Jana Čavojská

Návšteva hrobu predkov je pre ľudí, ktorým vyvraždili rodiny v&nbsp;holokauste, neuveriteľne dôležitá. Sú pre nich jediným spojením s&nbsp;ich minulosťou. Pretože ich rodičia, starí rodičia, súrodenci, strýkovia či tety hroby nemajú. Ján Hevera stretol ľudí, ktorí prileteli z&nbsp;opačného konca sveta len preto, aby navštívili hroby svojich príbuzných v&nbsp;Mliečne. Po polhodinovej modlitbe sa otočili a&nbsp;vydali na spiatočnú cestu na letisko a naspäť do Spojených štátov amerických.

Keď cintorín v&nbsp;Mliečne, dnes súčasť Šamorína, našiel Ján Hevera, bol zanedbaný, zarastený, veľa náhrobkov bol zvalených, ďalšie chýbali úplne, zrejme ich ukradli kvôli mramoru. Bolo to v&nbsp;roku 1991. Niektoré hroby boli otvorené. Zlodeji hľadali zlato. „Keby vedeli niečo o&nbsp;židovských tradíciách, tak by im bolo jasné, že žiadne zlato nenájdu. Čo sa týka pochovávania, židia sú ešte skromnejší ako kresťania. Po­dľa židovských tradícií sa telo oblečie do rubáša, zahalí do plátna a&nbsp;tak položí do hrobu. V&nbsp;ortodoxných kruhoch dodnes nepoužívajú rakvy, a&nbsp;ak, tak s&nbsp;otvorom v&nbsp;dne, kvôli spojeniu tela so zemou,“ vysvetľuje Ján Hevera.

Vždy ho zaujímala história. O&nbsp;tej židovskej začiatkom 90. rokov nikto nehovoril ani nepísal. Židov z&nbsp;okolia Šamorína zavraždili v&nbsp;koncentračných táboroch a&nbsp;väčšina z&nbsp;tých niekoľkých, ktorí prežili, sa vysťahovala, hlavne do Izraela. Počas komunizmu sa na Slovensko veľmi vracať nemohli a&nbsp;o&nbsp;židovský cintorín v&nbsp;Mliečne sa nikto nestaral. Až kým si Ján Hevera nepovedal, že s&nbsp;tým niečo urobí.

„Vybral som sa na Ústredný zväz židovských náboženských obcí do Bratislavy, našiel som predsedu a&nbsp;vysvetlil som mu, že sa chcem starať o&nbsp;cintorín. Tu máte kľúče, povedal mi. Bol som prekvapený tou dôverou.“

Zo začiatku Ján Hevera klčoval kríky, kosil a&nbsp;čistil. Dvíhal zvalené náhrobky, na pomoc s&nbsp;tými ťažšími si volal kamarátov. Poopravoval otvorené hroby. No postupne túžil dozvedieť sa viac. Naučil sa základy hebrejčiny, aby dokázal prečítať nápisy na náhrobkoch. Pustil sa do pasportizácie - náhrobky očísloval a&nbsp;spísal, kto je kde pochovaný, v&nbsp;ktorom roku zomrel. Zaznamenal aj všetky

ostatné dostupné údaje. Rozlúštené nápisy na najstarších náhrobných kameňoch obtiahol farbou. „Keď sa do niečoho takého pustíte, chcete vedieť čoraz viac. Ponárate sa do tej témy hlbšie a&nbsp;hlbšie. Začal som sa venovať histórii jednotlivých židovských rodín a&nbsp;životným príbehom rabínov,“ rozpráva Ján Hevera. „Chodil som do archívov, študoval matriky. Údaje viem takmer naspamäť.“

Z&nbsp;matrík však nemôžete vyčítať životné príbehy ľudí. Preto začal Ján Hevera navštevovať členov židovskej komunity. „Napríklad pán Alexander Singer, syn posledného šamorínskeho rabína, mi poskytol veľmi veľa informácií,“ hovorí. „Narodil sa v&nbsp;roku 1916 ako najstarší syn rabína. Podľa rabínskej tradície mal byť tiež rabínom. Vyštudoval ješivu v&nbsp;Nitre a&nbsp;Bratislave, no rabínom sa stať nechcel. Jeho otec bol z&nbsp;toho smutný. No jeho traja bratia chceli byť rabínmi. Všetci však zahynuli v&nbsp;koncentračných táboroch. Z&nbsp;celej rodiny prežil len Alexander a&nbsp;jeho sestra. Ona sa vysťahovala do Ameriky. On hovorieval: Tak ťažko sa mi o&nbsp;tých veciach rozpráva, celú rodinu som tam stratil, iba sestra zostala. Zomrel v&nbsp;roku 2013.“

Najstarší hrob na cintoríne v&nbsp;Mliečne je z&nbsp;roku 1739. Podľa nápisu na náhrobku v&nbsp;ňom pochovali mladé dievča, „pannu“ Freidl. V&nbsp;18. storočí bola v&nbsp;Mliečne veľká židovská synagóga a&nbsp;žili tu katolíci, protestanti a&nbsp;židia. V&nbsp;polovici 19. storočia počítala židovská komunita okolo päťsto ľudí. Potom sa uvoľnili pravidlá a&nbsp;židom dovolili usádzať sa aj v&nbsp;meste Šamorín. Veľká časť komunity sa tam odsťahovala. Aj v&nbsp;Šamoríne si postavili synagógu a&nbsp;založili cintorín. Ten mesto pred pár mesiacmi zrekonštruovalo. Jeho súčasťou sú aj hroby ruských vojakov židovského vierovyznania, ktorí zahynuli v&nbsp;zajateckom tábore v&nbsp;Šamoríne.

V Hamuliakove, kde žije aj Ján Hevera, bývala jedna židovská rodina. Feigenbaumovci. Obchodníci a statkári. „V 90. rokoch som robil rozhovory s ľuďmi, ktorí u Feigenbaumovcov pracovali. Nepovedali na nich zlého slova. Všetci mi potvrdili, že Feigenbaumovci sa k nim správali dobre,“ hovorí Ján Hevera. Ich deti holokaust prežili. Syn Arthur sa po vojne oženil s dcérou šamorínskeho židovského lekára Eugena Wolfa, Alicou. V roku 1949 sa vysťahovali do Izraela. Na 60. výročie deportácií slovenských židov do koncentračných táborov v roku 2004 odhalila obec Hamuliakovo rodine Feigenbaumovcov pamätnú tabuľu. Ján Hevera požiadal Alexandra Singera, aby pri tej príležitosti predniesol spomienkovú modlitbu za mŕtvych El mole rachamim. Súhlasil a odvtedy ju prednášal každý rok. Arthur vtedy už nežil, ale pricestovala Alica so synmi a s ďalšími príbuznými.

Jánovi Heverovi sa postupne začali ozývať príbuzní ľudí pochovaných na cintoríne v&nbsp;Mliečne. Mnohí osobne pricestovali, aby spoznali kraj, z&nbsp;ktorého pochádzajú, pomodlili sa pri hroboch predkov, zistili niečo o&nbsp;minulosti. Ján Hevera im o&nbsp;histórii ich rodiny často vedel povedať viac, než sami tušili. Dnes má s&nbsp;mnohými ľuďmi z&nbsp;celého sveta, ktorí majú korene v&nbsp;Mliečne, Šamoríne a&nbsp;okolí, dôverný kontakt. Neváhajú mu zveriť ani renovácie vzácnych náhrobných kameňov.

Je prirodzené, že po tom, čo sa stalo európskym židom, nechceli tí, ktorí prežili, na Slovensku zostať. Mnohí sa z&nbsp;koncentračných táborov chceli vrátiť do svojich domov a&nbsp;našli ich vykradnuté alebo obsadené. Ich noví obyvatelia sa často nemienili vysťahovať. Keď vznikol štát Izrael, väčšina židov zo Šamorína a&nbsp;okolia sa rozhodla vysťahovať. „Nečakalo tam na nich nič, museli začínať od nuly,“ upozorňuje Ján Hevera. „Prichádzali do kibucov, ktoré boli vtedy prakticky zbernými tábormi. Spoločne pracovali na poliach a&nbsp;všetko budovali od začiatku. Niektorí začali neskôr podnikať. Teraz sú na Izrael veľmi hrdí, pretože ho naozaj vybudovali z&nbsp;ničoho vlastnými rukami.“

Asi najväčšiu návštevu zažil cintorín v&nbsp;Mliečne v&nbsp;roku 2010. Zišlo sa tu šesťdesiat potomkov rodiny Franklovcov. Pricestovali doslova z&nbsp;celého sveta, aby navštívili hroby svojich predkov. Významná postava židovskej obce a&nbsp;ich spoločný praprapraprastarý otec Mordechaj Frankl je pochovaný práve tu. Jeho prapravnučka Chava Livni s&nbsp;manželom zhromažďovali v&nbsp;Bratislave po návrate z&nbsp;koncentračného tábora židovské deti, ktoré prišli o&nbsp;rodičov, a&nbsp;pomáhali im vysťahovať sa do Izraela. Ich dcéra prvýkrát pricestovala na Slovensko ešte pár rokov predtým. „Chcela navštíviť hroby svojich príbuzných. Neviem, čo mi to napadlo ísť sa predtým pozrieť na cintorín. Práve tri náhrobky jej rodiny boli zvalené. Našťastie sa mi podarilo zohnať kamarátov a&nbsp;zdvihli sme ich.“

V&nbsp;80. rokoch, ešte za komunizmu, sa rozšírilo, že židovský cintorín v&nbsp;Mliečne zrušia. Vtedy sa napriek obrovským peripetiám a&nbsp;byrokratickým prekážkam podarilo do Československa pricestovať Livii Bittonovej-Jacksonovej, spisovateľke, profesorke histórie na New York University. Vlastným menom Elli Friedmann. Rodáčka zo Šamorína. Mala trinásť, keď ju s&nbsp;rodičmi a&nbsp;bratom odviezli zo Šamorína. Ona, mama a&nbsp;brat holokaust prežili, z&nbsp;Československa však neskôr odišli. Keď sa v židovskej komunite v&nbsp;Izraeli rozšírila správa o&nbsp;rušení cintorína v&nbsp;Mliečne, mama povedala Livii, aby tam išla a&nbsp;vybavila exhumáciu a&nbsp;prevoz tiel starých rodičov do Izraela. „Mnohí naši príbuzní nemajú hroby, lebo zahynuli v&nbsp;koncentračných táboroch, nedovolím, aby zmizli aj ich hroby,“ povedala jej. Livii a&nbsp;pár ďalším rodinám sa to naozaj podarilo a&nbsp;príbuzných druhýkrát pochovali v&nbsp;Izraeli.

Cintorín nakoniec prežil. Nenápadné miesto pod stromami dnes obkolesila nová šamorínska obytná štvrť. Ľudia z&nbsp;celého sveta sem však prichádzajú spomínať na svojich blízkych. Na židovské hroby sa nenosia kvety, kladú sa na ne kamienky na znak nezničiteľnej spomienky. Významným osobnostiam sa zapaľujú sviečky alebo kahance. Ale musia byť kóšer.

Ján Hevera spravuje oba šamorínske židovské cintoríny a&nbsp;na požiadanie ich otvára príbuzným a&nbsp;ľuďom, ktorí sa o&nbsp;túto tému zaujímajú. Za takmer tridsať rokov sa stal doslova odborníkom na dejiny židovských rodín a&nbsp;osudy rabínov. Sám je pritom evanjelik, v&nbsp;minulosti aktívne pracoval s&nbsp;mládežou v&nbsp;cirkvi a&nbsp;teraz pôsobí ako misionár v&nbsp;Slovenskom evanjelizačnom stredisku. Navštevuje väznice a&nbsp;robí pastoračnú službu pre ľudí vo výkone trestu, ktorí majú záujem riešiť otázky viery a&nbsp;vý­znamu života. „Väzenie je pre mnohých tvrdý pád na dno. Tí, ktorí premýšľajú, sa začnú zaujímať aj o&nbsp;duchovné veci, uvažovať o&nbsp;sebe a&nbsp;o&nbsp;tom, čo urobili. Je tu ponuka nádeje cez vieru,“ hovorí. „Táto práca nie je o&nbsp;tom, že vidíte štatisticky významné výsledky. Nie sú to húfy ľudí, ktorí zrazu začnú žiť inak. Ale predsa len sa nájdu aj takí. Táto služba má zmysel.“

Záchranca hrobov: Skaze židovského cintorína v Mliečne zabránil evanjelik Ján Hevera!

Výber pre vás

Záchranca hrobov: Skaze židovského cintorína v Mliečne zabránil evanjelik Ján Hevera!

Súvisiace články

„Pri vraždení ich ani nepočítali, boli menej ako zvieratá,“ hovorí o rómskom holokauste autor nového filmu

Učia sa naše deti o rasistoch? Štúrovec Vajanský nazýval Židov tchormi

Temná minulosť slovenského spisovateľa: Poslal Židov do koncentrákov kvôli majetkom?

Škandál! Staré židovské cintoríny na Slovensku sa stávajú obeťami podozrivých transakcií

Výber pre vás

Škandál! Staré židovské cintoríny na Slovensku sa stávajú obeťami  podozrivých transakcií