<p>Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje</p>


Veronika Cosculluela

Asi by sme ťažko hľadali v súčasnom parlamente politika, ktorý by mal viac skúseností ako Anna Záborská. Volebné mandáty zbiera od roku 1998. Treba ju ešte predstavovať? Jej tvár aj veľmi konzervatívne názory poznajú mnohí, a predsa v niektorých veciach prekvapila aj v našom rozhovore. Prečo sa viac nepostavila proti správaniu kolegov pri schvaľovaní obrannej dohody s USA a aký je jej pohľad na Rusko? Zaujíma sa aj o to, aké majú u nás podmienky rodičky, alebo je jej agendou iba boj proti interrupciám? S ANNOU ZÁBORSKOU (73) sa rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.

Máte za sebou dlhú politickú kariéru. Nebojíte sa, že si vás mladšia generácia zapamätá ako tú, ktorá rieši len maternice?

Nebojím sa toho. Počas mnohých rokov som dávala na jedno z&nbsp;prvých miest stretávanie s&nbsp;ľuďmi. Bolo to tak aj pred rokom 1998, kým som sa stala poslankyňou národnej rady. Vždy som ľuďom veľa vysvetľovala a&nbsp;venovala som im veľa pozornosti. Nepoľavila som v&nbsp;tom ani počas mojej 15-ročnej zastávky v&nbsp;europarlamente. Každý týždeň som chodila domov. Za rok som urobila okolo 50-tisíc kilometrov a&nbsp;to išlo len výnimočne o&nbsp;cesty do zahraničia. Som teda dlho na pulze dňa, viem, čo si moji voliči myslia. Mnohí vedia, že interrupcie nie sú moja jediná téma, riešila som a&nbsp;riešim aj chudobu či zdravotníctvo.

Zákony, ktoré predkladáte v&nbsp;tomto volebnom období o&nbsp;sprísnení interrupcií, alebo ako hovoríte o&nbsp;ochrane života, však akoby prebili ostatné.

Je to preto, že je to tak v&nbsp;médiách. Sme v&nbsp;druhom roku kovidu a&nbsp;je možno pravda, že dnes som vnímaná tak, ako hovoríte. Mám menej príležitostí stretávať sa osobne s&nbsp;ľuďmi, a&nbsp;tak sa informujú len z&nbsp;toho, čo si prečítajú. Ten obraz je skreslený, ale keď si pozriete zákony alebo pozmeňujúce návrhy, ktoré som predložila za dva roky, zistíte, že ochrana života je pre mňa dôležitá, ale tvorí iba menšinu mojich aktivít.

Aj mne veľakrát Slováci písali na Facebooku, na email, prečo sa nestaráte o&nbsp;Rómov, ale o&nbsp;Afričanov. No preto, že to je moja robota.

Často sa opakuje, že v&nbsp;bruselskom parlamente je vyššia kultúra ako v&nbsp;slovenskom. Keď sa v&nbsp;tom našom robili rošády pre obrannú dohodu, nepočula som od vás nejaké pobúrenie zo situácie. Prekážalo vám to vôbec?

Na Facebooku som jasne vyjadrila, že som sa tam cítila ako Alica v&nbsp;krajine zázrakov. Vôbec som tomu neverila. Takže nejde o&nbsp;to, že by som to nekritizovala, skôr ma to mrzelo.

Ako si tú agresivitu a&nbsp;snahu zaujať vysvetľujete?

Môžem to porovnať s&nbsp;obdobím, keď som sedela v&nbsp;národnej rade v&nbsp;rokoch 1998 - 2004. Parlament mal v&nbsp;tých časoch v&nbsp;očiach ľudí istú úctu. Bola to inštitúcia, kde sa schádzali zástupcovia ľudu, ktorí boli kultivovaní, vzdelaní, zorientovaní. Aj navonok to bolo iné. Nespomínam si, že by do roku 2004 prišiel poslanec oblečený inak ako v&nbsp;tmavom saku, bledej košeli a&nbsp;kravate alebo že by ženy prišli inak ako v&nbsp;tmavšom kostýme. Formálna stránka oblečenia ovplyvňovala aj kultúru správania.

Aj europarlament sa často idealizuje. Ani tam niektoré veci nie sú s&nbsp;kostolným poriadkom. Minulý týždeň tam bulharský poslanec hajloval…

Aj kultúra v&nbsp;európskom parlamente sa posúva. Spomínam si, že jeden český europoslanec prišiel raz na schôdzu v&nbsp;cyklistickom drese. Ale opakujem - je to zatiaľ rarita, a&nbsp;ak sa to stane, hneď sa zasiahne. Pristupuje sa aj k&nbsp;pokutám.

