Jana Čavojská

Úplne všade mám popol. Najhoršie je, že aj na fotoaparáte. Zo svojho zaprášeného košíčka mi ho rovno na hlavu vysypala zvláštna postava, Filandora. Chlapec trochu pri tele s&nbsp;narúžovanými kruhmi na lícach a&nbsp;v&nbsp;obleku z&nbsp;útržkov látky vyzerá ako veľká guľa. Je zadýchaný. Jeho úloha v&nbsp;tomto predstavení dá zabrať: behá medzi ľuďmi a&nbsp;z&nbsp;vaku na nich sype popol. Po každom kole okolo námestia si ho musí doplniť vo vedľajšom dvore. „Fúha, dostala si poriadny zásah... Ale u&nbsp;nás si ľudia sami prídu vypýtať viac, ak niekoho popolom neposype. Čím viac popola, tým viac šťastia. Pre nás tieto tradície znamenajú veľa,“ vysvetlil mi neskôr Manuel z&nbsp;vedľajšej dediny, keď som mu ukázala fotku v&nbsp;telefóne.

V&nbsp;regióne Aliste v&nbsp;provincii Zamora na severozápade Španielska staré rituály takmer zanikli. Udržali si ich štyri obce. V&nbsp;troch z&nbsp;nich sú ústredné postavy zimnej tradície a&nbsp;príbeh, ktorý každý rok oživujú, veľmi podobné. Medzi ľudí zhromaždených na námestí prichádza zvláštny sprievod: chromý, Molacillo v&nbsp;čapici, madam s&nbsp;dreveným dieťaťom – neskôr ho budú krstiť a&nbsp;pochovávať –, mládenec, bubeník, spomínaná Filandora, Cigán. A, samozrejme, dvaja diabli. Niekde sa k&nbsp;nim pridá slepec. Časť postáv sa vezie na voze, ktorý ťahajú somáriky. Niekde sa vezie iba jedna postava, a&nbsp;to priamo na somárovi. Nešťastnou náhodou však z&nbsp;neho – z&nbsp;voza alebo zo somára –&nbsp;spadne. Tu sa do diania zapájajú aj diváci, Molacillo ich volá, aby prišli mŕtveho vyliečiť alebo mu dať posledné pomazanie. Miestni chlapi musia dokonca prevrátiť voz. Do toho Molacillo číta rôzne oznamy. Asi sú zábavné, lebo diváci sa nenútene smejú. Časť textu predstavujú tradičné dialógy, časť hovorí o&nbsp;tom, čo sa v&nbsp;dedine za posledný rok udialo, a&nbsp;kritizuje to zlé. Pre členov komunity to znamená zmierenie. Do toho Filandora sype na všetkých popol pre šťastie a&nbsp;Cigán s&nbsp;chromým bijú ľudí vetvičkami, guľou na povraze alebo nafúknutými prasacími žalúdkami, vraj ako povzbudenie. Mohutnú dávku popola som schytala v&nbsp;Riofríu de Aliste. V&nbsp;najväčšej z&nbsp;okolitých dedín. Tento horský región čelí už niekoľko desaťročí vyľudňovaniu a&nbsp;na ostatných obciach sa to podpísalo viac. V&nbsp;Riofríu je na námestí najviac divákov, prišli aj turisti, inde ich bolo len pár, ak nerátam fotografov. Neprehliadnuteľný bol pestro oblečený pár, on s&nbsp;dlhou sivou bradou, vykrútenými fúzmi, v&nbsp;klobúku a&nbsp;sýtočervenom kabáte, ona s&nbsp;výraznými slnečnými okuliarmi.

