamená spravodlivá vojna. Kto bráni svoju krajinu, ľudí, rodinu pred agresiou a&nbsp;násilím nepriateľa, ktorý vstúpil na jeho zem, má podľa Biblie na nevyhnutné zabíjanie spravodlivý dôvod. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

V GALÉRII si pozrite ukrajinských vojakov

Mohylčik má dioptrie deviatky a&nbsp;k&nbsp;uniforme špeciálne bojové okuliare. Lebo bez okuliarov nevidí takmer nič. Napriek tomu je očami ostatných. Vyštudoval za felčiara a&nbsp;chceli ho k&nbsp;sebe aj medici, no radšej v&nbsp;rozviedke lieta s&nbsp;dronmi. „Je to bezpečnejšie ako ísť do boja osobne.“ Chlapci z&nbsp;rozviedky upozorňujú dopredu na svoj drsný humor. Ich veliteľ je Psycho – bavíme sa o&nbsp;kódových označeniach&nbsp;–&nbsp;a&nbsp;najviac rozpakov spôsobuje Dvojstovka, keď sa ozve do vysielačiek, že „Dvojstovka ide“. Je to totiž kód pre zabitého vojaka. „Hádam ho vezú,“ zmôže sa občas niekto na neistú poznámku.

Psycho hovorí o&nbsp;tom, ako sa spolubojovníci stávajú rodinou. Skutočné rodiny týchto chlapov sú niekde ďaleko, na Ukrajine alebo za hranicou. Vyrastajú tam ich deti, už je to skoro dva a&nbsp;pol roka, možno ich ešte nosili na rukách alebo im pomáhali s&nbsp;prvými krokmi, keď sa začala vojna. Dnes sú to malé slečny a&nbsp;chlapčekovia, ktorí poznajú otcov len z&nbsp;videohovorov. Včera stratila jednotka dva drony. Za mesiac už trinásť mavicov. Drony sú tam spotrebný materiál. Bojujúce strany si ich navzájom rušia a&nbsp;zostreľujú. Keď treba a&nbsp;má peniaze, kupuje Mohylčik mavicy z&nbsp;výplaty, lebo tie z&nbsp;oficiálnych miest ani zďaleka nestačia. „Vo voľnom čase chodíme s&nbsp;veliteľom po poliach a&nbsp;zbierame popadané drony,“ hovorí. „Naše aj ruské. Z&nbsp;niekoľkých takých dronov vieme urobiť nový.“ Mohylčik má na sebe plnú výzbroj, vestu, zásobníky. Takmer všetko si kúpil sám, to, čo dáva ukrajinská armáda, je málo kvalitné. Je asi štyridsať stupňov. „Garantujem ti, že po šestnástich kilometroch chôdze už ne­vnímaš, že to máš.“

Dejú sa tam predsa oveľa vážnejšie veci. „Keď ti zabijú spolubojovníkov,“ vraví Psycho. Pobratimov, ako si tam navzájom hovoria. „Žijeme spolu celé mesiace, máme k&nbsp;sebe blízko.“ Po bojoch dostane Mohylčik príkaz vyletieť dronom a&nbsp;hľadať telá. „Niekedy sú časti tiel rozmetané na všetky strany. Ale musím spočítať, koľko je tam našich, koľko ruských. To je pre mňa najťažšie. Vidieť tam dole mŕtvych kamarátov.“

Čech v ukrajinskej armáde: Neberieme si od miestnych nič, ani vodu, lebo to môže byť otrávené

Jana Čavojská

Plus TV

Čo vyvádzal Pročko v poslaneckej garáži? Prehovoril svedok

Premiér Fico vysvetľuje, prečo si nechce sadnúť s lekármi za jeden stôl

Politikov treba porážať vo voľbách. Nie vo filme ani na ulici

Výber pre vás

Čech v ukrajinskej armáde: Neberieme si od miestnych nič, ani vodu, lebo to môže byť otrávené

Jana Čavojská

Súvisiace články

Bili ma, lebo mohli: Ukrajinskému bojovníkovi poškodili v ruskom zajatí chrbticu. Nevzdal to

Na dno síl: Dni plné útrap a extrémnych výkonov. Niektorí skončia na infúziách, iní neprežijú

Hochštapleri: Bicykel na zemi, koleso zdeformované a môj syn. Vo zvláštnej polohe, ťažko dýchal

Spomienky na peklo: Jedno z najhorších období, aké som zažil. Nikdy som ako lekár tak neplakal

Splnený sen: Slovák pre nedostatok peňazí takmer zostal bez olympiády

Chceme naspäť vlak: Aj Nemcov trápi rušenie dopravných spojov

Časy, keď lekári plakali: Takmer každý sa dusil, spomína primár Fatrsík na obdobie kovidu

Plus TV

Čo vyvádzal Pročko v poslaneckej garáži? Prehovoril svedok

Premiér Fico vysvetľuje, prečo si nechce sadnúť s lekármi za jeden stôl

Politikov treba porážať vo voľbách. Nie vo filme ani na ulici

Výber pre vás