Roman Laml

Keď sa svet dozvedel, že prvú transplantáciu srdca vykonal v Juhoafrickej republike profesor Barnard, bolo to prekvapenie. V odborných kruhoch sa predpokladalo, že prvenstvo v tomto smere získa americký lekár Norman Shumway, ktorý sa na tento zákrok dlhodobo pripravoval a čakal už len na vhodného darcu. Napokon to bolo inak a Shumway získal prvenstvo v úspešnej transplantácii srdca „len“ v USA.

Prvú experimentálnu transplantáciu srdca uskutočnili v roku 1905 v Chicagu na psoch. Srdce po operácii obnovilo činnosť, trvala však len dve hodiny. Potom sa podobné pokusy uskutočňovali po celom svete. Narážali na hranice vtedajšieho poznania, ale riešením čiastkových problémov ich súčasne posúvali ďalej. Išlo najmä o vývoj potrebných liekov, zvládnutie problémov cievnej chirurgie a situácie, keď sa staré srdce odstráni a nové ešte nie je implantované.

Medzi priekopníkov v tejto oblasti patrí ruský vedec Vladimir Demichov, ktorý v rokoch 1946 - 1958 uskutočnil v Moskve 250 transplantácií srdca u psov. Významným medzníkom bolo zavedenie mimotelového srdcového obehu, ktorý sa pri transplantácii srdca začal používať od druhej polovice 50. rokov. Pomohol aj pri úspešnej transplantácii srdca na psoch, ktorú v roku 1959 uskutočnili Američania Lower a Shumway.

Tieto kroky pripravovali podmienky na uskutočnenie transplantácie srdca u človeka. Prvá sa uskutočnila na univerzite v Mississippi v roku 1964 a chorému transplantovali šimpanzie srdce. Bolo to núdzové riešenie, pretože darca zomieral dlhšie, ako sa predpokladalo, a príjemcu bolo nutné operovať. Opičie srdce však nebolo schopné zabezpečiť nároky na krvný obeh človeka a pacient niekoľko hodín po operácii zomrel.

Prvú úspešnú transplantáciu srdca u človeka napokon 3. decembra 1967 uskutočnil v Kapskom Meste Juhoafričan Christiaan Neethling Barnard.

Christiaan Barnard sa narodil potomkom holandských prisťahovalcov 8. novembra 1922 v Beaufort West v Južnej Afrike. Mal troch bratov a vyrastal v chudobných pomeroch. Navštevoval miestne verejné školy a vyštudoval medicínu na univerzite v Kapskom Meste. V rámci zvyšovania lekárskej kvalifikácie absolvoval v roku 1957 študijný pobyt na univerzite v Minnesote a po návrate do rodnej krajiny sa začal venovať kardiochirurgii. V roku 1960 cestoval do Sovietskeho zväzu na študijný pobyt zameraný na problematiku transplantačných techník srdca a hláv psov.

V roku 1967 sa Barnardovým pacientom stal 54-ročný Louis Washkansky, litovský Žid, ktorého rodina sa ešte pred 2. svetovou vojnou presťahovala do Južnej Afriky. Washkansky mal za sebou tri infarkty a jeho srdce bolo nenapraviteľne poškodené. Barnardovu ponuku na transplantáciu prijal a čakalo sa len na vhodného darcu.

Našiel sa v Denise Darvallovej, 26-ročnej žene, ktorú spoločne s jej matkou pri prechode cez ulicu zrazilo auto. Matka bola mŕtva na mieste, Denisu s ťažkými zraneniami hlavy previezli do nemocnice, kde lekári konštatovali mozgovú smrť. Barnard požiadal jej otca o súhlas s transplantáciou jej srdca, Edward Darvall po krátkom rozmýšľaní súhlasil.

Pri operácii čelil Barnard vážnemu etickému problému. V tom čase neboli dostatočne rozvinuté kritériá mozgovej smrti a smrť mohli deklarovať až po zastavení všetkých životných funkcií. Hlavným problémom v tomto prípade bolo, že darkyňa mala také poškodenia hlavy, že jej oživenie nebolo možné, ale srdce pracovalo. Preto nebola technicky mŕtva. Na výzvu svojho brata Mariusa Barnard vstrekol do jej srdca draslík a ochromil ho. Až potom ju oficiálne vyhlásili za mŕtvu a mohla sa uskutočniť transplantácia.

Operácia sa začala o jednej hodine po polnoci a trvala približne šesť hodín. Operačný tím tvorilo 30 lekárov a zdravotných sestier, súčasťou tímu bol aj Christiaanov brat Marius. Operácia dopadla úspešne a srdce v novom tele pracovalo. Louis Washkansky sa dokonca mohol porozprávať s manželkou.

S cieľom zabrániť organizmu odmietnuť nový orgán príjemcovi podávali veľké dávky liekov potlačujúcich obranné mechanizmy organizmu. Telo sa napokon nedokázalo ubrániť infekcii a Washkansky zomrel osemnásť dní po operácii na zápal pľúc.

Ďalšiu transplantáciu uskutočnil Barnard v januári 1968, keď napriek rasistickým zákonom implantoval 58-ročnému zubárovi Philipovi Blaibergovi srdce 24-ročného miešanca Cliva Haupta. V tomto prípade dávky liekov znížili a sprísnili sa aj pooperačné sterilné podmienky. Tri mesiace po operácii bol Blaiberg schopný riadiť auto, ale napokon v auguste 1969 zomrel.

Christiaan Barnard sa však v priebehu niekoľkých dní stal svetovou celebritou. Transplantácia srdca bola nielen medicínsky prelom, ale aj mediálne príťažlivá záležitosť, ktorá symbolizovala dávne túžby človeka. Barnard naďalej pôsobil ako chirurg a pokračoval aj v operáciách srdca. Trpel však artritídou, preto v roku 1983 ukončil chirurgickú činnosť. Začal sa venovať prednášaniu, písaniu odborných kníh, ale aj románov, pôsobil ako vedecký konzultant, veľa cestoval a, samozrejme, bol spoločenská celebrita.

Bol trikrát ženatý a jeho posledná manželka, s ktorou sa napokon tiež rozviedol, bola o 41 rokov mladšia. S každou zo svojich manželiek mal dve deti. Profesor Barnard zomrel 2. októbra 2001, vo veku 78 rokov na dovolenke v hoteli Coral Bay na Cypre. Počas čítania vlastnej knihy na ležadle pri hotelovom bazéne dostal astmatický záchvat.

Krátko pred smrťou v rozhovore pre časopis Time povedal:<em><strong> „Transplantácia srdca nebola taká veľká vec chirurgicky. Ide o to, že som bol pripravený prevziať riziko. Mojou filozofiou je, že najväčším rizikom v živote nie je riziko.“</strong></em>

Brilantnosť jeho operácie bola všeobecne uznávaná, ale niektorí lekári kritizovali transplantačný boom, ktorý nastal po jeho operácii. Poukazovali na vysokú úmrtnosť pacientov, čo podľa ich názoru ukazovalo na nedostatočne zvládnutý proces prijímania transplantovaného srdca. V priebehu roka 1968 sa v sedemnástich krajinách sveta uskutočnilo 102 transplantácií a ich výsledky neboli veľmi priaznivé. Úmrtnosť pri operáciách sa pohybovala okolo 25 percent a ďalších 12 percent pacientov zomrelo v priebehu prvého týždňa po operácii. Jeden rok po operácii prežilo len 22 chorých.

V tom čase už bola dobre zvládnutá chirurgická technika, ale nebol dostatočne prepracovaný systém následnej starostlivosti. Ďalej sa, samozrejme, vyvíjali potrebné lieky, ktoré zlepšili prijímanie nového orgánu organizmom, a prežívanie pacientov po operácii sa významne zlepšilo. Zatiaľ čo v šesťdesiatych rokoch minulého storočia dosahovalo jednoročné prežívanie po transplantácii srdca približne 22 percent, v súčasnosti je to 80 percent, päťročné okolo 70 percent a desaťročné 50 percent. Od počiatku deväťdesiatych rokov sa celosvetový počet srdcových transplantácií ustálil približne na 5 500 ročne. Tento počet je limitovaný najmä nedostatkom vhodných darcov srdca.

Na Slovensku prvú operáciu srdca vykonali 9. júla 1968 v Bratislave. Päťdesiatročná Šarlota Horváthová bola v kritickom stave, keď dostala srdce muža mladšieho približne o desať rokov. Srdce síce začalo pracovať, ale vydržalo necelých šesť hodín.

Ďalšia transplantácia srdca sa v bývalom v Československu uskutočnila o veľa rokov neskôr, ale bola úspešná. V Prahe sa 31. januára 1984 podarilo operačnému tímu pod vedením profesora Vladimíra Kočandrleho transplantovať nové srdce Josefovi Divinovi z Ostravska, ktorý s ním žil vyše trinásť rokov. On sám svoju kondíciu po transplantácii odhadoval na 60 percent pôvodnej.

Na Slovensku prvý raz úspešne transplantoval srdce v noci z 20. na 21. marca 1998 v Bratislave chirurgický tím pod vedením profesora Viliama Fischera. Päťdesiatosemročný Štefan Petrík s ním žil takmer desať rokov. Celkovo sa na Slovensku uskutočnilo už približne tristo transplantácií srdca.

Ako prvý sa odvážil transplantovať srdce. Zomrel počas čítania vlastnej knihy - na astmatický záchvat

Výber pre vás

Ako prvý sa odvážil transplantovať srdce. Zomrel počas čítania vlastnej knihy - na astmatický záchvat

Súvisiace články

Nová nádej pre pacientov s rakovinou: Zachránia ich novorodenci?

Dojemný príbeh víťaza Eurovízie: Nikto netušil, že bojuje o život

Výber pre vás