Je jeden z posledných z generácie hercov, ktorú nám závidel svet. Jeden z tých, ktorých bývalý režim za názor strčil do väzenia. Revolúcia mu priniesla skôr sklamanie a prekvapujúco o emigrácii uvažoval až po nej. Kvôli svojim divákom a poslucháčom tu však nakoniec zostal. O vyhnaní zo Slovenska, vojne prežitej na Morave, hereckých začiatkoch v školskom predstavení, eštebákoch, väzení aj celoživotnej láske sa s hercom silnej tvorivej generácie OLDOM HLAVÁČKOM (85) rozprávala KATARÍNA ALBERTY ONDREJKOVÁ.

Keď človek prejde slovenské dejiny, uvedomí si, že všetko, čo sa tu dialo, zasiahlo aj do vášho života. Ešte ste mali len päť rokov a už vás zo vznikajúceho slovenského štátu vyhnali za rieku Morava. Pamätáte si to?

Nielenže pamätám, dodnes to mámpred očami. S bratom, ktorý bol o dva roky starší, sme sa hrali pred domom. Bývali sme na Vajnorskej ulici nad lekárňou, ktorá mala takú striešku proti slnku. A na tú sme vyhadzovali prázdnu peňaženku. Vždy sa zošmykla dole, ale raz tam zostala. Práve vtedy na nás z okna zakričala mama. Mysleli sme si, že sa hnevá pre tú peňaženku. Až neskôr som pochopil, že bola len zúfalá, lebo už vedela, že na druhý deň musíme nastúpiť na nákladiak len s tým, čo vládzeme odniesť, a musíme opustiť Slovensko. Po začatí vojny na Slovensku totiž začalo platiť: „Češi, peši do Prahy.“Keďže otec bol Moravan, museli sme odísť.

Mali ste kam?

Otcovi rodičia žili vo Valašskom Meziříčí, kde bol dedo riaditeľom školy a babička tam učila. Nasťahovali sme sa k nim na povalu. Tam sme žili s mamou a bratom v jednej miestnosti. Nemalo to kuchyňu ani záchod, čo bolo pre nás deti dosť trápne. Na záchod sme totiž museli cupkať do pivnice.

Vysvetlil vám niekto, čo sa deje? Vnímali ste, že je vojna?

Vnímal som len, že otec, ktorý bol dôstojník, je preč z domu a objavuje sa len kedy-tedy v noci. Bol totiž veliteľom partizánskej skupiny Jána Žižku z Trocnova, ktorá sa skrývala v horách v Zubří. To nám mama vysvetlila. A niekedy sme aj celé mesiace nevedeli, čo s ním je. Najstrašnejšie bolo, že, na prízemí sa každé ráno objavovali mená tých, ktorých zabili alebo popravili. Bývali sme totiž v takzvaných gážistických bytoch, čiže bytoch pre rodiny dôstojníkov Československej armády dostávajúcich gážu. S bratom sme sa tam báli aj pozrieť, či tam nenájdeme meno nášho otca.

Prišla aj situácia, keď ste sa báli nielen o neho, ale aj o seba?

Až ku koncu vojny, keď Valašské Meziříčí dennodenne bombardovali malé ruské stíhačky. Vtedy už sme museli žiť v pivnici. Dopoludnia bol relatívny pokoj, takže sme sa stále normálne učili. Cestou do školy sme prechádzali okolo budovy, kde si Nemci zriadili lazaret a privážali tam ľudí bez nôh, bez rúk, rozstrieľaných. To boli hrozné pohľady. S bratom sme tam aj tak chodili. Nemci totiž veľa fajčili a odhadzovali veľké špaky. Tak sme ich chodili zbierať, vysýpali do nových cigaretových papierikov a za to sme chodili do kina. Uvádzači nemali čo fajčiť, a keď sme im takto ušúľali dve-tri, pustili nás zadarmo.

Je úžasné, ako deti zostanú deťmi napriek všetkému okolo. Mňa prekvapuje, že práve uprostred tohto všetkého ste začali s divadlom.

To je pravda. Ako štvrtáci sme sa chodili kúpať na Bečvu a tam sme vymýšľali scenáre, čo budeme večer na dvore hrať. Vždy to boli zlodeji a policajti a museli sme žrebovať, kto bude žandár. Všetci totiž chceli byť zlodeji. Večer sme potom na dvor vyniesli čierne plachty a kartóny, ktorými sme mali v pivniciach zatemnené okná. A to boli kulisy, medzi nimi sme hrali. Netuším, kto to vymyslel, lebo nikto z nás sa do divadla vtedy určite nedostal.

FOTO mladého Olda Hlaváčka nájdete v GALÉRII>>

Pokračovanie na ďalšej strane.