Jana Čavojská

Turistická sezóna v&nbsp;Antarktíde trvá od októbra do marca. Na južnej pologuli je vtedy leto, teploty sa na najchladnejšom kontinente pohybujú od mínus 50 do nula stupňov. Róbert Vrabel (35) patril niekoľko sezón k&nbsp;tímu, ktorý tam prichádzal ako prvý vybudovať logistický tábor. Spoločnosť, pre ktorú pracoval, buduje a&nbsp;prevádzkuje v&nbsp;Antarktíde niekoľko expedičných kempov. Jeden z&nbsp;nich len pár sto metrov od južného pólu.

Róbert mal vždy radšej zimu a&nbsp;sneh ako teplo. Po strednej škole chvíľu cestoval po Nórsku a&nbsp;zamiloval sa doň. Po vysokej škole pracoval v&nbsp;Amsterdame v&nbsp;logistike a&nbsp;kamarát ho zavolal do severskej krajiny. Či by nešiel robiť čašníka. V&nbsp;tom momente mu to profesijne pripadalo ako krok späť. Ale Nórsko zvíťazilo. Po čase bol jeho kamarát navštíviť bývalú kolegyňu na Svalbarde. „Úžasné. Polárna žiara, polárna noc a&nbsp;deň, všetci nosia pušky. Idem tam,“ referoval Róbertovi. „Keď ty, tak aj ja,“ zareagoval Róbert. Nájsť tam prácu v&nbsp;gastre nebol problém a&nbsp;po šiestich mesiacoch v&nbsp;Nórsku leteli s&nbsp;jednosmernou letenkou do Longyearbyenu. „Naozaj to je úžasné miesto,“ rozpráva. „Viem, že nenavštívim všetky miesta sveta, ale radšej ich uvidím menej, strávim na nich viac času a&nbsp;reálne ich zažijem. Zážitky si nechcem kupovať, ale žiť ich. Ako polárnu žiaru. Radšej ako na výlete ju budem pozorovať z&nbsp;okna svojho apartmánu.“ Na Svalbard prichádza veľa ľudí za prácou, je dobre zaplatená, sú tu nižšie dane ako inde v&nbsp;Nórsku a&nbsp;na rozdiel od pevniny sem ani občania krajín mimo EÚ nepotrebujú víza. Preto je medzi dvetisíc obyvateľmi až 56 národností. Medzinárodná komunita. No podmienky nie sú pre každého. Takže to sem okrem vedcov láka dva typy ľudí: tých, čo si chcú za pár rokov zarobiť a&nbsp;zatnú zuby, a&nbsp;tých, ktorí sú outdoorovo založení, majú radi divočinu a&nbsp;chlad a&nbsp;je to pre nich najlepšie miesto na život. Skutočne je to tu špecifické. Na ostrovoch žijú ľadové medvede. Odporúča sa neopúšťať mesto bez pušky. To neznamená, že ich máte strieľať, to má byť vždy až krajná a&nbsp;posledná možnosť obrany pred bezprostredným útokom. Spolužitie s&nbsp;ľadovými medveďmi tu však nikto neberie ako tragédiu, ale ako fakt. Medvede nemajú prečo chodiť do mesta, aj malinký Longyearbyen ich ľaká svetlami a&nbsp;hlukom.

Róbert pracoval v&nbsp;gastronómii a&nbsp;vo voľnom čase vyhľadával zážitky: pozoroval polárnu žiaru, kajakoval, chodil na výlety do fjordov, na ľadovcové steny, za polárnymi medveďmi. Z&nbsp;čašníka sa postupne preorientoval na outdo­orového sprievodcu. Napriek tomu, že mesto bolo malé, mal tam vraj najsociálnejší život, aký kedy mal. „Na väčšinu služieb majú monopol dve spoločnosti, takže keď v&nbsp;jednej z&nbsp;nich začnete pracovať, hneď spoznáte 40 kolegov,“ hovorí. „Aj komunita outdoorovo zameraných ľudí je malá. Ďalšie kontakty získate cez šport. Všetko sa odohráva v&nbsp;jednej multifunkčnej hale: posilňovňa, lezecká stena, plaváreň, futbal, basketbal, kajakové pólo.“ Takýto život Róbertovi vyhovoval. Každé obdobie ponúkalo nové zážitky: polárna noc a&nbsp;žiara, potom vyšlo slnko a&nbsp;o&nbsp;pár týždňov bol polárny deň, zrazu sa dalo chodiť na turistiku bez čelovky. Nasledovala sezóna výletných lodí, ktorými sa dalo preplaviť okolo pobrežia, a&nbsp;kajakovania vo fjordoch. Štrnásť mesiacov Róbert necítil potrebu odísť z&nbsp;ostrovov. „Vtedy za mnou prišiel šéf, či som v&nbsp;pohode. Posielal ma na dovolenku. Tam vás do toho tlačia, lebo život na takom mieste môže byť extrémny na psychiku.“

Priemerná zimná teplota je na Svalbarde mínus štrnásť stupňov, v&nbsp;lete sa sneh roztopí a&nbsp;pre klimatické zmeny tam Róbert zažil aj plus dvadsať stupňov, síce nakrátko, ale je to extrém. „Deti, ktoré tam vyrastajú, sú tie najdrsnejšie deti. Koľkokrát som šiel do posilňovne v&nbsp;mínus 30 stupňoch a&nbsp;snehovej víchrici, mal som to desať minút pešo a&nbsp;nevedel som sa dočkať, kedy už budem pod strechou – a&nbsp;deti sa hrali vonku,“ smeje sa Róbert. „Lenže tam nežijete v&nbsp;normálnom svete, a&nbsp;ak sa takéto deti neskôr odsťahujú, majú problém začleniť sa do normálneho života. Tam je to taká bublina, každý každého pozná, nie sú tam semafory ani žiadne nebezpečenstvo. Okrem ľadových medveďov v&nbsp;divočine.“ Stretnutia s&nbsp;nimi ráta Róbert na stovky, medveď bol už od neho aj na pár metrov. Zdôrazňuje, že niečo také je nebezpečné. Ľadový medveď je predátor. On však dôkladne študoval ich správanie a&nbsp;zbytočne sa k&nbsp;nim nepribližoval, ak to situácia nedovoľovala. Nikdy na žiadneho nemusel vystreliť. Turistov Róbert vodí do divočiny najradšej v&nbsp;malých skupinách. Dá sa ísť na deň, ale aj pre­spať v&nbsp;chatke v&nbsp;prírode. „Aj v&nbsp;stane sa dá prespať. Nerobím to rád, nevyspím sa. Cítim obrovskú zodpovednosť, tak ani nezažmúrim oči,“ rozpráva. „Treba mať totiž minimálne tri bezpečnostné prostriedky proti medveďom: nočnú hliadku, ohradník s&nbsp;vybuchovacími nábojmi na odstrašenie medveďa a&nbsp;psa, prípadne ešte oheň, toho sa medvede boja. Stalo sa mi, že som mal hliadku a&nbsp;psy sa zobudili, takže som vedel, že medveď tam niekde je, aj keď som ho nevidel.“

Róbert od začiatku sníval, že pôjde na severný pól. Opäť nie ako platiaci turista, ale skutočne to tam zažiť. Je pár možností. Napríklad ako ochranca pred polárnymi medveďmi počas maratónu, ktorý sa tam beháva. Róbert mal raz túto prácu vybavenú, ale prišla pandémia koronavírusu a&nbsp;maratón museli zrušiť. Druhý raz tam mal cestovať ako čašník na ruskom výletnom ľadoborci. No Rusko vtedy zaútočilo na Ukrajinu, takže ani toto nevyšlo. Nakoniec sa Róbert skôr dostal na južný pól. Jeho kamarát pracoval v&nbsp;logistickom kempe v&nbsp;Antarktíde a&nbsp;firma práve potrebovala ďalších ľudí. Prijatie do práce v&nbsp;takom špecifickom prostredí uľahčia skúsenosti so životom na mieste, ako je Svalbard, so sprevádzaním po horách. Mestské typy ľudí sa na ňu zrejme veľmi hodiť nebudú. „Lebo to nefunguje tak, že si to idete vyskúšať, a&nbsp;ak sa vám nepáči, o týždeň pôjdete domov,“ vysvetľuje Róbert a&nbsp;opisuje podmienky, v&nbsp;akých zamestnanci expedičnej firmy v&nbsp;Antarktíde fungujú. Spoločnosť má na kontinente niekoľko kempov priamo na ľadovci. Preto ich každý rok treba stavať nanovo. V&nbsp;základnom, logistickom kempe zostáva časť výbavy vrátane mraziaceho boxu. Ľadovec sa s&nbsp;nimi posunie o&nbsp;päť až 75 metrov ročne. Preto musia mať GPS – aby ich vždy na jar našli. Spomínaný mraziaci box je uložený priamo v&nbsp;ľade. Raz za štyri-päť rokov ho treba vysekať a&nbsp;preniesť bližšie k&nbsp;táboru. Asi osem kilometrov od kempu je runway na ľade. Keďže ide o&nbsp;miesto vo vnútrozemí, nedá sa tam dostať loďou, len lietadlom z&nbsp;Punta Arenas v&nbsp;Čile.

Všetci, aj personál, aj klienti, bývajú v&nbsp;stanoch. Róbert tomu hovorí „reálna Antarktída“. Vykurované stany sú iba v&nbsp;dvoch kempoch: na južnom póle a&nbsp;v&nbsp;tak­zvanom 3GRC, 3 glacier retreat camp, vybudovanom na mieste, kde sa stretávajú tri ľadovce. Konkurenčná spoločnosť ponúka dokonca ubytovanie v&nbsp;luxusných vyhrievaných stanoch glampingového štýlu a&nbsp;„fine dining“, no Róbertovi sa páči práve expedičný charakter antarktickej skúsenosti. Klienti môžu v&nbsp;okolí kempov lyžovať, hrať volejbal, bicyklovať na fatbikoch, prechádzať sa na snežniciach. Spoločnosť ponúka tri hlavné aktivity: južný pól, výstup na najvyšší vrch Antarktídy Mount Vinson a&nbsp;pozorovanie kolónie tučniakov obrovských. Na južný pól sa môže ich klient doviezť lietadlom, dolyžovať z&nbsp;posledných 111 kilometrov, to trvá približne päť dní, alebo sa najviac priblížiť niekdajším expedíciám a&nbsp;dať na lyžiach tisíc kilometrov s&nbsp;tým, že si všetko potrebné ťahá na saniach. Kým lietadlom doletí na pól ročne niekoľko desiatok ľudí, tých, čo ho dosiahnu expedične, je pár. Expedície, ktoré ponúka spoločnosť, pre ktorú Róbert pracoval, môžu byť so sprievodcom – akú absolvoval napríklad aj Slovák Martin Navrátil –, sólo s&nbsp;podporou, keď vám pripravia na určitých miestach zásoby jedla, alebo bez podpory. „S&nbsp;každým klientom bez ohľadu na to, aký typ expedície si zvolil, má firma každý večer spojenie cez satelitný telefón. Zisťujeme, či je všetko v&nbsp;poriadku, ako sa cíti, aký mal deň. Ak je niečo zlé a&nbsp;má to tendenciu sa zhoršovať až natoľko, že klient potrebuje evakuá­ciu, letí poňho lietadlo,“ vysvetľuje Róbert. „Týka sa to hlavne zdravotného stavu.“ Samozrejme, musí byť na mieste, kde lietadlo môže pristáť, a&nbsp;pre let musia byť podmienky. Stáva sa, že napriek kríze musí ešte prekonať niekoľko kilometrov na vhodnejšie miesto pre vyzdvihnutie. V&nbsp;extrémnych podmienkach Antarktídy nie je automatické, že pomoc príde včas.

Róbert fungoval pár rokov medzi Svalbardom a&nbsp;Antarktídou. Skončila sa sezóna na Svalbarde a&nbsp;on sa presúval na južnú pologuľu, kam práve prichádzalo leto. S&nbsp;kolegami prvý mesiac budovali kempy. Okrem malých stanov na spanie tri unimobunky – na komunikačné prístroje, kuchyňu a&nbsp;lekára – a&nbsp;veľké spoločenské stany. V&nbsp;nich sa jedlo – v&nbsp;sezóne sa strava klientom a&nbsp;personálu podáva formou bufetových stolov –, ale aj hrali spoločenské hry, bola tam knižnica a&nbsp;možnosť premietať filmy. Práca v&nbsp;Antarktíde znamenala štyri mesiace spánku v&nbsp;stane. Pre Róberta žiadny problém, zima mu neprekáža. „Ak cez polárny deň stále svieti slnko, môžete mať v&nbsp;stane aj plus desať stupňov,“ hovorí s&nbsp;tým, že ak mu v&nbsp;jeho spacom vaku s&nbsp;extrémom do mínus 50 stupňov bolo chladno, vedel, že je vonku naozaj zima. Kľúčom k&nbsp;teplotnému komfortu je merino a&nbsp;vrstvenie oblečenia. Žiadna bavlna, ktorá zadržiava vlhkosť. Navrch páperka. A&nbsp;hrubé pracovné oblečenie určené do polárnych oblastí. Topánok mal Róbert so sebou niekoľko. Aj horolezecké, aké používajú aj v&nbsp;Himalájach, aj goratexové trailové tenisky. V&nbsp;nich vraj v&nbsp;hrubých ponožkách vydržal v&nbsp;kempe aj do mínus devätnásť stupňov. „Merino netreba ani prať, stačí, že ho zahrabem do snehu a&nbsp;vyvetrám. Sprchu tam máme, ale treba na ňu topiť sneh. Takže kým si tam človek nemusí dať sprchu, nedáva si ju,“ vysvetľuje Róbert. Ako dlho si ju dať nemusí? „V&nbsp;tých podmienkach aj 20 dní. Ak nosíte prírodný materiál merino, tak sa pokožka prispôsobí. Akurát si každý večer v&nbsp;stane treba utrieť intímne miesta vlhčenými obrúskami.“ V&nbsp;celej Antarktíde je povinnosť ľudský odpad zbierať a&nbsp;odvážať, aby sa zabránilo kontaminácii prostredia.

Každé zranenie a&nbsp;choroba môžu byť v&nbsp;Antarktíde smrteľné. „Startup crew“, tím, ktorý prichádzal ako prvý budovať tábory, dostal upozornenie, že ak sa niekomu niečo stane, môže to mať fatálne následky. Lekár prichádzal až na turistickú sezónu. No ani počas nej nie je všetko automatické. Hoci majú počas 90 dní v&nbsp;priemere 35&nbsp;letov, teda každý tretí deň priletí lietadlo, všetko závisí od počasia. „Lietať sa môže, len ak je stopercentná viditeľnosť v&nbsp;priebehu minimálne desiatich hodín,“ vysvetľuje Róbert. „Lietadlo musí vzlietnuť v&nbsp;Čile, doletieť, pristáť v&nbsp;Antarktíde a&nbsp;odletieť. Nemôže tam zostať ani zastaviť motory, lebo by nenaštartovalo.“ V&nbsp;zlom počasí hrozí, že vás do nemocnice do Južnej Ameriky nedostanú včas. Táborový lekár ošetruje väčšinou omrzliny. Róbert hovorí, že ich riešia hlavne u&nbsp;ľudí na expedíciách na južný pól. „Väčšinou sa na ne pripravovali roky, cítia tlak sponzorov, nechcú to vzdať napriek problémom.“ V&nbsp;kempoch a&nbsp;na južnom póle si už Róbert podal ruku aj s&nbsp;mnohými celebritami. Keďže sa na pól lieta, stal sa z&nbsp;toho pomerne jednoduchý výlet – ak máte peniaze. Podľa Róberta aj celkom luxusný. Návštevník si môže dokonca požičať všetko teplé oblečenie, spací vak a&nbsp;výbavu a&nbsp;nakúpiť v&nbsp;obchode so suvenírmi. Prichádzajú aj biznismeni, bohatí ľudia, ktorí majú pól na zozname prianí. Veľa turistov je z&nbsp;Číny. Zdá sa, že ani tomuto miestu sa nevyhne masová turistika.

Napriek prísnym kritériám výberu sa stane, že to niektorý zo zamestnancov nezvládne. Predsa len, spávať v&nbsp;malom stane, neustále byť v&nbsp;chlade a&nbsp;v&nbsp;malom kolektíve ľudí a&nbsp;hlavne vo vetre, ktorý sťažuje každú činnosť, to nie je pre každého. „Ani ja sa necítim príjemne, keď sa zobudím uprostred noci na to, že ma v&nbsp;stane klepe od zimy, lebo je mínus 40. Omrzlín som mal toľko, že ich už nepočítam. Ale takéto veci už beriem ako samozrejmosť. Počítam s&nbsp;nimi a&nbsp;viem, ako s&nbsp;diskomfortom bojovať. Viem, do čoho idem. Tieto podmienky ma formujú ako človeka.“ Firma sa snaží udržať zamestnancov v&nbsp;dobrej nálade. Keď zostane voľné miesto v&nbsp;lietadle na južný pól, pošle niekoho z&nbsp;personálu logistického kempu na výlet. Je to štyriapolhodinový let s&nbsp;prekrásnymi výhľadmi na Antarktídu. Keď Róbert pracoval v&nbsp;kempe na južnom póle, bol na póle každý deň. Chodil sa tam bicyklovať a&nbsp;sprevádzal tam turistov. Vo voľnom čase môžu zamestnanci hrať volejbal, basketbal, spoločenské hry, púšťajú si filmy – Róbert raz všetkým na Vianoce pustil československú Popolušku. Po tretej sezóne v&nbsp;Antarktíde Róbert rozmýšľal, čo teraz. Zas na Svalbard? Akú prácu? Gastro, nočného recepčného? Nejako už na to nemal chuť. Tak poslal žiadosť do spoločnosti, ktorá prevádzkuje expedičné lode okolo Antarktídy alebo na sever, do Grónska, na Svalbard či Falklandy. „Posielal som ju s&nbsp;malou dušičkou, myslel som, že mi určite budú chýbať nejaké certifikáty alebo skúsenosti... No o&nbsp;dva dni mi volali, či môžem pozajtra nastúpiť.“ Tak je teraz z&nbsp;neho námorník. Pracuje na pozícii activity guide, teda organizuje aktivity a&nbsp;výlety pre klientov: turistiku, výlety na snežniciach, kajaky, kanoe, motorové člny. Hovorí, že sa plaví cez nádhernú krajinu a&nbsp;potom zažíva pozitívne emócie s&nbsp;pozitívnymi ľuďmi, ktorí sú neskutočne šťastní, že sa dostali do týchto nie úplne bežných destinácií. Stále však myslí na severný pól...

Zamestnaný na póle: Ani ja sa necítim príjemne, keď ma v stane zobudí zima, lebo je mínus 40

Jana Čavojská

Výber pre vás

Zamestnaný na póle: Ani ja sa necítim príjemne, keď ma v stane zobudí zima, lebo je mínus 40

Jana Čavojská

Súvisiace články

Lovec drahokamov: Ladislav Oravec objavil najväčší zafír na Slovensku. A nielen to

Ako v šachovej partii: Zuzana trpí sklerózou multiplex, napriek tomu je najfunkčnejšia v rodine

Matka dieťaťa s autistickou poruchou: Na Slovensku máme len 40 detských psychiatrov

Výber pre vás