reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Keď si ani za svet neviete zapamätať, čo je stalaktit a&nbsp;čo stalagmit, volajte ich jednoducho visiak, stojak a&nbsp;ak je niečo aj medzi nimi, tak to je spojak, - hovorí Peter Holúbek. Veľmi praktická rada od muža, ktorý má za sebou 3&nbsp;676 jaskyniarskych akcií. Tak nám odpovedal na otázku, koľkokrát už liezol do jaskyne. Ale čo je to akcia?

„Nejde len o to, koľko ráz ste sa pratali do nejakej diery, za ktorou sa ukrývalo tajomstvo, ale aj o to, že sa napríklad v krčme dozviete, že kdesi je nejaký záhadný otvor. Máte na výber - buď ho pôjdete objavovať, alebo sa vyberiete na ďalšie pivo, aby ste sa o ňom dozvedeli viac.&nbsp; Alebo je to celé naopak. Napríklad, do Komorníckej jaskyne pri Liptovskej Štiavnici je otvor vo výške osemnásť metrov. Keď sme tam s&nbsp;horolezeckým náčiním vyliezli, zbadali sme na stene podpis. Ako sa sem ten chlap dostal? To sme sa dozvedeli v&nbsp;krčme, kde sedel asi päťdesiatročný chlap a&nbsp;vysvetlil nám, že sa tam vyšplhal po strome. Zázrak, že sa mu nič nestalo,“ rozpráva. Toľko o&nbsp;akciách. Nuž a&nbsp;ak predsa len trváte na čísle, potom povedzme, že na Slovensku je vyše 7&nbsp;300 jaskýň a&nbsp;Peter Holúbek, člen Slovenskej speleologickej spoločnosti a&nbsp;pracovník Slovenského múzea ochrany prírody a&nbsp;jaskyniarstva v&nbsp;Liptovskom Mikuláši, „bol v&nbsp;stovkách z&nbsp;nich“.

Tma, voda, zima, blato. Väčšina by zrejme dala prednosť papučiam a televízoru, ale pre speleológov je to hotový raj. „Prečo, to by som aj ja rád vedel. Myslím si, že každý má na svete svoje poslanie a tým mojím je zrejme liezť do jaskýň,“ počujete vysvetlenie. „Keď som sa plazil vo februári 1985 úzkou a krátkou dierou v Belej pri Terchovej, netušil som, čo bude ďalej. Nakoniec sa však ani po celodennom kopaní nový priestor neobjavil, aj tak som si vtedy povedal - práve pre toto si prišiel na svet! Možno aby som zistil, kde sa končí táto diera.“

Hovorí, že ľudia stoja v&nbsp;nekonečných radoch, aby si v&nbsp;múzeu obzreli Monu Lisu, ale tá má len čosi vyše päťsto rokov. „No a&nbsp;ja som viackrát videl, čo nakreslil pračlovek pred tisíckami rokov, alebo držal v&nbsp;ruke šesťtisícročný črep. V&nbsp;jaskyni zastal čas. Tam má celkom iný rozmer a&nbsp;naše problémy, ako sa skončí brexit či kto bude slovenským prezidentom, sú nezaujímavé.“ Jaskyňa kladie človeku iné otázky. V&nbsp;liptovskej Stanišovskej jaskyni je podpis sovietskeho prozaika Arťoma Vesiolého z&nbsp;roku 1926. „Ale nikto nevie, čo tam robil a&nbsp;ako sa tam dostal. To je zaujímavé! Rovnako ako staré kresby v&nbsp;Domici, ktoré sú doslova záhadou. Takisto, ako je pre mňa záhadou, prečo, keď som pricestoval na Sachalin, som vzal do ruky prvú knihu, ktorú som v&nbsp;miestnosti našiel, a&nbsp;bola práve od Arťoma Vesiolého!“ Skôr ako však s&nbsp;Petrom Holúbkom vycestujeme do zahraničia, aby sme spoznali „jaskyniarsku mafiu“, zostaňme ešte chvíľu doma.

Tvrdí, že na Slovensku máme okolo päťsto kilometrov podzemných chodieb, ktoré poznáme, ale sú to len približne dve percentá zo všetkých! Ľahká matematika - tak­že naše jaskyne by mali mať dovedna okolo 25-tisíc kilometrov! Speleológ by tu teda mal čo robiť, aj keby žil desať životov. Čo ho potom ženie za hranice? „Mám kolegov, ktorí sa celý život venujú len jedinej jaskyni, stále do nej chodia a&nbsp;tešia sa z&nbsp;každého novoobjaveného metra. Ale to sa mojej náture prieči. Túžim spoznávať, vidieť, porovnávať. Tak, ako sa raz športovec vyberie na lyžovačku do Vysokých Tatier a&nbsp;potom zase do Álp.“

Stopäťdesiat metrov za šamanským oltárom

Kde sa však na Petra Holúbka hrabú lyžiari spoznávajúci Alpy? Tie jeho obľúbené destinácie sú trochu ďalej - Čína, Mongolsko, Rusko. To, že obehol aj všetky okolité štáty, je jasné. „Na vojenčine som čítal knižku českého mongolistu Pavla Poucha Trinásťtisíc kilometrov Mongolskom. Bol to úžasný cestopis a&nbsp;myslel som naň, aj keď sme pripravovali jaskyniarsku expedíciu do tejto krajiny. V&nbsp;roku 1957 opísal jaskyňu&nbsp;Dajan dérchín aguj v&nbsp;mongolských Sajanských horách, ktorej názov by sme do slovenčiny preložili ako Jaskyňa Najväčšieho nad všetkými. Vraj za vstupom je nejaký šamanský oltár. O&nbsp;Mongolsku vtedy u&nbsp;nás málokto vedel niečo bližšie a&nbsp;geológovia tvrdili, že tamojšie horniny sú príliš staré na to, aby v&nbsp;nich mohla byť jaskyňa. A&nbsp;bola! Stará, riečna, v&nbsp;mramorových horninách starých dve miliardy rokov.“ Našli aj oltár a&nbsp;za ním približne stopäťdesiatmetrovú chodbu. Ďalej sa ísť nedalo, bola zavalená. To, čo je za ním, sa nedozvedeli, ale aj tak sa stali prvou expedíciou, ktorá dala svetu vedieť, že to tam je. Publikovali o&nbsp;nej v&nbsp;britskom vedeckom časopise.

„Počuli sme aj o&nbsp;jaskyni v&nbsp;Chaz Gonure pri malom Bajkale, kam vraj Mongoli ukladali na večný odpočinok svojich šamanov, ale nemali sme o&nbsp;nej žiadne informácie. Ani sme ju nenašli, miestni nechcú prezradiť, kde je,“ hovorí. Aj taký býva osud speleológov. V&nbsp;tomto prípade nepomohla ani „jaskyniarska mafia“, hoci si na celom svete speleológovia pomáhajú, ako vedia. Jedni pozývajú druhých, vychádzajú si v&nbsp;ústrety. Až má človek pocit, že nie sú z&nbsp;tohto sveta.

Tušili ste, že v Číne je najviac krasových pohorí na svete? Státisíce štvorcových kilometrov, ktoré dávajú tušiť, že tu budú milióny kilometrov podzemných chodieb. „Číňania majú naozaj veľa jaskýň,“ konštatuje Peter Holúbek. A dodá, že už bol v Ujgursku pod Ťanšanom, na čínsko-vietnamských hraniciach aj pod S’čchuanom. Ale keď má nejakú spomenúť, rozpráva o jaskyni Lastovičky.

„Narušili sme tam vyučovanie,“ povie. Na prekvapený výraz reaguje slovami, že je to ďaleko v&nbsp;horách, kde belocha naozaj často nevídajú a&nbsp;ich príchod bol pre deti nebývalým prekvapením. Rovnako, ako bolo pre jaskyniarov prekvapením, že Lastovička slúžila ako toaleta pre celú dedinu. „Kráčali sme ňou len so sviečkami tri a&nbsp;pol kilometra, tiekol v&nbsp;nej potok, ale stále bol kalný. Nakoniec jeden z&nbsp;kolegov skonštatoval, že ak bude voda vrieť desať minút, neprežije v&nbsp;nej nič. Tak sme si ju uvarili.“ Strašná predstava? Zmierili by ste sa s&nbsp;ňou, keby ste mohli uvidieť biele ryby veľkosti kapra? Druh, ktorý možno ešte ani nebol opísaný?

„V Číne sme objavovali nielen jaskyne, ale aj krajinu. Mal som z toho taký markopolovský pocit. A ešte dobrý pocit z toho, že sme boli prví slovenskí speleológovia, ktorí v slovenských odborných časopisoch písali o čínskych jaskyniach. Do Ruska sa Peter Holúbek dostal asi pätnásťkrát. Do krajiny, ktorú, ako vraví, za socializmu nemal príliš v&nbsp;láske a&nbsp;myslel si, že Leva Nikolajeviča Tolstého vyrobili len preto, aby mali čím týrať študentov. Ruštinu poriadne nevedel, na jazyky vraj veľký talent nemá, ale začal v&nbsp;roku 1992 hneď na Urale za polárnym kruhom. „Zostal som ako obarený. Všetko bolo inak, ako som celé roky počúval. Objavoval som Sibír, Rusko, ruských ľudí. V&nbsp;čase, keď celý svet začal nemať rád Rusko, ja som si ho obľúbil.“

V&nbsp;roku 1997 sa dostal do Sichote-Aliň na Ussuri, do kraja ruského prieskumníka a&nbsp;spisovateľa Vladimira Arsenieva. Jeho dielo určite poznáte, ako vojenský zememerač toho pri mapovaní východosibírskej tajgy pozažíval začiatkom 20. storčia veľa a&nbsp;spriatelil sa aj s&nbsp;domorodým lovcom Dersuom Uzalom. „Až do polovice 90. rokov minulého storočia to bola uzatvorená oblasť, to sme vedeli, a&nbsp;poznali sme legendy, podľa ktorých mali pôvodní obyvatelia poskrývať do jaskýň kopu zlata. Žiadne poklady sme však nenašli, čakalo nás obrovské sklamanie. V&nbsp;tom čase bolo na tom Rusko ekonomicky veľmi zle a&nbsp;jaskyne sa stali terčom zlodejov. Pokradnuté kvaple, povytŕhané drevá...“

O tri roky sa do Ruska dostal znova, „jaskyniarska mafia“ zaúradovala, prišlo pozvanie do Botovskej jaskyne od Alexandra Osinceva, irkutského speleológa, a mali sme sa dostať štyristo kilometrov nad mesto Irkutsk k brehom rieky Lena. Práve tam je pruh vápenca dlhý niekoľko desiatok kilometrov a hrubý iba desať metrov, zavrásnený v pieskovcoch. Teoreticky tam môžu byť tisíce kilometrov podzemných chodieb. „V polovici minulého storočia tam našli jaskyňu a v súčasnosti už majú preskúmaných 69 293 metrov!“ hovorí. Nepreskúmaných? „Ani Boh nevie.“ A tak sa do tejto jaskyne výprava vrátila ešte dvakrát, naposledy v roku 2018. Prieskumno-vedecká, švajčiarsko-nemecko-slovenská, šestnásťčlenná expedícia.

Najbližšia dedina deväť kilometrov, v&nbsp;lete sa k&nbsp;nej dá dostať iba na člne, v&nbsp;zime po ľade. Skutočná civilizácia oveľa ďalej. Tak­že tu majú pokoj aj medvede. „V&nbsp;podzemných chodbách je veľmi veľa ich stôp. Lenže, či sú včerajšie alebo spred storočia, ťažko povedať. V&nbsp;jaskyni čas naozaj zastal. Našli sme aj vybielenú medvediu lebku,“ spomína. Vyzná sa, vie, že obyčajný medveď ďaleko od vchodu nejde, ale himalájsky aj celé kilometre. Prečo? „To keby tak niekto vedel! Možno sa tí obyčajní boja, že sa stratia.“ Aj speleológovia by sa stratili, keby jaskynné chodby neboli špeciálne pooznačované. „Mapa nepomôže, je to labyrint.“ V&nbsp;kraji, kde im vraj ešte aj pálenka zamrzla! Pálenka, ktorú pili všetci okrem šamana. „To je dôkaz, že Andrej Nikolajskij z&nbsp;Irkutska, ktorý sa na tejto výprave ocitol s&nbsp;nami, nie je naozajstný šaman. Darmo si necháva rásť bradu už desať rokov, tvrdiac, že sila šamana spočíva práve v&nbsp;nej!“ Pár viet, ktoré stačia, aby človek pochopil, že jaskyniari sa nenudili.&nbsp; „Expedícia Boty“, písmená v&nbsp;azbuke, a&nbsp;nižšie „Peter Holúbek a&nbsp;jeho priatelia, 21 metrov“. Takže, nebola to len radosť. „Prekopali sme zával a&nbsp;našli nové priestory,“ hovorí. Na papieri stojí, že sme objavili 21 metrov. Dvadsaťjeden metrov z&nbsp;tisícov kilometrov? Dosť na to, aby na jeho objav nadviazali ruskí alebo iní speleológovia. Pod zemou je stále čo robiť.

Nie je diera ako diera: Za touto sa ukrývajú stovky kilometrov podzemných chodieb

Výber pre vás

Nie je diera ako diera: Za touto sa ukrývajú stovky kilometrov podzemných chodieb

Súvisiace články

Smaragdová horúčka: Boli sme sa pozrieť, ako sa v Kolumbii ťažia najdrahšie zelené drahokamy

Stredovek 21. storočia: Obľúbený dovolenkový raj sa mimo sezóny mení na nepoznanie

Akoby sa díval na milenku cez hrdlo fľaše absintu, tvrdili známi o portrétoch geniálneho umelca

Výber pre vás