Jana Čavojská

Zatvorené hranice, zrušené lety a&nbsp;neistota. Situácia sa mení z&nbsp;minúty na minútu a&nbsp;nikto nevie, čo bude. Pandémia koronavírusu skrížila plány mnohým Slovákom, ktorí boli práve v&nbsp;zahraničí. Tak ako mne v&nbsp;Mexiku. Nakoniec sa mi podarilo vrátiť. Mnohí Slováci však naďalej zostávajú mimo krajiny a&nbsp;netušia, či a&nbsp;kedy sa dostanú domov.

Keď som koncom februára odchádzala zo Slovenska, situácia s koronavírusom sa zhoršovala v Taliansku a zrejme nikto si nepredstavoval taký rýchly vývoj udalostí u nás. Mexiko nemalo ani jeden prípad infikovaného. Letenky som mala kúpené dlho dopredu, išlo o pracovnú cestu, ktorú som pripravovala niekoľko mesiacov, a bolo komplikované ju zrušiť.

Postupne však pribúdalo zatvorených letísk aj krajín. Hoci Mexiko zatiaľ žilo tak, akoby sa ho pandémia netýkala, bolo načase sa rozhodnúť - vrátiť sa skôr alebo dúfať, že z&nbsp;Mexika odletím aj koncom marca? Na Facebooku vznikla skupina Slovákov uviaznutých vo svete pre koronavírus. Diskutovali sme, či zostať tam, kde sme, alebo si kúpiť nové letenky a&nbsp;vrátiť sa čím skôr. Podľa niektorých informácií by sa lety cez oceán mohli zastaviť aj na tri mesiace. Jeden z&nbsp;mojich face­bookových kontaktov sa rozhodol prečkať toto obdobie v&nbsp;Mexiku. Veľa ľudí zo Slovenska mu držalo palce. Má si vraj užiť cestovanie, keď už oni nemôžu. Akoby si neuvedomovali, že koronavírus príde aj do Mexika. Ani tam to nebude veselé cestovanie. Cudzinec navyše nemá zdravotné poistenie a&nbsp;prístup do štátnych nemocníc - ak by sa ich odhodlal vyhľadať. Zostať v&nbsp;zahraničí znamená aj platiť si ubytovanie na ktovieaký dlhý čas a&nbsp;problémy v&nbsp;zamestnaní na Slovensku.

Do leteckej spoločnosti, s&nbsp;ktorou som mala letieť naspäť, sa nedalo dovolať, na maily neodpovedali a&nbsp;robot - predstavil sa ako Louis - sa so mnou na Messengeri síce porozprával, ale situáciu s&nbsp;prebukovaním letenky nevyriešil. Začala som hľadať dostupný let do Európy. Ale - neboli. Potom sa objavili letenky do Budapešti. Lenže Maďarsko práve zatvorilo hranice a&nbsp;letisko vraj zatváralo tiež. Hádam každú minútu sme sledovali, či sa ešte lieta do Prahy a&nbsp;do Viedne. Prichádzali rôzne „overené“ informácie, že letisko Schwechat zatvára o&nbsp;polnoci či zajtra... Nakoniec sa mi podarilo priletieť do Viedne cez Istanbul s&nbsp;tým, že ani v&nbsp;Mexiku, ani v&nbsp;Istanbule ma nechceli pustiť na palubu. Do Viedne vraj môžu letieť iba občania Rakúska. Vyžadovalo si to dlhé presviedčanie, že Viedeň prijíma aj Slovákov. Rovnakú skúsenosť malo veľa iných Slovákov po celom svete. Niektorí si to doslova vyhádali. Iní zostali na letisku a&nbsp;lietadlo odletelo bez nich.

Na palube z&nbsp;Istanbulu do Viedne bolo šesť Slovákov. Na hranicu sme sa dostali taxíkom. Prešli sme ju pešo. Celý čas sme mali respirátory. Na druhej strane som mala pristavené auto, ktorým som sa odviezla domov do štrnásťdňovej karantény. Jedna Slovenka chcela ísť rovno do štátnej karantény. Policajti jej dali číslo, na ktoré má zavolať a&nbsp;vybaviť si to. Nikto to nedvíhal.

Na Facebooku mi niekto vynadal do vrahov, keď som rodine s&nbsp;trojročným dieťaťom poradila, ako sa dostať z&nbsp;letiska vo Viedni na Slovensko. Podľa panej z internetovej&nbsp;diskusie dávam rady tupcom, ktorí sem prinesú nákazu a&nbsp;určite nedodržia štrnásťdňovú karanténu. Tá rodina cestovala z&nbsp;Ghany. Muž tam pracuje, rodina bola s&nbsp;ním. Pôvodne mali zostať do mája. Ale v&nbsp;prípade prepuknutia choroby by to nebolo rozumné. Ghanské nemocnice nie sú na také niečo pripravené. Takže sa rozhodli odísť skôr. Na Slovensko cestovali štyri dni. Kľučkovali pomedzi zrušené lety a&nbsp;uzatvorené letiská. Pôvodne mali let z&nbsp;Istanbulu do Prahy. Ten im zrušili. Leteli teda do Atén a&nbsp;odtiaľ do Viedne.

Jaroslav toľko šťastia nemal. Hoci aj on si kúpil niekoľko leteniek. Zo Slovenska odišiel ešte 30. decembra na trojmesačný trip. Domov mal pôvodne odlietať 30. marca z&nbsp;Nového Zélandu. Bol práve na Tahiti, keď Nový Zéland uzavrel hranice pre cudzincov. „Majiteľka bungalovu, kde som býval, mi poslala mail, že rušia všetky lety. Nech idem ráno na letisko, aby som si to overil a&nbsp;prebukoval letenku,“ hovorí. „Podľa informácií z&nbsp;internetu bol tranzit cez Nový Zéland možný. Tak som si kúpil novú letenku cez Nový Zéland, Austráliu a&nbsp;Dubaj do Viedne. Ľahol som si spať a&nbsp;keď som sa zobudil, mal som mail z&nbsp;Emirates, že môj let bol zrušený.“

Jaroslav skúšal nájsť ďalšiu letenku. Ceny sa medzitým vyšplhali na štyritisíc eur. Medzitým mu však z&nbsp;leteckej spoločnosti písali, že do lietadla na Nový Zéland nemôže ako nerezident nastúpiť. Nezostáva mu momentálne nič iné, iba čakať, či Nový Zéland nepovolí transfer občanom iných krajín v&nbsp;období, keď sa ešte bude lietať do Európy.

Na Tahiti je zatiaľ nakazených pätnásť ľudí a platí zákaz vychádzania. Jaroslav už počíta s tým, že tam zostane zaseknutý, až kým sa pandémia neskončí. „Nezostáva mi nič iné, len sa s tým vyrovnať. Na Slovensku máme&nbsp; s kamarátom stavebnú firmu. On ju zatiaľ potiahne. Aj tak pre situáciu na Slovensku momentálne nerobíme. Našťastie tu nemusím bývať v&nbsp;drahých hoteloch. Rodina, u&nbsp;ktorej som býval na začiatku svojho pobytu, mi ponúkla lacnejšie ubytovanie.“

Marianna a&nbsp;šesť ďalších Slovákov pricestovali do fínskeho Tampere na Erasmus. Univerzita však v&nbsp;polovici marca zastavila vyučovanie a&nbsp;prešla na on­line systém. „Fungovalo to super. No pred niekoľkými dňami sme dostali mail, že nám odporúčajú vrátiť sa domov. Nevieme, čo robiť. Ak odídeme, musíme vrátiť časť štipendia, čo môže byť aj tisíc eur. Spojili sme sa s&nbsp;ambasádou a&nbsp;požiadali o&nbsp;repatriáciu. Bohužiaľ, nemajú zatiaľ žiadne bližšie informácie. Ak to však bude lietadlo, bude to pre nás študentov príliš drahé. Okrem vrátenia štipendia ďalšia ,pálka‘. Niektorí z&nbsp;nás si zaplatili ubytovanie na všetky mesiace dopredu, nakúpili sme si trochu zásob jedla, máme kúpené letenky. Tie peniaze nám už nikto nevráti. Ako študenti to máme veľmi ťažké.“

Kupovať komerčnú letenku je podľa Marianny veľmi ťažké, keď­že lety rušia každý deň. Navyše sú drahé a&nbsp;kým sa cíti zdravo, obáva sa dlhého letu cez Európu s&nbsp;niekoľkými prestupmi. „Štipendium máme do polovice mája. Ak sa dovtedy nedostaneme domov, bude to masaker. Ceny potravín sú tu trikrát vyššie ako na Slovensku. Ubytovanie nás s&nbsp;priateľom stojí 470 eur na mesiac. Prežiť len s&nbsp;peniazmi od rodičov by tu bolo veľmi ťažké.“

So Zuzanou som telefonovala v&nbsp;nedeľu večer. Priletela zo San Francisca do Londýna a&nbsp;čakala ju noc na letisku. Ráno mala ranný let do Berlína. Odtiaľ chcela na Slovensko pokračovať vlakom. „Pôvodne sme mali letieť z&nbsp;Londýna do Prahy, ale povedali nám, že tam pustia iba českých štátnych občanov. Tak sme let prebukovali na miesto čo najbližšie k&nbsp;Slovensku, Berlín,“ hovorí. Odtiaľ môžu do Viedne a&nbsp;Wolfsthalu na hranici so Slovenskom pokračovať vlakom. „Sme radi, že sme vôbec v&nbsp;Európe.“

Zuzana bola v&nbsp;USA na roadtripe. Odcestovala koncom februára a&nbsp;väčšinu času bola v&nbsp;oblastiach mimo civilizácie, v&nbsp;prírode, bez internetu a&nbsp;kontaktu s&nbsp;ľuďmi. Odstrihnutá od správ. Kalifornia zavádzala opatrenia len pomaly. V&nbsp;pondelok San Francisco zatvorilo obchody s&nbsp;výnimkou potravín a&nbsp;drogérií, múzeá, fitnescentrá a&nbsp;odporučilo ľuďom nevychádzať. „V meste teda nie je nikto, všetci sú v&nbsp;parkoch a&nbsp;na plážach,“ konštatuje Zuzana.

Agentúra, ktorá jej pred trištvrte rokom letenky predala, vraj nereagovala na telefonáty Zuzaniných príbuzných. „Práve keď som už mala v&nbsp;ruke boarding pas do Berlína, prišiel od nich mail, že mi držia palce.“ Zuzana zaplatila peniaze navyše za letenku na let, na ktorý ju napokon nepustili. Konštatuje, že hoci USA zakázali vstup cudzincom, vlastným občanom dovolili návrat. Na rozdiel od Slovenska, ktoré svoje letiská zatvorilo a&nbsp;jeho občania sa nemajú kam vrátiť. „Slovenská vláda sa k&nbsp;tomu, že má občanov v&nbsp;zahraničí, postavila tak, že nám to veľmi skomplikovalo život.“

Janka sa sama rozhodla zostať na Malorke. Predtým tam žila a&nbsp;pracovala. Od decembra do 5. marca cestovali so španielskym priateľom po Ázii. „Epidémia koronavírusu vypukla, keď sme boli v&nbsp;Kambodži. Zvažovali sme, či sa vrátiť alebo nie. Nakoniec sme pokračovali v&nbsp;pláne. V&nbsp;krajinách, ktorými sme prechádzali, sme sa cítili bezpečne. Všade merali teplotu a&nbsp;poskytovali dezinfekčné prostriedky. Na Malorku sme prišli 5. marca. Devätnásteho marca som mala nastúpiť do novej práce vo Viedni. Plánovala som ísť autom. Ale trajekty prestali premávať. Zrušili aj väčšinu letov. Dvadsiateho marca mi volali z&nbsp;ambasády, že Rakúsko posiela na Malorku lietadlo po svojich občanov a&nbsp;ponúkajú pár voľných miest aj pre Slovákov. No rozhodla som sa, že radšej nechám miesto iným. Pracovala som tu, mám tu kde bývať a&nbsp;mám čo jesť. Prečkám pandémiu na Malorke.“

Zuzana letela na vysnívanú dovolenku do mexického Cancúnu 16. marca. V období, keď už veľa ľudí v zahraničí riešilo, ako sa vrátiť domov. Žije a pracuje vo Švajčiarsku, ktoré sa ku Covid-19 postavilo svojsky. Každodenný život sa tam zatiaľ veľmi nezmenil. „Letecká spoločnosť sa mi zaručila, že sa o mňa postará a v prípade problémov mi spiatočný let prebukujú na hociktorý termín,“ hovorí. „No teraz tvrdia, že sú takí vyťažení, že mi nevedia pomôcť.“ Už si kúpila nové letenky do Európy, ale letecká spoločnosť ju nezobrala do lietadla. Najprv musí mať za sebou štrnásťdňový pobyt mimo krajiny Európskej únie. Pre karanténu. Najbližšie by teda mohla letieť 31. marca. No ktovie, či sa vtedy ešte vôbec&nbsp; lietať bude.

Zatiaľ sa Zuzana presťahovala z&nbsp;hotela do lacnejšieho ubytovania. Na luxus musí zabudnúť, keďže nevie, ako dlho bude musieť v&nbsp;Mexiku zostať. „Nie sú tu turisti, onedlho určite zatvoria hotely, kvôli pár hosťom sa im neoplatí držať ich otvorené. Nakoniec budem rada, ak nezostanem na ulici.“

Mária bola s&nbsp;manželom, so šesťročnou dcérkou, s bratom a&nbsp;jeho manželkou na Kube. Išli na vlastnú päsť, kúpili si len letenky. Na ostrov leteli 5. marca. „Vtedy všade písali, že všetko je v&nbsp;poriadku, že sa netreba báť, že v&nbsp;teplých destináciách vírus ani nebude. Tak sme sa rozhodli, že ideme. Dovolenka bola super. Až kým 16. marca neprišiel prvý mail a&nbsp;SMS z&nbsp;agentúry, cez ktorú sme kupovali letenky. Mali sme let Havana – Zürich,&nbsp;Zürich – Viedeň a&nbsp;zrušili nám let do Viedne.“

Dovolenkári nepanikárili. V&nbsp;Zürichu si objednali auto a&nbsp;chceli sa na Slovensko vrátiť po cestách. V&nbsp;deň odletu pri­šli na letisko v Havane, vystáli si dvaapolhodinový rad, pre­šli checkinom a&nbsp;v&nbsp;rukách mali boarding pasy. No pracovník leteckej spoločnosti im nakoniec povedal, že ich na palubu nepustia. Nemajú totiž potvrdenie o&nbsp;doprave zo Švajčiarska. Prenájom auta na letisku zrej­me nestačil. „O jedenástej v&nbsp;noci sme zostali visieť na letisku v&nbsp;Havane. Čo teraz? Na palubu nepustili ani poľskú rodinu s&nbsp;dvoma malými deťmi. Boli na Kube cez cestovku. Tá im povedala, že si majú poradiť sami. Nevedeli, ako na to.“

Slováci ich zobrali do malého hotela v&nbsp;meste a&nbsp;hľadali pre všet­kých letenky. Dalo sa letieť cez Kanadu. Havana - Toronto - Mníchov - Viedeň. „Naj­drahšia bola letenka z&nbsp;Mníchova do Viedne. Stála deväťsto eur na osobu. Ale keď máte so sebou malé dieťa a&nbsp;chcete ísť domov, peniaze sú nepodstatné.“

Peter v&nbsp;Spojenom kráľovstve zatiaľ sleduje správy a&nbsp;každý deň uvažuje, či sa vrátiť. Robí v&nbsp;manažmente nemocnice a&nbsp;kvôli práci zatiaľ zostáva aj s&nbsp;vedomím, že hranice sa môžu uzavrieť a&nbsp;on sa nevráti, kým sa pandémia neskončí. „V absolútne krajnom prípade, ak by ma pustili cez hranice, tak si kúpim bicykel. Zatiaľ je to dovolené. Zabil by som dve muchy jednou ranou,“ usmieva sa. Na pohľad šialený plán má v&nbsp;jeho prípade reálny základ. Peter je amatérsky vytrvalostný športovec. Práve sa pripravuje na ultratriatlon s&nbsp;38 kilometrami plávania, 1 800 kilometrami na bicykli a&nbsp;422 kilometrami behu.

Uviaznutí: Koronavírus komplikuje návrat domov tisíckam Slovákov

Jana Čavojská

Plus TV

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Výber pre vás

Uviaznutí: Koronavírus komplikuje návrat domov tisíckam Slovákov

Jana Čavojská

Súvisiace články

COVID-19 v britskej kráľovskej rodine: Princa Charlesa (71) pozitívne testovali na koronavírus

Ajťácki odborníci upokojujú: Vláda nebude sledovať našu komunikáciu

Srdce na dlani: Messi sa zapojil do boja proti koronavírusu. Nemocniciam daruje milión eur

Koronavírus ako skúška lásky: Manželka slávneho herca ho neopustila ani po tom, čo sa nakazil

Aj toto priniesol koronavírus! Bordel či frflanie na šunku z nákupu dobrovoľníka

Plus TV

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Výber pre vás