Lenka Dale

Zájazd mal byť na vlastné riziko, bez poistenia, za&nbsp;1&nbsp;990 eur. Bizarné? Veľký záujem nebol. Majiteľ cestovky Ľuboš Fel­lner vycestoval nakoniec sám. A&nbsp;dobre urobil.

„Nerátal som vôbec, že budú nálety na&nbsp;Ľvov. To by som tam ani ja neliezol. Mesto ostreľovali na&nbsp;začiatku vojny a&nbsp;ďalších sedem mesiacov sa neudialo nič. Až keď som tam došiel,“ hovorí po&nbsp;návrate na&nbsp;Slovensko pre PLUS 7 DNÍ Fellner, ktorý zažil raketové útoky na&nbsp;vlastnej koži.

Na&nbsp;zájazd sa prihlásili len dvaja ľudia, ale ani tých tam nakoniec nezobral. „Po&nbsp;rokoch cestovania mám už asi nejaký šiesty zmysel,“ vzdychol si a&nbsp;dodal, že on osobne mal od&nbsp;začiatku z&nbsp;tohto nápadu zmiešané pocity a&nbsp;ani zájazd nepropagoval tým, že by ho spojil so svojím cestovateľským menom. „Prečo presne som tých záujemcov zrušil? Tesne pred odchodom totiž Ukrajinci zostrelili Krymský most a&nbsp;to bola od&nbsp;nich jasná provokácia. Na&nbsp;jednej strane to bol ukrajinský zázrak, že sa im to podarilo, ale bolo jasné, že Rusi to nenechajú len tak,“ spomína na&nbsp;moment, keď sa rozhodol, že na&nbsp;„zájazd“ odíde sám.

Do&nbsp;Ľvova dorazil pred polnocou, zobral si so sebou iba malý spacák, starý laptop, fotoaparát a&nbsp;ubytoval sa v&nbsp;centre mesta. Už skoro ráno vyrazil na&nbsp;prehliadku mesta urobiť pár fotiek. 

„Zrazu niečo húkalo. Myslel som, že je to auto, ale nie, bol to poplach. A&nbsp;ani nevyzeral ako poplach, lebo ľudia sa vôbec nerozbehli. Práve som sa rozprával s&nbsp;nejakými miestnymi a&nbsp;oni vravia, že ‚ide nálet‘. Pýtam sa: ‚Kam ide nálet?‘ a&nbsp;oni že ‚sem‘,“ spomína na&nbsp;desivý zážitok. Na&nbsp;mobiloch mu ukázali aplikáciu, ktorá ich informuje o&nbsp;raketách, ich pohybe aj predpokladanom čase dopadu. Hneď si ju tiež stiahol, našťastie, azbuku ovláda. Vojaci ho vzápätí nasmerovali na&nbsp;bunker, kam sa má ukryť.

„V&nbsp;úkryte sa s&nbsp;vami ľudia už veľmi nebavia, keď to na&nbsp;nich letí. Ide im o&nbsp;život,“ hovorí Fel­lner. Mal oblečený iba sveter, bolo mu riadne zima. Neskôr sa presunul do&nbsp;bunkra pri radnici, ktorý sa mu zdal priam luxusný. „Bolo tam teplo aj wi-fi, a&nbsp;teda aktuálne informácie,“ porovnáva svoje útočiská. V&nbsp;úkryte sa ľudia zdržiavajú dovtedy, kým im nepríde do&nbsp;aplikácie na&nbsp;mobile správa, že nálet sa skončil. Až potom idú preč. Sú teda veľmi odkázaní na&nbsp;sociálne siete a&nbsp;aplikácie.

Ľuboš Fellner bol dosť prek­vapený, že nikto nekričal, nepanikáril, ľudia konali pokojne. „Registroval som, že nie všetci išli do&nbsp;bunkra, sú aj takí, čo normálne ďalej chodia ulicami, hoci vidia, že ide nálet. Niektorí vraj majú taký pohľad: keď ma to trafí, tak ma to trafí,“ opisuje atmosféru Ľvova so štyridsiatimi siedmimi raketami nad hlavou.

Pri ďalšom nálete prestalo fungovať wi-fi a&nbsp;do&nbsp;pol hodiny aj mobily, ktoré ostali bez signálu. Nedalo sa platiť bankovými kartami, prestali fungovať chladničky. Rusi trafili úplne presne rozvodne elektriny na&nbsp;severe aj na&nbsp;juhu Ľvova, samotné mesto nezasiahli. V&nbsp;Kyjeve, kam chcel ísť na&nbsp;ďalší deň, to bolo iné, tam Rusi zbombardovali aj most.

„Všade sa dymilo a&nbsp;čmudilo to. Nemohol som si kúpiť ani vodu, lebo som nemal peniaze. Podarilo sa mi však zohnať novú plne nabitú power banku. Potreboval som vyhľadať, čo mám robiť, keď sa stane niečo takéto,“ hovorí Fellner. Neskrývane obdivuje obrovské hrdinstvo Ukrajincov. „Oni veria, že vyhrajú, národ sa akoby stmelil. Viem to porovnať, keďže som tam chodil aj predtým.“ Len čo zachytil správu, že z&nbsp;Bieloruska pochodujú k&nbsp;Ukrajine tisíce vojakov, rozhodol sa vrátiť na&nbsp;Slovensko. Stanica bola plná utečencov, tisíce ľudí s&nbsp;vecami rozloženými na&nbsp;zemi. „Je to drsné. Naozaj si zobrali všetko a&nbsp;nevedia, či sa niekedy vrátia.“

Najbližší vlak smeroval do&nbsp;Poľska, ktoré je členom N­AT­O. Preto Fellner neváhal. „Vlak päť hodín meškal. Bol plný žien a&nbsp;detí, lebo muži nemôžu odcestovať, musia bojovať. Stále ma chodili kontrolovať, lebo veď podľa výzoru nezistili, či nie som Ukrajinec. Vyzeráme rovnako.“ Vodu sa mu nepodarilo zo­hnať ani vo vlaku. „Bol som strašne smädný, mal som len doláre a&nbsp;bankomatovú kartu, nemal som si vodu za&nbsp;čo kúpiť. Snažil som sa pomáhať vo vlaku ženám, vykladať veci na&nbsp;poličky, ale vodu, tú vám nikto nedá. Sú drsní. Vedia, že ju potrebujú pre seba.“ Vydýchol si až pri poľských hraniciach: „Vravím si, toto už Putin nebude riskovať, zasiahnuť Poľsko, to by bol konflikt s&nbsp;Alianciou.“

Fellner odmieta, že by jeho cestovka niekedy organizovala výlety do&nbsp;zbombardovaných miest, kde sa stále bojuje. „Bol som trikrát v&nbsp;Afganistane, dvakrát v&nbsp;Iraku, v&nbsp;Somálsku, Jemene, všade… Ale nechodím do&nbsp;bojových zón. Keď som v&nbsp;Afganistane, náš džíp chráni dvanásť vojakov so samopalmi. Za&nbsp;tridsať rokov naša cestovná kancelária neorganizovala ani len poľovačku, hoci sme mali veľa požiadaviek,“ reaguje Fellner na&nbsp;otázku, prečo teda ponúkali zájazdy na&nbsp;Ukrajinu. „Toto bola zhoda náhod,“ vyhlásil s&nbsp;tým, že pôvodne si mysleli, že ide už o&nbsp;bezpečnú zónu, a&nbsp;chceli tamojším ľuďom pomôcť. V&nbsp;tom čase však platilo varovanie ministerstva zahraničných vecí, že na&nbsp;Ukrajinu sa necestuje.&nbsp;

„Viackrát sme niečo podobné robili. Do&nbsp;Thajska sme prišli ako prvá skupina po&nbsp;cunami, ľudia nás vítali s&nbsp;otvorenou náručou. Osobne som bol v&nbsp;Timbuk­tu, to je v&nbsp;Mali, a&nbsp;starosta tam tiež prišiel s&nbsp;poďakovaním. Pre domácich turisti znamenajú, že sa k&nbsp;nim vracia sloboda, predošlý život,“ hovorí Fellner. Momentálne sú podľa neho pozastavené výlety do&nbsp;Černobyľa, mesta duchov. Slováci o&nbsp;tento druh turistiky podľa neho veľký záujem vo všeobecnosti nemajú.&nbsp; „Žiadneho turistu by som teraz na&nbsp;Ukrajinu nezobral. Bol som na&nbsp;severnom aj južnom póle, bol som na&nbsp;najvyššom vrchu Amazónie, to je tiež vždy na&nbsp;hrane a&nbsp;vždy človek musí varírovať. Toto však bola obrovská životná skúsenosť. Ja som sa tej vojny dotkol a&nbsp;chápem ju viac.“

Cestovateľ Fellner pozýval ľudí na „bezpečné zájazdy“ na Ukrajinu. Skončil ukrytý v bunkri

Výber pre vás

Cestovateľ Fellner pozýval ľudí na „bezpečné zájazdy“ na Ukrajinu. Skončil ukrytý v bunkri

Súvisiace články

Motorkár zo škôlky: Keď vyrastie, Matias chce byť majstrom sveta

Muža nezákonne sledovali. Súd s SIS trvá vyše 20 rokov

Koniec ajatolláhov?Deti náboženských vodcov majú obrovské majetky, tvrdia Iránci na Slovensku

Dáma v čiernom: Sudkyňa Kosová nám ukázala svoj byt

Výber pre vás