Dvanásť tradičných maskovaných postáv zimných slávností – z&nbsp;toho dvaja diabli, vyzbrojení špeciálnymi drevenými nožnicami, ktorými chytajú ľudí za nohy – celý deň navštevuje domy. Musia prísť ku každému obyvateľovi, odohnať zlé a&nbsp;priniesť radosť a&nbsp;šťastie. Okrem toho sa v&nbsp;určitú hodinu všetci dedinčania zhromaždia na námestí, aby sa stali súčasťou každoročného divadla. Každá obec ho má v&nbsp;inú hodinu. Myslela som si, že je to kvôli ná­vštevníkom. Kto má auto, pohodlne obíde všetky štyri obce a&nbsp;zúčastní sa na štyroch predstaveniach. Lenže je to kvôli somárom. V&nbsp;regióne ich už nezostalo veľa, takže si ich dediny medzi sebou požičiavajú. Tri somáre pôvodnej rasy zamorano leonesa sú pre ľudí v&nbsp;celom rituáli také dôležité, že ich mená na rozdiel od ľudských protagonistov uverejnili regionálne noviny: Lanzarote, Romero a&nbsp;Fausto. Len čo splnili svoju úlohu v&nbsp;Riofríu, naložili ich na vozíky a&nbsp;previezli ich do Sarracína de Aliste. Keď sa predstavenie skončilo tam, potrebovali ich v&nbsp;Abejere. Večer si ešte skočili do Sesnádezu de Tábara. Manuel žije v&nbsp;Sarracíne. V&nbsp;sprievode masiek hrá na gajdách a&nbsp;jeho dvaja synovia trieskajú do bubnov. Hovorí, že dnešný deň je o&nbsp;stretnutiach, hluku aj o&nbsp;zábave, veď masky okrem posýpania ľudí popolom aj maľujú líca uhlím, nútia autá zastaviť, vyberajú príspevky, chytajú okoloidúcich za nohy drevenými nožnicami, u&nbsp;domácich vždy niečo zjedia a&nbsp;vypijú. „V&nbsp;dome, kde v&nbsp;uplynulom roku niekto zomrel alebo sa stalo veľké nešťastie, sme však potichu,“ rozpráva Manuel. Vyjadrujú tak úctu k&nbsp;smútku jeho obyvateľov. V&nbsp;Sarracíne žije len niečo vyše 200 ľudí. Dvanásti z&nbsp;nich si obliekajú tradičné masky. Tradíciu, ktorej korene siahajú možno až do predkresťanských čias, obnovil v&nbsp;80. rokoch minulého storočia José Antonio Ríos s&nbsp;kamarátmi. Masky, na ktoré už miestni zabúdali, začali opäť vychádzať do ulíc.

Lenže tie ulice sú čoraz prázdnejšie. Dedinky v&nbsp;horách čelia vyľudňovaniu. Mnohé akoby zaspali niekedy pred 200 rokmi: kamenné domy nijako nepoznačila moderná súčasnosť. Ale mnoho domov má zadebnené okná. S&nbsp;ubúdajúcimi ľuďmi ubúdajú aj služby: verejná doprava chodí málo, lekári a&nbsp;školy sú ďaleko, nie sú tu zaujímavé pracovné príležitosti, ak nechcete chovať ovce, kravy a&nbsp;kone. Internetové pokrytie v&nbsp;horách pokrivkáva, takže digitálnych nomádov do dediniek nikto nedostane. Španielsko má ministerstvo pre ekologickú transformáciu a&nbsp;demografické výzvy, ale regiónu Zamora zatiaľ veľmi nepomohlo ani 130&nbsp;opatrení, ktoré ministerstvo navrhlo s&nbsp;cieľom zabrániť odchodu obyvateľov. Zahŕňali napríklad výkonné internetové pripojenie, aby mohli ľudia pracovať odkiaľkoľvek, či dostupnosť všetkých služieb do tridsiatich minút jazdy autom. Dáta, ktoré má k&nbsp;dispozícii Výskumné centrum pre vyľudňovanie a&nbsp;rozvoj vidieckych oblastí, hovoria o&nbsp;tom, že od roku 2010 klesol počet obyvateľov Španielska o&nbsp;9,17&nbsp;milióna a&nbsp;53 percent územia krajiny obýva iba päť percent jej obyvateľov. Región Zamora mnohí prezývajú aj Laponsko – lebo tu žije podobne málo ľudí. „Buď odtiaľto pôjdeš preč, alebo zomrieš od znechutenia... a&nbsp;budeš pracovať ako čašníčka alebo farmárka,“ hovoria mladé dievčatá v&nbsp;meste Ricobayo. V&nbsp;Zamore a&nbsp;okolí už chýba pre ubúdanie obyvateľov pracovná sila. Región sa ju snaží prilákať z&nbsp;Venezuely a&nbsp;Argentíny. Iniciatíva Revolta prázdneho Španielska volá po vládnych opatreniach na pomoc oblastiam s&nbsp;klesajúcou populáciou. Recept na vyľudňovanie sa však zatiaľ nenašiel. Niektorí odborníci by si radi zobrali príklad z&nbsp;Nórska a&nbsp;riešenie situá­cie vidia v&nbsp;nižších daniach: Nóri v&nbsp;roku 1975 zaviedli daňové a&nbsp;odvodové zvýhodnenie málo obývaných regiónov až o&nbsp;14,1 percenta.

Na severozápade Španielska dochádza aj k&nbsp;ďalšiemu javu. Nazýva sa maskulinizácia vidieka. Keď­že práca je tu skôr pre mužov – farmárčenie a&nbsp;chov dobytka sú tradične mužské činnosti –, ženy častejšie odchádzajú do miest za inou budúcnosťou. Na sto mužov tu štatisticky pripadá 88 žien. No nie je to len tým, že by mali muži bližšie k&nbsp;práci v&nbsp;poľnohospodárstve. V&nbsp;Španielsku dlho platilo, že manželky farmárov, oficiál­ne nezamestnané, pracovali na rodinných farmách po boku svojich mužov, no na rozdiel od nich nedostávali mzdu a&nbsp;tým pádom nemali žiadne sociálne ani dôchodkové zabezpečenie. V&nbsp;roku 2011&nbsp;schválil parlament zákon o&nbsp;spoločnom vlastníctve. Vláda si od neho sľubovala rozvoj: mal byť vraj májovou vodou pre vidiek a&nbsp;jedinečnou príležitosťou, aby prestal byť mužským vesmírom. Dnes úradníci priznávajú, že toto opatrenie nebolo až také úspešné. Doslova že „nepršalo tak, ako si to predstavovali“. Do režimu spoločného vlastníctva sa zaregistrovalo len 400 rodín. Veľa obyvateľov vidieka považuje opatrenia vlády za nedostatočné a&nbsp;neúčinné – a&nbsp;majú na to aj vysvetlenie: na vyľudnenom vidieku nie sú voliči, takže politikov nezaujíma a&nbsp;možno im dokonca bude viac vyhovovať, keď tu budú namiesto rodinných fariem obrovské polia nadnárodných spoločností. Ako je to za hranicami v&nbsp;Portugalsku? V&nbsp;horskom regióne Tras os Montes, ktorý má so Zamorou stáročnú spoločnú históriu? Po pár dňoch strávených na úzkych cestách v&nbsp;kopcoch mám pocit, že Vinhais s&nbsp;osemtisíc obyvateľmi je rušné veľké mesto, plné nákupných možností, vzrušujúcich pamiatok a&nbsp;trendových reštaurácií. Ani káva v&nbsp;jednej z&nbsp;kaviarní na hlavnej ulici za 75 centov sa však nevyrovnala tej, ktorú som dostala v&nbsp;dedinke Santa Cruz. Sortiment kaviarne zahŕňal základné trvanlivé potraviny a&nbsp;sladkosti a&nbsp;krmivo pre psy. K&nbsp;šálke čaju predo mňa pani za barom postavila pohár hustého tmavého horského medu. „Náš, domáci,“ porozumela som základnej španielčine. Okrem mňa tam sedel miestny štamgast. Dostal espresso, pohár teplého mlieka a&nbsp;keksík.

