Jana Čavojská

Pamiatkový úrad zameral pod Krupinou šesťdesiatdva pivníc. Rozľahlé podzemné priestory boli dlho zabudnuté, nanajvýš slúžili ako sklady nepotrebných vecí. Pred tromi rokmi si skupina nadšencov zo združenia Podzemie Krupiny povedala, že aspoň niektoré obnoví a&nbsp;sprístupní návštevníkom. Veria, že raz nájdu aj tajné chodby.

Nejde len o&nbsp;pivnice. Sú spojené so zaujímavými príbehmi z&nbsp;histórie Krupiny. Napríklad s&nbsp;Josefom Novotným, ktorý sa počas druhej svetovej vojny stal v&nbsp;Spojenom kráľovstve rotmajstrom letectva. Narodil sa na Morave, preto sa poznal s&nbsp;dôstojníkmi prvej Československej republiky. Do Krupiny sa priženil, a&nbsp;to rovno do vinárskej rodiny. Vlastnila rozsiahle pivnice na uskladňovanie vína. Po vyhlásení protektorátu sa Josef Novotný zapojil do organizovania presunu utečencov - vojakov, ktorí utekali z&nbsp;Čiech a&nbsp;Moravy, aby vstúpili do radov armád Spojencov. V&nbsp;Novotného dome v&nbsp;Krupine sa mohli umyť, oholiť, prezliecť a&nbsp;oddýchnuť si pred ďalšou cestou do Dudiniec a&nbsp;ďalej na francúzsku ambasádu do Budapešti. Tam im vystavili dokumenty, s&nbsp;ktorými cestovali do Marseille. Josef Novotný raz nebol doma, keď dorazila skupina ôsmich Brňanov. Manželka dostala inštrukcie, že ich má ubytovať. No nedokázala ich udržať v&nbsp;pivnici. Povedali si, že idú na pivo. Do krčmy na námestí. „Osem po česky hovoriacich v&nbsp;slovenskom štáte, to bolo veľmi nápadné. Azda nedopili ani prvý krígeľ, keď ich zatkla polícia,“ rozpráva Ľubomír Šmakal zo združenia Podzemie Krupiny, môj sprievodca pivnicami. Z&nbsp;väzenia sa ich podarilo oslobodiť v&nbsp;jednu nedeľu, keď v&nbsp;katolíckom kultúrnom dome premietali film a&nbsp;všetci strážcovia išli do kina. No na druhý deň zavreli Josefa. „Veliteľom vo väzení bol jeho sused. Josef mu povedal: potreboval by som ísť na toaletu a&nbsp;tu do tohto kýbľa to skutočne robiť nebudem, pusti ma domov. Pustil ho, doma sa prezliekol, sadol do auta, odviezol sa do Dudiniec, prešiel na maďarskú stranu a&nbsp;dostal sa až na francúzske veľvyslanectvo v Budapešti. Pri čakaní na ďalší transport sa schovával v&nbsp;trojizbovom byte s&nbsp;ďalšími dvadsiatimi šiestimi utečencami - a&nbsp;tí ôsmi Brňania tam boli tiež. Život je neuveriteľný, pritom často taký jednoduchý.“

Josef Novotný nakoniec slúžil niekoľko rokov v&nbsp;britskom letectve ako mechanik. Keď sa vrátil do Krupiny a&nbsp;k&nbsp;moci prišli komunisti, obchod s&nbsp;vínom mu znárodnili. No vďaka aktivistom má dnes na dome pamätnú tabuľu. Tú by si možno v&nbsp;budúcnosti zaslúžili aj samotní aktivisti. Pustili sa do náročnej práce. Ľubomír Šmakal si dal napríklad za cieľ prekopať kedysi zamurovaný úsek a&nbsp;spojiť tak dve pivnice, aby sa návštevníci dostali podzemím až pod hotel, v&nbsp;ktorého pivnici by mala byť výstava a&nbsp;degustácia regionálnych hontianskych vín. „Pivnice boli kedysi prepojené. Potom, ako sa predávali domy a&nbsp;dedili majetky, ľudia si prepojenia zamurovávali. Ktovie, možno aj preto, aby si navzájom nechodili za manželkami,“ trochu žartuje sprievodca. Vážnejší problém je, že v&nbsp;prekopanom úseku sa mu hromadí voda. Už sa dohodol s&nbsp;hasičmi, že ju prídu odčerpať. Ľubomír sa do Krupiny vrátil po štyridsiatich piatich rokoch života v&nbsp;Česku. Pivnice a&nbsp;ich história ho zaujali. Videl, ako žijú vínne pivničky v&nbsp;neďalekých Sebechleboch a&nbsp;bolo mu ľúto, že tie krupinské sú mŕtve, zabudnuté, nevyužívané. Trénoval na maratón a&nbsp;počas dlhých behov rozmýšľal, ako ich oživiť. S&nbsp;partiou kamarátov, väčšinou seniorov, urobili v&nbsp;jednej z&nbsp;mestských pivníc galériu a&nbsp;vystavili historické i&nbsp;súčasné fotografie Krupiny. Keď majiteľka susednej pivnice videla, ako podzemné priestory ľudí zaujali, ponúkla aktivistom aj tú svoju. „Mali sme dve pivnice a&nbsp;vodili sme do nich záujemcov o&nbsp;prehliadku,“ spomína Ľubomír. „Potom prišla pandémia, ale aspoň sme mali čas vypratať ďalšie, ktoré nám ľudia ponúkli.“ Vyzeralo to v&nbsp;nich vraj, ako keď prídete po päťdesiatich rokoch do vlastnej garáže. Z&nbsp;pivnice, kde je dnes výstava Okom v&nbsp;minulosti, vyniesli okrem harabúrd hromady hliny. Nemocnica tam totiž niekoľko desaťročí skladovala zásoby zemiakov a&nbsp;hlina tam za ten čas napadala z&nbsp;nich. V&nbsp;roku 2022 získali aktivisti grant od Oblastnej organizácie cestovného ruchu Banská Bystrica a&nbsp;mohli do niektorých pivníc zaviesť elektrinu. Zvyšné priestory pri prehliadkach osvetľujú baterkami.

