Peter Hupka

Kým diktátorská „ľudovodemokratická“ republika patrí k&nbsp;najuzavretejším krajinám sveta, jej južnejšia sestra je slobodná a&nbsp;otvorená. Na prvý pohľad úplne, no pri niektorých miestnych zvyklostiach možno aj tam pozorovať istú formu uzavretosti. I&nbsp;keď skôr na osobnej úrovni jej obyvateľov.

Už pri krátkom pohľade na cesty a&nbsp;do ulíc si uvedomíte, že v&nbsp;Kórei nevidno vodičov ani cestujúcich. Nie je to preto, že by ultramoderné vozidlá chodili nebodaj prázdne, príčinou je čierne tónovanie skiel či tmavé fólie – od čelného skla cez bočné sklá predných dverí až po koniec auta. To, čo by v&nbsp;Európe neprešlo, je tam normou. Podľa slov domácich vraj preto, aby do interiérov nebolo vidieť a&nbsp;posádku neobťažovali pohľady okoloidúcich. Proste anonymita za každú cenu. Trochu iná je situácia na vidieku, kde má ešte necelých desať percent vozidiel stále priehľadné sklá. Ide však o&nbsp;posledné lastovičky, ktoré časom vystriedajú tmavé limuzíny v&nbsp;mafiánskom štýle.

Oveľa menej anonymity je vo vlakoch, najmä v&nbsp;tých najlacnejších. Kým expresné súpravy KTX, ktoré premávajú po vysokorýchlostných tratiach spoločnosti Korail a&nbsp;sú v&nbsp;podstate ekvivalentom japonského Šinkansenu, predstavujú rýchly a&nbsp;relatívne drahý spôsob presunu po železnici, tým,&nbsp; ktorí sa príliš nenáhlia, poslúži za zlomok ceny osobný „ibištek“. Tak možno do slovenčiny preložiť kórejský termín „mugunghwa“, ktorým sa v&nbsp;krajine označujú osobné vlaky. Z Na spojnici dvoch najvýznamnejších miest v&nbsp;krajine, Soulu a&nbsp;Pusanu, dlhej čosi vyše 400 kilometrov, vás mugunghwa prepraví za približne šestnásť eur, kým cena expresného KTX sa začína na vyše trojnásobku tejto sumy. Je síce pravdou, že rýchlovlak prekoná spomínanú vzdialenosť za necelé tri hodiny a&nbsp;osobným to trvá asi dvakrát dlhšie, no z&nbsp;okien uvidíte viacej, svet sa nebude rozmazane mihať a&nbsp;máte viac času na rozhovory s&nbsp;náhodnými spolucestujúcimi. Tí, ktorí majú čas, ibištek určite ocenia. Nielen vlak, ale i&nbsp;národný kvet a&nbsp;symbol krajiny, ktorý znamená: „Večný rozkvet z&nbsp;nebies, čo nikdy nezvädne.“

Ak by ste napriek všetkému radšej cestovali autobusom, ľahko sa môžete stať svedkom iných neočakávaných prekvapení. Napríklad v&nbsp;oddychovej zóne pri diaľničnej čerpacej stanici kdesi medzi Soulom a&nbsp;Kangnungom, mestom ležiacim na východnom pobreží krajiny pri Japonskom mori. Ak si myslíte, že priestor nad pisoármi nie je ideálnym miestom pietnej spomienky na zosnulého výtvarníka a&nbsp;jeho diela, v&nbsp;Kórei sú „kultúrni pracovníci“ zrejme iného názoru.

A&nbsp;tak vznikol napríklad „spomienkový záchod na pamiatku výtvarníka Jung-seoba Leeho“. Tam si olejomaľby rodáka z&nbsp;južného Pchjongjangu, ktorý sa narodil za čias japonskej okupácie a&nbsp;zomrel len ako 40-ročný v&nbsp;Soule, trpiaceho schizofréniou, hepatitídou a&nbsp;zúfalého z&nbsp;odlúčenia od rodiny, môžete pri uľavovaní vychutnávať. Vrátane kópie jeho najslávnejšieho diela Biely byvol. Na otázku, či si známy výtvarník, zatrpknutý a&nbsp;smutný najmä po tom, čo jeho manželka Masako Jamamoto s&nbsp;deťmi odišla do Japonska, kam on nikdy nedostal víza, nezaslúžil čosi lepšie, sa ťažko hľadá odpoveď.

„Čo by to bolo? Psia farma!“ skonštatoval pred rokmi pri našej prvej návšteve krajiny dnes už penzionovaný vysokoškolský pedagóg z&nbsp;mesta Čchunčchon, keď sme sa ho pýtali na účel dlhého radu psích kotercov, lemujúcich jednu z&nbsp;prímestských ciest na vidieku. „Mládež si myslí, že pes je domáci miláčik. Pritom pes je jedlo!“ prehlásil vtedy. Ľudia radi sami seba klamú, aby si ľahšie vedeli zdôvodniť či skôr ospravedlniť vlastné počínanie. „Mnohí Kórejčania si radi nahovárajú, že domáce plemená psov sú celkom iným živočíšnym druhom ako veľké plemená chované na mäso,“ vraví Dodžin, náš soulský známy. Podľa štatistických zistení približne štyri percentá kórejskej populácie pravidelne konzumujú psie mäso, najmä vo forme polievky bosintang, ktorej názov znamená v&nbsp;preklade „polievka ochraňujúca telo“. Obľúbeným je napríklad väčšie plemeno špica nureongi, ktorého domáci nazývajú aj „kórejský jedlý pes“. Ten má vraj dobrý pomer tuku a&nbsp;mäsa, ktoré je na konzumáciu obzvlášť vhodné. V&nbsp;januári tohto roku kórejský parlament schválil zákon, podľa ktorého bude chov a&nbsp;zabíjanie psov za účelom konzumácie ich mäsa zakázané. Do platnosti vstúpi po skončení trojročného prechodného obdobia v&nbsp;roku 2027. Mnohí si myslia, že za jeho schválením stoja poslanci, ktorí psy chovajú ako domáce zviera, i&nbsp;takí, ktorí chcú zmierniť negatívny pohľad na ich krajinu v&nbsp;zahraničí. Ani psy z&nbsp;kategórie „na hranie“ tam nemusia mať oveľa lepší život, len ich utrpenie je možno pomalšie. O&nbsp;tom, že nejde o&nbsp;prehnané tvrdenia, sa možno presvedčiť napríklad v&nbsp;centre mesta Pusan. Za sklenou vitrínou obchodu so zvieratami tam pred zrakmi kúpychtivých okoloidúcich letargicky ležia drobné šteniatka umiestnené v&nbsp;klimatizovaných plastových kójach po jednom. Ostrihané podľa najnovšej psej módy a&nbsp;so smútkom v&nbsp;malých očkách. Vo veku, keď by ešte mali tráviť čas s&nbsp;mamou a&nbsp;klbčiť sa s&nbsp;veselými súrodencami. O&nbsp;čosi ďalej sedí v&nbsp;závesnom hojdacom kresle spokojný majiteľ obchodu, z&nbsp;ktorého už na prvý pohľad srší len kalkul a&nbsp;chlad. Keby tieto malé tvory vedeli rozprávať, možno by sme sa dozvedeli, že skončiť na tanieri nemusí byť to najhoršie, čo môže najvernejšieho priateľa človeka v&nbsp;Kórei postretnúť. A&nbsp;ani množstvo kočíkov, v&nbsp;ktorých majitelia vozia štvornohých miláčikov ulicami miest a&nbsp;ktorých tam vidieť viac než matiek s&nbsp;malými deťmi, na tom veľa nezmení. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Červené kríže, templestay a&nbsp;kontroverzie

Hoci je Kórejská republika z&nbsp;väčšej miery ateistickou krajinou, aj tamojšie náboženstvá majú svoje špecifiká, neraz pozorovateľné už pri letmej obhliadke ich chrámov. Asi prvým a&nbsp;najviditeľnejším sú červené kríže na vežiach mnohých kórejských kostolov. Pre ne si museli nemocnice a&nbsp;zdravotnícke zariadenia pozmeniť logo a&nbsp;použiť zelené kríže. Medzi kresťanmi, ktorí tvoria necelých 30 percent obyvateľstva, dominujú protestanti, budhistov je do 20 percent. No tí majú už navonok pomerne ďaleko od tibetského budhizmu. Patria k&nbsp;mahájánovej ceste a&nbsp;najvýznamnejšími budhistickými smermi či školami v&nbsp;krajine sú Jogye, Taego a&nbsp;Cheontae. Ich nový holistický prístup tam môžu študovať aj cudzinci, veľa kláštorov ponúka takzvaný templestay. Ubytovanie v&nbsp;kláštore je spravidla podmienené zúčastňovaním sa na jeho každodennom duchovnom chode a&nbsp;nejde o&nbsp;lacnú záležitosť. Jedna posteľ vyjde približne rovnako ako dvojposteľová izba v&nbsp;solídnom hoteli a&nbsp;mnohé kurzy sa navyše platia osobitne.

Paradoxne najviac diskusií v&nbsp;krajine momentálne vyvoláva viera s&nbsp;najnižším počtom nasledovníkov. Islam je v&nbsp;Kórei minoritným náboženstvom približne s 200-tisícovou komunitou, ktorej členmi sú najmä prisťahovalci z&nbsp;Pakistanu, Bangladéša či Indonézie. V&nbsp;spoločnosti však v&nbsp;poslednom čase rezonuje otázka výstavby ďalších mešít, ktorých je podľa posledných údajov devätnásť. Najstaršiu nájdete v&nbsp;soulskej štvrti Itaewon. Mnohé takéto stavby, školy či inštitúty vznikli vďaka darom vlády Malajzie či Saudskej Arábie.

Väčšinová populácia sa na výstavbu nových modlitebných miest pre moslimov pozerá s&nbsp;obavami či otvorenou nevôľou, pričom ostro sledujú aj násilné činy s&nbsp;náboženským pozadím, ktoré v&nbsp;Európe nedávno spáchali radikáli z&nbsp;radov migrantov najmä z&nbsp;Blízkeho východu. V&nbsp;meste Tägu zašla konfrontácia asi najďalej. Obyvatelia mestskej štvrte, kde mala stáť nová mešita, proti jej výstavbe dlho protestovali, v&nbsp;rámci protestných akcií púšťali hlasnú hudbu, usporiadali pouličnú hostinu s&nbsp;bravčovými delikatesami či pred spornú lokalitu umiestňovali bravčové hlavy. Majiteľ pozemku v&nbsp;obavách zrušil kontrakt na jej výstavbu. Ako sa však celá vec napokon skončí, je otázne. Skupiny stojace za výstavbou sa odvolali na vyššie miesta a&nbsp;viacerí kórejskí aktivisti za ľudské práva sa okamžite vyjadrili, že správanie domácich, ktorí sa báli najmä hluku a&nbsp;prepadu cien svojich nehnuteľností, je neprípustné. A&nbsp;že v&nbsp;„demokratickom a&nbsp;globálnom Tägu môže prekvitať rovnoprávnosť“. „S&nbsp;rovnoprávnosťou to však môže byť problém. Rovnováhu je možné docieliť s&nbsp;niekým, kto sa kladie na rovnakú úroveň. Kto si nemyslí, že jeho viera je lepšia a&nbsp;raz preto musí ovládnuť celú planétu. Nemám nič proti viere nového hosťa v&nbsp;mojej krajine, ak ju praktikuje v&nbsp;tichosti doma. Požiadavky sú však iné. V&nbsp;realite sa to môže začať právom na miesto pre modlitbu, pokračovať to môže tým, že v&nbsp;danej štvrti budú povolené len halál reštaurácie, a&nbsp;napokon sa to skončí demonštráciami za kalifát a&nbsp;potlačením práv pôvodného obyvateľstva, ako to vidíme v&nbsp;Nemecku!“ predstavuje svoj názor k&nbsp;téme jeden z&nbsp;obyvateľov Soulu v&nbsp;strednom veku, ktorý si neželá byť menovaný z&nbsp;dôvodu, aby „obavy podložené skúsenosťami neboli napokon nazvané fóbiou“. Tam, kde sa viacerí hádajú, podnikavci víťazia. Globálnej vlny popularity hudobných skupín štýlu k-pop sa chytil bývalý člen jednej z&nbsp;nich Jay Kim, ktorý pred niekoľkými rokmi konvertoval na islam. Zmenil si meno na Daud Kim a&nbsp;dal sa na dráhu youtubera a&nbsp;influencera. „Na miestnych diskusných fórach je častý názor, že takto na monetizáciu využíva veľké množstvo fanúšikov spomínaného žánru z&nbsp;moslimských krajín, Daudovi však jeho biznisový model pri vyše piatich miliónoch followerov určite funguje,“ dozvedáme sa od mladej dievčiny, ktorá sa štýlu k-pop venuje a&nbsp;sleduje i&nbsp;tamojšiu scénu uhladených dievčenských a&nbsp;chlapčenských skupín. Pri pohľade na všetky zmieňované udalosti možno povedať, že najlepšie sa asi žije majoritnej 52-percentnej skupine kórejských ateistov. Aj tí však zvádzajú vnútorný boj. Chcú, aby ich krajina navonok vyzerala čo najlepšie, priateľsky voči každému, no zároveň nestratila svoj ráz, charakter, hodnoty a&nbsp;atmosféru.

Zaujímavostí na zamyslenie by sme našli oveľa viac. Od extrémnej záťaže a&nbsp;enormnej lojality k&nbsp;zamestnávateľovi až po množstvo samovrážd. Hoci je ich menej ako v&nbsp;Lesothe, kde ročne vlastnou rukou zomrie až 88 ľudí na stotisíc obyvateľov, v&nbsp;Kórei je toto číslo takmer 23. Vyše dvojnásobok európskeho priemeru. Možno aj s&nbsp;prihliadnutím na všetky očakávania a&nbsp;pravidlá, ktorými sú najmä miestni mladí zviazaní, sa pozeráme na ich hľadanie samých seba o&nbsp;čosi zhovievavejšie. Napriek tomu dokážu čriepky z&nbsp;každodenného kórejského života zaraziť i&nbsp;po dlhšom pobyte v&nbsp;oblasti. Veď kde inde sú ešte schody do metra lemované nápismi „Nefotografujte mobilmi ženám pod sukňami!“? A&nbsp;pri večeri v&nbsp;byte známych uvidíte na chladničke dva aktivistické plagáty, ktoré je možné zladiť len ťažko: mapu Pásma Gazy v&nbsp;kórejčine a&nbsp;plagát hnutia, ktoré zachránilo už dve prasiatka z&nbsp;veľkochovu a&nbsp;vyzýva na zbierku na starostlivosť o&nbsp;ne v&nbsp;súkromnej rezervácii. V&nbsp;celkovom kontexte sa tak nemožno diviť, že občas sú tamojší obyvatelia rozšafní a&nbsp;veselí až cez čiaru. Napokon odpustíte aj všetečnej osemdesiatničke, ktorá ťahá hostí na raňajky z&nbsp;postele za ruku a&nbsp;urazí sa, keď hosť takmer o polovicu mladší odmietne jej nástojčivú ponuku ísť večer do sauny a&nbsp;piť lokálny alkohol. Svet je farebný, no občas je tej farebnosti aj na skúsených pútnikov priveľa.

Nástrahy krajiny ibišteka: „Nefotografujte mobilmi ženám pod sukňami!“

Peter Hupka

Výber pre vás

Nástrahy krajiny ibišteka: „Nefotografujte mobilmi ženám pod sukňami!“

Peter Hupka

Súvisiace články

Patmos a Leros nás zaskočili: Migranti, Zjavenie Jána aj nemocnica na prevýchovu komunistov

Pod zelenou čiapkou: Čarovný ostrov plný prírodných krás nespomína na Krištofa Kolumba v dobrom

Drsná krása: Na maltskom ostrove Gozo sme hľadali skryté zákutia. Objavili sme soľ a kone

Výber pre vás