Dalo sa mu pomôcť? Nepočul, že praská oheň, keď už všetci okolo vrieskali, vraví muž z Telgártu

Požiar v Telgárte: Nepočul, že praská oheň, zrejme preto umrel, hovorí muž z osady

Nočná mora ženy z Telgártu: Bolo strašné sa pozerať ako horí!

Filip Szórád

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/bolo-strasne-pozerat-ako-hori-vravi-zena-telgartu-poziari-pomahali-aj-psychologovia">Spúšť! FOTO zhorených chatrčí nájdete v GALÉRII</a>

Desivé momenty, ktoré im zostanú v&nbsp;pamäti navždy. Komunitu v&nbsp;osade minulý týždeň v&nbsp;noci zo stredy na štvrtok prebudil a&nbsp;vyhnal z&nbsp;postelí oheň. Plamene sa začali šíriť po polnoci a&nbsp;za malú chvíľu spustošili všetko navôkol. „My starší sme už všetci spali, no mládež býva o&nbsp;takom čase ešte vonku. Zbadali oheň, začali kričať a&nbsp;zobudili nás,“ spomína Ružena. Po tom, čo všetci vybehli von, nastala medzi miestnymi panika. Na hrôzostrašné chvíle, ktoré nasledovali, nebol pripravený nikto z&nbsp;nich. „Utekali sme k&nbsp;tomu horiacemu domu, či tam niekto je, aby sme mu zachránili život. Keď sme pribehli, zbadali sme na zemi muža, ktorý začal horieť. To už plamene začali šľahať von z&nbsp;dverí.“

V&nbsp;horiacom malom drevenom domci býval 48-ročný Ján. Elektrinu v&nbsp;biednom obydlí nemal, večer si svietil sviečkou. K&nbsp;tragédii zrejme prispelo aj jeho zdravotné postihnutie. „Celá príčina tohto nešťastia bola podľa mňa v&nbsp;tom, že nezachytil, že horí, lebo bol hluchonemý. Nepočul, že praská oheň, ani to, keď ľudia vonku už vrieskali,“ myslí si jeho sused z&nbsp;osady. Ľudia pred chatrčou sa mu snažili pomôcť, no hasenie komplikovala absencia bližšieho vodného zdroja. „Vyšiel som do poľa a&nbsp;snažil som sa to uhasiť vodou, aby sa ho dalo vytiahnuť. Podávali sme si vedrá, museli sme však chodiť okolo ohňa, čo nás spomaľovalo. To však bolo márne, lebo plamene už vystúpali do výšky troch metrov a&nbsp;to málo vody im nič nerobilo,“ pridal sa k&nbsp;rozprávaniu Anton. „Potom mu na hlavu spadol trojmetrový hranol z&nbsp;poškodenej strechy a&nbsp;bol koniec.“

Dodáva, že v&nbsp;tom okamihu sa už požiar rozšíril aj na ostatné domy a&nbsp;všetci museli v&nbsp;prvom rade ratovať svoju rodinu a&nbsp;deti. „Nevedeli sme, ako mu pomôcť, a&nbsp;v&nbsp;tom momente už išlo o&nbsp;to, čo urobiť skôr. Tak sme začali deti vynášať von. To už nebolo dôležité, čo sa páli vnútri, šl­o o&nbsp;ľudské životy,“ približuje Ružena, ktorej v&nbsp;drevenom obydlí zhorelo všetko, rovnako ako ďalším rodinám. Prišli o&nbsp;celý majetok, nestihli si zobrať oblečenie, jedlo ani peniaze. Šíreniu skazy pomohlo aj to, že chatrče boli nalepené tesne na sebe, o&nbsp;nedodržaní ďalších stavebných bezpečnostných noriem nehovoriac. Domáci preto zavolali hasičov, ktorí požiar hasili za pomoci osadníkov až do ranných hodín. „V&nbsp;čase príchodu príslušníkov hasičského zboru boli stavby v&nbsp;tretej až štvrtej fáze horenia a&nbsp;nedalo sa už nič urobiť. V&nbsp;jednej z&nbsp;chatrčí sa pri likvidačných prácach a&nbsp;odkrytí strešnej konštrukcie našla zhorená osoba,“ poznamenal riaditeľ Okresného riaditeľstva Hasičského a&nbsp;záchranného zboru v&nbsp;Brezne Jozef Oravkin. Konečný výsledok pekelnej páľavy sa ukázal až potom: osem zhorených drevených búd, žilo v&nbsp;nich vyše 70 ľudí. Ďalšie obydlia požiar poškodil. Najhoršie sú však trýznivé spomienky, ktoré po nešťastí zostali ľuďom v&nbsp;pamäti. „Bolo strašné pozerať sa na neho, ako horí, ako kričí o&nbsp;pomoc, a&nbsp;my sme ho nedokázali zachrániť. Na toto nezabudnem do smrti, nielen ja, ale všetci, čo sme to videli,“ zúfa si Ružena. Do dediny preto cez víkend prišli psychológovia, aby všetkým poskytli mentálnu pomoc.

Oficiálna príčina požiaru sa stále vyšetruje, no v&nbsp;osade sa najviac skloňuje sviečka, ktorou si nebohý Ján po zotmení svietieval. „Počul som, že zaspal a&nbsp;nezhasol ju. A&nbsp;od nej sa rozšíril oheň po interiéri a&nbsp;to bol jeho koniec,“ odhadol obyvateľ hornej kolónie v&nbsp;Telgárte. Vo vedľajšom dome pri Jánovi bývala mužova sedemdesiatpäťročná mama Margita s&nbsp;jeho synom. Z&nbsp;celej situácie je stále v&nbsp;šoku, tvrdenia, že by za spúšť mohla sviečka, popiera. „On mal len takú maličkú sviečku. Ten oheň určite nebol od nej,“ zastáva sa svojho potomka. Cez deň mu chodila do chatrče variť, no nebývala s&nbsp;ním. „Nespávala som pri ňom, ale vedľa pri vnukovi, lebo u&nbsp;seba nekúril, keď bolo chladnejšie, ani svetlo tam nemal.“ Nebol to však prvý požiar v&nbsp;osade, v&nbsp;marci sa pri búrke chytilo obydlie Silvie, ktorá býva s&nbsp;rodinou na hornom konci. „Bola veľká víchrica, kývala sa strecha aj na bokoch. Spadli nám dosky na hlavu, z&nbsp;kachlí sa chytil zvyšok a&nbsp;vyhoreli sme do tla. Čakáme už štyri mesiace na opravu,“ sťažuje sa Silvia s&nbsp;tým, že doteraz museli bývať v&nbsp;ešte provizórnejších podmienkach než ostatní susedia. Steny príbytku sú obohnané iba plechmi a&nbsp;plastovými doskami. „Neviem, čo sa ešte musí stať, aby sa to začalo riešiť,“ dodala.

Obec Telgárt po požiari vyhlásila mimoriadnu situáciu, vyše sedemdesiat ľudí, ktorí nemali kde spať, ubytovali v&nbsp;triedach v&nbsp;škole. Stoličky vyniesli na chodbu, aby urobili miesto posteliam. „Zabezpečiť sme museli všetko. Ubytovanie, nocľah, aby boli postele, hygienu, stravu, jednoducho veľa vecí. Celý ten chod,“ ozrejmil starosta Telgártu Jozef Štajer a&nbsp;dodal, že situáciu riešili aj v&nbsp;spolupráci s&nbsp;okresným úradom a&nbsp;banskobystrickou župou. Jedlo navarili kuchárky zo školskej jedálne. „Na raňajky sme mali chlieb so salámou a&nbsp;čaj. Jedlo, postele a&nbsp;hygiena, všetko bolo na úrovni. Ďakujeme všetkým, čo nám pomohli,“ zhodnotila Irena, ktorá teraz spolu s&nbsp;rodinou vymení školu za stan. Obec totiž na lúke neďaleko zhorenej osady postavila stanové mestečko.

Na druhý deň po požiari buldozéry pre poškodenú statiku zrovnali ďalšie chatrče a&nbsp;počet ľudí bez domova v&nbsp;dedine presiahol stovku. „Posledné dve noci som nespal. Je to dosť náročné, ale župa je veľmi nápomocná a&nbsp;veľa ďalších ľudí chce pomôcť. Je to lepšie, ako som si myslel, a&nbsp;som rád, že sa nám podarilo postaviť tieto stany,“ prezradil starosta Štajer. Pomoc pri riešení prisľúbil aj splnomocnenec vlády pre rómske komunity Ján Hero. „Preverujeme finančné možnosti nášho úradu a&nbsp;veríme, že budeme môcť do obce poslať aj finančné zdroje z&nbsp;našej dotačnej schémy.“ Lúku, kde stoja stany, poskytli miestni farmári Pavol Černák a&nbsp;Štefan Lunter. „Je to na pozemkoch, ktoré sme dobrovoľne darovali na túto vec. Len chceme záruky, že sa to vráti do pôvodného stavu. Sľúbili, že to bude do mesiaca preč, tak uvidíme,“ vyjadril sa Lunter, ktorý dobre poznal aj Jána. „Robil u&nbsp;mňa okolo dobytka, rozumel sa. Treba mať vzťah k&nbsp;tomu a&nbsp;on bol šikovný chalan. Len v&nbsp;tomto kolotoči dávok nemal šancu vymotať sa z&nbsp;toho života.“ Dlhodobejšie riešenie ako stany budú musieť kompetentní nájsť, skôr ako príde na Horehronie chladnejšie počasie. Spomínajú sa unimobunky, na tie však ešte bude treba nájsť peniaze aj vhodné pozemky.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/bolo-strasne-pozerat-ako-hori-vravi-zena-telgartu-poziari-pomahali-aj-psychologovia">FOTO z požiaru osady v Telgárte nájdete v GALÉRII ►►► TU</a>

Dalo sa mu pomôcť? Nepočul, že praská oheň, keď už všetci okolo vrieskali, vraví muž z Telgártu

Súvisiace články

Exminister Mikulec popíjal s podnikateľom, ktorého kajúcnik Petrov spája s mafiánom Zemanom

S eurom prišla do Chorvátska drahota! Ale aspoň nemusíte prepočítavať, hlásia domáci

Vtáčia chrípka na Liptovskej Mare! V nádrži našli už desiatky mŕtvych čajok

Výber pre vás