Do jednej z&nbsp;pivníc sa vchádza z&nbsp;chodby špeciálnej základnej školy. Využívajú ju aj žiaci, majú tu nejaké aktivity a&nbsp;premietania filmov. Kedysi fungovala ako kryt civilnej ochrany. Ešte pred obdobím, keď bolo treba kryty, slúžili krupinské pivnice na víno. Stovky hektárov viníc okolo mesta však zničila v&nbsp;19. storočí fyloxéra. Okrem toho sa sem kedysi prisťahovali ľudia od Detvy a&nbsp;Hriňovej, a&nbsp;tí nevedeli robiť víno, len pálenky z&nbsp;ovocia. Vtedy vysadili ovocné sady a&nbsp;začali pestovať hlavne preslávené čerešne. Pivnice využívali na skladovanie potravín. V&nbsp;najhlbších robili ľadovne, Krupinica vtedy ešte počas tuhých zím zamŕzala, takže z&nbsp;nej mohli sekať ľad a&nbsp;chladiť tak syry a&nbsp;ďalšie rýchlo sa kaziace suroviny. Neskôr sem vraj prišli aj niekoľkí slávni slovenskí režiséri. „Každý hovoril, aké filmy by sa tu dali natočiť. Ale všetci len prišli, popili, odišli a&nbsp;zabudli. Tak to v&nbsp;živote býva,“ konštatuje Ľubomír. No jeho kolega zo združenia a&nbsp;bývalý riaditeľ špeciálnej zá­kladnej školy Marian Pramuka napísal o&nbsp;pivniciach brožúru. Aktivisti ju ponúkajú návštevníkom. Prehliadky sú totiž zadarmo, kto chce, môže dobrovoľne prispieť. Sprevádzanie zostalo zatiaľ na pleciach Ľubomírovi. Ostatných seniorov zamestnali zdravotné problémy a&nbsp;rôzne životné situácie. „Baví ma to. Keď som sa vrátil, nič som tu nemal, iba záhradu, ale tam mi stačí zájsť raz do týždňa. A&nbsp;pre starého človeka je najhoršie, keď nemá čo robiť. Na Facebooku som sa sťažoval, že ma krupinské deti ani nepozdravia. Po tom, ako do pivníc začali chodiť na prehliadky škôlkari a&nbsp;školáci, ma zdravia a&nbsp;poznajú všetky deti. Pochopil som, že úctu a&nbsp;pozdrav si treba zaslúžiť. Nepatrí mi automaticky len preto, že mám vyšší vek.“

Väčšina krupinského podložia je z&nbsp;tufu, sopečného spádu zo Sitna, časť z&nbsp;oveľa tvrdšieho andezitu. Ľubomír je presvedčený, že tu kopali už starí Rimania. Že kedysi boli až na území dnešnej Krupiny a&nbsp;zdržali sa asi dvesto rokov. „Viedla tadiaľto obchodná cesta a&nbsp;hoci historici hovoria, že dôkazy na to neexistujú, nám nehistorikom logika hovorí, že Rimania tu boli. Aj víno sem doniesli z&nbsp;juhu oni. Vojaci nepili vodu pre choroby, museli piť víno. Určite si tu vysadili vinice a&nbsp;nevozili všetko víno z&nbsp;Talianska.“ Podľa historikov začali ľudia kopať v&nbsp;13. storočí. Béla IV. sem pozval baníkov zo Saska a&nbsp;tí v&nbsp;podzemí hľadali drahé kovy. Keď žiadne nenašli, venovali sa remeslám, vinohradníctvu a&nbsp;poľnohospodárstvu. Krupina bola v&nbsp;tých dobách slobodné kráľovské mesto. Neskôr sa preslávila čarodejníckymi procesmi. Upálili tu štyridsať čarodejníc. Na počet obyvateľov najviac v&nbsp;strednej Európe. V&nbsp;20. storočí prišlo ďalšie temné obdobie histórie. Hovorí o&nbsp;ňom expozícia v&nbsp;jednej z&nbsp;pivníc. Sú v&nbsp;nej zaznamenané mená Krupinčanov zabitých počas druhej svetovej vojny. „Dejiny ľudstva sú dejiny vojen,“ konštatuje Ľubomír, ktorý býval vojakom z&nbsp;povolania. „Medzi zabitými vojakmi a&nbsp;civilistami vidíme nepomer. Civilistov bolo viac. Najviac zahynulo židovských spoluobčanov. Napríklad Judita Agnesa Lengyelová mala osem rokov, keď ju zavraždili. Jej otec bol lekár, šesť rokov žil v&nbsp;slovenskom štáte na rôzne výnimky. Po potlačení Povstania sem prišla piata poľná rota Andreja Hlinku a&nbsp;tých ľudí zavraždila. Rómskych obyvateľov zas zhromaždili príslušníci tej istej roty v&nbsp;decembri 1944, odviezli do Banskej Bystrice a&nbsp;povraždili. Nie Nemci. Slováci zabíjali Slovákov.“ Aby neboli prehliadky iba smutné, majú vzadu niečo na povzbudenie. Presnejšie krupinskú strieborčinu. Biele víno, ktoré sa v&nbsp;Krupine kedysi robilo. Jeden z&nbsp;členov združenia vysadil vinohrad a&nbsp;dorobil prvých štyridsať litrov. Ostatní sa pridali a&nbsp;skúšajú túto odrodu pestovať tiež. Hoci je to vraj kyslé víno. No Ľubomír si ešte z&nbsp;detstva pamätá, že v&nbsp;jednej z&nbsp;pivníc pod námestím bola viecha. Takže nejaké víno do nich patrí.

Najhlbšia pivnica je pod múzeom, ide do hĺbky približne desať metrov. Ostatné sú štyri-päť metrov pod zemou. Niektoré museli zasypať, lebo sa pre nestabilné podložie prepadávali budovy. V&nbsp;tých sprístupnených sú výstavy a&nbsp;konal sa tam už aj krst knihy o&nbsp;krupinských kapelách. V&nbsp;budúcnosti by tu mali vystavovať ďalší umelci. Pre deti by chceli aktivisti nainštalovať rozprávkové postavy. Figuríny Ľubomír už zohnal a&nbsp;priviezol do podzemia. „No je nás málo a&nbsp;sme starí, zatiaľ sme to nestihli.“ Aj tak postupujú obdivuhodným tempom. Chodba, ktorú Ľubomír sám prekopáva, má byť tiež onedlho hotová. Presnejšie na dni mesta začiatkom júna. Ako hovorí, v&nbsp;jeho veku už nikto nevie, ako dlho tu ešte bude. Preto sa treba s&nbsp;projektmi ponáhľať.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/uchvatne-krupinske-podzemie-vyzeralo-to-tam-ako-garazi-dnes-je-neho-turisticke-lakadlo">FOTO z pivníc v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Mysle činorodej partie zamestnáva ešte jedna dôležitá vec. Ľubomír je presvedčený, že podzemím Krupiny vedú aj tajné chodby. „Rozprávajú sa o&nbsp;nich povesti. Viedli vraj až na hrad Bzovík, k&nbsp;veži Vartovke a&nbsp;do Banskej Štiavnice. A&nbsp;každá povesť má reálny základ. Okrem toho ako vojak viem, že z&nbsp;taktických dôvodov si mestá budovali tajné chodby ako súčasť obrannej stratégie. Keď ich prestali využívať, zabudlo sa na ne a&nbsp;zostali len v&nbsp;povestiach. Jeden z&nbsp;našich členov, Antonín Louda, keď nemohol spávať, tak chodil s&nbsp;virguľou, hľadal duté miesta a&nbsp;naznačil, kadiaľ by tajné chodby mohli viesť. Majitelia pivníc nám tiež niekedy povedia: tu za týmto múrom je nejaká chodba. Takže indície máme. A&nbsp;ak sa dožijeme, chceme tie chodby nájsť.“

Úchvatné krupinské podzemie: Vyzeralo to tam ako v garáži, dnes je z neho turistické lákadlo

Výber pre vás

Úchvatné krupinské podzemie: Vyzeralo to tam ako v garáži, dnes je z neho turistické lákadlo

Súvisiace články

Prehratý zápas? Ekológovia sa už desaťročia snažia vyhlásiť Národný park Podunajsko. Márne

Krivou ihlou: Originálnym detvianskym výšivkám hrozil zánik, Veronika Golianová to nedopustila

Aktívne bytosti: Slovák František Baluška chce dokázať, že rastliny cítia, vidia a komunikujú

Zlatokop z Prešova: Emigroval na Západ, skúšal to vo fabrike, potom sa vybral za dobrodružstvom

Labyrint: Opálové bane na východe Slovenska prekvitali, potom jeden objav zmenil všetko

Výber pre vás