Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Slováci sú v triedení zlí žiaci Európy. Recyklujeme necelých 23 percent odpadu a v Únii sme medzi najhoršími. Pritom sme sa zaviazali, že do roku 2020 zvýšime mieru recyklácie na päťdesiat percent. Od cieľa sme teda poriadne ďaleko. Túto hranicu nateraz u nás spĺňa len štyridsaťdeväť z 2 933 obcí.

Preto, aby nás už komisia za nakladanie s odpadom nekarhala, vymysleli štátni analytici Inštitútu životného prostredia systém poplatkov, ktorý by mal ľudí motivovať, aby hádzali obaly do farebných košov.

Poplatky za odvoz odpadu, ktoré dnes platí každý občan, sa môžu za päť rokov takmer zdvojnásobiť - tam, kde situácia s netriedeným odpadom zostane taká, ako je dnes.

Nové pravidlá v odpadkovej politike, ktoré vám siahnu do peňaženky, by mohli platiť už od januára 2019. Aktuálne je zákon v medzirezortnom pripomienkovom konaní.

Máte zrátané, koľko odpadu vyprodukujete za rok? „Ja?“ zostane otázkou zaskočený 32-ročný Martin Haluš. Je šéfom analytikov, ktorí pracujú pri ministerstve životného prostredia. Z jeho podkladov vychádza pripravovaná legislatíva. „Nemám to celkom zrátané, ale myslím, že menej ako priemer. Povedal by som, okolo 200 litrov,“ ráta v hlave.

Priemerný Slovák vyprodukuje za rok 310 kilogramov odpadkov. Menej ako naši európski kolegovia. Problém je však v tom, že 70 percent končí u nás na skládkach. Lebo na rozdiel od našich susedov z EÚ triedime stále veľmi málo. „Kompostujete?“ pýtame sa ďalej úradníka z ministerstva. „Nie. V paneláku je to ťažšie. Ale keby som to robil, vyhadzoval by som výrazne menej komunálneho odpadu,“ zamyslel sa Haluš. A práve v oddeľovaní bioodpadu od netriediteľného komunálneho tkvie vraj úspech triedenia.

Martin momentálne platí v bratislavskom Ružinove za odpad ročne 20 eur. Hneď podotkne, že je to o polovicu menej, ako dáva jeho priateľka v Petržalke. „Je to rozdiel už teraz. Bratislava má zavedený takzvaný množstvový zber,“ vysvetľuje s nádejou, že keď bude systém prísnejší, bude ľudí ekonomický profit motivovať.

Po novom by sa mal zaviesť v celom štáte systém platenia podľa „zásluh“ na triedení. Napríklad Bardejovčania platia teraz za rok a na jedného obyvateľa 27 eur. Ak budú triediť tak málo ako doteraz a obce by zvýšené poplatky za skládkovanie plne premietli do poplatkov pre občanov, podľa nového zákona by v roku 2023 poplatok stúpol až na 38 eur. Teda štvorčlenná rodina, ktorá dnes dá za odpadky 108 eur, by platila o pár rokov až o 50 eur viac. Ak však obce umožnia platiť menej občanom, ktorí viac triedia, a tí začnú riadne oddeľovať sklo, papier, plasty, kovy a bioodpad od zmesového odpadu, ročne by oproti dnešnému stavu mohli ušetriť až 64 eur.

Zmeny víta aj právnička Zuzana Čaputová, ktorá roky bojovala proti založeniu skládky v Pezinku. „Je dôležité nastaviť systém - zaplať, koľko vyhodíš. Zavedenie finančnej motivácie spolu so zlepšením informovanosti obyvateľov je teda dobrá cesta. Všetky problémy to však nevyrieši,“ myslí si.

Úrady kritizuje za priepasť medzi slovom a skutkami. „Máme záväzok zvýšiť mieru separácie do roku 2020 na päťdesiat percent, čo bude mať prirodzene vplyv na mieru využívania skládok. Považujem za nekoncepčné, že napriek týmto cieľom sa vedú nákladné konania, mnohé s vyústením do prevádzkovania ďalších nových kapacít skládok.“

Právnička štátnym orgánom vyčíta aj to, že sa občas snažia vyhnúť posudzovaniu vplyvu na životné prostredie v prípadoch, ak sa plánujú niektoré skládky rozšíriť. Prekáža jej tiež príliš jednoduché odsúhlasenie povolení, a to napriek nedostatočným dôvodom.

Čím menej triedime, tým viac odpadu skládkujeme - teda zakopávame do zeme či pre nedostatok miesta kopíme na škaredých haldách. Zelená krajina, taká hrdá na svoje bohatstvo v podobe vôd, prameňov a prírody, má vážny problém. A pritom, ak sa spýtate svojich známych, kto z nich odpad triedi, pravdepodobne sa z nich málokto prizná, že na recyklovaný odpad kašle. My sme na bratislavskom trhovisku nenašli nikoho, kto by sa odvážil vysloviť, že netriedi. Ak nič iné, tak aspoň sklo. Alebo papier.

„Skládkovanie je najhorší spôsob zbavovania sa odpadov,“ vraví Martin Haluš. Robíme to preto, že je to lacné, vravia analytici. Za tonu platíme 6,80 eura. Menej to stojí už len v Portugalsku. Všetci naši susedia platia trojnásobne viac: v Rakúsku až 87 eur, v Česku, v Maďarsku aj v Poľsku vyše 20 eur.

„Je to vážny problém. Ľudia žijúci v blízkosti skládok majú zvýšený výskyt niektorých chorôb. Vznikajú tiež plyny, ktoré prispievajú ku globálnemu otepľovaniu. Napriek izolácii sa vyskytujú priesaky a môže dôjsť k znečisteniu povrchových aj podzemných vôd,“ vymenúva Martin Haluš zlo, ktoré so sebou „najobľúbenejší slovenský spôsob“ nakladania s odpadom prináša.

A keď hovorí o „niektorých chorobách“, reč nie je o chrípke, ale o vážnych ochoreniach ako vrodené choroby detí, leukémia či iné druhy rakoviny. Rozprávať by o tom vedela aj europoslankyňa Monika Beňová. Žije totiž v zle izolovanej, a teda toxickej oblasti v blízkosti skládky vo Vrakuni.

Beňová za zlyhaniami vidí štát a dokonca zvažovala podať žalobu. Toxíny zo skládky sa dostali do podzemnej vody. „Všetko sme polievali vodou zo studne, celú záhradu,“ uviedla vlani v lete europoslankyňa. Jej matka aj exmanžel Fedor Flašík trpeli rakovinou.

Ďalšia problematická skládka sa vyníma len 400 metrov od rodinných domov v bratislavskej časti Podunajské Biskupice. Vlani sa ocitli mikroténové vrecká na neďalekých elektrických stĺpoch. Inšpekcii životného prostredia stačilo, že firma zodpovedná za obrovskú skládku na okraji mesta prisľúbila, že proti vetru zvýši plot.

A tak sa dá pokračovať. Len týždenník PLUS 7 DNÍ priniesol príbehy boja občanov pri sanácii toxínov zo skládok Považský Chlmec, Liptovský Mikuláš, Lednické Rovne.

Mimochodom, čím staršia skládka, tým väčšie riziko. Viete, aká stará je skládka vo vašej blízkosti? Zrejme nebude patriť medzi najbezpečnejšie. „Väčšina je z 90. rokov, ale máme aj veľa starších. Posledná je z roku 2013,“ tvrdia analytici.

Naša republika ráta 118 oficiálnych a kontrolovaných skládok. Čiernych je však od päť- do sedemtisíc. Ich kontrolu, mapovanie a pokutovanie nemá na starosti žiadny orgán. Analytici ministerstva vo svojich štúdiách vychádzajú z používateľskej mobilnej aplikácie Trashout.

Aj v Palárikove mali nevzhľadnú haldu smradľavej zmesi. „V roku 1999 nám ju zrušili, lebo nespĺňala normy,“ vraví starosta 4,5-tisícovej obce Jozef Derňár, ktorý sa na post dostal ako nezávislý kandidát. A tým sa začal úspech dediny, ktorú dnes dáva rezort životného prostredia ostatným za príklad.

„Aby sa niečo podarilo, treba nadšených ľudí. Keď prišiel v roku 2003 či 2004 zákon, že by sme mali triediť, rozhodli sme sa ísť do toho a zaviesť to v obci ako životný štýl,“ vraví. Dnes recyklujú 66 percent odpadu, čo je na Slovensku vysoko nad priemerom.

V dedine aj vo dvoch desiatkach susedných obcí majú recyklačný dvor, kde im vozia plasty, kovy, papier i sklo. Stroje na triedenie a stláčanie odpadu nakúpili z výziev na eurofondy či z recyklačného fondu. „Museli sme vymyslieť systém, aby to fungovalo, aby sme netriedili do vriec a potom by ich nemal kto odniesť,“ vysvetľuje začiatky od nuly starosta.

Najskôr o projekte informovali obyvateľov, potom prácne hľadali a našli odberateľov na jednotlivé vytriedené suroviny. Zastupiteľstvo prijalo legislatívu o zmenách v poplatkoch tak, aby boli pre snaživých motivujúce. No a posledný krok predstavoval systém odvozu, kalendár.

„Ľuďom treba vytvoriť podmienky, ekonomicky ich motivovať. A keď sa chytia, ide to a trvá. Aj preto, že sa zrodila hrdosť Palárikovčanov na to, že sa k nám chodia učiť o triedenom zbere,“ spomína starosta a tvrdí, že aj v recyklácii našťastie platí, že s jedlom stúpa chuť. V obci sa zbierajú všetky typy odpadu, iba im aktuálne chýba kompostér. Bol za obcou. Po novom ho zabezpečia do každej rodiny. Objednali vraj 1 400 kusov.

Derňár aj Haluš spomínajú, že ak sa aj celé dediny či mestá zapoja do triedenia, muchy v systéme sa stále nájdu. Problémy spôsobujú jednotlivé články spracovateľského reťazca triedeného odpadu. „Ak zlyhá tok tovarov, je to dosť vážne pochybenie, až morálne, povedal by som. A práve to by si malo všímať ministerstvo. Ak nám niečo neodkúpia, máme Vysoké Tatry plastov, ktoré nikto nechce,“ naráža starosta na to, že niektoré plasty nemá kto spracovať.

Napríklad tégliky z jogurtov sa im hromadia. „Ropa je lacná, a tak spracovatelia čakajú, kým jej cena narastie a bude to pre nich výhodnejšie. Zatiaľ ich skladujú. Alebo sa stáva, že ich rovno spália,“ vysvetľuje Martin Haluš, ako sú niektoré suroviny „lukratívnejšie“ ako iné. Mimochodom, spaľovanie odpadu je druhou najhoršou formou nakladania s ním.

Problémy obciam tvorí aj pomalý odvoz. „My sa o niečo snažíme, ale v systéme sú brzdy a občan to vidí. Potom ho to môže demotivovať,“ rozčuľuje sa Palárikovčan. Ale nevzdáva sa, stále obstarávajú nové mechanizmy, aby bolo triedenie skutočne na európskej úrovni. Obec má navyše veľké plány so zamestnávaním. Už dnes pracuje v zbernom dvore 25 ľudí, mnoho z nich bolo predtým dlhodobo nezamestnaných.

Hoci nie farebnými nádobami, ale inými spôsobmi existovalo recyklovanie vždy. Niečo išlo na hnojisko, deti zbierali papier do školy alebo sa s ním kúrilo. Mlieko sa „čapovalo“ do skla a zálohovanie fliaš bolo bežné. Do ďalších nádob sa dával každý rok lekvár a zaváraniny. Plastových obalov bolo kedysi oveľa menej.

„Najstarší občania sú najporiadnejší. Triedia veľmi poctivo,“ vyvracia Jozef Derňár našu mylnú domnienku, že recyklovanie je skôr v móde u mladých rodín. Deti sú vraj stále trochu problém. Ak nevidia doma štyri koše odmalička, ťahá ich to k lenivosti.

Starosta, analytik, právnička, ale aj šéf firmy na výrobu obalov Michal Sebíň sa zhodujú, že najlepším spôsobom, ako sa odbremeniť od 1,3 milióna ton odpadu, ktoré ročne na Slovensku zahrabeme do zeme, je, aby tento odpad vôbec nevznikol.

„Vnímam, že ľudia si ako zákazníci čoraz viac začínajú všímať, z čoho je obal vyrobený, a čo budú zákazníci vyžadovať, to budú výrobcovia používať,“ hovorí Sebíň s nádejou. „Vždy treba začať od seba. Infraštruktúra na triedený zber (kontajnery, vrecia) je dostatočná vo väčšine miest a obcí. Odpad sa však sám nevytriedi. Musíme začať triediť priamo pri zdroji, teda v domácnosti,“ dodáva.

Čo však povedať tým, ktorí vravia, že jednotlivci zmenia len málo a hlavná ťarcha v zodpovednosti za planétu je na priemysle? Čo povedať tým, ktorí nad pár desiatkami ušetrených eur mávnu rukou? „To je tá istá argumentácia, ako keď vám niekto povie, že nemá zmysel ísť voliť, lebo mám iba jeden hlas,“ porovnáva Martin Haluš.

„Je pravda, že vplyv jednotlivca je marginálny. Na druhej strane ide o náladu v spoločnosti, o vytvorenie tlaku občanov na výrobcov. Na západe vidíme výsledky aj na makroúrovni. Firmy sú viac motivované inovovať, používať recyklované materiály, vyrábajú menej obalu, stojí to menej peňazí a vzniká viac hodnoty pre všetkých,“ ženie aj skeptických Slovákov k úspešnému plneniu žltých, modrých, zelených a hnedých košov Martin Haluš.

Zavalení špinou: Poplatky za odvoz odpadu sa môžu za päť rokov takmer zdvojnásobiť

Výber pre vás

Zavalení špinou: Poplatky za odvoz odpadu sa môžu za päť rokov takmer zdvojnásobiť

Súvisiace články

Tašky z plastových obalov od kávy? Mladá Slovenka vytvára jedinečný módny doplnok

Zachráňte planétu pre ďalšie generácie: Nemnožte sa!

Výber pre vás