Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Má skoro sedemnásť rokov a je žiačkou ôsmeho ročníka základnej školy. Silvia Sadloňová zo Starej Turej skrýva svoj hendikep pod dlhými rukávmi bielej mikiny, takže si jej zdeformované ruky sotva všimneme. Vnímame len sympatickú mladú slečnu, ktorá má v sebe láskavosť a pokoru, akoby vôbec neprechádzala náročným obdobím dospievania a vzdoru. „Je veľmi zlatá. Má takú zvláštnu charizmu, ktorou si od malička vedela každého získať,“ hovorí dojato mama Lucia.

Na svoju prvorodenú dcéru je napriek všetkým peripetiám ne­smierne hrdá. Je vynikajúca žiačka a&nbsp;dokonca svojimi postihnutými rukami krásne kreslí. Získal si ju svet japonských kreslených seriálov anime. V&nbsp;ňom je naozaj šťastná. V&nbsp;tom ozajstnom to má oveľa ťažšie. „Občas sa na mňa spolužiaci hrávali. Dali si takto ruky a&nbsp;robili hu-hu-hu,“ ukáže na svoje nevyvinuté horné končatiny. Jej slová nás pichnú pri srdci, ale zhovorčivá plavovláska má stále na tvári úsmev. Zvykla si na svet, v&nbsp;ktorom je inakosť ešte stále príliš nápadná a&nbsp;občas aj napádaná.

Keď Silvia prišla na svet, po pár hodinách sestričky matke oznámili, že porodila postihnuté dievčatko, ktoré sa v&nbsp;živote nenaje rukami a&nbsp;možno ani neprežije. Neskôr objasnili aj jej ojedinelú diagnózu - artrogripóza, teda ochorenie šliach a&nbsp;kĺbov. Silvia má postihnuté obe ruky a&nbsp;pravú nohu.

Luciino tehotenstvo prebiehalo úplne normálne. Mala dvadsať rokov a&nbsp;zdravé telo. Ani sonografia neukázala žiadnu odchýlku. „Silvinku som štrnásť dní prenášala, nebola otočená hlavičkou, ale zadočkom. Rodila som sekciou v&nbsp;lokálnej anestézii, ale zle mi ju pichli, takže som mala pocit, akoby mi vytrhávali vnútornosti z&nbsp;tela. Navyše dcérke utrhli pupočník a&nbsp;má na brušku plastiku,“ opisuje.

Po správe, že jej dievčatko je v&nbsp;žalostnom stave, sa Luciin svet obrátil hore nohami. Na izbe so šťastnými mamičkami a&nbsp;ich zdravými bábätkami sa jej bolesť ešte znásobovala. Dcérku jej odviezli o&nbsp;sto kilometrov ďalej. „Na tretí deň po cisárskom reze som sa na reverz vypýtala za Silvinkou do Bratislavy. Dva mesiace som strávila pri jej postieľke. Povedali mi, že keď som s&nbsp;ňou neprišla, nemám nárok na posteľ. Spávala som na drevenej stoličke pri inkubátore, v&nbsp;ktorom ležala. Sama som si musela vybrať aj štichy z&nbsp;brucha. Prežívala som muky pre prsia, ktoré boli naliate mliekom a&nbsp;nevedela som ho dostať von,“ spomína na najťažšie chvíle Lucia.

Dlho jej nikto nevedel povedať diagnózu. Dozvedela sa ju, až keď Silvia mala deväť rokov. „Bola mimo všetkých tabuliek. Má artrogripózu a&nbsp;je to veľmi ojedinelé ochorenie. Lekári dlho tápali, dokonca po narodení uvažovali, že jej rúčky amputujú, lebo ich mala úplne ružové, akoby nepatrili k&nbsp;jej telu. Postupne jej začali trochu rásť a&nbsp;zistilo sa, že má nejaké zárodky kĺbov. Všetko sa zastavilo na tom, že operácia, ktorá by jej pomohla, je možná až v&nbsp;sedemnástich rokoch, teda už onedlho,“ spomenie.

Silvii chýba biceps, triceps aj zápästné kosti, postihnuté má teda celé ruky. Okrem toho má minimálnu imunitu, býva často chorá a&nbsp;párkrát si už zlomila ruky aj nohy. „Najviac zo všetkého by som si želala, keby si ju vzal na starosť nejaký lekár, ktorý by si naštudoval jej diagnózu a&nbsp;venoval sa jej,“ povzdychne si mama.

Život sa s&nbsp;Luciou nemaznal. „Od Silviinho narodenia bolo všetko ťažké: od byrokracie, lekárov, úradov,“ povzdychne si. Až teraz sa rodina trochu pozviechala. Žijú v&nbsp;prenajatom byte, ale aspoň majú súkromie. „A&nbsp;konečne sa nám podarilo vybaviť auto, takže občas môžeme ísť aj na výlet. Pomaly sa začíname tešiť zo života,“ hovorí obetavá mama.

Do Silviiných deviatich rokov poberala len rodičovský príspevok, teraz je dcérinou opatrovateľkou, pretože potrebuje neustálu starostlivosť. Sama sa neoblečie, neučeše ani neumyje. Aj do školy ju sprevádza mama.

Žijú skromne, ale 37-ročná žena robí pre svoje dve dcéry, čo môže. Len tie exekúcie jej dlho nedali spávať. Väčšinu má na krku jej partner, ale aj ona sa nedopatrením stala dlžníčkou. Zdravotnej poisťovni včas neoznámila, že bude ešte poberateľkou rodičovského príspevku. „Mala som v&nbsp;tom období veľa vybavovačiek a&nbsp;sociálna pracovníčka mi povedala, že už mám všetko v&nbsp;poriadku. Keby som si nezlomila nohu, ani by som nevedela, že nemám zdravotné poistenie. Snažila som sa to poisťovni vysvetliť, ale nepomohlo. Musím zaplatiť asi deväťsto eur,“ povzdychne si. Skrátka, keďže sa od roku 2005 nepretržite stará o&nbsp;dcérku, bola presvedčená, že zdravotné poistenie za ňu platí štát. „Pochybila som len v&nbsp;tom, že som to neoznámila,“ krúti hlavou.

Popri Silvii opatrovala aj dnes už nebohú mamu, Luciin otec bol po porážke. „Celé to bolo náročné. Už si ani nespomeniem na všetky polená, čo mi popadali pod nohy,“ povzdychne si.

Prvé svetlejšie dni prišli s&nbsp;pobytom v&nbsp;bratislavskom rehabilitačnom centre, ktorý absolvovala vďaka Harmony - Nadácii Petra Dvorského. „Dovtedy som bola jedna veľká depresia. Ale zrazu som sa ocitla medzi mamičkami, ktorých deti boli na tom ešte horšie ako moja dcérka. Začala som uvažovať optimistickejšie, získali sme viac informácií, kontakty. Dlho prichádzali len zlé správy, ale postupne sa to začalo zlepšovať,“ opisuje.

„Silvia mala vtedy sotva štyri roky a&nbsp;stále nechodila. Posúvala sa po zadočku, ale aspoň rozprávala!“ spomína Lucia. Prvé kroky urobila v&nbsp;šiestich rokoch, keď rodičia kúpili psíka. Dlho ju teda vozili v&nbsp;kočíku, ale to už do rodiny pribudla aj sestra Viktória. Neplánovane, pretože Lucia sa obávala ďalšieho postihnutého dieťaťa.

Bola už v&nbsp;piatom mesiaci, keď zistila, že je opäť tehotná. Menzes jej nevynechal a&nbsp;neobjavili sa žiadne príznaky gravidity. Prehliadka u&nbsp;gynekologičky teda priniesla šokujúcu správu. „Strašne som sa vyľakala. Bála som sa, že aj druhé dieťa bude postihnuté. Čo by som si počala s&nbsp;dvoma? Ale keď som na sonografii videla jej natiahnutú rúčku, vydýchla som si,“ priznáva svoje obavy. Do poslednej chvíle tŕpla strachom. „Lenže na svet prišlo krásne dievčatko. Ako aj Silvinka. Aj tá bola nádherná. Malá jahôdka jej hovorili. Tým, že bola otočená zadočkom, mala na tvári otlačené rebro a&nbsp;úplne červený noštek,“ dodá pohotovo, pretože na prvorodenú dcérku, napriek hendikepu, nedá dopustiť.

Silvia chodí často so sklonenou hlavou. „Ale mala by si ju mať hore, lebo si výnimočná, málokto by dokázal to, čo ty,“ obráti sa matka na dcéru.

Ťažko skúšaná žena sa svojim dievčatám venuje naplno. „Silvinka by sa chcela s&nbsp;každým rozprávať a&nbsp;kamarátiť. Ale nie všetky deti sú také. Vysvetľujem jej, že nie každému bude sympatická, bez ohľadu na to, či je postihnutá,“ hovorí. „Som rada, že som ju nedala do Bratislavy na Mokrohájsku. Úradníci mi vraveli, že by to bolo pre ňu lepšie, keby bola medzi svojimi - postihnutými detičkami. Ale predstava, že mám od malička dieťa od seba preč, je pre mňa hrozivá. Myslím, že pre ňu bude lepšie, keď sa už v&nbsp;detstve stretne s&nbsp;inými názormi. A, áno, aj s&nbsp;tým, že na ňu niekto ukáže prstom, keď bude v&nbsp;kontakte so zdravými ľuďmi. Lepšie sa s&nbsp;tým bude vyrovnávať,“ zamýšľa sa Lucia.

Posťažuje sa na zdĺhavú byrokraciu, množstvo posudkov, kým jej dcéru vzali na klasickú zá­kladnú školu. Mama jej nemôže robiť asistentku počas vyučovania. „Našťastie, teraz má v&nbsp;škole tú najlepšiu a&nbsp;skvelú triednu učiteľku. Na rozdiel od prvého stupňa,“ poznamená Lucia.

Silvia je veľmi odhodlaná a&nbsp;učenlivá. Je vynikajúca v&nbsp;angličtine, ale jej najväčšou záľubou je kreslenie. Kým písanie ju občas aj zabolí, kreslenie je pre šestnásťročné dievča s&nbsp;postihnutými rukami terapiou. Farbičky drží zľahka, našla si svoj vlastný spôsob, ako nimi narábať. Využíva pravú aj ľavú ruku a&nbsp;neraz pri kreslení sedí aj päť hodín.

„Chcela by svoje výtvory dávať na Instagram, ale mám strach. Keď mala pätnásť rokov, povolila som jej Facebook. Lenže začal jej písať úchylák. A&nbsp;ona mu chvíľu odpisovala,“ posťažuje sa ustráchaná mama. „Myslela som si, že to je jedna moja kamarátka, lebo vystupoval pod jej krstným menom,“ reaguje dievča. „Vyzýval ju, aby mu poslala fotky a&nbsp;tak. Musela som dievčatám farbisto vysvetliť, o&nbsp;čom ten internet je, aký je nebezpečný. Lebo o&nbsp;pár mesiacov jej zase písal nejaký 36-ročný chlap. Tak som jej to musela zakázať. Veľmi sa o&nbsp;ňu bojím. Je taká naivná, chcela by mať kamarátov, chalana, ale…“ odmlčí sa Lucia. V&nbsp;jej očiach je strach. Nie je to jednoduché, mladý človek sa potrebuje socializovať. „Mami, som opatrná, len sa rozprávam,“ bráni sa Silvia.

Silvia má už vek aj na prvé lásky. V&nbsp;tejto oblasti má zatiaľ jasno. „Mne sa páčia kreslení chlapci v&nbsp;štýle anime,“ usmeje sa. „Pustím si seriál Naruto a&nbsp;som vo svojom svete. Pozerám na nich a&nbsp;predstavujem si, aké by bolo stáť vedľa nich. Asi je to trochu čudné, ale nevadí. To ma prejde,“ hovorí rozvážne.

Jej sny sa spájajú s&nbsp;úspešnou operáciou, s&nbsp;kreslením či návštevou Japonska. Chcela by <a href="https://www.superpotlac.sk/vymaluj-si-tricko/" target="_blank" rel="noopener">svojimi výtvormi zdobiť tričká</a> a&nbsp;predávať ich. „Aby som bola bohatá,“ usmeje sa nevinne. V&nbsp;skutočnosti túži hlavne uľahčiť náročné fungovanie sebe aj mamine, venovať sa tomu, čo ju baví, a&nbsp;mať okolo seba láskavých ľudí.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/jedinecna-silvii-lekari-nedavali-sancu-zazila-aj-sikanu-dodava-odvahu-svojimi-kresbami" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Vrodené znetvorenie kĺbov sa prejavuje deformáciou horných či dolných končatín. Príčina nie je celkom známa, ide o ojedinelé ochorenie. U nás ním trpí rodáčka z Pop­radu, 26-ročná Michaela Balcová. Patrí medzi svetovú špičku v bocii, paralypijskom športe určenom pre ľudí s najťažšími formami zdravotného postihnutia. Pravidlá sú podobné francúzskej hre pétanque, ale upravené pre ľudí na vozíku. Michaela má na konte už dve paralympijské víťazstvá. Zlatú medailu získala so Samuelom Andrejčíkom a Róbertom Ďurkovičom v Riu 2016. Vlani si z ďalšej paralympiády v Tokiu odniesla medailu v tímovej súťaží boccie spoločne s Andrejčíkom a Martinom Strehárskym.

Jedinečná: Silvii lekári nedávali šancu. Zažila aj šikanu a dodáva odvahu svojimi kresbami!

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Jedinečná: Silvii lekári nedávali šancu. Zažila aj šikanu a dodáva odvahu svojimi kresbami!

Monika Mikulcová

Súvisiace články

ROZHOVOR s trochu inou farárkou: Má tetovanie, študovala zen budhizmus a zviedol ju majster Hus

Prečo by sme mali prosíkať? Sestry Matovičovi: Nájdite peniaze na platy, je to vaša práca

Zomrela skutočná legenda Ivan Hričovský (†92): Známeho pomológa nabíjala záhrada a...

Šokujúci príbeh a varovanie odborníčky: Rodič núti dieťa piť alkohol. Z hlúpeho dôvodu...

Veľký ROZHOVOR o zdravom jedle, obezite a diétach: Platí pri postave, aká matka, taká Katka?

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás