Mučil počas vojny ľudí? Kontroverzný politik Le Pen to najprv priznal a začal sa potom vykrúcať

Kontroverzný politik Le Pen: Bývalá manželka pózovala polonahá v časopise, aby sa mu pomstila

Kontroverzný politik Le Pen: Žena mu ukradla sklené oko, tak si nechal popol svojej svokry

Vivien Cosculluela

Plynové komory predstavujú iba detail v&nbsp;dejinách druhej svetovej vojny – keď zakladateľ francúzskej krajne pravicovej strany Národné združenie Jean-Marie Le Pen v&nbsp;roku 1987 vyslovil túto vetu, vyvolal ohromný verejný odpor. Podľa jeho komunikačného radcu Lorraina de Saint Affriqua mu Le Pen v&nbsp;aute cestou domov povedal: „Za 40&nbsp;rokov verejného života je to najväčšia sprostosť, akú som kedy vypustil z&nbsp;úst.“ Naozaj sa priznal? Pravdu pozná iba vodcov spolupracovník a&nbsp;možno ich vodič. Le Penova povesť najkontroverznejšieho európskeho politika povojnového obdobia v&nbsp;každom prípade vznikla práve vtedy. Aj po jeho smrti v&nbsp;utorok 7. januára vo veku 96&nbsp;rokov ide o&nbsp;výrok, na ktorý Francúzi najviac spomínajú.

Jean-Marie Le Pen skonal vlastne dvakrát. K&nbsp;prvému – symbolickému –&nbsp;úmrtiu došlo v&nbsp;auguste 2015, keď ho dcéra Marine vylúčila zo strany, ktorú založil v&nbsp;roku 1972 a&nbsp;doviedol na vrchol. Bola vtedy už predsedníčkou a&nbsp;v&nbsp;novom vedení zostalo len málo priateľských tvárí, súputníkov z&nbsp;prvých dní a&nbsp;verných stúpencov starého politika. Mnohí z&nbsp;nich zomreli, iní radšej preskočili na inú loď, aby sa vyhli vzostupu najmladšej z&nbsp;troch Le Penových dcér. Tento koniec kariéry pripomína rozuzlenie gréckej tragédie. Politickú otcovraždu Marine pripravovala štyri mesiace, odkedy v&nbsp;týždenníku Rivarol Le Pen zopakoval, že plynové komory zostávajú detailom v&nbsp;dejinách a&nbsp;maršal Philippe Pétain, vodca francúzskeho kolaborantského režimu, sa stále teší jeho priazni. Bolo to príliš ťažko stráviteľné pre dcéru, ktorá sa už vyše desaťročia snažila uhladiť diskurz ich hnutia. Chcela ho „oddémonizovať“, aby získala nových voličov, ktorých excesy jej otca odrádzali, no Le Pen jej hádzal polená pod nohy.

Bol však prvý z&nbsp;krajne pravicového Národného združenia, kto sa dokázal dostať do druhého kola prezidentských volieb. Keď sa v&nbsp;roku 2002&nbsp;na obrazovkách televízií vedľa Jacqua Chiraca zobrazila tvár Jeana-Mariho Le Pena, krajina sa striasla. Vyše milióna ľudí vyšlo do ulíc vyjadriť svoj hnev, nepochopenie, smútok. Podľa politológov však Le Pen nikdy nechcel opustiť úlohu „ochrancu práv ľudu“ a&nbsp;reálne prevziať moc. Jeho najbližšie okolie si po jeho úspechu v&nbsp;prvom kole všimlo, že starý líder panikári. Pre oponentov a&nbsp;kritikov vo vlastnom tábore vodca iba predstieral, že chce štátnu zodpovednosť. „Nepodarilo sa mi dostať k&nbsp;moci, ale urobil som, čo bolo potrebné, a&nbsp;povedal som, čo som mal. Bol som tribúnom umučeného národa,“ nepriamo im odpovedal vo svojich memoároch. V&nbsp;tisícstranovej dvojdielnej knihe dáva čitateľom kľúč k&nbsp;svojej politickej dráhe. Rozprávajúc o&nbsp;pomeroch v&nbsp;detstve sám seba opisuje ako šťastného chlapca vo veľkom Francúzsku. No zrazu prišla druhá svetová vojna, jeho otec zomrel, krajina bola zničená a&nbsp;Boh sa mu pre niektorých kňazov znechutil. „Objavil som vtedy šialenstvo ľudí, Paríž, univerzitu, Indočínu, Národné zhromaždenie, Alžírsko. Malý Bretónec vyrástol, ale Francúzsko sa zmenšilo. Vybral som si politický boj, aby som svojej vlasti vrátil veľkosť,“ spomínal.

Jean-Marie Le Pen sa narodil 20. júna 1928 v&nbsp;mestečku La Trinité-sur-Mer. Vyrástol v&nbsp;skromnom prostredí, kde chýbala elektrina aj tečúca voda. Keď jeho otec v&nbsp;roku 1942 zahynul na lodi zasiahnutej nemeckou mínou, chlapec sa ocitol v&nbsp;poručníctve štátu, čo v&nbsp;ňom posilnilo pocit povinnosti voči Francúzsku. Už ako dieťa vynikal rebelským duchom a&nbsp;konflikty so spolužiakmi i&nbsp;s&nbsp;učiteľmi boli na dennom poriadku. Po maturite v&nbsp;roku 1947 sa rozhodol ísť na právnickú fakultu v&nbsp;Paríži, kde si rýchlo získal reputáciu buriča. Bol aj aktívnym členom konzervatívnych študentských kruhov, v&nbsp;ktorých sa začali formovať jeho nacionalistické presvedčenia. V&nbsp;roku 1954 antikomunistický Le Pen vstúpil do francúzskej Cudzineckej légie a&nbsp;zúčastnil sa na vojne v&nbsp;Indočíne. Keď však pristál v&nbsp;ázijskom štáte, krajina galského kohúta už bola porazená a&nbsp;zo svojej cesty na otočku si Le Pen zachoval dojem, že zmeškal príležitosť stať sa súčasťou dejín.

Po jeho návrate v&nbsp;novembri 1955 bolo Národné zhromaždenie rozpustené a&nbsp;voľby sa pre vážne nepokoje v&nbsp;Alžírsku, ktoré patrilo do francúzskych kolónií a&nbsp;chcelo sa osamostatniť, odohrali v&nbsp;napätej atmos­fére. Začiatkom roka 1956&nbsp;Le Pen vstúpil do politiky – stal sa poslancom za populistické hnutie Pierra Poujada. V&nbsp;októbri si však vzal dovolenku z&nbsp;národnej rady a&nbsp;znovu sa prihlásil do légie. Dať Alžírsku samostatnosť podľa neho znamenalo nechať krajinu padnúť do rúk komunistov, čo v&nbsp;žiadnom prípade nechcel dopustiť.

Dvesto dní, ktoré strávil v&nbsp;severo­africkom štáte, mu Francúzi vyčítali celý život. Novinári a&nbsp;vlastne celá spoločnosť ho totiž podozrievali z&nbsp;toho, že sa zúčastnil na mučení Alžírčanov, a&nbsp;v&nbsp;priebehu rokov nasledovalo jedno usvedčujúce svedectvo za druhým. Sám sa k&nbsp;tomu priznal v&nbsp;roku 1962, keď vojakov chránila za podobné zločiny amnestia. „Mučili sme, lebo to bolo potrebné. Keď privediete niekoho, kto nastražil dvadsať bômb, ktoré môžu každú chvíľu vybuchnúť, a&nbsp;on sa nechce priznať, musíte použiť výnimočné prostriedky, aby ste ho k&nbsp;tomu prinútili,“ povedal pre noviny Combat. Neskôr sa snažil vlastné tvrdenia vyvrátiť. Keď ho v&nbsp;nasledujúcich desaťročiach novinári či iní komentátori osočovali, Le Pen na nich podával žaloby za urážku na cti. V&nbsp;jeho biografii autori Pierre Péan a&nbsp;Philippe Cohen píšu, že „nepochybne brutálne zaobchádzal s&nbsp;Alžírčanmi, ale nepraktizoval inštitucionálne mučenie“.

Po turnuse sa Le Pen vrátil do parlamentu a&nbsp;začal uvažovať nad vlastným politickým hnutím. O&nbsp;pár mesiacov neskôr vznikol menší subjekt Národné združenie bojovníkov. Chcel osloviť demobilizovaných vojakov a&nbsp;komunitu Francúzov, ktorí museli odísť z&nbsp;Alžírska. Lídri hnutia si prenajali stan, aby svoje posolstvo odovzdali voličom tam, kde boli – na dovolenke. Cestu po krajine prerušovali potýčky s&nbsp;odborárskymi alebo komunistickými militantmi, niekedy aj s&nbsp;bývalými kamarátmi, a&nbsp;Le Pen prišiel v&nbsp;bitke o&nbsp;oko. V&nbsp;tom čase sa zoznámil aj s&nbsp;Pierrette Lalannovou, ktorá sa neskôr stala jeho manželkou a&nbsp;matkou ich troch dcér. Časy boli búrlivé, udalosti v&nbsp;Alžírsku naberali na obrátkach, vo Francúzsku padala jedna vláda za druhou a&nbsp;severo­africká krajina nakoniec povstala.

Le Pen sa tam pokúsil znova dostať, ale hneď ako dorazil, armáda ho poslala späť do Francúzska. Keď sa generál Charles de Gaulle dostal k&nbsp;moci, skončili sa aj dni slávy budúceho vodcu krajnej pravice. V&nbsp;roku 1962&nbsp;sa opäť uchádzal o&nbsp;kreslo poslanca, no márne. Život sa tým preňho skomplikoval. Nemal mandát, tak sa pustil do podnikania. Spolu so svojím priateľom Léonom Gaultierom, bývalým príslušníkom francúzskych Waffen-SS, založil nahrávaciu spoločnosť. Ich prvými platňami boli tajné záznamy obhajob z&nbsp;procesu vojenského prevratu v&nbsp;Alžírsku. Le Penova firma neskôr vydala nahrávky nacistických piesní ako súčasť vojenského katalógu, ktorý prekvapivo obsahoval aj prejavy židovského politika Léona Bluma a&nbsp;izraelské skladby.

Chcel sa vrátiť k&nbsp;politickým aktivitám, no dlhodobo bez úspechu. V&nbsp;roku 1972 však prišiel zlom – založenie Národného združenia. V&nbsp;44&nbsp;rokoch Jean-Marie Le Pen konečne stál na čele naozajstnej strany, ktorá spájala aktérov menších skupín krajnej pravice. Nasledovalo však dlhé desaťročie politických nezdarov a&nbsp;slabých výsledkov v&nbsp;urnách, kým sa Le Penovi v&nbsp;roku 1984 podaril husársky kúsok. V&nbsp;hlavnej politickej relácii predviedol šou, na ktorej konci vstal a&nbsp;vyzval na minútu ticha na pamiatku obetí komunizmu. Po odvysielaní programu sa ľudia hrnuli do sídla hnutia, aby sa zaregistrovali, a&nbsp;v&nbsp;júni toho istého roka ho prvýkrát zvolili za poslanca Európskeho parlamentu, kde zostal až do roku 2019.

Práve vtedy zažil obhajca tradičnej rodiny rozvod v&nbsp;hollywoodskom štýle. Pierrette Le Pen opustila rodinné sídlo, aby nasledovala Jeana Marcillyho, novinára, ktorého si šéf Národného združenia najal, aby napísal o ňom oslavnú knihu. Nechala doma dcéry Yann a&nbsp;Marine, ktoré mali vtedy šestnásť rokov. Le Pen verejne hanil manželku, ktorú obviňoval z&nbsp;opustenia domova, a&nbsp;urazená žena sa pomstila tým, že ukradla jeho sklené oko. Vodca si na oplátku vzal urnu s&nbsp;popolom svojej svokry. Výmena upokojila situáciu – na chvíľu. Po troch rokoch bol pár už rozvedený a&nbsp;Le Pen poskytol rozhovor pre magazín Playboy, v&nbsp;ktorom navrhol, aby bývalá manželka išla upratovať domy, ak potrebuje peniaze. Jej reakcia nenechala na seba dlho čakať. Pierrette sa rozhodla pózovať v&nbsp;tom istom časopise ako obnažená slúžka. „Odvážila sa! Odvážila sa!“ znela Le Penova reakcia a&nbsp;vybuchol do smiechu. Ich trom dcéram však trvalo viac ako dvadsať rokov, kým matke „nahú pomstu“ odpustili.

Je to však predovšetkým kauza nacistických plynových komôr, tohto „detailu v&nbsp;dejinách“, ktorá zabrzdila Le Penovu snahu o&nbsp;vytvorenie imidžu seriózneho politika. Podcenil rozsah spoločenskej a&nbsp;právnej búrky, ktorá sa naňho po tomto výroku privalila. Súd ho prvýkrát odsúdil v&nbsp;roku 1988. Využil všetky možné opravné prostriedky, no zbytočne – prehral. V&nbsp;roku 1991 ho právoplatne odsúdil odvolací súd. A&nbsp;aby toho nebolo málo, tú istú vetu zopakoval na tlačovej konferencii v&nbsp;Mníchove v&nbsp;roku 1997.

Le Pen pokračoval aj s&nbsp;inými provokáciami. Označil napríklad ľudí trpiacich AIDS za malomocných, dovolil si antisemitskú slovnú hračku na adresu ministra Michela Durafoura („four“ je po francúzsky „pec“ a&nbsp;šéf Národného združenia jeho priezvisko skomolil tak, aby z&nbsp;neho vznikol výraz „kremačná pec“) a&nbsp;vyhlásil, že verí v&nbsp;nerovnosť rás. Kontroverzná reputácia lídra krajnej pravice však nezabránila jeho preferenciám, aby naďalej nepres­tajne rástli. Koncom 80. rokov sa Národné združenie stalo dôležitou súčasťou francúzskej politickej scény. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

O&nbsp;pár rokov neskôr sa stal zázrak – vo večerných hodinách 21. apríla 2002 sa v&nbsp;dôsledku nárastu počtu ľavicových kandidátov, zle vedenej kampane socialistického premiéra Lionela Jospina, určitého opotrebovania úradujúceho prezidenta Jacqua Chiraca a&nbsp;vysokej miery zdržania dostal Le Pen do druhého kola. Okamžite vypukli spontánne demonštrácie. Ľudová mobilizácia vyvrcholila prvého mája, keď do ulíc vyšlo viac ako 1,3 milióna občanov. Len na parížskom pochode sa zúčastnilo takmer 400-tisíc ľudí. Chirac sa odmietol zúčastniť na tradičnej debate medzi oboma kandidátmi. V&nbsp;nedeľu 5. mája večer bolo rozhodnuté, Le Pen získal sotva osemnásť percent hlasov. Masové hlasovanie ho vyradilo z&nbsp;hry.

Voľby z&nbsp;roku 2002 boli pre Le Pena „výhrou“ aj začiatkom konca. Medzi dvoma kolami sa lídri strany snažili o&nbsp;striedavé vystúpenia v&nbsp;televízii. Preto požiadali Marine, aby pristúpila na rozhovor. Mladá žena to zvládla s&nbsp;ľahkosťou, bez toho, aby sa nechala zaskočiť moderátormi. Vystúpenie Marine v&nbsp;hlavnom vysielacom čase vyšlo tak dobre, že sa o&nbsp;ňu začali zaujímať veľké médiá, televízie a&nbsp;rozhlasy. Začal sa neodolateľný vzostup vodcovej dcéry v&nbsp;straníckom aparáte, pričom sa poučila z&nbsp;demonštrácií medzi kolami. Pochopila, že otcova kontroverzná aura jej bude vždy stáť v&nbsp;ceste k&nbsp;moci. Jean-Marie Le Pen už v&nbsp;prezidentských voľbách 2007 nedokázal zopakovať úspech spred piatich rokov. Skončil až štvrtý a&nbsp;o&nbsp;tri roky neskôr už nekandidoval za šéfa strany. Interné voľby vyhrala Marine, starý politik sa stal čestným predsedom a&nbsp;o&nbsp;päť rokov neskôr ho vylúčila z&nbsp;hnutia. Skon svojho otca sa Marine Le Pen dozvedela na zahraničnej ceste od novinárov. Na verejnosť unikla fotografia z&nbsp;jej letu naspäť do Francúzska, na ktorej ju vidieť plakať v&nbsp;lietadle. Pohreb sa konal v&nbsp;sobotu 11. januára, bývalého šéfa Národného združenia pochovali v&nbsp;mestečku jeho detstva. Le Pena o&nbsp;chvíľu čakal ďalší súd, no tentoraz ho spravodlivosť nedoženie.

Kontroverzný politik Le Pen: Žena mu ukradla sklené oko, tak si nechal popol svojej svokry

Vivien Cosculluela

Súvisiace články

Slovenská vláda konsoliduje na úkor bežných ľudí, varuje majiteľ pražiarne. Káva prudko dražie

V tejto reštaurácii varia a obsluhujú väzni. Aj doživotne odsúdení za závažné trestné činy

Starnutie v plnom zdraví? Udržať si mozog, kosti, svaly a srdce niekoho mladšieho je možné

Výber pre vás