Hovoria mu „slovenský Baťa": Zaplatí zamestnancom liečenie, pomôže s bytom, ale je prísny

Gevorkyan: „Prekvapilo ma, akú majú Slováci úctu k pracujúcemu človeku,“ hovorí úspešný Armén

Prirovnávajú ho k Baťovi: Úspešný podnikateľ nemá vlastnú kanceláriu, donedávna ani stoličku

Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Donedávna vo firme v&nbsp;obci Vlkanová sedával na rozbitej stoličke, z&nbsp;ktorej si urobil taburetku. Kreslo mu kúpili až zamestnanci k&nbsp;päťdesiatke. S&nbsp;podriadenými v&nbsp;hale si podáva ruku a&nbsp;neraz pozná ich súkromie aj trápenia lepšie ako ich vlastná rodina. Nie nadarmo mu niektorí vravia: „Ty si taký slovenský Baťa.“ Hoci je Armén. Keď sa ho pýtam na jeho výnimočné svetové úspechy v&nbsp;oblasti podnikania s&nbsp;práškovou metalurgiou, reaguje: „Rovnakým štýlom by sme pracovali, keby sme mali pizzeriu alebo hotel. Budovali sme síce práškovú metalurgiu, ale to je len nástroj. Výsledkom u&nbsp;nás je kultúra firmy,“ hovorí Artur Gevorkyan (59), ktorý je nominovaný na cenu Krištáľové krídlo v&nbsp;kategórii hospodárstvo. „Včera sa mi ozvala asistentka, ktorá je viac ako desať rokov na materskej so štyrmi deťmi. Písala, ako si váži, že je u&nbsp;nás zamestnaná,“ naznačuje, že jeho spoločnosť nie je len európskym lídrom v&nbsp;oblasti práškovej metalurgie. Majiteľ aj zamestnanci sú hrdí na celkovú atmosféru v&nbsp;pracovnom prostredí, v&nbsp;ktorom trávia väčšinu času.

Pôvodne som si myslela, že ma neprehliadnuteľný biznismen z&nbsp;Arménska vtiahne do sveta rôznych technológií a&nbsp;ekonomických úspechov. Všetko však bolo inak a&nbsp;počas vyše trojhodinového rozhovoru som namiesto toho spoznávala nezlomnú vôľu tohto muža, jeho zdolávanie ťažkých skúšok aj nových výziev a&nbsp;hlavne odhodlanie niečo hodnotné po sebe zanechať. Predsa však chcem pochopiť, čo si mám predstaviť pod práškovou metalurgiou. Artur Gevorkyan mi túto techniku vysvetlí na jednoduchom príklade: „Ako deti sme sa zabávali s&nbsp;pieskom. Aj my dávame kovový prášok do formičky, stlačíme ho a&nbsp;z&nbsp;toho vylezie hotový výrobok. Ten ešte zapekáme, tak ako ženy v&nbsp;rúre. My však máme na pečenie ,koláčikov‘ 30-metrové pece. Krása práškovej metalurgie je v&nbsp;tom, že produkty sú veľmi zložité.“ V&nbsp;klasickom strojárstve sa opracúva veľký kus na požadovaný výrobok. V&nbsp;práškovej metalurgii vymýšľajú formu aj materiál, z&nbsp;ktorých ingrediencií bude ich výrobok zložený. „Nemáme žiadny odpad. Keď som takmer pred tridsiatimi rokmi na Slovensku zakladal firmu, tak som hovoril, že bude bezodpadová. Vtedy to nikoho veľmi nezaujímalo,“ dodá. To, čo odlišuje práškovú metalurgiu sliačskej firmy od ostatných vo svete, je technológia. „Pre mnohé materiály, ktoré sme vyvinuli, sme jediným zákazníkom vo svete. Keď by sme ich náhodou nezobrali, tak dodávateľ ich nemá komu inému predať,“ vysvetľuje. Takto firma vyrába na mieru produkty z&nbsp;kovových práškov, a&nbsp;to od ozubených koliesok do rotujúcich prístrojov firmy Bosch až po spony a&nbsp;dekorácie pre svetovo známe módne značky Versace či Yves Saint Laurent. Vyvinúť formu na mieru si vyžaduje dlhý čas a&nbsp;obrovské zručnosti. Iste, bolo aj veľa omylov. „Máme nástenku, na ktorej sú fotografie každého inžiniera s&nbsp;opisom chýb, ktoré urobil. Za to nikdy nie je trest. Skôr je hanba na tej nástenke nebyť. Lebo ak tam nie si, znamená to, že si také ,tupelo‘, že ti nedali nič zložité urobiť. Musia však rozobrať do detailov, čo sa stalo, chyby napraviť a&nbsp;potom zaškoliť ostatných. Hneď vedľa je nástenka s&nbsp;úspechmi a&nbsp;tam sú tí istí ľudia,“ opisuje náš hostiteľ a&nbsp;vzápätí dodá, že vytvorili vlastný obraz dobrého inžiniera. „Má spodok Apolóna a&nbsp;vrch Einsteina. Musí mať gule, aby bol dostatočne silný na priznanie si chyby, ale aj múdry, aby ju nezopakoval.“

Prečo práve prášková metalurgia? Venoval sa jej už otec Artura Gevorkyana a&nbsp;vždy mu nadšene hovoril o&nbsp;tejto technológii. Napriek zamestnaným rodičom žila rodina v&nbsp;jednoizbovom byte, v&nbsp;chudobe. „Boli sme jediná rodina v&nbsp;našej štvrti, ktorá nemala televízor. Deti utekali domov pozerať No počkaj, zajac a&nbsp;ja som zostal sám. Bolo to veľmi smutné. Nosil som obnosené oblečenie od maminých známych, nové som dostal prvý raz, keď som šiel maturovať. Aj to kúpila teta z&nbsp;Leningradu,“ zaspomína. Spočiatku nechcel kráčať v&nbsp;otcových šľapajach, lákala ho armáda, v&nbsp;ktorej chcel pôsobiť ako letecký inžinier. Na vojenskú akadémiu do ukrajinského mesta Charkov sa dostal s&nbsp;ťažkosťami, pretože mal ploché nohy a&nbsp;horšie vidí na jedno oko. Ale podarilo sa. „Pre mňa armáda znamenala spôsob čestne žiť,“ podotkne. Bol prvým dôstojníkom v&nbsp;letectve Sovietskeho zväzu, ktorý z&nbsp;vojska nakoniec odišiel. Nebolo to jednoduché, vojenská prokuratúra sa ho snažila obviniť zo zrady. Vyhlásil hladovku, písal ministrovi obrany a&nbsp;nakoniec sa mu podarilo bez ujmy sovietsku armádu opustiť. Vrátil sa z&nbsp;Ukrajiny do Arménska. Situácia v&nbsp;rodnej krajine po rozpade socialistického bloku bola čoraz komplikovanejšia, neustále prebiehali demonštrácie. „Cítil som, že bude zle a&nbsp;Arménsko zostane izolované. Chcel som robiť niečo, čím budem žiť, čo bude mať hodnotu.“ Odišiel znovu do Charkova a&nbsp;v&nbsp;dvojmiliónovom priemyselnom meste založil prvú súkromnú fabriku na Ukrajine. Postupne mu na práškovú metalurgiu prichádzali zákazky zo západu, ale musel čeliť aj závisti a&nbsp;útokom rôznych živ­lov. Rozhodol sa viac priblížiť k&nbsp;zahraničným zákazníkom a&nbsp;hľadať krajinu, kde bude môcť realizovať svoje sny. „Mal som 33 rokov a&nbsp;lúčilo sa mi ťažko. Ľudia, ktorí mohli byť mojimi otcami, mi povedali, že už nikdy takú úctu, akú mali u&nbsp;mňa, nezažijú. Bolo mi do plaču a&nbsp;veľmi mi chýbali. Ale chcel som niečo podobné vybudovať aj na Slovensku,“ spomína na odchod zo svojej ukrajinskej firmy.

Nešiel cielene na Slovensko, ale spomedzi okolitých krajín mu prišlo najspoľahlivejšie a&nbsp;najbezpečnejšie. Usadil sa tu v&nbsp;roku 1996. Po odchode z&nbsp;Ukrajiny sa rozviedol a&nbsp;prišiel sám. Často však spomínal na plavovlasé dievča, s&nbsp;ktorým sa zoznámil ako trinásťročný chlapec na dovolenke pri Čiernom mori. „Bola z&nbsp;Bieloruska, stretli sme sa aj ďalší rok a&nbsp;vymenili si adresy. Dvadsať rokov sme sa nevideli. Bol som už dva roky na Slovensku, keď som jej navrhol, že by sme to mohli spolu skúsiť. Obaja sme vedeli, že patríme k&nbsp;sebe, že sme ako puzzle. Bola veľmi vzdelaná, vyštudovaná doktorka. A&nbsp;keď som sa jej ozval, mala manžela a&nbsp;dcéru a&nbsp;pracovala na rakúskej klinike v&nbsp;Minsku,“ delí sa s&nbsp;nami o&nbsp;príbeh ako z&nbsp;románu. Najprv však musela spoznať, čím jej vyvolený žije, aký ťažký je podnikateľský chlebíček. Firma potrebovala investície, pravidelne bol Artur Gevorkyan posledný, kto dostal výplatu. „Nemali sme dostatok financií, ale museli sme mať stroj, lebo bez toho by sme nezískali zákazky. Peniaze za zákazky však dostanete až po dvoch-troch rokoch vývoja. Takto sme žili s&nbsp;manželkou, ako na bojisku.“ Všetko spolu zvládli a&nbsp;sú spolu už 25 rokov. „Stále je to málo, ešte sme nedobehli tých dvadsať rokov, čo sme spolu neboli,“ usmeje sa náš spoločník. „Keď nás niekde pozvú, vedia, že jeme z&nbsp;jedného taniera. U&nbsp;nás je posteľ neštandardne malá, spíme tesne pri sebe. Je to milión vecí. Tešíme sa, keď sme spolu sami, jeden bez druhého nikam nejdeme, vychutnávame každú chvíľu,“ dojíma ma príbehom svojej osudovej lásky.

Vlani Gevorkyan ako prvá slovenská firma vstúpil na pražskú burzu, kde od investorov získal takmer 30 miliónov eur na rozšírenie výrobných kapacít a&nbsp;na nákup strojov a&nbsp;robotov. Potreboval kapitál, ale banky mu ho nedali, keďže za zákazky firma dostáva peniaze až po pár rokoch. „Mohol som spoločnosť predať, ale stratil by som nad ňou kontrolu. Vstúpiť na burzu bolo ideálne riešenie,“ vysvetľuje. Opäť sa však v&nbsp;debate vráti k&nbsp;firemnej kultúre. Na tej si zakladá. Snaží sa dať šancu každému, kto chce pracovať, podporiť jeho talent. „Dvadsaťpäť rokov sme mali bordel v&nbsp;dielni. Zavádzali sme rôzne systémy a&nbsp;nepomohlo. Potom prišiel človek z&nbsp;rómskej komunity a&nbsp;už vyzeráme ako európsky podnik, všade je čisto. Skrátka, on to dokázal,“ pochvaľuje si. „Najlepšia vedúca výroby bola žena so stredoškolským vzdelaním. Keď k&nbsp;nám chodili seriózne zahraničné firmy, lebo to sú naši klienti, boli nadšené. Keď som potom do jednej z&nbsp;nich v&nbsp;Nemecku o&nbsp;osem rokov prišiel, zrazu ku mne bežal chlap, zvítal sa so mnou a&nbsp;hovoril, aby som pozdravil pani vedúcu. Ukázal mi ruku, ktorú mal celú popísanú. Lebo my, keď sme stále vo výrobe, všetko si zapisujeme na ruku. Zopakoval to po nás a&nbsp;hrdo sa tým ten inžinier chválil. Navštevuje mnoho firiem, ale na našu nezabudol.“

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/ako-bata" target="_blank">FOTO V GALÉRII</a>

K&nbsp;svojim zamestnancom sa správa ako prísny, dôsledný, ale milujúci otec. Keď jednému z&nbsp;nich nedávno operovali koleno, zaplatil mu liečenie v&nbsp;Rakúsku. „Má malé dieťa, s&nbsp;ktorým sa nemôže hrať. Pracuje pre nás, tak prečo by sme ho teraz, keď má problém, nepodržali?“ reaguje. Na 200 zamestnancov majú 80&nbsp;služobných áut. Kúpili dvanásť bytov, ktoré dávajú dočasne k&nbsp;dispozícii tým, ktorí sú v&nbsp;ťažkej životnej situácii. „Podporujeme talent a&nbsp;pomáhame zamestnancom, ktorí to potrebujú,“ pripomína. „Mali sme týranú ženu, ktorá nemala kam ísť s&nbsp;malým dieťaťom, tak sme jej ponúkli bývanie.“ V&nbsp;iných firmách za pitie alkoholu prepúšťajú, u&nbsp;Gevorkyana títo ľudia dostanú šancu a&nbsp;posielajú ich na liečenie, zaplatia hypotéku, ktorú v&nbsp;tom čase dotyčný nemôže splácať. A&nbsp;čo hovorí na prirovnanie k&nbsp;Tomášovi Baťovi? „Spoznal som jeho fungovanie a&nbsp;princípy pred pár rokmi. Zistil som, že to, čo zavádzam, už niekto dávno vymyslel. Obdivujem ho, ale preto sa mohlo Baťovi dariť, lebo je to súčasť vašej kultúry,“ zamýšľa sa. „Nič som v&nbsp;živote nedostal zadarmo. Keď som na Slovensku začínal, sám som umýval záchody. Čo som mal robiť, keď boli špinavé a&nbsp;upratovačky som nemal? Na ďalší deň mi ľudia zo susedných firiem podávali ruku. V&nbsp;Sovietskom zväze by vami pohŕdali a&nbsp;hovorili by si: ,Tento, ktorý tam záchody umýva?‘ To je rozdiel,“ hovorí. „Áno, mnohé ženy u&nbsp;mňa plačú, lebo sa rovnako správam k všetkým a&nbsp;som veľmi priamy. Ale potom si zvyknú a&nbsp;ešte svoje dieťa privedú do firmy na brigádu, aby videlo, ako to u&nbsp;nás funguje. Niekedy sme ako v&nbsp;zoo,“ zasmeje sa s&nbsp;tým, že nemusíme za každú cenu na Slovensku zavádzať americké, japonské či nemecké metódy, ale využiť česko-slovenský potenciál, ktorý máme.

Hovoria mu „slovenský Baťa": Zaplatí zamestnancom liečenie, pomôže s bytom, ale je prísny

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Hovoria mu „slovenský Baťa": Zaplatí zamestnancom liečenie, pomôže s bytom, ale je prísny

Monika Mikulcová

Súvisiace články

Obávané potvory: Kedysi kvôli nim prichádzali dlhovlasé dievčatá o vlasy. Vyčíňajú aj dnes

Jazdí bez bŕzd! Ako skĺbil povolanie plochodrážnika so životom po boku známej herečky?

Sandokan žije! A Curro Jiménez? Milenkin manžel ho prenasledoval so zbraňou v ruke

Zbožňovaný Rilke: Mama ho obliekla do dievčenských šiat. A Lady Gaga? Má jeho verše na koži

Jeho diela vyrážajú dych! Laserová harfa, aj magická hračka na predpovedanie budúcnosti

Tajné stretnutie v Bratislave: Nemeckí extrémisti hľadali podporu na plánovaný prevrat

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás