Katarína Alberty Ondrejková

Je jeden z&nbsp;posledných z&nbsp;generácie hercov, ktorú nám závidel svet. Jeden z&nbsp;tých, ktorých bývalý režim za názor strčil do väzenia. Revolúcia mu priniesla skôr sklamanie a&nbsp;prekvapujúco o&nbsp;emigrácii uvažoval až po nej. Kvôli svojim divákom a&nbsp;poslucháčom tu však nakoniec zostal. O&nbsp;vyhnaní zo Slovenska, vojne prežitej na Morave, hereckých začiatkoch v&nbsp;školskom predstavení, eštebákoch, väzení aj celoživotnej láske sa s&nbsp;hercom silnej tvorivej generácie OLDOM HLAVÁČKOM (85) rozprávala KATARÍNA ALBERTY ONDREJKOVÁ.

Keď človek prejde slovenské dejiny, uvedomí si, že všetko, čo sa tu dialo, zasiahlo aj do vášho života. Ešte ste mali len päť rokov a&nbsp;už vás zo vznikajúceho slovenského štátu vyhnali za rieku Morava. Pamätáte si to?

Nielenže pamätám, dodnes to mámpred očami. S&nbsp;bratom, ktorý bol o&nbsp;dva roky starší, sme sa hrali pred domom. Bývali sme na Vajnorskej ulici nad lekárňou, ktorá mala takú striešku proti slnku. A&nbsp;na tú sme vyhadzovali prázdnu peňaženku. Vždy sa zošmykla dole, ale raz tam zostala. Práve vtedy na nás z&nbsp;okna zakričala mama. Mysleli sme si, že sa hnevá pre tú peňaženku. Až neskôr som pochopil, že bola len zúfalá, lebo už vedela, že na druhý deň musíme nastúpiť na nákladiak len s&nbsp;tým, čo vládzeme odniesť, a&nbsp;musíme opustiť Slovensko. Po začatí vojny na Slovensku totiž začalo platiť: „Češi, peši do Prahy.“ Keďže otec bol Moravan, museli sme odísť.

Otcovi rodičia žili vo Valašskom Meziříčí, kde bol dedo riaditeľom školy a&nbsp;babička tam učila. Nasťahovali sme sa k&nbsp;nim na povalu. Tam sme žili s&nbsp;mamou a&nbsp;bratom v&nbsp;jednej miestnosti. Nemalo to kuchyňu ani záchod, čo bolo pre nás deti dosť trápne. Na záchod sme totiž museli cupkať do pivnice.

Vysvetlil vám niekto, čo sa deje? Vnímali ste, že je vojna?

Vnímal som len, že otec, ktorý bol dôstojník, je preč z&nbsp;domu a&nbsp;objavuje sa len kedy-tedy v&nbsp;noci. Bol totiž veliteľom partizánskej skupiny Jána Žižku z&nbsp;Trocnova, ktorá sa skrývala v&nbsp;horách v&nbsp;Zubří. To nám mama vysvetlila. A&nbsp;niekedy sme aj celé mesiace nevedeli, čo s&nbsp;ním je. Najstrašnejšie bolo, že, na prízemí sa každé ráno objavovali mená tých, ktorých zabili alebo popravili. Bývali sme totiž v&nbsp;takzvaných gážistických bytoch, čiže bytoch pre rodiny dôstojníkov Československej armády dostávajúcich gážu. S&nbsp;bratom sme sa tam báli aj pozrieť, či tam nenájdeme meno nášho otca.

Prišla aj situácia, keď ste sa báli nielen o&nbsp;neho, ale aj o&nbsp;seba?

Až ku koncu vojny, keď Valašské Meziříčí dennodenne bombardovali malé ruské stíhačky. Vtedy už sme museli žiť v&nbsp;pivnici. Dopoludnia bol relatívny pokoj, takže sme sa stále normálne učili. Cestou do školy sme prechádzali okolo budovy, kde si Nemci zriadili lazaret a&nbsp;privážali tam ľudí bez nôh, bez rúk, rozstrieľaných. To boli hrozné pohľady. S&nbsp;bratom sme tam aj tak chodili. Nemci totiž veľa fajčili a&nbsp;odhadzovali veľké špaky. Tak sme ich chodili zbierať, vysýpali do nových cigaretových papierikov a&nbsp;za to sme chodili do kina. Uvádzači nemali čo fajčiť, a&nbsp;keď sme im takto ušúľali dve-tri, pustili nás zadarmo.

Je úžasné, ako deti zostanú deťmi napriek všetkému okolo. Mňa prekvapuje, že práve uprostred tohto všetkého ste začali s&nbsp;divadlom.

To je pravda. Ako štvrtáci sme sa chodili kúpať na Bečvu a&nbsp;tam sme vymýšľali scenáre, čo budeme večer na dvore hrať. Vždy to boli zlodeji a&nbsp;policajti a&nbsp;museli sme žrebovať, kto bude žandár. Všetci totiž chceli byť zlodeji. Večer sme potom na dvor vyniesli čierne plachty a&nbsp;kartóny, ktorými sme mali v&nbsp;pivniciach zatemnené okná. A&nbsp;to boli kulisy, medzi nimi sme hrali. Netuším, kto to vymyslel, lebo nikto z&nbsp;nás sa do divadla vtedy určite nedostal.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/legendarny-oldo-hlavacek-najvacsej-zivotnej-traume-revolucii-chcel-emigrovat" target="_blank" rel="noopener">FOTO mladého Olda Hlaváčka nájdete v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Pokračovanie na ďalšej strane.

Áno, učiteľovi som sa zapáčil, keď sme raz čakali inšpektora. Vtedy mi nakázal, že keď vojde do triedy, mám sa postaviť a&nbsp;povedať: „Sme radi, pán inšpektor, že ste prišli medzi nás.“ To som zvládol, a&nbsp;keď odchádzal, a&nbsp;to už bola vlastná iniciatíva, som to zopakoval a&nbsp;vyhlásil som: „Sme radi, pán inšpektor, že od nás odchádzate.“ Tak si ma pán učiteľ zapamätal a&nbsp;potom mi dal v&nbsp;školskom predstavení rolu Ferda Mravca. Vtedy som vlastne prvý raz naozaj pričuchol k&nbsp;divadlu.

A&nbsp;o&nbsp;budúcnosti bolo teda rozhodnuté?

Áno aj nie. Na gymnáziu v&nbsp;Žiline, kde sme sa presťahovali, keď sme sa po vojne vrátili na Slovensko, mi pán profesor Bagin, ktorý nás učil matematiku, radil, aby som išiel na kartografiu do Prahy. Takže som si poslal prihlášku aj tam, ale súčasne som sa, samozrejme, hlásil na Vysokú školu múzických umení. Pražania však napísali, že si mám so sebou priniesť posteľnú bielizeň, kým do Bratislavy na internát nič také nechceli. Takže nakoniec rozhodlo práve to. Čo budem do Prahy teperiť plachty, keď do Bratislavy nič nemusím. (Smiech.)

Obliečkam na periny teda vďačíme za legendu, ktorou ste sa stali? (Úsmev.) Hoci treba povedať, že tu dejiny do vášho života zasiahli opäť a&nbsp;tentoraz vám život začali ničiť komunisti. Dokonca vás ako protištátny živel zavreli. Pritom ste len napísali list mame. To asi nebola náhoda, že vám ich otvárali.

Viete, otec sa po vojne veľmi zaujímal o&nbsp;svetovú politiku, dokonca mal po stene rozvešané mapy, pokiaľ siaha ruský vplyv. Doma sme počúvali Londýn, kde mal istý sir Bruce Lockhart pravidelné vysielanie pre Československo. A&nbsp;keď som išiel do Bratislavy, nevedel som si predstaviť, že by som zostal bez sira Brucea Lockharta, tak som rádio dotrepal aj na internát. A&nbsp;to pravdepodobne niekomu zo spolužiakov vadilo, tak ma udal. Do dnešného dňa neviem kto. Ale na základe tohto zrejme začali sledovať moju poštu. Vtedy práve prišiel do Bratislavy Nikita Chruščov s&nbsp;ministrom obrany Bulganinom, v&nbsp;Bratislave ich čakali obrovské ovácie a&nbsp;ja som mame v&nbsp;liste napísal, že by bolo oveľa krajšie, keby ľudia na uliciach kričali „Nech žijú naše mamy, nech žijú naši tatovia“, ako na slávu nejakým dvom lupičom, ktorí nás okrádajú.

To vás nakoniec stálo rok väzenia, aj keď človek vlastne nevedel, či sa to tým naozaj skončí.

A&nbsp;to som bol len pár dní ženatý. Práve preto obdivujem svoju manželku, za ktorou okamžite prišli eštebáci a&nbsp;presviedčali ju, aby sa so mnou rozviedla. A&nbsp;stále dobiedzali: „Vy si to rozmyslite, pani, on tam bude dlhé roky.“ No ona ani na sekundu nezaváhala a&nbsp;na rovinu im povedala: „V&nbsp;žiadnom prípade.“

A&nbsp;čo povedala vám? Nikdy vám to nevyčítala?

Nie. Našťastie máme rovnaké zmýšľanie. Nikdy mi nepovedala, že som ich mal poslúchnuť a&nbsp;podvoliť sa. Veď ani ona to neurobila.

Mali ste možnosť po zatknutí a&nbsp;uväznení ešte sa vidieť?

Raz. Obom nám tiekli slzy. Odviezli ma do Banskej Bystrice, kde som skončil v&nbsp;lágri medzi politickými väzňami, fabrikantmi, kňazmi, bývalými majiteľmi obchodov. V&nbsp;baraku číslo 7. To bola veľmi intelektuálna a&nbsp;tolerantná spoločnosť, aj keď najviac šikanovaná. Keď pršalo a&nbsp;mrzlo, my sme mali nástup vždy vonku. Stáli sme tam dovtedy, kým sme nemali tie väzenské mundúry zľadovatené ako klzisko. Na druhej strane sme mali aj nejaké výhody. Náš barak sa mohol na trištvrte hodiny po večeri stretávať v&nbsp;takej drevenej búde, hovorilo sa tam tomu kultúrny dom. Tam sme si mohli spolu zaspievať a&nbsp;ja som im rozprával vtipné príhody.

Viera v&nbsp;moju manželku. Kvôli tej žene som si povedal, že v&nbsp;žiadnom prípade nesmiem zlyhať. Oni totiž neustále dobiedzali, že si to ešte stále môžem rozmyslieť. Stačí povedať, že som proti Západu a&nbsp;obdivujem Sovietsky zväz.

Na to ste sa zlomiť nenechali a&nbsp;celý rok ste si tak museli odsedieť. Aký ste sa vrátili domov? Bol to stále ten Oldo Hlaváček?

V&nbsp;podstate bol, aj keď som domov prišiel s&nbsp;pokazeným zrakom. Nedokázal som prečítať ani názov ulice na tabuli, ale oveľa dôležitejšie bolo, že som sa mal kam vrátiť. Manželka ma čakala pred bránou väznice spolu s&nbsp;mojou mamou a&nbsp;so svokrom. Ten bol na mňa trochu nahnevaný a&nbsp;stále mi opakoval: „Oldo, Oldo, čo si nám to spravil?“ No nie preto, že by so mnou nesúhlasil, ale hnevalo ho, ako sa musela jeho dcéra trápiť. Po návrate ma však prijal s&nbsp;otvorenou náručou, dokonca sme u&nbsp;nich potom bývali.

Horšie to bolo s&nbsp;prácou. Samozrejme, chcel som hrať, takže som napísal do každého divadla, aké na Slovensku vtedy bolo. Ale odpísal mi iba Vladímír Petruška, riaditeľ divadla z&nbsp;Prešova: „Ste mladý, zdravý, šikovný, poďte k&nbsp;nám.“ Tak som išiel. Nakoniec to tam bol krásny rok, aj keď len čo som nastúpil, vyštartoval za Petruškom predseda strany, že mám ísť okamžite preč. Bola to od neho úžasná odvaha, že ma tam nechal.

To už boli postupne šesťdesiate roky, ktoré priniesli uvoľnenie a&nbsp;vy ste sa mohli vrátiť do Bratislavy.

Nielen vrátiť, dokonca som sa tu mohol aj zamestnať v&nbsp;divadle. Ibaže nie v&nbsp;Národnom, ale v&nbsp;divadle Horizont, ktoré práve vtedy vzniklo. Najskôr ako člen činohry a&nbsp;rok nato ma vymenovali dokonca za riaditeľa. No potom som sa stretol v&nbsp;električke so Števom Kvietikom, s&nbsp;ktorým som hral ešte ako tretiak v&nbsp;ich štvrtáckom absolventskom predstavení. A&nbsp;on sa mi hovorí: „A&nbsp;ty prečo neprídeš do divadla? Veď šéfom je tam Mico Huba, tak sa mu prihovor!“ Povedal som si, že za pokus nič nedám, šiel som za ním, či by som sa nemohol vrátiť do Národného divadla. A&nbsp;on hovorí: „A&nbsp;prečo nie?“ Bol som teda prijatý za člena činohry pre Malú scénu, ktorú vtedy začal veľmi ťahať dopredu najmä Paľo Haspra

Cítili ste po tom všetkom revolúciu, ktorá prišla v&nbsp;osemdesiatom deviatom ako vyslobodenie?

Úprimne? Mne sa to tu videlo začarované. Za socializmu celé roky za mnou chodil človek a&nbsp;vyzvedal, či nehovoril niečo ten a&nbsp;ten proti režimu. Vždy som sa len otočil na päte: „Čo ma spovedáš?“ Raz ma poslali na služobnú cestu na loď ako kultúrneho sprievodcu a&nbsp;tento fízel tam išiel so mnou. Rok nato znova. Potom ma z&nbsp;ničoho nič čakal na chodníku pred divadlom a&nbsp;hovorí mi: „Veď robme niečo!“ A&nbsp;nahováral ma na protištátnu činnosť. V&nbsp;divadle ma zase roky viacerí kolegovia prehovárali, aby som vstúpil do strany, našťastie som to prežil. Po revolúcii boli zrazu všetci títo ľudia demokrati. To mi liezlo na nervy. Preto sme boli s&nbsp;celou partiou pripravení odísť do Talianska.

Áno. Dokonca som mal v&nbsp;Taliansku vybavené zamestnanie ako predavač pizze. Bývať sme mali kde, mali sme tam veľmi dobrých známych, keďže krstní rodičia staršieho syna boli Taliani. Priznám sa, že som tu zostal len vďaka tomu, že som bol baba. Nevedel som sa odhodlať odísť.

Práca. Začal som veľmi veľa robiť pre rozhlas, pre televíziu a&nbsp;nielen ako herec, ale aj ako autor. To ma prinútilo sedieť doma na zadku. A&nbsp;písať. Hlavne televízne a&nbsp;rozhlasové scenáre, tých bolo nespočetne veľa.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/legendarny-oldo-hlavacek-najvacsej-zivotnej-traume-revolucii-chcel-emigrovat" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO mladého Olda Hlaváčka nájdete v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Napriek tomu, čo všetko ste tu odohrali, vytvorili a&nbsp;zanechali, ste museli z&nbsp;Národného odísť potom, čo vám dávali len podradné úlohy. Akoby vám tým naznačovali, že už ste nepotrebný. Nezatrpkli ste naň ešte viac?

Nemohol som zatrpknúť, lebo to žiadne divadlo nie je. To, čo tam tá partia robí dnes, má od divadla skutočne ďaleko. Keď som tam prišiel ja, tak ma pán Valach, Gregor, Romančík, Filčík učili, že divadlo je ako svätostánok. Tak, ako sa vchádza do kostola, tak sa vchádza do divadla. Dnes tam stretnete bez problémov človeka v&nbsp;kraťasoch, v&nbsp;čiapke. Prísť na skúšku v&nbsp;teniskách je bežné.

Nikdy pritom nezabudnem, ako takto raz došiel na skúšku do Divadla P. O. Hviezdoslava Miško Dočolomanský. A&nbsp;keď vyšiel na javisko, Valach na neho zahučal: „Ale už aj zmizni!“ Mišo nechápal: „Pán Valach, ale prečo?“ On sa mu pozrel na nohy: „Na javisko v&nbsp;teniskách? Už aj zmizni.“ A&nbsp;to hral hlavnú úlohu. Až keď sa vrátil v&nbsp;topánkach, mohli pokračovať. Pri tom všetkom som bol šťastný, akých som mal kolegov. Mali sme úžasné vzťahy, a&nbsp;keď činohra prišla kamkoľvek vo svete od Fínska po Ameriku, všade nás obdivovali. Takýto potenciál v&nbsp;jednom súbore! Je to možné?

A vy si nelámete ruky? O to viac asi zabolelo, že si divadlo ani nespomenulo na vaše osemdesiate piate jubileum...

Viem si to vysvetliť. Tam ani vlastní zamestnanci nepoznajú, čo hrajú, a&nbsp;veľa predstavení nevideli. Nedávno som prišiel za tajomníčkou činohry a&nbsp;hovorím: „Dobrý deň prajem, zavolali ma na záskok za pána Tarageľa, mal by som tu mať scenár.“ A ona sa ma pýtala: „A ako sa voláte? "

Smutné. A&nbsp;to ste jedným z&nbsp;posledných žijúcich hercov z&nbsp;legendárnej generácie. Mám pocit, akoby sme už nič trvácne nedokázali oceniť. To sa týka vlastne všetkého vrátane vzťahov. Vy ste pritom jedným z&nbsp;tých, ktorí celý život prežili s&nbsp;jednou ženou.

Mohol som takú ženu, ako je moja, podvádzať? Keď ona pri mne stála a&nbsp;stojí v&nbsp;dobrom aj zlom?

Mnohým to nestačí. Majú pocit, že s&nbsp;niekým iným to bude ešte lepšie. Sám ste rozpady vzťahov okolo seba zažili.

Najviac si to uvedomujem na deťoch. Tie predsa vedia, že ich otec je niekto iný. A&nbsp;tento druhý je kto? Vychovávateľ? Manželka hovorí, že je dôležité, že tí dvaja sa majú radi a&nbsp;deti sa prispôsobia, ale v&nbsp;tomto s&nbsp;ňou nesúhlasím.

Na vašom vzťahu je výnimočné, že oveľa silnejšie je to, čo vás už vyše šesťdesiat rokov spája, ako to, v&nbsp;čom máte iné názory.

To celkom určite. Ale hlavne musím povedať, a&nbsp;Boh mi je svedkom, že som nikdy - v&nbsp;robote, v&nbsp;divadle, v&nbsp;rozhlase, na tisíckach zájazdov - nestretol ženu, ktorá by bola viac ako ona.

Legendárny Oldo Hlaváček o najväčšej životnej traume: Po revolúcii chcel emigrovať!

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Legendárny Oldo Hlaváček o najväčšej životnej traume: Po revolúcii chcel emigrovať!

Súvisiace články

ROZHOVOR Scenáristka kontroverznej kriminálky Za sklom: Či nás Kočner zažaluje, ma netrápi

ROZHOVOR: Čo vieme o súkromí premiéra? Pellegrini prezradil aj to, čo by ste na neho nepovedali

ROZHOVOR Fico je úlisný, mazaný a nikdy nezabúda, ak mu ktosi nebol po vôli

ROZHOVOR Máme tu novú politickú hviezdu P. Pellegriniho - chváli ho jeho stranícky kolega

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás