reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Gróf Ján Gobert Aspremont-Linden bol buď milovník prírody, alebo snob. Buď sa chcel blysnúť pred vtedajšou honoráciou, alebo naozaj budoval záhrady tak nadšene, že jeho srdce dnes leží pod skromným pomníkom v parku. Iba srdce, lebo - ako napísal Mór Jókai, „telo leží v horúcej pôde na brehu Pontu“, teda Čierneho mora. Vraví sa, že park miloval až tak, že srdce v ňom jednoducho zostať muselo, no a kde skončí telo, to mu bolo jedno. Je tu však aj tretia možnosť, a to, že odpočíva v kostole v Zborove aj so svojou manželkou pod náhrobnými doskami, ktoré im dala urobiť ich dcéra Mária. Záhadný pán gróf. Okrem bratislavskej Medickej záhrady nám po ňom zostal park v Lednických Rovniach, čo úplne stačí, aby sme ho nechali odpočívať v pokoji. Či už so srdcom, alebo bez.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/zahada-grofovho-srdca-muselo-vraj-zostat-slovenskom-parku-ktory-miloval" target="_blank" rel="noopener">V galérii si pozrite fotografie zo zrekonštrovaného parku v Lednických Rovniach&gt;&gt;</a>

Minerva mala smolu, bola na rane prvá. Socha tejto rímskej bohyne stála v chráme, mala dozerať na okolité polia a chrániť park. Nedá sa však na ňu spoľahnúť, neubránila ani sama seba. „Po prvej svetovej vojne sa do parku, ktorý dovtedy slúžil iba panstvu, dostali ľudia z okolia prvý raz a v radostnom ošiali ju zničili,“ rozpráva Eva Kucejová z obecného úradu, ktorá má dnes park na starosti. To už však mal za sebou vyše storočnú históriu, lebo na mapách z vojenského mapovania v rokoch 1812 až 1813 je detailne zakreslený. S riečkou Lednica, ktorá ním preteká aj teraz, a s Váhom, ktorý obmýval jednu jeho časť a dnes tečie o niekoľko kilometrov ďalej.

„Predpokladáme, že na mieste parku bola ešte predtým zvernica. Gróf Aspremont dal prestavať kaštieľ, potom pozval záhradníka Wenzela Wagnera z Prahy a botanika Antona Rochela, ktorého herbár z rastlín Horného Uhorska je dodnes vystavený v Budapešti. Práve on z parku urobil botanickú záhradu a do skleníka dal priviezť okolo dvetisíc druhov cudzokrajných rastlín. Skleník je preč, dnes na jeho mieste stojí detské ihrisko, ale anglický park napodobujúci voľnú prírodu nám zostal.“

Zdá sa, že gróf Aspremont rád staval. V parku dal vybudovať Minervin chrám, Rytiersky hrádok, rybníček, tri kamenné mosty, dom pre furmana, dom záhradníka, parenisko, murované oplotenie záhrady, tri hrádze na ochranu pred Váhom, jazierko s vodometom. Bolo toho, samozrejme, oveľa viac, lebo okrem murovaných stavieb myslel na drevené - mostíky, pyramída, vežička nazývaná Čínska zvonkohra.

Po smrti grófa sa správkyňou parku a kaštieľa stala jeho dcéra Mária, po nej v prvej polovici 19. storočia jej dcéra Františka. Tá sa vydala za baróna Skrbenského. No a potom kaštieľ a park získala rodina Schreiberovcov, pribudlo v ňom Mauzóleum Jozefa Schreibera, zakladateľa tamojších sklární, a neskôr dokonca železnička. Majitelia sa menili, no po každom z nich v parku niečo zostalo. Dá sa to nazvať inak než staré zlaté časy?

Po všetkom, čo sme uviedli, a po tom, čo nám Miroslava Šichtová z Krajského pamiatkového úradu Žilina povedala, že tamojší park je jedna z najautentickejších pamiatok v kraji a jeho rekonštrukcia je ukážkou toho, ako sa to robiť má, sme očakávali, že prejdeme bránu a ocitneme sa v raji.

Zvyšky betónového tanečného parketu a machom zarastené javisko zo socialistických čias nám nespôsobili rozčarovanie, zvyk je zvyk, ale kostolná veža a pomník grófa Aspremonta áno. Aj keby bolo pod ním iba srdce, muselo by sa obracať v hrobe.

„Pôvodný kostol bol zo sedemnásteho storočia, začiatkom minulého storočia na ňom pre statické posuny vznikli trhliny a&nbsp;ľudia sa báli, že sa na nich zrúti. Preto postavili inde nový aj z&nbsp;muriva toho starého, z&nbsp;ktorého zostala iba veža,“ hovorí Eva Kucejová. Pokojne by sme o tej veži mohli povedať, že je to obrovský artefakt. Lenže zubom času značne ohlodaný. „Kto vlastnil panstvo, ten sa dal pochovať v kostolnej hrobke. Keď však prišlo nové panstvo, starí mŕtvi putovali do hrobov ve­dľa starého kostola a novým patrila krypta pod ním.“ Dnes to majú starí aj noví zajedno. Hrobka sa prepadla, z hrobov zostal iba jeden. Zrejme záhradníka Wenzela Wagnera.

Aj múr sa odrazu zmenil. Starý kamenný na jednom úseku nahradili socialistické tvárnice. Od znárodnenia patril park ľudu, čiže - nikomu. Rúbalo sa tu vo veľkom, skaly z múra skončili v základoch iných stavieb. No a tam, kde sa park otvoril, dostal zabrať najviac. Kráčame ďalej a pozeráme sa na kamenné „stoličky“, na ktorých si panstvo mohlo pohovieť. Lavička zmizla.

Ďalej, uprostred veľkej lúky, mauzóleum, miesto posledného odpočinku posledného majiteľa lednického panstva Jozefa Schreibera, postavené v štýle paladiánskej architektúry. Zvonka impozantné, pohľad cez kľúčovú dierku dovnútra - ruina. Vďaka za to, že sa tento muž zaslúžil o najväčší rozvoj celého regiónu. Dva roky po tom, ako panstvo v roku 1890 kúpil od Skrbenských, stáli v Lednických Rovniach sklárne!

Aj v tomto parku sa odohrala tragédia, akých poznáme nespočetne veľa. V roku 1947 panstvo znárodnili, z kaštieľa sa stala škola, potom z neho kus ukrojili, aby postavili novú školu, a do osemdesiatych rokov sa oň nezaujímal vlastne nikto. Ak teda nerátame fakt, že dva veľké kusy stĺpov z Minervinho chrámu sa presunuli na cestičku vedúcu do parku, aby tadiaľ neprešli ľudia s káričkami.

Inou cestičkou by sa z tejto strany do parku nedostali, zabránila by im v tom dnes dokonalá rarita v celej strednej Európe - ha-ha priekopa. Hlboký rigol, z najstrmšej strany vyložený kameňmi, prírodná bariéra proti zvieratám. Tá sa nedá ani vyťať, ani ukradnúť, ako kovaná brána z rotundovitej vežičky.

„V časoch romantizmu takéto stavby jednoducho patrili k šľachtickým sídlam. Mali slúžiť deťom na hranie, mali sa stať akýmisi ich tajnými miestami v záhrade,“ vysvetľuje Eva Kucejová. Hrádok bol teda ruina už v čase, keď ho postavili, aby pripomínal časy dávno minulé. Časy nedávno minulé zase pripomína prázdne miesto po nových kovaných bránach, ktoré zmizli v roku 2003. Rok predtým, ako sa lednickým parkom prehnala veterná smršť, ktorá ho veľmi poškodila, a v roku 2010 ďalšia. Spolu zničili stoosemdesiat stromov.

Máte pocit, že v tých neúrodných rokoch sa už nemalo parku čo ďalšie stať? Mýlite sa.&nbsp; „V osemdesiatych rokoch minulého storočia hrobku vyrabovali, kostry boli porozhadzované po okolí,“ dodáva Eva Kucejová.

Park s rozlohou 18,5 hektára členený na hornú a dolnú časť, so zvlneným terénom, kedysi s množstvom vody, mostíkov, lavičiek, kde dnes rastie okolo 3 200 stromov, z ktorých každý má svoje inventárne číslo a popis. Aj šesťramenná lipa, o ktorej nám dendrologička Eva Kucejová porozprávala, že údajne symbolizuje šesť Schreiberových detí. Že ich vysadili blízko, aby sa zrástli a pripomínali im súdržnosť. „Pravda to však nemôže byť, lipa má asi tristo rokov a Schreiber nemal šesť, ale osem detí!“

Lipa zostala na svojom mieste, ale od roku 1997 vyrúbali v parku vyše tisíc stromov. Keď počujeme slovo rúbať, otvára sa nám nožík vo vrecku, ale tu to inak nešlo. „Áno, bol to rozsiahly výrub, ale predchádzal mu podrobný výskum flóry a fauny aj geodetické zameranie všetkých drevín a ich podrobná inventarizácia, v rámci ktorej sme hodnotili zdravotný stav každej dreviny. Padli iba tie choré, napadnuté a odumreté,“ hovorí dendrologička Eva Kucejová. Preč museli ísť aj náletové stromy, ktoré park za desaťročia zmenili na prales. „Ošetrili sme vyše dvesto drevín a vysadili nové.“

Park má na starosti už dvadsaťjeden rokov a tvrdí, že hoci sa za ten čas vystriedali traja starostovia, na parku každému z nich záležalo. „Možno si to človek neuvedomí, keď sem príde prvý raz, ale urobili sme tu už veľký kus práce. Opravovali sme oplotenie - kamenné múry, kostol má novú strechu, lebo stará sa doslova prepadala, v poslednej chvíli sme zachránili Minervin chrám - nemal strechu a základy aj so schodiskom sa rozpadávali, museli sme dať urobiť reštaurátorský prieskum Mauzólea Jozefa Schreibera, ktoré vandali pomaľovali niekde až do výšky dvoch metrov, aby sme nátery mohli odstrániť, obnovovali sme na ňom strechu,“ vymenúva a dodáva, že v rokoch 2015 až 2016 robili architektonicko-historický výskum parku a teraz pracujú na projektovej dokumentácii na jeho komplexnú obnovu.

Tá ukáže, koľko to celé bude stáť. Ale určite viac, než si obec môže dovoliť. „Menšie stavby chceme komplexne zreštaurovať, určite by sme radi obnovili mauzóleum, do Minervinho chrámu by sa mala dostať replika pôvodnej sochy, z opravenej kostolnej veže by mala byť minigaléria a rozhľadňa,“ rozpráva nadšene a spomína nórske fondy, zážitkovú Cestu skla a možno aj sklené bludisko v dolnej časti parku. Ťažko jej nezávidieť elán, ktorý sa napokon zhmotní do vety: „Keby som mala stroj času, chcela by som sa aspoň na pár minút vrátiť do roku 1840, aby som videla, aké to tu bolo krásne.“

A možno by bolo lepšie dožiť sa o pár desiatok rokov viac, aby sme ho všetci videli opäť v plnej kráse. Meniť ho netreba, len mu pomôcť. Pretože, ako povedala pamiatkarka Miroslava Šichtová, je autentický. Pôvodný. Pravý. A takých už veľa nemáme.

Záhada grófovho srdca: Muselo vraj zostať v slovenskom parku, ktorý miloval!

Výber pre vás

Záhada grófovho srdca: Muselo vraj zostať v slovenskom parku, ktorý miloval!

Súvisiace články

Ťažko skúšané arborétum: „Ukradli rastliny a potom sa dali odnášať aj rašelinu!“

Šesťstošesťdesiatšesť sekier: Toto číslo dostalo Jána Pančura do Quinnessovej knihy rekordov

Chcete sa poprechádzať po strelnici? Vyberte sa do Levočských vrchov!

Javorina: V minulosti tu upevňovali družbu armád Varšavskej zmluvy, ako areál vyzerá dnes?

FOTO Drevený: Pozrite si Baťov architektonický unikát vo Svite

Výber pre vás