Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Vychudnutý na kosť ležal bezvládne na hromade odpadkov pri starom z dreva zbúchanom záchode, ktorý slúžil ako búda. Hlavu mal vyvrátenú dozadu, v očiach prázdny, odovzdaný výraz. Špinavé, obité kovové misky s vodou a pomyjami stáli vedľa neho nedotknuté. Ani keby ho nespútavala reťaz hlboko zarezaná do krku, už by nevládal ujsť, nájsť si ľudskejšieho pána. Mlel z posledného. Ktovie, ako dlho tam trpel. Keď ho uvideli privolaní pracovníci ochrany zvierat, poniektorí sa rozplakali. Ten pohľad bol strašný. Do útulku ho nemali dôvod odviezť, veterinári ho brali rovno do ambulancie. Robili, čo sa dalo, odstránili kov vrastený do kože, pokúšali sa ošetriť nekrotizované rany, no nakoniec zostala jediná možnosť. Pomôcť mu od utrpenia. Uspali ho. Navždy. To je len nedávny prípad z rómskej ulice v Kuchyni, o ktorom nám pohnutým hlasom rozpráva predsedníčka Slobody zvierat Pavla Dugovičová. Je ich viac, oveľa viac. Spomína na pitbula pri exkluzívnom dome Ázijčana v Galante, ktorý priviazaný ležal vo vyhrabanej jame. Bez jedla, bez vody, bez možnosti schovať sa pred nepriazňou počasia. Keď ho odstrihli z reťaze, bol na pokraji smrti. Ďalšie psy nachádzali zbité, zranené, zatvorené v malých kotercoch, podvyživené, plné strachu a zúfalej agresie. Zďaleka nie vždy boli z marginalizovaných komunít. Často si ich majitelia žili dobre, len im chýbal cit pre živého tvora, ktorého si zrejme zadovážili len ako dekoráciu k obydliu. „Niekedy nám zostáva rozum stáť, keď vidíme, čo ľudia dokážu,“ komentuje šéfka občianskeho združenia a bratislavského útulku hrozné príbehy. „Našťastie, podarilo sa nám vybojovať absolútny zákaz držania psov na reťaziach, ktorý začne platiť o dva roky.“ Otázka je, ako sa bude v istých komunitách uplatňovať.

Slnečné jesenné poludnie v&nbsp;bratislavskom útulku Slobody zvierat je plné života. Do diaľky sa rozlieha štekot psov, míňame skupinky takzvaných venčiarov, ktorí si sem chodia na pár hodín vyzdvihnúť zvieratá. Aby im pomohli, sami si vyplnili voľné chvíle, prešli sa v&nbsp;neďalekom lesíku, vychutnali si pohľad z&nbsp;výšky na hlavné mesto. V&nbsp;rozsiahlom areáli sú „nájomníci“ rozdelení do viacerých blokov. Niekde majú spoločný výbeh, ďalší, pre neraz ľuďmi vypestovanú agresivitu, musia byť v&nbsp;kotercoch.

Sprievodcu nám robí Bojan Rožič, mladý muž, ktorý sa prisťahoval zo Srbska. Matku má Slovenku, jazyk mu problém nerobí a&nbsp;lásku k&nbsp;zvieratám si vypestoval už v&nbsp;detstve na rodinnej farme. Hoci pôvodne pracoval ako učiteľ na základnej škole, k&nbsp;nemým tváram ho to ťahalo viac. „Celý deň som vonku, v&nbsp;peknom prostredí obklopenom prírodou, fyzická práca ma baví, nemusím sa s&nbsp;nikým stresovať a&nbsp;keď prídem medzi psy, naradostene ma obklopia, cítim z&nbsp;nich vďačnosť, lásku, pozitívnu energiu. Som tu rád a&nbsp;stále hľadám možnosti, ako veci zlepšiť, aby sa cítili dobre.“

Aj on sa stretol so smutnými prípadmi. Vlastne, jeden ho šokoval hneď, ako pred siedmimi rokmi nastúpil. „Priviezli nám poldruharočného psíka, ktorý už mal väčšiu časť reťaze zarastenú do krku. Práve v&nbsp;období, keď rástol najviac, ho celý čas škrtila a&nbsp;zarezávala sa čoraz hlbšie. Žil v&nbsp;neustálych bolestiach. Nie div, že spočiatku sa kontaktom bránil. Ešte aj dnes pri prudkom pohybe zareaguje obranne. Ale už nepohryzie. Naučil sa, že aj človek môže byť dobrý.“

Vtedy, prvý a&nbsp;posledný raz, Bojan zaváhal, či tu naozaj chce robiť. Vydržal, aj keď prišlo množstvo hryzancov a&nbsp;pri zmene počasia stále pociťuje pálčivú bolesť v&nbsp;nohe - pamiatku na rozzúreného dobermana. Počas nášho rozhovoru je v&nbsp;jednom kole. Rozdeľuje zvieratá „venčiarom“, tie v&nbsp;kotercoch púšťa do výbehov, ukazuje nám vychytávky, na ktoré ho inšpirovali aj stránky zahraničných útulkov. Napríklad bazén či vodnú sprchu, pod ktorou sa ich zverenci preháňajú v&nbsp;horúcich letných dňoch. Vybaví si, ako pred časom na chrbte vynášal psíka z&nbsp;päťmetrovej jamy i&nbsp;návštevu dámičky neschopnej empatie. „Zavolali nám jej susedia, aby sme sa prišli pozrieť, čo vyvádza,“ spomína. „Pri veľkom dome na dedine nás privítala pekná pestovaná dievčina. O&nbsp;to viac nás prekvapilo, keď sme vzadu na dvore uvideli vychudnutého, zablšeného psa na ledva polmetrovej reťazi. Jej reakcia bola: Čo je? Veď mu dávam jesť!?“

V&nbsp;útulku majú i&nbsp;zvieratá, ktoré na adopciu nemajú šancu. Dlho trvalo, než si vôbec zvykli na zamestnancov. Na druhej strane dokážu socializovať aj také, ku ktorým sa spočiatku nedá priblížiť. „Prišiel k&nbsp;nám 6-ročný vlčiak z&nbsp;osady. Poznal len život na reťazi, hlad, bitku. Nejaký čas bol veľmi zlý, ceril zuby, hrýzol. Dali sme ho dokopy aj zdravotne a&nbsp;teraz už by mal ísť k&nbsp;jednej rodine.“

Prvá vlna korony bola pre útulky mimoriadne náročná. Na niekoľko mesiacov museli byť zatvorené, zastavili sa dodávky potravín, materiálna i&nbsp;finančná pomoc, spolupráca so zahraničím. Klesol i&nbsp;počet adopcií, pričom nových jedincov každý deň pribúdalo. „Bolo to náročné obdobie, hlavne emočne,“ spomína Pavla Dugovičová. „Je iné, keď zatvoríte predajňu či výrobnú linku a&nbsp;objekt, kde žije 150 zvierat. Nevedeli sme, či sa o&nbsp;ne bude mať kto starať, ak kolegovia ochorejú, kto ich ‚vyvenčí‘, čím ich budeme kŕmiť. Po nejakom mesiaci sa však situácia celkom obrátila. Vzrástla vlna solidarity, ľudia sa zase začali pýtať, čo potrebujeme, ponúkali dočasnú opateru, nosili nám hygienické potreby, šili pre nás rúška. V&nbsp;tom čase extrémne vzrástol aj záujem o&nbsp;adopcie zvierat. Až na pár kusov, ktoré sme ani neponúkali, odišli k&nbsp;novým majiteľom prakticky všetky.“

Ako dodáva, bol to celoslovenský fenomén spôsobený lockdownom. Rodiny pokope zatvorené doma si časom začali liezť na nervy a&nbsp;potrebovali nejaký katalyzátor. Dokonca nie­ktorí po čase informovali, že im to zachránilo manželstvo. Zaujímavé je, že po uvoľnení opatrení sa ani jedno osvojené zviera do útulku nevrátilo.

A&nbsp;čo si záujemcovia žiadajú? „Prekvapivo krížence. Pretože vedia, že ‚čistokrvné‘ obvykle pochádzajú zo zlých podmienok v&nbsp;množiteľských staniciach a&nbsp;trpia vážnymi zdravotnými problémami,“ sumarizuje Pavla Dugovičová. „K&nbsp;ďalším kritériám patrí vek 2 až 4 roky a&nbsp;stredná hmotnosť, aby mohli byť v&nbsp;bytoch.“ Staré a&nbsp;fyzicky hendikepované psy Slováci nechcú, ale tu zas pomáha cezhraničná spolupráca s&nbsp;Rakúskom a&nbsp;Nemeckom. Tamojší obyvatelia bez problémov prijmú desať-dvanásťročné, dokonca trojnohé zvieratko.

Dnes útulok opäť funguje na plné obrátky, v&nbsp;očakávaní ďalšieho sprísnenia opatrení v&nbsp;ňom však nič neponechávajú na náhodu. Okresali výdavky, dodávky jedla dohodli s&nbsp;obchodnými reťazcami, financie šetria na horšie časy.

Okrem Bratislavy sa k&nbsp;Slobode zvierat radí viac než dvadsiatka samostatných regionálnych združení, s&nbsp;vlastnými priestormi. Jedným z&nbsp;nich je útulok v&nbsp;Piešťanoch, ktorý sa v&nbsp;súčasnosti stará zhruba o&nbsp;šesťdesiat psov a&nbsp;mačiek. Ako nám hovoria ošetrovateľky Oľga a&nbsp;Zdenka, aj u&nbsp;nich v&nbsp;prvej vlne záujem o&nbsp;ich zverencov rapídne vzrástol. Teraz je situácia ustálená. Priestory nie sú také rozsiahle a&nbsp;exkluzívne ako v&nbsp;metropole, no ani netreba. Veď Piešťany sú, napriek svojej sláve, ledva tridsaťtisícové mestečko. Zdenka nám ukazuje koterce plné uštekancov, ktoré sa snažia získať našu pozornosť, ale i&nbsp;ťažké oriešky. Jedným z&nbsp;nich je veľký moskovský strážny pes Belfór, ktorého sem pred časom došikovali policajti z&nbsp;rómskej osady. „Ako ho priviezli, tak aj odviezli,“ hovorí s&nbsp;náznakom úsmevu Oľga. „Štekal, bránil sa, dorážal na pletivo. Trnavskí veterinári ho museli uspať, aby sme ho na druhýkrát dostali do koterca. Než som sa k&nbsp;nemu priblížila, musela som si ho kupovať maškrtami. Dnes už sme kamaráti.“

Okrem Belfóra a&nbsp;niekoľkých starších zvierat sa im psy priebežne míňajú. Len mačky skoro nikto nechce. Musia ich posielať do „depozitu“ k&nbsp;dobrovoľnej chovateľke. Zastavíme sa pri mreži, spoza ktorej na nás hľadia jasné oči trojročného huskyho. Toho by záujemcovia aj chceli, ale... „Museli sme ich odmietnuť, pretože si vyžaduje pevnú ruku a&nbsp;skúsenosti. Je ako živé striebro a&nbsp;u&nbsp;pôvodného majiteľa na úteku roztrhal malého psíka,“ vysvetľuje ošetrovateľka. „Huskyov sme tu už mali a&nbsp;vždy boli také... teliatka. Zaštekať? Ani náhodou. Spozorneli nanajvýš, keď preletelo lietadlo, alebo zahúkala siréna. Tento je skrátka iný.“

Užili si horúce chvíle, zranenia. Oľga nerada spomína na útok dovtedy kamarátskeho vlčiaka, ktorému „preplo“ z&nbsp;vysokých horúčav, Zdenke znepríjemnila život mačka. Po jej uhryz­nutí maródovala tri mesiace.

Na rozdiel od Bratislavy v&nbsp;Piešťanoch je väčší záujem o&nbsp;šteniatka a&nbsp;dopyt po čistokrvných psoch. Vedúca zariadenia Ľubomíra Baleková nám však potvrdzuje slová predsedníčky Slobody zvierat: „Čistokrvné sa v&nbsp;útulkoch ocitnú, len ak ich vyhodí množiteľ. V&nbsp;zúfalom stave a, samozrejme, bez preukazu o&nbsp;pôvode. Sú to najhoršie a&nbsp;najnáročnejšie prípady na veterinárnu starostlivosť. Snažíme sa im pomôcť, no patria k&nbsp;najúbohejším tvorom, aké sa u&nbsp;nás ocitnú.“

Aj tu majú týrané a&nbsp;psychicky zlomené zvieratá. Ich socializáciu riešia hlavne dočasnou starostlivosťou v&nbsp;domácnostiach, pretože sami nemajú časové ani personálne kapacity. Pomáhajú i&nbsp;„venčiari“. „Nielen tieto psíky sa na nich tešia. Je dôležité, aby boli v&nbsp;kontakte okrem ošetrovateľov s&nbsp;inými ľuďmi.”

Aj v&nbsp;sťažených podmienkach počas korony nachádza Ľubomíra Baleková niečo pozitívne. „Ľudia prispievali materiálne či finančne, nosili potrebné veci, okamžite reagovali na výzvy, keď sme niečo potrebovali. V&nbsp;tom zlom období pre všetkých bolo niečo symbolicky krásne. Že sa vieme zomknúť a&nbsp;navzájom si v&nbsp;núdzi pomáhať.“

„<a href="https://www.preutulky.sk/" target="_blank" rel="noopener">Všetky útulky</a> a&nbsp;občianske združenia v&nbsp;podstate suplujú štát, od ktorého sme sa pomoci doteraz nedočkali,“ reaguje vedúca piešťanského útulku. „Všetko si musíme zabezpečovať sami. Nedostatočná je i&nbsp;spolupráca s&nbsp;niektorými regionálnymi veterinárnymi a&nbsp;potravinovými správami, ktoré si dávajú na čas, mnohými prípadmi týraných zvierat sa nezaoberajú. Legislatíva má veľa dier, množiarne fungujú veselo ďalej, bez kontrol či postihov a&nbsp;vážnym problémom je i&nbsp;neriešiteľná situácia v&nbsp;rómskych osadách. V&nbsp;útulkoch robíme, čo zvládneme, ale všetkých zachrániť nedokážeme.“

Len v&nbsp;sieti združení Slobody zvierat mali za minulý rok hlásených 1&nbsp;300 prípadov týraných zvierat. Odložených a&nbsp;vyhodených vyše sedemtisíc. Ak k&nbsp;tomu prirátame ďalšie občianske združenia a&nbsp;dobrovoľné organizácie, celkový počet sa šplhá nad jedenásťtisíc, pričom prípady v&nbsp;marginalizovaných spoločenstvách v&nbsp;tejto štatistike ani nie sú.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/ludska-krutost-poznali-len-bitku-hlad-retaze-vrastene-krku-niektore-neslo-zachranit/2" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO v GALÉRII &gt;&gt;</a>

„Aj keď sa zmenili zákony, vznikla horúca linka proti krutosti a&nbsp;postoj verejnosti je v&nbsp;súčasnosti celkom iný, týraných zvierat neubúda. Trápi nás to a&nbsp;nerozumieme tomu,“ hovorí na záver opäť šéfka Slobody zvierat Pavla Dugovičová. „Polícia nie vždy využíva právomoci, ktoré má, RVPS sú preťažené, často im chýba ochota, odbornosť alebo ľudia. Možno by nebolo od veci, keby u&nbsp;nás vzniklo niečo ako zvieracia polícia. Určite by mali čo robiť.“

Ľudská krutosť: Poznali len bitku, hlad a reťaze vrastené do krku. Niektoré už nešlo zachrániť

Peter Galan

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Ľudská krutosť: Poznali len bitku, hlad a reťaze vrastené do krku. Niektoré už nešlo zachrániť

Peter Galan

Súvisiace články

Policajný zásah v domove dôchodcov: 91-ročná žena pestovala na balkóne marihuanu

Bordová Skalica: Ulice a podniky vymetené, turistov málo, ľudia sa večer boja chodiť von

Smrť v detskom tábore: Takú veternú smršť ešte nezažili. Stany odhodilo na desiatky metrov

Ozajstná beštia: Zastrelila žirafu, vyrezala jej srdce a pózovala s ním pred objektívom

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás