Jana Čavojská

Považuje to za zodpovednosť fotografa: keď má dar vizuálne zobrazovať život, mal by si vyberať témy, ktoré sú prínosné. Preto momentálne pracuje na projekte o&nbsp;umieraní. Fotí lekárov a&nbsp;pacientov oddelenia paliatívnej starostlivosti a&nbsp;mobilného hospicu. No nechce priniesť len fotografie. Chce hlavne upozorniť na to, že hospicová starostlivosť funguje z&nbsp;veľkej časti z&nbsp;grantov, darov, vďaka láskavosti ľudí a&nbsp;mnohým hodinám dobrovoľníckej práce zdravotníkov. V&nbsp;mnohých regiónoch Slovenska hospice nie sú vôbec. Financovanie týchto zariadení zo strany štátu je biedne. A&nbsp;tak by to nemalo byť. Lebo ak odídu hospice, odíde s&nbsp;nimi aj možnosť dôstojne umierať bez bolesti a&nbsp;v&nbsp;kruhu najbližších.

Gabriela Teplická fotila vždy, no skutočne vážne to začalo byť, keď sa jej narodili deti a&nbsp;manžel jej kúpil prvý profesionálny fotoaparát. Vtedy začala uvažovať o&nbsp;tom, čo považuje za dôležité. A&nbsp;ako svoju rodinu na fotografiách zobraziť – či ukázať len to vonkajšie, že sú pekne oblečení a&nbsp;dobre vyzerajú, alebo aj to, čo prežívajú. „Keď zobrazím svojho manžela, ako ráno vstáva z&nbsp;postele, má privreté oči a&nbsp;strapaté vlasy, cítim vďaku za to, že sa môžem zobúdzať vedľa toho úžasného človeka a&nbsp;že mi dovolí zobraziť ho aj v&nbsp;takejto chvíli,“ hovorí Gabriela. Fotí celý kolobeh života od narodenia po smrť. Najťažšie je však vraj fotiť vlastnú rodinu. Cíti pri tom totiž najväčšiu zodpovednosť. „Aj keď fotíte cudzieho človeka, je to obrovská zodpovednosť. No keby som prekročila určitú hranicu u&nbsp;svojej rodiny, nenávratne by som stratila dôveru.“ Rozumie rodičom, ktorí nezverejňujú žiadne fotografie svojich detí. Ona má zámer, pre ktorý to robí. „Všetky fotky s&nbsp;deťmi konzultujem. Syn mi robí modela na workshopoch. A&nbsp;hlavne sa s&nbsp;nimi o&nbsp;tom rozprávam,“ vysvetľuje. „Zúčastňujú sa na vernisáži, stretávajú sa s&nbsp;komunitou fotografov a&nbsp;počúvajú ich rozhovory, takže vedia, aký má fotografia zmysel a&nbsp;čo ňou chcem povedať. Niekedy je veľmi liečivé, keď sa rozprávame. Napríklad o&nbsp;tom, prečo ich fotím, aj keď plačú alebo sú nahnevaní. Chápu, že je to dôležité a&nbsp;je to v&nbsp;poriadku, lebo ako ich matka ich vnímam v&nbsp;celej hĺbke a&nbsp;škále ich emócií.“

Vraj sa málokedy stretne s&nbsp;tým, že by ju ľudia odmietli a&nbsp;nedovolili jej odfotografovať ich. A&nbsp;to fotila rodiace ženy aj zomierajúcich. Bola prítomná pri okamihoch, keď sa človek dozvedel, že mu už žiadna liečba nepomôže, zostávajú mu posledné chvíle života a&nbsp;mal by porozmýšľať, ako ich chce stráviť. Možno je to v&nbsp;jej rešpekte a&nbsp;úcte, ktoré dáva najavo. „Vážim si ľudí, ktorí mi dovolia nafotiť a&nbsp;zobraziť ich príbeh – lebo rovnako dôležité ako fotografovanie je aj zverejnenie fotografií. Keď vedia, prečo to chcem robiť, a&nbsp;cítia, že to myslím úprimne a&nbsp;môj zámer je jasný a&nbsp;čistý, nemajú s&nbsp;fotografovaním problém ani vo veľmi citlivých situáciách,“ hovorí Gabriela.

K&nbsp;projektu Kruhy sa dostala vďaka deťom. Chcela ich vychovávať v&nbsp;kontakte s&nbsp;prírodou, aby si uvedomovali, že sme jej súčasťou. V&nbsp;komunite podobne zmýšľajúcich ľudí sa spoznala so ženami, ktoré prinášali staroslovanské rituály a&nbsp;obrady: zimný a&nbsp;letný slnovrat, jarná a&nbsp;jesenná rovnodennosť, Morena, Lucia, „postrižiny“. „Veľmi prirodzené obrady, súčasť nášho dedičstva, kultúry, súčasť nás. Nie vymyslené sviatky. Nie založené na pocite strachu z&nbsp;trestu, ale na emócii vďačnosti,“ myslí si Gabriela. „Napríklad Morena nie je zlá čarodejnica, ktorá niečo berie. Obdobie zimy ľudia kedysi vnímali ako zamatovo jemnú tmu, počas ktorej sa môžeme viac ponoriť do seba, lebo vďaka kolu roka na to máme vytvorené podmienky: sme viac doma, vonku máme menej povinností. Ľudia vedeli, že práve vďaka tomu, že sa môžu ponoriť do seba – aj v&nbsp;dôsledku každoročnej smrti rastlín na jeseň –, môže potom na jar vzniknúť niečo hodnotné a&nbsp;kvalitné. A&nbsp;my môžeme ísť ďalej obohatení.“ Nie je to komunita uzavretých ľudí. Väčšina obradov je verejných a&nbsp;každý si ich môže pozvať napríklad na svadbu alebo takzvané menorečenie, čo je ekvivalent krstu. Kňažky, ako Gabriela tieto ženy volá, ju tiež najprv museli spoznať a&nbsp;museli vedieť, ako ich obrady fotograficky spracuje a&nbsp;ako ich bude ďalej prezentovať. Fotí ich už viac ako sedem rokov a&nbsp;onedlho jej vyjde kniha Kruhy.

Gabriela si s&nbsp;radosťou spomína hlavne na svadby v&nbsp;lese s&nbsp;kňažkami podľa starých rituálov. Väčšinou to bola žena, kto takýto obrad chcel, a&nbsp;muž tam prišiel, lebo si to želala. Ale na záver boli muži vždy dojatí. Aj príbuzní, ktorí netušili, čo presne sa bude diať. Pocítili, aké krásne a&nbsp;silné tie obrady sú. Napríklad keď si mladomanželia odstrihli pramene vlasov a&nbsp;následne ich spálili ako symbol toho, že vo vlasoch je minulosť, ktorá je našou súčasťou, ale už ju púšťame a&nbsp;pálime. Vďaka popolu vzniká úrodná pôda, základ pre niečo nové. Alebo zasadenie stromu. Má symbolizovať partnerstvo aj to, že vzťah potrebuje opateru, aby mohol rásť. Súčasťou obradu bola aj sviečka. Zapálili ju, kolovala v&nbsp;rodinnom kruhu a&nbsp;každý pri nej povedal svoje prianie pre mladomanželov. V&nbsp;ťažkých chvíľach si môžu tú sviečku zapáliť a&nbsp;vrátiť späť moment, keď im celá rodina želala niečo krásne. „Nepotrebujeme veľké a&nbsp;načačkané veci,“ je presvedčená Gabriela. „To najúžasnejšie je v&nbsp;tom najjednoduchšom.“ POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

V&nbsp;projekte Kruhy zobrazila Gabriela kolo roka a&nbsp;obrady počas neho. Uvedomila si, že chce zobraziť aj kruh života. Od narodenia po smrť. Nielen symbolicky, ale naozaj byť pritom. Nafotiť domáci pôrod sa jej podarilo až po štyroch rokoch intenzívnej práce. „Prebieha vo veľkej intimite len za prítomnosti pôrodnej duly. Ona aj žena mi museli veriť, že nebudem fotiť s&nbsp;bleskom, že nebudem hlučná a&nbsp;rušiť tak rodiacu ženu. Museli mi dôverovať aj v&nbsp;tom, čo s&nbsp;fotografiami následne urobím a&nbsp;či naozaj zverejním len tie odsúhlasené,“ rozpráva Gabriela. Ženy, ktoré sa rozhodnú pre domáci pôrod, to často držia radšej v&nbsp;tajnosti. Boja sa odsúdenia verejnosťou. Gabriele sa nakoniec podarilo fotografovať dva domáce pôrody. Deti sa prirodzene rodia väčšinou v&nbsp;noci. Príroda to tak zariadila pre celú živočíšnu ríšu, aby sa malé bytosti nerodili do svetla a&nbsp;hluku. Takže v&nbsp;miestnosti bola tma, svietila iba jedna lampička a&nbsp;dula mala čelovku, ktorú si zapínala, keď potrebovala skontrolovať rodiacu ženu. Svetlo ju nesmelo rušiť, aby sa mohla sústrediť na pôrod. Ani zvuky. Gabriela fotila na elektronickú uzávierku, aby nebolo počuť cvakanie fotoaparátu, a&nbsp;snažila sa nešuchotať oblečením. „Pri pôrode je totiž hranica medzi životom a&nbsp;smrťou najtenšia. Za sekundu sa môže odohrať čokoľvek. O&nbsp;to väčšia je moja zodpovednosť. Ak by som niečo pokazila a&nbsp;narušila pôrod, mohlo by to mať vážne následky. Kontrolovala som ešte aj to, ako nahlas dýcham.“

Tú atmosféru v&nbsp;tichu a&nbsp;tme nazvala Gabriela posvätnou. Rodiaca žena ju vôbec nevnímala. Dokonca sa stalo, že v&nbsp;jednom momente poslala von svojho muža, aby ju nerušil. Fotografka mohla zostať. „Mojím zámerom nebolo ukázať, že toto je jediná a&nbsp;najsprávnejšia cesta. Ale že máme úžasnú slobodu výberu v&nbsp;tom, kde a&nbsp;ako chceme rodiť, oslavovať rôzne etapy života aj zomierať,“ hovorí.

Počas fotenia projektu Kruhy stretla Gabriela duly pre umierajúcich aj doktorku Zuzanu Hajster Vozárovú. Tá ju neskôr poprosila, či by im nafotila fotografie pre mobilný hospic Most domov, ktorý práve s&nbsp;kolegami zakladala. Na to, aby ho mohli rozbehnúť, museli urobiť zbierku na darcovskom portáli – a&nbsp;potrebovali fotografie. Gabriela začala fotografovať zdravotnícky personál mobilného hospicu a&nbsp;veľmi chcela fotiť aj na oddelení paliatívnej medicíny Národného onkologického ústavu. Chcela zobraziť smrť a&nbsp;umieranie v&nbsp;rôznych prostrediach. Primárka Andrea Škripeková súhlasila. Gabriela sprevádzala tím lekárov pri vizite a&nbsp;zdravotníkov mobilného hospicu na domácich návštevách. „Pacienti ma prijali. V&nbsp;najťažších chvíľach dostali vďaka hospicu a&nbsp;paliatívnym lekárom potrebnú starostlivosť a&nbsp;chceli sa podieľať na tom, aby sa takej pomoci dostalo aj iným. Rozumeli, že fotografia je jednou z&nbsp;ciest, ako tomu pomôcť,“ hovorí Gabriela. Každé fotenie je náročné. „Ale tie návštevy sú zároveň nabité pokorou, vďakou a&nbsp;ľudskosťou. Paradoxne, v&nbsp;smrti je veľa života. Na jednej strane tam prežívam smútok a&nbsp;bolesť, ale na druhej strane sú tam aj radostné chvíle. Lebo keď sa človeku kráti čas, tak vďaka prítomnosti smrti prežíva život intenzívnejšie, otvorene, s&nbsp;vďakou za každý moment.“ Gabriela sa snaží nadviazať s&nbsp;rodinami hlbší vzťah. Len tak môže urobiť intímne fotografie. S&nbsp;každým pacientom však potom odchádza príbeh, ktorého súčasťou som bola aj ja. Nie je to jednoduché. Je rada, že to prišlo teraz. Na túto tému musela osobnostne dozrieť. Aby tie situácie uniesla. A&nbsp;aby dokázala vyrozprávať tie príbehy.

Napríklad príbeh Melánie. Gabriela ju zbadala ležať v&nbsp;posteli na paliatívnom oddelení medzi pacientmi, ktorých telá boli väčšinou poznačené náročnou liečbou a&nbsp;stratou vlasov. Krásna mladá žena v&nbsp;kvietkovanom pyžamku, s&nbsp;dlhými hustými vlasmi sa usmievala a&nbsp;s&nbsp;láskavosťou a&nbsp;pokorou komunikovala s&nbsp;pani primárkou. „Bola ako zázrak. V&nbsp;duchu som prosila, nech mi dovolí ju nafotiť. Potom som jej vysvetlila, o&nbsp;čo ide. Povedala: ,Áno, ale o&nbsp;chvíľu, musím sa nalíčiť.‘“ Gabriela odfotila Melániine problémy a&nbsp;postupne sa dozvedela jej príbeh. Mladá žena sa rozhodla zomrieť v&nbsp;nemocnici napriek tomu, že mala milujúcu rodinu, úžasného muža a&nbsp;dve malé deti. Vedela, že potrebuje intenzívnu lekársku starostlivosť. Raz zavolali Gabriele z&nbsp;oddelenia, že Melánia bude mať v&nbsp;nemocnici svadbu a&nbsp;či ju nafotí. „Vedela, že jej zostávajú len posledné chvíle. Ráno boli len obrúčky. Jej partner si vybavil v&nbsp;práci voľno, zdravotnícky tím priniesol šaty, oblek, koláče, zabezpečili kaplána a&nbsp;dokonca aj muziku. Melánia dovolila svadbu nafotiť aj natočiť. V&nbsp;tej bolesti bola vďačná za to, že jej bolo dopriate mať svadbu, zažiť v&nbsp;posledných chvíľach niečo krásne. Som šťastná, tak nech je to nafotené a&nbsp;natočené, povedala,“ spomína Gabriela. Onedlho prišiel ďalší telefonát. Lekári si mysleli, že je Melániin posledný deň. Gabriela sa s&nbsp;ňou pri­šla rozlúčiť, Melánia dovolila fotografovať aj tieto chvíle. Bola pri nej asi tri hodiny. Prišla jej rodina. „Chcela som odísť. Zastavili ma: Vy ste jej fotili svadbu, zostaňte s&nbsp;nami. Bolo to neskutočné. Otvorene sa jej pýtali, či odchádza bez hnevu, či chce ešte niečo povedať, urovnať pred odchodom. Niekto sa s&nbsp;ňou modlil, spievali spolu.“ O&nbsp;niekoľko hodín neskôr, v&nbsp;noci, Melánia zomrela. Kruh sa uzavrel pohrebom. Príbuzní mladej ženy si želali, aby ho Gabriela nafotila tiež. Boli z&nbsp;rómskej komunity, tela sa dotýkali, objímali Melániu. „Od pozostalých viem, aké je to liečivé. Dotknúť sa človeka, ktorý zomrel. Cez to fyzické pochopíme, že je naozaj preč, a&nbsp;dokážeme prijať jeho odchod,“ je presvedčená Gabriela. Na projekte Moment pracuje ďalej. Chce ukázať význam dobrej smrti pre nás všetkých. Hovorí o&nbsp;tom, že paliatívna starostlivosť u&nbsp;nás nefunguje tak, ako by mala. Nesmie byť len na pleciach jednotlivcov, podfinancovaná štátom a&nbsp;nedostupná pre tých, ktorí potrebujú úľavu od bolesti a&nbsp;strachu.

Dojímavý kruh života: Slovenka fotografuje narodenie aj smrť FOTO

Výber pre vás

Dojímavý kruh života: Slovenka fotografuje narodenie aj smrť FOTO

Súvisiace články

Život v Toskánsku je krásny: Napriek tomu tam ľudia nechcú bývať

Asistent prepravy: Bude laik s takouto funkciou zachraňovať slovenských pacientov?

Recept na šťastie: Pátrali sme po tajomstve dlhovekosti ľudí na gréckom ostrove Ikaria

Výber pre vás