V&nbsp;dedinkách tu často nie je ani obchod, ani krčma. Pár kamenných domov a&nbsp;kostol, to je všetko. Teraz v&nbsp;zime sú konáre stromov v&nbsp;okolitých lesoch pokryté lišajníkmi. Spolu s&nbsp;hmlou to vytvára zvláštnu atmosféru. Na jar, v&nbsp;lete a&nbsp;hlavne na jeseň v&nbsp;nich je však rušno. Sú tu totiž rozľahlé gaštanové háje. V&nbsp;októbri, keď sa gaštany zbierajú, má každá dedinka svoje malé gaštanové slávnosti. V&nbsp;mestečku Vinhais majú zvláštny zvyk: na námestí založia oheň a&nbsp;pre šťastie doň hádžu gaštany z&nbsp;kostolnej veže. Menej zábavné sú výkupné ceny tejto voňavej pochúťky: farmár dostal túto sezónu za kilogram 1,80 eura. Ale aspoň to bol dobrý rok. Úrodu v&nbsp;roku 2023&nbsp;zdecimovala hubová nákaza. Zničila viac ako polovicu úrody. Rovnako ako za hranicou v&nbsp;Španielsku, aj tu v&nbsp;portugalských horách majú tradície masiek. Tie z&nbsp;dedinky Podence sú zapísané na Zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Volajú sa Careto, predstavujú červeno-žlto-zelené pásikavé kostýmy a&nbsp;sýtočervené masky na tvári. V&nbsp;Podence je aj múzeum tejto tradície. Na to, aké je povestné, je skôr sklamaním: dve miestnosti, pár sôch, masiek, fotografie a&nbsp;film, ktorý ide dookola. Všetko v&nbsp;portugalčine. Vonku pochopím prečo. Tak ako ostatné dediny v&nbsp;regióne, aj Podence je takmer prázdne. Neuveriteľné, ako to tu ožíva v&nbsp;dňoch, keď maskovaní vybiehajú do ulíc – medzi Vianocami a&nbsp;sviatkom Troch kráľov a&nbsp;počas fašiangov. Teraz vidím len pestro pomaľované domy. Z&nbsp;fasád na mňa pozerajú spoza masiek ľudské oči Caretos. Ďalším bohatstvom regiónu sú olivy. Z&nbsp;olivového hája vedľa cesty na mňa máva Luisa Nunez, keď prechádzam autom okolo. Nie, nepoznáme sa. Ale jej to nevadí. S&nbsp;celou rodinou tam oberajú olivy a&nbsp;foto­aparátu sa potešia. Pod olivovníky, obsypané plodmi, natiahnu zelené plachty a&nbsp;potom z&nbsp;nich striasačom, ktorý vyzerá ako krovinorez, no nereže, len trasie konármi, pozhadzujú olivy. Olej sami nelisujú. Olivy predávajú do lokálnej lisovne. Farmárčenie ich stále čiastočne živí.

Tradície na oboch stranách hranice svojím fotoaparátom dokumentuje Carlos Gonzáles Ximénez. Žije v&nbsp;Madride, ale hrdo hovorí, že je štvrtou generáciou rodiny fotografov z&nbsp;Jerezu a&nbsp;zdokumentovaná fotografická história jeho predkov siaha do roku 1880. Fotí odmalička, a&nbsp;hoci sa to nikdy nestalo jeho povolaním, fotografii venuje veľa času. „Vždy som mal vášeň pre antropológiu a&nbsp;prírodu,“ rozpráva. „V&nbsp;roku 1986 som začal fotografovať projekt o&nbsp;ľudovej religiozite. Dokumentoval som náboženské púte, tradície Veľkého týždňa a&nbsp;Veľkej noci a&nbsp;iné slávnosti. Vstúpil som do zaujímavého fotografického sveta a&nbsp;objavil som aj diela staršej generácie fotografov a&nbsp;etnografov. Na ich obrázkoch boli maskované postavy. Prebudilo to vo mne zvedavosť. Začal som tie miesta navštevovať, skúmať a&nbsp;dokumentovať tradície ich obyvateľov. Mnohé z&nbsp;nich boli už na ústupe. O&nbsp;desať rokov neskôr som sa rozhodol venovať výlučne tematike masiek. Dodnes je ťažiskom mojej práce. V&nbsp;tomto projekte budem pokračovať, kým mi to moje telo dovolí.“ Podľa Carlosa sú španielske zimné tradície spojené s&nbsp;maskami jedinečné. Patria k&nbsp;najstarším a&nbsp;najtajomnejším na európskom kontinente. „Dnes sa dátumy ich konania zhodujú s&nbsp;pokresťančenými sviatkami Vianoc, svätého Štefana, Nového roka, Troch kráľov, svätého Sebastiána a&nbsp;svätého Blažeja. No v&nbsp;kalendári sa prekrývajú so starými pohanskými obradmi.“ Za posledných 30 rokov Carlos vidí veľké zmeny v&nbsp;tradičných podujatiach. Ich kontinuitu ovplyvňuje vyľudňovanie vidieka. Mnohé zimné slávnosti sa sotva udržali, aj to len vďaka naliehaniu starších ľudí, ktorí si uvedomovali ich hodnotu a&nbsp;nechceli, aby vymizli. Mladí o&nbsp;ne už nemali záujem. „No ten postupne vzrástol. Ľudí priťahuje kultúrna hodnota týchto osláv. Cítia, že sú súčasťou ich identity. Niektoré tradičné postavy slávností časom zmizli. Ale to je nevyhnutné. Ukazuje nám to, že tradície nie sú statické. Menia sa, vyvíjajú. Nachádzame nové spôsoby, ako ich udržať nažive v&nbsp;kolektívnej pamäti.“

Zimné slávnosti oslavujú slnovrat, nový rok, koniec krátkych dní, obnovu prírody. Ľudia nimi odháňajú od seba zlo. „Ale predovšetkým sú o&nbsp;užívaní si. V&nbsp;dedinách regiónu Tras os Montes sa hovorí: toto sú festivaly jedenia a&nbsp;pitia,“ smeje sa Carlos. Na niektoré miesta sa za tie roky vrátil s&nbsp;fotoaparátom až desať ráz a&nbsp;vždy našiel niečo nové, čo mohol nafotiť. Vo väčšine malých dediniek má už priateľov. Za fotografovaním masiek cestuje aj do Moldavska, Rumunska, Bulharska a&nbsp;Maroka, tento rok plánuje fotiť karneval v&nbsp;Mexiku. S&nbsp;úsmevom spomína na roky, keď nemal peniaze a&nbsp;pri teplote mínus desať stupňov prespával vonku v&nbsp;starej dodávke, aby mohol ráno fotografovať. Konštatuje, že napriek tomu cítil veľké nadšenie a&nbsp;ťažkosti mu dodávali silu. Cítil sa občas ako cestovateľ z&nbsp;19. storočia. Celé to malo atmosféru romantického dobrodružstva. „Keď sa ozvali kravské zvonce, hra na gajdách, flaute a&nbsp;bubne, ktoré ohlasovali príchod masiek, cítil som dojatie starších ľudí. Videl som staré ženy, ako vzrušene objímali svoje vnúčatá, keď si zložili masky a&nbsp;podľa tradície žiadali o&nbsp;malú sumu,“ opisuje Carlos, čo masky znamenajú pre obyvateľov hôr v&nbsp;španielskom a&nbsp;portugalskom pohraničí. „Pozoroval som priateľské puto medzi mladými ľuďmi, ktorí si navliekli masky a&nbsp;dohliadali na dodržiavanie tradícií.“ Dnes z&nbsp;toho vraj zostalo málo. Mladí sa do dedín vracajú na sviatky, no žijú už v&nbsp;meste. „Tešia sa zo stretnutia, sú hrdí na masky, ale chýba im hlboké prepojenie s&nbsp;prostredím a&nbsp;vidiekom,“ myslí si Carlos. „Nachádzame sa uprostred revolúcie v&nbsp;spôsobe vidieckeho života. Nie je už závislý len od poľnohospodárstva a&nbsp;chovu dobytka. Môžeš pracovať v&nbsp;korporácii alebo vo vede a&nbsp;predsa sa na slávnosti vrátiš domov a&nbsp;zapojíš sa do tradícií predkov.“

Svet duchov: K španielskej zime patria ľudia v maskách, popol pre šťastie aj somáre

Výber pre vás

Svet duchov: K španielskej zime patria ľudia v maskách, popol pre šťastie aj somáre

Súvisiace články

Ježiško a Maradona: Neapolčania si dávajú do betlehemov sochy celebrít, dokonca aj seba FOTO

Dojímavý kruh života: Slovenka fotografuje narodenie aj smrť FOTO

Lovec drahokamov: Ladislav Oravec objavil najväčší zafír na Slovensku. A nielen to

Výber pre vás