Mrazivá spoveď: Marek Holeček o záchrane Ondreja Húserku (†34) a šialenstve, ktorému čelil

Horolezec Marek Holeček vyvracia fámy, ktoré kolovali po smrti Ondreja Húserku (†34) 

Holeček o Húserkovi (†34): Urobil som všetko, čo som mohol, ale zachrániť sa mi ho nepodarilo

Felícia Boronkayová

Horolezec MAREK „MÁRA“ HOLEČEK (50), s&nbsp;ktorým sa zhovárala redaktorka FELÍCIA BORONKAYOVÁ, tak pre PLUS 7 DNÍ aj urobil. Nositeľ dvoch Zlatých cepínov, čo je horolezecký Oscar, je známy tým, že na niekoľkotisícové vrcholy lezie vždy novou, neprebádanou cestou. Alpským štýlom bez kyslíkovej masky a&nbsp;pomoci šerpov, väčšinou len vo dvojici s&nbsp;„parťákom“, s&nbsp;ktorým sa na seba môžu spoľahnúť. Tentoraz však urobil výnimku.

Trojtýždňovú aklimatizáciu a výstup ste začali v&nbsp;trojici. Ako vznikla? Hľadal som „parťáka“ a&nbsp;moji vrstovníci to väčšinou buď vzdali, alebo už nie sú v&nbsp;kondícii. Začal som teda oslovovať mladšiu generáciu. Keď som rozhodil siete, prihlásili sa dvaja Ondrovia – Mrklovský a&nbsp;Húserka. Nechcel som nikoho z&nbsp;nich vyčleniť, neboli to žiadni „nazdárkové“, ktorých som našiel v&nbsp;telefónnom zozname. Obidvaja mali za sebou rôzne výstupy, a&nbsp;hoci dovtedy neboli v&nbsp;takýchto výškach v&nbsp;Himalájach, mali dobrú výkonnosť a&nbsp;všetko naznačovalo, že by to mohlo byť dobré. Čiže v&nbsp;tomto smere som išiel viac-menej na istotu.

Krátko po začiatku to Mrklovský vzdal. Čo sa stalo? Nastúpili sme do steny a&nbsp;hore nad nami začal prefukovať drobný sneh. My sme boli v&nbsp;takom lieviku dole, čo je vlastne zbernica všetkého, čo padá zhora. Dva kilometre nad nami, kde sa na pár vločiek nabalí sneh a&nbsp;stanú sa z&nbsp;nich obrovské snehové gule. Dole sú to už desiatky ton snehu. To je niečo, čo sa nedá predvídať. Jednoducho povedané, začali padať lavíny. Áno, a&nbsp;každá z&nbsp;nich mala smrtiacu silu. Našťastie sme sa stačili schovať pod výbežok v&nbsp;strmej skalnej stene. Tak sme tam čakali, kým okolo nás lietali lavíny, ktoré som aj ja videl prvýkrát z&nbsp;vnútornej strany, a&nbsp;nič príjemné to teda nebolo. Pre Ondra to znamenalo dostatočný zážitok na to, aby povedal: Chalani, ja sa na ďalší pokus necítim. To je schopnosť vyhodnotiť svoje momentálne psychické rozpoloženie a&nbsp;nepovažujem to za slabosť. Povedať v&nbsp;istom momente „nie“ je jedna z&nbsp;vecí, ktorá nás ochraňuje. Ondro Mrklovský sa s&nbsp;vami teda rozlúčil a&nbsp;vy s&nbsp;Ondrom Húserkom ste sa podujali na druhý pokus. Čo vás na ňom čakalo? POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Za tých šesť dní, kým sme sa postavili na vrchol, sa udiali mnoho vecí. Súviseli s&nbsp;tým, že keď robíme prvé kroky tam, kde ešte nikto nebol, respektíve pokusy boli, ale neúspešné, musíme počítať s&nbsp;tým, že čím sme nižšie, tým je väčšie riziko stretnúť sa s&nbsp;čímkoľvek, čo zhora spadne. A&nbsp;nie sú to len lavíny, ale aj uvoľnené kamene, pretože každá stena, keď sa do nej oprie slnko, ožíva. Toto bola východná stena, kde sme museli byť rýchli predovšetkým v&nbsp;spomínaných úsekoch a&nbsp;zmiznúť im včas z&nbsp;cesty. Ťažké bolo aj samotné lezenie v&nbsp;ďalších dňoch. Technicky. Koľkokrát ste cestou nahor spali? Štyrikrát sme bivakovali v&nbsp;samotnej stene. Piaty bivak sme mali na hrebeni, ktorý viedol k&nbsp;samotnému vrcholu. Dosiahli sme ho na šiesty deň a&nbsp;ten pohľad bol nádherný. Ponúkali sa nám pohľady na tri údolia – jeden na Tibet, dva a&nbsp;pol kilometra pod nami sa ligotala Strieborná rieka, videli sme centrálne Himaláje, na Everest, Makalu až po východný Nepál. Za sebou sme mali Anapurnu a&nbsp;ďalšie osemtisícovky. Bolo to niečo fantastické a&nbsp;my dvaja sme boli toho stredobodom.

Čo ste si tam hore s&nbsp;Ondrom povedali? Objali sme sa a&nbsp;niečo sme si možno zamumlali každý pre seba. Je to, samozrejme, obrovský, ale len chvíľkový pocit šťastia. A&nbsp;potom nastáva sústredenie, ako sa dostať dole, čo už po tej stene, ktorou sme vyšli, nejde, pretože tam padajú lavíny a&nbsp;kusy skál. Horolezci sa na výstup a&nbsp;zostup pripravujú aj rok dopredu. Tomu výsledku predchádza veľakrát doslova detektívna práca, lebo ani v&nbsp;časoch internetu na ňom všetko nenájdete a&nbsp;musíte hľadať schodné cesty vo fyzických archívoch. Na to, kadiaľ pôjdeme, sme, samozrejme, boli vopred pripravení a&nbsp;presne sme to dodržali. Tam nemôžu nastať nejaké veľké výkyvy. Lebo ak nastanú, znamená to, že si zarábame na ďalší problém. To sa však nestalo. V&nbsp;správach, ktoré ste neskôr písali na sociálne siete, ste spomínali, že nešťastie sa stalo, keď ste robili takzvané hodiny. O&nbsp;čo ide? POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Do ľadu sa dutým „šróbom“, ktorý sa tam naskrutkuje, vyvŕta diera, z&nbsp;druhej strany tiež, vznikne v&nbsp;ňom taký malý tunel. Cezeň sa pretiahne slučka, ktorá má na konci uzol, čím vznikne masa ľadu, ktorá tú slučku drží. Na to sa dá karabína, do nej lano a&nbsp;ide sa. Potom sa lano vytiahne a&nbsp;slučka s&nbsp;karabínou tam ostane. Vy ste išli prvý, vám to, ako ste písali, prešlo. Keď bol na rade Ondro, začuli ste v&nbsp;tom tichu zvuk, o&nbsp;ktorom ste vedeli, že neveští nič dobré. Hneď som vedel, že je zle. Vzápätí som počul náraz a&nbsp;Ondro tam zrazu nebol. Zmizol s&nbsp;druhým koncom lana tam, kde bolo naviazané, do trhliny. Volal som na neho, ale spočiatku som nič nepočul. Potom som ho začul a&nbsp;aspoň som vedel, že žije. Že je tam nejaká nádej, že sa odtiaľ dostaneme. Tak som rýchlo zavŕtal „šrób“ do ľadu a&nbsp;zlanil sa za ním. Do piatich minút som bol dole, ale nemohol som ho nájsť. Neskôr som objavil takú ľadovú rúru – tunel –, ktorá viedla šikmo. Plazil som sa v&nbsp;nej úplne potme. Ondra som našiel podľa hmatu, chytili sme sa za ruku a&nbsp;on volal…

… Vytiahni ma odtiaľto! Lenže to nebolo vôbec jednoduché. Spočiatku som si hovoril, žije, máme šancu s&nbsp;tým niečo urobiť. Aby som sa k&nbsp;nemu vôbec dostal, musel som najprv vybrať jeho batoh, ktorý sa tam zasekol. Ondro ležal za ním. Vytiahol som nôž, ktorý som mal vo vrecku, batoh rozrezal a&nbsp;začal z&nbsp;neho vyhadzovať veci, inak to nešlo. Vtedy som narazil na jeho čelovku. Svoju som nemal, lebo keď som za ním šiel, bolo ešte svetlo. Po tom, čo som ju zažal, videl som, že je tam zakliesnený, a&nbsp;trvalo mi dve hodiny, kým som ho vôbec otočil. Napriek tomu to stále vyzeralo nádejne. Nemal žiadne zlomeniny, nikde žiadna krv, na bolesť sa nesťažoval, komunikoval. Usúdil som, že ho treba zahriať, zaktivizovať a&nbsp;čím skôr odtiaľ vypadnúť. Stále som si hovoril, že to zvládneme, až kým mi nedošlo, že to už nezvládneme. Ondro mal zlomenú chrbticu, ruky a&nbsp;nohy ho neposlúchali a&nbsp;napúchali mu viečka, čo je prejav vysokého vnútrolebečného tlaku, teda zranenia hlavy. Tak som ho v&nbsp;tej úzkej rúre aspoň navliekol do „spacáku“ a&nbsp;natiahol na neho vetrovku, aby bol v&nbsp;teple, aby prežil, kým zavolám pomoc. Ja som musel preč, inak by som neprežil ani ja. Lenže práve vo chvíli, keď som to celé dokončil, Ondro zomrel. Rozprávali ste sa? POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Nie, odišiel bez rozlúčenia. Bez ďalšieho rozprávania či túžob, ako sa dostať hore. Bol to postupný útlm, myslím, že súvisel s&nbsp;krvácaním v&nbsp;hlave. S&nbsp;akým nastavením mysle sa vám podarilo po pokuse o&nbsp;Ondrovu záchranu, ktorý medzitým skonal, vyliezť hore na ľadovec a&nbsp;dostať sa z&nbsp;neho na pevnú zem? Niekto si možno povie, že som necitlivý, ale ja som bol v&nbsp;danej chvíli po tých štyroch hodinách strašne unavený. Počas cesty som prišiel o&nbsp;dvanásť kíl svalovej hmoty. Lano mi medzitým zamrzlo, hore som musel bez neho. A&nbsp;hoci to znie hrozne, zaspal som. Kedy, ako a&nbsp;koho ste informovali o&nbsp;Ondrovom úmrtí? Tesne predtým, ako som zaspal, som poslal správu svojej partnerke a&nbsp;kamarátom, ktorí ma čakali dole. A&nbsp;keď začalo svitať, poslal som správu Eve, Ondrejovej partnerke. Čo v&nbsp;nej stálo? Že ma to veľmi mrzí a&nbsp;s&nbsp;najväčšou bolesťou jej musím povedať, že je koniec, že Ondro zomrel. A&nbsp;potom už neexistovala iná možnosť, len z&nbsp;toho miesta utiecť. Ako som spomínal, nechal som na mieste oranžový „spacák“, aby mohli Ondrejovo telo ľahšie nájsť. Ďalších trinásť hodín mi trvalo, kým som sa z&nbsp;toho ľadovcového labyrintu dostal na pevnú zem.

V&nbsp;tomto momente sa na vás objavili prvé „hejty“. Varovali ste tých, ktorí budú Ondra hľadať, že je to veľmi nebezpečné a&nbsp;ide im o&nbsp;život, čo vyvolalo dojem, že tomu chcete zabrániť. Keď som zišiel dole, začali sa diať šialené veci. V&nbsp;tej chvíli už bola na žiadosť rodiny vyhlásená záchranná akcia. Dokonca sa objavili letáky, že niekto Ondra videl, že žije, a&nbsp;poďme ho zachrániť. Ale ja som vedel, že to nie je možné. Boli to nezmysly. Do poslednej chvíle som pomáhal s&nbsp;jeho hľadaním. Do tímu ma fyzicky vziať nechceli, lebo hoci som horolezec, nemám na podobné akcie certifikáty. Šerpov síce priviezli helikoptérou, ale nemala kde pristáť, museli sa z&nbsp;nej zlaniť. Ani tak ho nemohli nájsť. Jediná možnosť boli videá, ktoré robili cestou, púšťali mi ich a&nbsp;ja som ich navigoval. Od „spacáku“, ktorý som tam nechal, k&nbsp;batohu, od batohu k&nbsp;Ondrovi. Varovať tých, čo Ondra hľadali, som však musel. Ja som ten moment neodporúčal, lebo viem, akým výbušným miestom som prechádzal. O&nbsp;záchrane života sme už hovoriť nemohli, len sa zvyšovalo riziko pre pátrací tím. Okrem lavín tam padali „šutre“, ktoré znejú ako vrčiaca helikoptéra a&nbsp;majú obrovskú prieraznosť. Nehovoriac o&nbsp;tom, že v&nbsp;ľadovcoch sú obrovské seraky, bloky ľadovcového ľadu, mnohokrát veľké ako sedemmetrový barak. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Doteraz nezverejnené FOTO z expedície a jedna z posledných snímok Ondreja Húserku v GALÉRII

Nakoniec sa vaše slová potvrdili. Áno a&nbsp;som za to vďačný, pretože tá hrôza, ktorá okolo toho narastala, dostala jasné trhliny. Ja som urobil všetko, čo som mohol, ale zachrániť som ho nedokázal. To jediné, inak mám čisté svedomie. A&nbsp;keď mi niekto vyčíta, že sa zasmejem… Budem sa smiať, lebo na smiechu nie je nič zlé. Život ide ďalej, a&nbsp;keď som z&nbsp;ich pohľadu neprejavoval akoby úctu, nie je to pravda. Prejavujem ju stále a&nbsp;tú bolesť si potiahnem celým svojím životom. Ale prečo by som ju mal prehrávať niekomu, koho nepoznám, len preto, že si to praje? Nie. Ja idem ďalej. Môj život je o&nbsp;tom, že ho mám prežívať, nie topiť sa v&nbsp;slzách. Čo sa tesne po zostupe dialo s&nbsp;vami, s&nbsp;vašou psychikou? Vás sa po tej správe nesnažil zachrániť nik? Kamaráti vyslali dron, aby vedeli, kde som, ale nič nevideli, lebo bolo veľmi zlé počasie. Takže ja som musel dôjsť dole sám a&nbsp;tam si aspoň na chvíľu vydýchnuť.

Čo znamenalo vo vašom ponímaní vydýchnuť si? Komunikovať s&nbsp;rodinou alebo len tak byť sám so sebou? Mohol som si dovoliť sám pre seba nejaký vnútorný výplach emócií. A&nbsp;konečne si proste… Poplakať? No jasné. Na tom nie je nič zlé. Je to niečo, čo potrebujete uvoľniť. A&nbsp;uvedomiť si, že to, čo sa stalo, ten priebeh udalostí, sa už nedá zvrátiť. A&nbsp;potom je to predovšetkým ľútosť samého nad sebou, pretože v&nbsp;tomto momente je to už Ondrovi jedno, ale vy si tú bolesť nesiete v&nbsp;sebe ďalej. Druhá vlna negatívnych reakcií sa spustila po údajnej oslave vašej päťdesiatky. Narodeniny som mal mať v&nbsp;deň odletu a&nbsp;šiel som sa normálne najesť do reštaurácie v&nbsp;Káthmandu. Prišiel som tam a&nbsp;kamaráti horolezci, domáci aj zahraniční, majú v&nbsp;podobnej situácii, v&nbsp;ktorej som sa ocitol teraz ja, tendenciu rozptýliť chmáry. Bolo mi zle psychicky aj fyzicky, bol som dobitý. Je to bežná vec, urobil by som to rovnako. Takže mi pripravili také malé obveselenie a&nbsp;ja sa nemám za čo ospravedlňovať. Koľko mám ešte trúchliť? Pol roka, rok? Večne? Niekto musí po takejto udalosti vyhľadať lekársku pomoc, niekto sa pozerá dopredu. Na život. Ja patrím do druhej skupiny. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Keď príde Ondrovo telo z&nbsp;Nepálu na Slovensko, bude pohreb. Chystáte sa naň? Nepriamo sa pýtam, aký je vzťah Ondrejovej rodiny k&nbsp;vám? Som v&nbsp;kontakte s&nbsp;jednou z&nbsp;Ondrových sestier. O&nbsp;pár dní sa máme v&nbsp;rámci mojich pracovných potuliek stretnúť v&nbsp;Martine, kde si odovzdáme nejaké veci… Aké veci? Osobné. Peňaženka, platobné karty, Ondrov fotoaparát… A&nbsp;ja dúfam, že moment stretnutia s&nbsp;rodinou, keď sa budem môcť o&nbsp;tú bolesť s&nbsp;nimi podeliť, príde, že tieto antipatie zmiznú. Nemôžem za to, že som prežil. Prečo sa tak stalo, sa musíte spýtať vesmíru. Neviem, prečo to Pán Boh urobil tak, že mne to prešlo a&nbsp;Ondrovi nie. Vaša účasť na pohrebe teda závisí od toho, ako dopadne stretnutie so sestrou. Chcem ju o&nbsp;to požiadať, ale nechcem svojou prítomnosťou spôsobovať rodine ešte väčšiu bolesť. Bol by som však rád, keby to možné bolo, pretože ten chalan bol výnimočne dobrý. Mal svoju pozitivitu, dostatočnú inteligenciu, ktorá mu robila „support“, ktorý potreboval na to, aby bol schopný liezť. Mal skúsenosti, nadšenie a&nbsp;spoločne sa nám podaril úžasný výstup, ktorý trval výnimočných sedem dní. A&nbsp;všetko to zmaril jeden zlý krok. Ondro bol potenciálny líder nielen slovenského, ale aj svetového horolezectva. Proste výborný chlapík.

Napriek všetkému sa vám spoločne podarila výnimočná vec. Na vrchole Langtang Lirung, ktorý ste si vyhliadli pred dvadsiatimi rokmi, ste stáli prví. Je táto cesta svojím významom v&nbsp;rámci svetového horolezectva na Zlatý cepín? To nezávisí odo mňa, môžem a&nbsp;budem hovoriť len za seba. Určite je to jeden z&nbsp;najlepších výstupov tohto roka na celom svete. Či prinesie alebo neprinesie Zlatý cepín, nie je až také dôležité. Nelezieme pre ceny, ale pre zážitok. A&nbsp;pre tú možnosť, že sme boli schopní realizovať naše predstavy a&nbsp;dotiahnuť ich do konca tak, ako sme si ich vysnívali. Ako už odznelo, pred necelým mesiacom ste dovŕšili päťdesiatku a&nbsp;vyzerá to, že ste stále v&nbsp;dobrej kondícii. Tuším, čo mi odpoviete, ale skúsim to: Neuvažovali ste, vzhľadom na vek a&nbsp;nešťastie, ktorého ste boli svedkom, o&nbsp;ukončení kariéry? Ľudia sa na veci pozerajú vždy svojou optikou a&nbsp;ja tiež. Fyzicky zatiaľ nemám žiadne obmedzenia, čím nie som nebezpečný ani pre seba, ani pre svoje horolezecké okolie. Takže zatiaľ ma to baví, otázka je, ako dlho ma bude baviť pozitívne strádať. Ale prečo by som rozmýšľal nad koncom, keď ešte neprišiel? On sa ohlási sám tým, že mi dá nejaké impulzy. Zatiaľ platí, čo hovorieva môj kamarát: „Od padesáti teprve dál se všechno počítá.“

Holeček o Húserkovi (†34): Urobil som všetko, čo som mohol, ale zachrániť sa mi ho nepodarilo

Felícia Boronkayová

Súvisiace články

Spevák Miro Šmajda má džob snov. Po celom svete fotí ako profesionál „nahotinky“ pre Playboy

Bezzubí, potetovaní, opití. Takúto povesť mali kedysi slovenskí hrobári, dnes ich obdivujú

Slovensko bude mať začiatkom roka „novú“ hymnu. Na jej hudobnom šate pracuje Oskar Rózsa

Režisér Martin Čičvák o lady Macbeth: Žáner inscenácie nám dovoľuje obsadiť túto rolu mužom

Biznis má v krvi. Vladimír Kobielsky rozbehol ešte ako študent potraviny, ktoré fungujú dodnes

Porotkyňa šou Pečie celé Slovensko Petra Tóthová zrušila cukráreň: Zničilo ma nájomné, priznáva

Výber pre vás