Hlasovali ste za obrannú dohodu s&nbsp;USA. Ako rozumiete tomu, že Slovensko patrí medzi najviac prorusky orientované krajiny v&nbsp;regióne?

Všetky vlády, ktoré sme mali na Slovensku od pádu komunizmu, až na pár výnimiek, boli prorusky orientované. Nehovorím, že Fico sa neorientoval aj na Spojené štáty. V&nbsp;Európskom parlamente veľmi kladne hodnotili jeho politiku voči Izraelu. Ale myslenie bolo nastavené na starý režim. A&nbsp;potom, naši ľudia si myslia, že Rusku rozumejú, že ho poznajú. Odsudzujú to, čo bolo za komunizmu, ale ak si majú vybrať, podvedome si vyberajú orientáciu na Rusko, hoci málokto z&nbsp;nich bol v&nbsp;Rusku po roku 1989. No a&nbsp;po tretie, Rusko je blízko, Amerika ďaleko.

V&nbsp;akej úlohe vidíte Rusko vo vzťahu k&nbsp;Slovensku?

Rusko je mocnosť a&nbsp;treba ho tak brať. Má isté ekonomické a&nbsp;ideologické záujmy. Možno niektoré negatívne veci, ktoré Rusku vyčítame, došli tak ďaleko, pretože ekonomické záujmy hlavne západnej Európy a&nbsp;Spojených štátov boli dôležitejšie ako to, či sa v&nbsp;Rusku dodržiavajú ľudské práva a&nbsp;režim je demokratický. Pretože výhodnosť uzatvárania obchodných dohôd či vyslania športovcov na olympiádu je obojstranná, preváži to. A&nbsp;to nie je len Rusko, ale aj Čína, Kuba, štáty Blízkeho východu, ktoré majú ropu. Myslenie politikov a&nbsp;ľudí sa posunulo tak ďaleko, že ekonomické záujmy majú väčšiu cenu ako hodnoty a&nbsp;ľudské práva.

Aktuálne nepodávate žiadny návrh na ochranu nenarodených detí. Čím sa zaoberáte najviac z&nbsp;tém, ktoré má na stole vláda a&nbsp;parlament?

Situácia v&nbsp;zdravotníctve je mi vlastná, a&nbsp;teda spolupracujem na tvorbe zdravotníckych zákonov. Zákony o&nbsp;lieku, veľká reforma nemocníc, zákon o&nbsp;zdravotníckych pracovníkoch, tomu venujem veľké množstvo práce. Druhá téma, ktorú som si priniesla aj z&nbsp;europarlamentu, sú deti, matky, chudoba, oblasť rodiny, príprava zákonov z&nbsp;tejto oblasti a&nbsp;jej dosah na rodiny.

Na akú rodinu sa myslí? Máme ich mnoho - jeden rodič, starí rodičia s&nbsp;dieťaťom, dúhová rodina, patchworková, teda zložená z&nbsp;partnerov, ktorí mali deti z&nbsp;predošlého manželstva a&nbsp;vytvorili po rozvode dvojrodinu.

Myslí sa na každú rodinu. Nerobíme diskrimináciu v&nbsp;dôstojnom živote rodín. Každá rodina si zaslúži žiť dôstojne. Deti by nemali žiť v&nbsp;chudobe, zakúsiť obmedzovanie, ktoré hraničí s&nbsp;porušovaním ich ľudských práv.

Máme málo lekárov, málo sestier. Ako vidíte riešenie? Otvoriť naše zdravotníctvo svetu? Napríklad, že by prišli aj lekári z&nbsp;Alžírska, ako ste vy išli kedysi praktizovať medicínu tam?

Dôležité je, aby lekári, ktorí prídu na Slovensko, spĺňali do bodky kritériá vzdelania a&nbsp;praxe, aké sú potrebné podľa slovenskej legislatívy. Ak príde gastarbeiter robiť na cesty, do fabriky, za týždeň sa to naučí. V&nbsp;medicíne to tak nie je. Nemám problém, aby prišli lekári zo zahraničia, ale musia spĺňať podmienky. Musia ovládať v&nbsp;prvom rade reč. Ja som bola v&nbsp;Alžírsku a&nbsp;viem, aká je to výzva dohovoriť sa s&nbsp;pacientom. Rok som nerobila, kým som sa naučila po francúzsky. Rozhovor s&nbsp;pacientom je v&nbsp;diagnóze to najdôležitejšie. Môj otec hovorieval: „Počúvaj pacienta, hovorí ti diagnózu.“

Čo treba? Vymyslieť, ako pritiahnuť našich lekárov a&nbsp;sestry späť - uznať im prax a&nbsp;vzdelanie, umožniť im, aby si doma vybrali špecializáciu, po ktorej túžia. No a, samozrejme, masívne investovať do ich platov.

Kedy ste naposledy robili nejaký medicínsky úkon v&nbsp;rámci lekárskeho povolania?

Kým som pôsobila v&nbsp;slovenskom parlamente do roku 2004, mala som svoju ordináciu. Som krčná lekárka. Striedali sme sa s&nbsp;kolegyňou. Ja som v&nbsp;ambulancii bola hlavne cez veľké práz­dniny, cez Vianoce, cez Veľkú noc. Po zvolení do Bruselu sa to už nedalo.

Ešte by ste sa postavili, keby v&nbsp;lietadle niekto odpadol a&nbsp;letuška by sa opýtala: „Je tu nejaký lekár?“

Povedala som si, že ak je pre vás dôležitá téma ochrany života, možno vám je blízka aj téma pôrodov. Sledujete, čo sa v&nbsp;nej na Slovensku rieši?

Samozrejme, už veľmi dávno to sledujem. Mám aj svoj „zážitok“ z&nbsp;pôrodu z&nbsp;hlbokého komunizmu. Vtedy to bolo iné. Netvrdím, že sa lekár nesprával ľudsky. Ale čo sa medicínskej stránky pôrodu týkalo, on bol všemocným pánom a&nbsp;na sesterskej úrovni to bola sestra. Prvýkrát som zažila niečo iné v&nbsp;roku 1987, keď išla naša dcéra na operáciu vo Francúzsku. Doktor 16-ročnému dievčaťu hodinu vysvetľoval, čo a&nbsp;ako jej bude robiť a&nbsp;na konci sa opýtal, či s&nbsp;tým súhlasí. U&nbsp;nás sa to možno nedialo, lebo lekári nemali čas. Na chorého človeka, ktorý trpí, si však čas treba nájsť vždy.

Zo 70. rokov? Ležala som na izbe, kde bolo desať žien. To mi ani tak neprekážalo. Vadilo mi, že mi 48 hodín dieťa nedoniesli. Môj pôrod nebol celkom jednoduchý, povedali mi, že potrebujú urobiť vyšetrenia a&nbsp;neviem čo, a&nbsp;pritom mi dcéru mohli pokojne priniesť. To sa ma dotklo.

Do akej miery je pre vás pôrod intímna téma?

Vzťah verejnosti k&nbsp;pôrodu sa postupom rokov menil. Kedysi to bola záležitosť rodičky, maximálne jej mamy a&nbsp;pôrodnej asistentky. Odohralo sa to za dverami a&nbsp;všetkým doniesli ukázať novorodeniatko. Na rozdiel od smrti, ktorá bola kedysi verejnou záležitosťou rodiny. Pri lôžku zomierajúceho bola prítomná celá rodina, ktorá sa do miestnosti zmestila. Dnes sa to obrátilo. Zomierajúci človek mnohokrát končí život sám za plentou, až neľudsky. Nik mu s&nbsp;agóniou, ktorú prežíva, nepomáha. Z&nbsp;pôrodu sa stala vec verejná. Vidíme seriály, natáčanie, pomaly všetko. Preto sa o&nbsp;tom toľko hovorí. Každému niečo prekáža. Je to zmena kultúry.

Rozumiete teda požiadavkám žien, ktoré opisujú svoje zlé zážitky zo slovenských nemocníc?

Pôrod je veľmi citlivá vec, lebo sa týka priamo dvoch životov a&nbsp;nepriamo ďalších. Tehotenstvo nie je choroba, ale pôrod je zdravotnícky výkon. Potrebujete školeného človeka, ktorý to vie odviesť. Netvrdím, že to musí byť vždy lekár, môže to byť aj pôrodná asistentka. Dbať by sme mali na to, aby pôrody prebiehali na čo najvyššej úrovni. Ja som mala pri pôrode sestru a&nbsp;myslím si, že kde je to len trošku možné a&nbsp;rodička si to želá, mal by byť pritom jej manžel, partner alebo mama. V&nbsp;parlamente sme preberali návrh zákona, ktorý chcel, aby to bolo právo. Niekedy však právo predbieha možnosti. Ak to nie je možné z&nbsp;medicínskych alebo iných dôvodov a&nbsp;máme to napísané v&nbsp;zákone ako právo, môže sa to skončiť súdmi.

Pri lôžku zomierajúceho bola prítomná celá rodina, ktorá sa do miestnosti zmestila. Dnes sa to obrátilo. Zomierajúci človek mnohokrát končí život sám za plentou, až neľudsky. Nik mu s&nbsp;agóniou, ktorú prežíva, nepomáha.

Denník Sme nedávno pobúril podcast, kde sa lekár, zdravotný brat a&nbsp;ďalší lekár, šéf top súk­romnej pôrodnice na Slovensku, rozprávali o&nbsp;pôrodoch, antikoncepcii. Ich konverzácii vyčítali, že urážali ženy. Počuli sme vtipy o&nbsp;menštruujúcich ženách, zaznelo - „mamičky niekedy veľmi vymýšľajú“ a&nbsp;hoci chcú najprv porodiť prirodzene a&nbsp;byť „hrdinkami“, napokon aj tak skončia pri prosbe o&nbsp;tlmenie bolestí. Vás sa dotkli?

Myslím si, že tehotenstvo, pôrod, záležitosti ženy by nemali byť predmetom podcastu.

Možno by mohli byť maximálne predmetom náučného podcastu. Poznám profesora Cupaníka (riaditeľ sanatória Koch - pozn. red.) dlhé roky. Medicínu sme začínali skoro v&nbsp;rovnakom roku. Nemyslím si, že niektorý z&nbsp;pánov by takéto reči viedol preto, že by chcel a&nbsp;priori ženu podceňovať alebo sa z&nbsp;nej vysmievať. Ale preto, že sa tam zvolil komunikačný spôsob, ktorý sa robí populárne, vyznelo to ako traja muži, ktorí sa rozprávajú pri pive. Oni však natáčali niečo, čo mala počuť verejnosť. Mali premýšľať, či sa to niekoho nedotkne, či je to dostatočne dôstojné.

Ako veľmi sledujete dnes zo slovenského parlamentu ten európsky?

Posledného pol roka som chodila po chodbách Európskeho parlamentu a&nbsp;lúčila som sa s&nbsp;ním. Psychicky som sa na odchod pripravovala. Tematicky to však vo mne ešte rezonuje. Pre mňa sa zahraničná politika stala každodennou politikou. Ľudia, ktorí niekde zomierali, sa stali niečím, čomu môžem ako európsky politik zabrániť. Pätnásť rokov som pôsobila vo výbore pre rozvojovú politiku. Cestovala som po Afrike, po Tichomorí. Videla som, že to, čo sa zo zahraničnej politiky, z&nbsp;krajín tretieho sveta dostane k&nbsp;nám, je často kvapka v&nbsp;mori a&nbsp;ešte aj to skreslené. U&nbsp;nás sa málo hovorí o&nbsp;chudobe.

Možno nie o&nbsp;tej vzdialenej v&nbsp;Afrike, ale o&nbsp;Rómoch sa hovorí. Chudoba existuje aj u&nbsp;nás, stačí si urobiť výlet do Jarovníc.

Áno, ale za to sú zodpovední slovenskí politici. Ja ako európska politička som bola zodpovedná za to, ako vyzerá slum v&nbsp;Nairobi.

A&nbsp;tam za to nie sú zodpovední kenskí politici?

Európska politika má vo svojom portfóliu aj rozvojové krajiny v&nbsp;Afrike, v&nbsp;Južnej Amerike, v&nbsp;Ázii, z&nbsp;nášho rozhodnutia je to teda aj naša zodpovednosť. Aj mne veľakrát Slováci písali na Facebooku, na email, prečo sa nestaráte o&nbsp;Rómov, ale o&nbsp;Afričanov. No preto, že to je moja robota.&nbsp;

Nielen interrupcie, ale aj rodenie je jej téma: Záborská prezradila traumu z VLASTNÉHO pôrodu

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Nielen interrupcie, ale aj rodenie je jej téma: Záborská prezradila traumu z VLASTNÉHO pôrodu

Súvisiace články

Šéfka komory sestier o šialenosti v zdravotníctve: Raz zo mňa urobili poštára, potom papagája

Odpadlíci! REPORTÁŽ o odleve farníkov: Kristus áno, cirkev nie, viere pedoŠKANDÁLY neprekážajú

FOTO Mikulec pristihnutý za bieleho dňa pri zaujímavej aktivite: Zamkla za ním TÁTO sexi slečna

Kedysi spolu stanovali na protest a dnes: Tvrdé slová sestry Lazorovej na Matovičovu poslankyňu

Naďova ex, ktorú mal minister vnútra za hovorkyňu, povedala dosť: Od Mikulca NEČAKANE odišla

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás