Jana Čavojská

Pamätá si, ako celú noc s&nbsp;kolegami robili, čo bolo v&nbsp;ich silách, aby pacientov zachránili, no za tých pár hodín ich zomrelo dvanásť. Vojnový stav, tak hodnotí obdobie pandémie koronavírusu doktor Jozef Fatrsík, primár urgentného príjmu nemocnice v&nbsp;Galante. Vtedy riadil oddelenie pre pacientov s&nbsp;kovidom, ktoré na jeho návrh zriadili namiesto takzvaných ostrovčekov fungujúcich v&nbsp;rámci bežných oddelení. Galantskú nemocnicu neskôr pretransformovali na červenú, teda na nemocnicu len pre pozitívnych. „Bolo to jedno z&nbsp;najhorších období, aké som zažil. Nikdy som ako lekár toľko neplakal. Nikdy som nebol taký vyčerpaný,“ hovorí Jozef Fatrsík, známy aj z&nbsp;podcastu Doktor má Filipa, ktorý roky pripravoval spolu s&nbsp;lekárom Lukášom Takáčom a&nbsp;ktorý práve mení značku na Urgenťáci.

Prvú vlnu pandémie sme na Slovensku zvládli ako premianti Európy. Podľa Jozefa Fatrsíka to vtedy vláda zobrala veľmi zodpovedne. Hoci sme mali minimum nakazených, zaviedla tvrdý lock­down. No potom sa to otočilo a&nbsp;rýchlo začali pribúdať pacienti s&nbsp;vážnym priebehom ochorenia. Navyše chýbali ochranné prostriedky. Jeden respirátor mal doktor na tvári aj tri dni. „Robili sme, čo sa dalo. Ľudí sme nemali kam ukladať. Jedno ráno som sa rozplakal – počas noci zomrelo dvanásť pacientov, naraz bolo treba resuscitovať troch ľudí... Aj my zdravotníci sme boli chorí. Namiesto šiestich služieb mesačne sme ich mali desať, dvanásť. A&nbsp;nie ľahkých služieb. Rekordný príjem bol 37 pacientov za 24 hodín. Takmer každý z&nbsp;nich sa dusil.“ Nemocnica musela kúpiť nový, väčší kyslíkový zásobník, lebo ten starý kapacitne nestačil dodávať kyslík všetkým pacientom, ktorí ho potrebovali.

Potom prišla možnosť využívať vysokoprietokový kyslík. „Zomieralo výrazne menej ľudí. Ak pacienta zaintubujeme, prístroje dýchajú zaňho, ale nedokážu mu zvýšiť prietok kyslíka do pľúc. Vysokoprietokový kyslík to však dokáže,“ vysvetľuje Jozef Fatrsík. „Nie je príjemné ho dostávať. Videli sme, ako sa pritom pacienti trápia. No zvyšoval im šance na prežitie.“ Lekári tento spôsob liečby využívajú dodnes.

Dramatické zábery z galantskej nemocnice z obdobia kovidu si pozrite v GALÉRII

Hoci boli nemocnice plné, určité percento ľudí stále popieralo, že kovid existuje. Jozef Fatrsík pomáhal umierajúcemu, ktorý sa dusil, no ten kričal, že kovid určite nemá. „Odhadzoval kyslíkovú masku a&nbsp;dožadoval sa, aby som mu povedal pravdu. Ale boli aj popierači, ktorí uverili. Spomínam si na muža, ktorý hovoril, že už to celé pochopil. ,Pán doktor, prosím, povedzte, že to prežijem,‘ povedal mi.“

Lekári v&nbsp;tom období medzi sebou intenzívne komunikovali cez telefóny a&nbsp;videočety. Zisťovali, kde čo funguje a&nbsp;ako to čo najlepšie využiť. Na druhej strane sa ukázalo, že telemedicína nikdy nebude spoľahlivá. „Obvodní lekári vyšetrovali pacientov cez telefón. No človeka potrebujete na správne stanovenie diagnózy vidieť. Stávalo sa napríklad, že pacient sa dusil pre zlyhanie srdca, no dostal antibiotiká.“ Lekári čelili aj hejtovaniu a&nbsp;vyhrážkam, Jozef Fatrsík dostal 30 správ o&nbsp;tom, že zlikvidujú jeho alebo jeho rodinu. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Najnáročnejšie obdobie pre zdravotníkov trvalo rok a&nbsp;pol. Kombinácia očkovania a&nbsp;nových antivirotík potom konečne priniesla úľavu. Dnes patrí kovid medzi ďalšie bežné vírusové ochorenia. Hoci stále môže byť hlavne pre starších a&nbsp;chorých smrteľným. A&nbsp;spôsobuje veľa pridružených ochorení. Až časom sa ukáže, ako sa napríklad zvýši počet pacientov s&nbsp;ochorením srdca. No sú ľudia, ktorí majú výsledky vyšetrení dobré a&nbsp;napriek tomu cítia až takú únavu a&nbsp;vyčerpanie, že sa nedokážu zaradiť naspäť do pracovného procesu. Takzvaný postkovidový syndróm alebo dlhý kovid zamestnáva vedcov aj lekárov. Jozef Fatrsík si myslí, že únavu môže spôsobovať porucha na úrovni mikrocirkulácie, kovid totiž spôsobuje mikrozrazeniny v&nbsp;najdrobnejších cievach, ktoré bránia krvi dostatočne ich vyživovať. Postkovidový syndróm sa týka desiatich až pätnástich percent pacientov s&nbsp;kovidom. Problémy môžu pretrvávať aj viac ako rok. Niektorí pacienti musia vyhľadať aj psychologickú pomoc. Tá by sa niekedy zišla aj lekárom. V&nbsp;náročnom období najťažších mesiacov pandémie bolo úplne nereálne navštevovať psychológa a, žiaľ, nie je to štandardom ani teraz. Doktor Jozef Fatrsík hovorí, že jemu vtedy najviac pomohla rodina. „Mohol som objať manželku a&nbsp;deti, porozprávať sa s&nbsp;nimi. Deti síce nevedeli, prečo som smutný, ale bolo im to ľúto. V&nbsp;práci vznikol dobrý kolektív. Navzájom sme sa podporovali aj sa spolu vyplakali. Bola to taká samoliečba. Proti tomu, čo sa vtedy dialo, neexistuje taká hrošia koža, ktorá by to zvládla bez emócií."

Pamätám si ho z&nbsp;galantskej nemocnice, z&nbsp;oddelenia anesteziológie a&nbsp;intenzívnej medicíny. Sám sa tam priviezol ešte niekedy v&nbsp;polovici decembra. Záchranár počas výjazdu k&nbsp;pacientovi začal pociťovať obrovskú únavu a&nbsp;slabosť a&nbsp;doma mu potom klesala saturácia kyslíka v&nbsp;krvi. Bol február a&nbsp;Peter Vizváry bol ešte stále v&nbsp;nemocnici. A&nbsp;nemal vyhraté. Poškodených mal 92 percent pľúc. Teraz sa snaží na to obdobie zabudnúť. No najvýraznejšie si spomína na pocit bezmocnosti. „Na tom oddelení sú pacienti v&nbsp;životunebezpečnom stave, často v&nbsp;bezvedomí a&nbsp;zaintubovaní. Ja som bol celý čas pri plnom vedomí. Videl som, ako záchranári priviezli mladého človeka, dvadsiatnika, a&nbsp;o&nbsp;pol hodiny ho vytlačili von mŕtveho.“ Peter Vizváry predtým na tom oddelení pracoval. „Starali sa o&nbsp;mňa moje bývalé kolegyne. Cítil som aj stud, hanbu, keď som bol pred nimi bezmocný, vyzlečený a&nbsp;musel som vykonávať biologické potreby.“ Ďalší z&nbsp;pocitov bol strach. Vedel, že mŕtvych pochovávajú za­pnutých do čierneho vreca bez prítomnosti najbližších. V&nbsp;izbe, kde ležal, zomrel predtým jeho kamarát a&nbsp;kolega, sanitár z&nbsp;urgentného príjmu. Smrť bola blízko a&nbsp;vôbec nebola nepravdepodobná. „Primárke som povedal, že ak mám zomrieť, chcem predtým vidieť manželku. Pustili ju ku mne. Bola to obrovská vzpruha do života,“ spomína Peter. „Lebo človek v&nbsp;takom stave podlieha depresii a&nbsp;psychika robí veľa.“ Hlavne keď dostával správy, že ochorela aj jeho mama, liečila sa doma a&nbsp;jej stav sa zhoršoval, potom ochorela jeho sestra a&nbsp;švagor – ten skončil v&nbsp;nemocnici, a&nbsp;ďalšia príbuzná. „Zavolala mi, keď ju brali do nemocnice, ako veľmi sa bojí, že tam umrie. Nemohol som nič urobiť. Nakoniec to neprežila.“

FOTO Petra Vizváryho si pozrite v GALÉRII

O&nbsp;Petrovom prípade písali médiá, hospitalizovaný bol až dva a&nbsp;pol mesiaca. V&nbsp;komentároch pod článkami si čítal, že je to celé podvod. Doslova pritom bojoval o&nbsp;každý nádych. Nesúhlasil s&nbsp;intubáciou. Vedel, že z&nbsp;umelej pľúcnej ventilácie sa veľmi ťažko vracia naspäť do života. Dýchal vysokoprietokový kyslík pod celotvárovou pretlakovou maskou. „Dýchate pod ňou proti odporu a&nbsp;máte pocit, že sa dusíte,“ vysvetľuje. Obrovský problém však nastal, keď mu masku dali dole a&nbsp;nechali mu high-flow kyslík do nosných dierok. Mal pocit, že má málo kyslíka. Vznikla uňho psychická závislosť, strach, že sa zadusí. Odvykal si dlho. „Prichádza ešte aj teraz. Nedávno som bol so synom v&nbsp;bazéne. Ponoril som sa a&nbsp;on na mňa stúpil, keď sa jašil. Vrátil sa mi pocit z&nbsp;oddelenia a&nbsp;chytila ma panika, že sa zadusím,“ hovorí Peter. Prepúšťali ho ešte na kyslíku. Ledva vtedy zohnali na zapožičanie prístroj až z&nbsp;Košíc, bolo ich veľmi málo a&nbsp;boli drahé. Doma Peter poctivo rehabilitoval. Postupne si odvykol od kyslíka. Všetko sa učil odznova. Trvalo trištvrte roka, kým sa dal ako-tak dokopy, zvládol vyjsť po schodoch, prejsť nejakú vzdialenosť a&nbsp;urobiť základné hygienické úkony. Dodnes sa rýchlo zadýcha a&nbsp;potrebuje spreje pre astmatikov na rozšírenie pľúc a&nbsp;niekedy aj kortikoidy. Do práce sa Peter mohol vrátiť až po roku a&nbsp;desiatich mesiacoch. Za ten čas minula rodina na kyslíkový prístroj, rehabilitácie a&nbsp;terapie všetko, čo mala našetrené – 18 500 eur. Mali aj transparentný účet, kde im prispievali empatickí ľudia. Boli takí, ktorí poslali desať centov. „Ďakujem za každý cent,“ hovorí Peter. „Možno ten človek poslal desať centov tisíc ľuďom, lebo chcel toľkým pomôcť,“ zamýšľa sa. Po návrate medzi záchranárov rýchlo zistil, že nevládze. Predsa len je to fyzicky namáhavé povolanie, treba nosiť ťažký batoh a&nbsp;prístroje. Musel si nájsť novú prácu na operačnom stredisku záchrannej zdravotnej služby. Dojímalo ho, keď mu známi hovorili, že sa zaňho modlili, keď bol chorý. „Som rád, že žijem, a&nbsp;ďakujem Bohu, že tu ešte môžem byť.“ POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Zo začiatku pandémie si Matej Polák, riaditeľ záchrannej zdravotnej služby Zamed, pamätá, že s&nbsp;pacientmi síce veľa práce nebolo, ale v&nbsp;zdravotníctve chýbali postupy a&nbsp;usmernenia, ako liečiť pacientov, ako sa pred ochorením chrániť, aj ochranné pomôcky. Druhá vlna nás už zasiahla naplno. Ochranné pomôcky stále neboli. „Ministerstvo zdravotníctva vyhlásilo, že si ich má každý zháňať sám. Tak sme zháňali. Vtedy boli vyvažované zlatom. Ak záchranár danú ochrannú pomôcku rozbalil, musel o&nbsp;tom vypísať protokol – či bol pacient naozaj taký vysoko rizikový, že spĺňal indikačné kritériá na ich použitie. Na jednej strane sa zdravotníci báli sami o&nbsp;seba, na druhej strane vedeli, že ak pomôcky vyplytvajú, pri ďalšom pacientovi im môžu chýbať.“ Prvý kovid dostal Matej Polák v&nbsp;decembri 2020. Pacientova rodina vtedy presviedčala záchranárov, že ich príbuzný vírus určite nemá, lebo všetci sú iba doma a&nbsp;s&nbsp;nikým sa nestretávajú. Keďže bolo treba šetriť ochranné obleky a&nbsp;respirátory, záchranári sa neobliekli. Argumentujú aj časom: správne sa obliecť trvá dvojici vodič – záchranár desať minút, no podľa predpisov má sanitka vyraziť za pacientom do dvoch minút od pokynu dispečera. „Odniesol som si to a&nbsp;na ten kovid nerád spomínam, nebolo to príjemné a&nbsp;nakazil som aj syna.“ Matej Polák si pamätá pacientov, ktorí neverili, že kovid existuje. „Boli to aj celé rodiny. Potom ochorel ich príbuzný a&nbsp;oni nás s&nbsp;plačom prosili, aby sa ešte vrátil domov. Pamätám si, ako sme brali ľudí rovno na jednotku intenzívnej starostlivosti a&nbsp;o&nbsp;dva dni tam už neboli – nie preto, že by ich prepustili domov, ale preto, že to neprežili. Jedna pani odmietala existenciu kovidu, a&nbsp;keď sme ju na kyslíku viezli do nemocnice, s&nbsp;plačom sa pýtala, či ju ešte môžeme zaočkovať. Mala taký ťažký zápal pľúc, že to neprežila.“ V&nbsp;nemocnici sa vtedy bojovalo o&nbsp;každé lôžko. Oddelenia a&nbsp;reprofilizované nemocnice hlásili každý deň počty voľných postelí – najčastejšie nulu alebo jednu. Všetko bolo plné pacientov s&nbsp;kovidom.

Udržať prevádzku záchraniek vyžadovalo veľa úsilia. Bolo treba slúžiť nadčasy a&nbsp;aj záchranári boli chorí. Každý zároveň videl tie najťažšie prípady. Samozrejme, že sa potom báli – čo keď to dostanem aj ja? Absurdné, že v&nbsp;takých chvíľach, keď zdravotníci odpadávali od únavy, nevideli sa poriadne s&nbsp;rodinami a&nbsp;riskovali, že nakazia seba aj svojich blízkych, veľa ľudí z&nbsp;domu od klávesníc chorobu zľahčovalo a&nbsp;tvrdilo, že ide o&nbsp;výmysel. Taká častá konfrontácia so smrťou ako počas pandémie zanechala stopy aj na zdravotníkoch. V&nbsp;Zamede aj na základe tejto skúsenosti zamestnali psychologičku, na ktorú sa môžu zamestnanci v&nbsp;prípade potreby obrátiť. Do praxe zavádzajú aj ďalšie novinky – motocyklovú záchranku, systém osobného záchranárskeho auta s&nbsp;lekárom, ktorý pomôže na mieste, ale pacienta do nemocnice transportuje sanitka bez lekárskeho sprievodu a&nbsp;on môže ísť hneď k&nbsp;ďalšiemu pacientovi, či tréningové centrum, kde si zdravotníci môžu v&nbsp;simulovaných podmienkach nacvičiť záchranu v&nbsp;rôznych situáciách a&nbsp;prostrediach. Matej Polák si želá hlavne to, aby sme sa z&nbsp;tejto pandémie poučili. Keď príde ďalší vírus, musíme byť lepšie pripravení. A&nbsp;spomína si ešte na jednu absurditu. „Hneď po pandémii nám zaklopali na dvere z&nbsp;inšpektorátu práce. Prišli skontrolovať, či sme neprekročili povolené hodiny nadčasovej práce. Samozrejme, že áno. Tak sme sa slušne ospravedlnili a&nbsp;jedným dychom dodali, že keď to bude potrebné, urobíme to znova.“

Koronavírus zabil na Slovensku viac ako 30-tisíc ľudí. Ďalšie zbytočné úmrtia spôsobila vážna situácia v&nbsp;zdravotníctve, pre ktorú sa zrejme pacientom nedostala potrebná pomoc. Sestry Lenka Straková a&nbsp;Lucia Ďurajková založili po smrti svojej mamy podpornú skupinu pre rodiny a&nbsp;priateľov obetí pandémie. „Bolo to v&nbsp;tom najhoršom období, keď na Slovensku zomierali desiatky až stovky ľudí denne,“ spomína Lenka Straková. „Hoci sme boli všetci izolovaní a&nbsp;nepoznali sme sa osobne, prežívali sme takmer ten istý príbeh. Každý z&nbsp;nás prišiel o&nbsp;milovanú osobu za strašných, mnohokrát doslova trýznivých okolností.“ V&nbsp;podpornej skupine poskytovali aj psychologickú pomoc a&nbsp;osemsto jej členov má dodnes možnosť zúčastňovať sa na individuálnych aj skupinových terapiách. Práve psychologická pomoc bola cez pandémiu, ale aj po nej, takmer nedostupná. „Bolo ťažké nájsť voľného psychológa, ktorý by bol aj cenovo dostupný,“ hovorí Lenka. „Ešte počas pandémie sme na stretnutí so štátnym tajomníkom ministerstva zdravotníctva žiadali o&nbsp;poskytovanie psychologickej podpory pacientom v&nbsp;nemocniciach aj o&nbsp;umožnenie návštev kovidových pacientov a&nbsp;možnosť rozlúčky s&nbsp;blízkym v&nbsp;terminálnom štádiu ochorenia. Nič z&nbsp;toho sa nepodarilo.“ Z&nbsp;podpornej skupiny sa stalo občianske združenie Skutočné obete. Podarilo sa mu presadiť vyhlásiť 6. marec za pamätný Deň obetí pandémie COVID-19. Šiesty marec preto, lebo práve vtedy potvrdili v&nbsp;roku 2020 prvý prípad nákazy u&nbsp;nás. Okrem toho iniciovali výstavbu pamätníka obetiam kovidu a&nbsp;po celom Slovensku budujú živé pietne miesta. Sú to lipy. Stromy, ktoré – ako sa píše na pamätných tabuľkách – žijú a&nbsp;dýchajú na pamiatku obetí pandémie kovidu.

Keď vláda vymenovala za svojho splnomocnenca pre preverenie procesov riadenia zdrojov počas pandémie antivaxera Petra Kotlára, mnohých pozostalých to rozhorčilo. „S&nbsp;konšpirátormi, popieračmi kovidu, ktorí majú tendenciu zľahčovať jeho hrozné následky, máme totiž bohaté osobné skúsenosti,“ hovorí Lenka. „Aj to, že museli pozostalí čeliť verbálnemu osočovaniu či spochybňovaniu smrti ich blízkych, komplikovalo už aj tak mimoriadne ťažké vyrovnávanie sa s&nbsp;tragickou stratou. Cudzí ľudia nás presviedčali, že nie je možné, aby naša mama, manžel, otec či sestra zomreli na kovid, že určite v&nbsp;tom muselo byť niečo iné, že si vymýšľame... Ľudia boli schopní sa o&nbsp;tom hádať pomaly aj na pohrebe. Neboli to len trollovia na sociálnych sieťach, ale aj susedia, známi, rodičia spolužiakov našich detí, kolegovia.“ Drvivá väčšina ľudí, príbuzných, ktorých združila podporná skupina OZ Skutočné obete, nedostala možnosť zaočkovať sa, lebo vakcíny ešte neboli. No najhoršie bolo podľa Lenky to, že v&nbsp;prvej pokojnej vlne štát premárnil možnosť pripraviť sa na horšie. Namiesto toho obvodní lekári v&nbsp;tom najťažšom období zavreli pred kovidovými pacientmi dvere. Personál v&nbsp;nemocniciach potom mohol aj vypustiť dušu a&nbsp;nemal šancu také množstvo chorých zachrániť. „A&nbsp;kým ľudia umierali, politici sa osočovali, hádali, vinili a&nbsp;ľutovali. To bol vrchol arogancie.“ Lenkinej mame urobila sestrička jej obvodnej lekárky kovidový test na schodoch pred ambulanciou, a&nbsp;keď vyšiel pozitívne, poslali ju domov a&nbsp;viac ju nevideli. Veľa vracala. Príbuzní nevedeli, ako jej pomôcť. V&nbsp;sobotu ju zavolaná sanitka upokojovala, že je mladá a&nbsp;nemá panikáriť. V&nbsp;utorok bola hospitalizovaná na kyslíku. „Na príbuzných presunuli zodpovednosť v&nbsp;tom, aby odhadli, či je stav chorého na sanitku, ktorá koľkokrát ani neprišla. Stále nám pritom vraveli, že treba vydržať, že sa to zlepší. A&nbsp;nakoniec bolo neskoro.“ Najhoršie na tom celom bolo odlúčenie a&nbsp;izolácia. „Vieš, že sa mama trápi v&nbsp;nemocnici úplne sama. Nemôže dýchať, bojuje, nespí, okolo nej na izbe zomierajú ľudia. Nevidí ľudskú tvár, len chorých a&nbsp;lekárov v&nbsp;ochranných oblekoch. A&nbsp;ty nemôžeš byť pri nej, ani keď už je na prístrojoch. Nemôžeš ju pohladiť, nemôžeš sa ani rozlúčiť... To si už navždy nesiem v&nbsp;sebe.“

Časy, keď lekári plakali: Takmer každý sa dusil, spomína primár Fatrsík na obdobie kovidu

Jana Čavojská

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Časy, keď lekári plakali: Takmer každý sa dusil, spomína primár Fatrsík na obdobie kovidu

Jana Čavojská

Súvisiace články

Nahí pred kamerou: Intímne scény sú často traumou, Martina Čurdová pomáha hercom zvládnuť ich

Zúbožení kresťania: Trpeli vyčíňanie hrdlorezov z Islamského štátu, teraz odchádzajú z ohnísk

Päťdesiat odtieňov bielej: Náš cestovateľ má za sebou expedície na najmrazivejšie miesta sveta

Bili ma, lebo mohli: Ukrajinskému bojovníkovi poškodili v ruskom zajatí chrbticu. Nevzdal to

Barbora Gábrišová neváha vstávať o druhej v noci, kráčať kilometre a hodiny ležať bez pohybu

Spomienky na peklo: Jedno z najhorších období, aké som zažil. Nikdy som ako lekár tak neplakal

FOTO Pod rozkvitnutými čerešňami: Brdárka vďačí za svoj poklad slnečnej pasci

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás