V sobotu 5. apríla 1794 prichádzali hlúčiky Parížanov na Námestie republiky (dnešné Námestie svornosti). Niektorí zo zvedavosti, iní s&nbsp;pomstou či, naopak, so slzami v&nbsp;očiach. Chystalo sa ďalšie krvavé divadlo. Na vyvýšenom pódiu nevystupovali herci, ale kati a&nbsp;v&nbsp;hlavnej úlohe nedávny vynález lekára Josepha Ignaca Guillotina. Ako tvrdil, vďaka jeho vraždiacemu stroju trestanci humánnejšie prichádzali o&nbsp;hlavu. Gilotína ju odsekla skutočným zločincom, ale i&nbsp;kráľovi Ľudovítovi XVI. a&nbsp;kráľovnej Márii Antoinette.

Na konci 18. storočia prechádzalo Francúzsko veľkou politickou, ekonomickou a&nbsp;sociálnou krízou. Po masívnom výbuchu islandskej sopky Laki takmer celú Európu zatienil hustý mrak prachu, ktorý zaletel až do Egypta. Spôsobil jav porovnávaný s&nbsp;nukleárnou zimou. Prudké ochladenie znamenalo katastrofálnu neúrodu. Zatiaľ čo sa v&nbsp;kráľovskom paláci a&nbsp;v&nbsp;šľachtických sídlach plesalo a&nbsp;hodovalo, bežný občan bola na pokraji smrti spôsobenej hladom. Nečudo, že prepukali miestne povstania. Hoci kráľ Ľudovít XVI. zvolal po 175 rokoch generálne stavy a&nbsp;aspoň naoko súhlasil so vznikom Ústavodarného národného zhromaždenia, zároveň povolal do Paríža 20-tisíc vojakov, aby ho rozohnal. Revolučné vrenie vyvrcholilo 14. júla. Parížsky ľud vtrhol do budovy Invalidovne, kde sa zmocnil 32-tisíc pušiek. Takto vyzbrojení tiahli Parížania na Bastilu, ktorá bola symbolom tyranstva. Vystrašený kráľ predstúpil pred zhromaždenie a&nbsp;dokonca prijal od nového starostu Paríža trojfarebnú kokardu – symbol revolucionárov. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Medzi vodcov revolúcie sa postavil aj parížsky právnik Georges Jacques Danton. Pochádzal z&nbsp;mestečka Arcis-sur-Aube, kde sa narodil 6. októbra 1759. Jeho otec bol okresný prokurátor, ale chlapec si naňho sotva pamätal, keďže nemal ani tri roky, keď sa stal polosirotou. Napriek tomu dostal kvalitné vzdelanie podľa vzoru otca. V&nbsp;rokoch 1780 až 1787 ho zamestnával v&nbsp;Paríži prokurátor Vinot a&nbsp;zároveň mu umožnil dokončiť právnické štúdiá v&nbsp;Remeši. Patril k&nbsp;pravidelným návštevníkom Café du Parnasse, kde mu padla do oka dcéra majiteľa podniku Antoinette Gabrielle Charpentier. Sobáš sa konal 14. júna 1787 v&nbsp;Kostole Saint-Germain-l’Auxerrois. Mladý pár sa usadil v&nbsp;pohodlnom šesťizbovom byte, ktorý si mohol dovoliť vďaka bohatému venu. Danton zároveň otvoril vlastnú advokátsku kanceláriu. Zaplatil za ňu v&nbsp;niekoľkých splátkach až 78-tisíc libier. Povrávalo sa, že mu finančne pomohol sám kráľ Ľudovít XVI. alebo jeho bratranec vojvoda z&nbsp;Orléansu, keď­že obaja patrili medzi Dantonových klientov. Antoinette mu porodila troch synov, no umrela šesť rokov po sobáši po narodení mŕtveho štvrtého potomka. Po polroku sa vdovec Danton znova oženil so 17-ročnou Louise Sébastienne Gélyovou.

FOTO z popravy gilotínou si pozrite v GALÉRII

Pamätníci o&nbsp;Dantonovi hovorili ako o&nbsp;mužovi, ktorý vyhľadával zábavy, pri ktorých nechýbalo dobré jedlo a&nbsp;ženy. Mal postavu Herkula a&nbsp;jedinou chybou krásy bola tvár znetvorená kiahňami. Sám hovoril: „Príroda mi dala do vienka atletickú postavu a&nbsp;drsnú tvár slobody.“ Hlas mal zvučný. Rečnícke vystúpenia dopĺňal prudkými gestami. Vyjadroval sa vzletne, ale neraz do svojej reči vložil i&nbsp;hrubé výrazy. „Jeho hlas znel ako poplašné delo, ktoré vyzýva vojakov na&nbsp;prielom,“ poznamenal jeden z&nbsp;jeho súčasníkov. V&nbsp;apríli 1791 sa prekvapivo vzdal advokácie a&nbsp;kúpil si veľký majetok v&nbsp;rodnom regióne. Táto zmena vyvolala otázky, ako sa k&nbsp;takému majetku dostal. Bolo to už v&nbsp;čase, keď Francúzskom otriasala revolúcia. Danton sa do nej zapojil, obhajujúc demokratické, skôr ľavicové ideály, čím získal povesť ľudového tribúna, ktorého uznával parížsky ľud. V&nbsp;apríli 1790 založil klub cordeliérov, z&nbsp;ktorého vyšla výzva na odsúdenie kráľa a&nbsp;na vytvorenie republiky, a&nbsp;to i&nbsp;za cenu krviprelievania. Po masakre na Martovom poli 17. júla 1791 ho obvinili z&nbsp;prípravy ľudového povstania, ktorého cieľom malo byť zvrhnutie vlády. Prečítal petíciu jakobínov, ale na druhý deň, keď Národná garda vedená generálom La Fayettom strieľala do demonštrantov, medzi nimi chýbal. Pred zatykačom ušiel na územie pod správou Angličanov. Po vyhlásení amnestie sa vrátil, vo voľbách sa dostal do zhromaždenia a&nbsp;zvolili ho za druhého prokurátora Komúny a&nbsp;parížskeho prefekta. Neprestal útočiť na kráľa, ktorého označil za „nepriateľa ľudu aj Francúzska, s&nbsp;ktorým sa treba rozlúčiť na popravisku“.

Monarchia padla 10. augusta 1792. Danton sa dostal do direktoriátu a&nbsp;vymenovali ho za ministra spravodlivosti. V&nbsp;tom revolučnom vrení to bol významný post. V&nbsp;jeho právomoci bolo odvolávať a&nbsp;vymenovávať generálov, čo bolo dôležité, keďže do Francúzska vtrhla pruská armáda. Danton vyzval občanov do zbrane. Mnohí si to vysvetlili po svojom a&nbsp;začalo sa drancovanie a&nbsp;vraždenie, ktorému sa nevyhli nielen šľachtické sídla, ale ani fary a&nbsp;kláštory. Danton akoby to nevidel, ba dokonca ani to, že z&nbsp;väzení sa podarilo utiecť mnohým zločincom. Naopak, robil čistky na úradoch a&nbsp;podozrivých posielal za mreže. Toto krátke obdobie vošlo do histórie ako prvá hrôzovláda. V&nbsp;septembri 1792 sa stal Danton členom Národného konventu. Spolu s&nbsp;Robespierrom a&nbsp;Maratom viedli ľavicovú skupinu asi 110 poslancov, vyhlasujúc, že podporujú remeselníkov a&nbsp;robotníkov, pričom na dosiahnutie cieľa sú ochotní obmedzovať osobné vlastníctvo a&nbsp;slobodu. Danton sa tváril ako ľavicový politik, no čoskoro sa objavili obvinenia z&nbsp;korupcie. Podozrieval ho i&nbsp;Robespierre. Danton nechýbal na zasadnutí konventu 17. januára 1793, ktorý odhlasoval pomerom hlasov 361 proti 360 popravu Ľudovíta XVI. Danton bol za túto politickú vraždu. Dokonca navrhol vytvoriť špeciálny tribunál, ktorý „bez odvolania bude súdiť každú kontrarevolučnú akciu, každý útok na slobodu, rovnosť, jednotnosť, na nedeliteľnosť republiky, na vnútornú a&nbsp;vonkajšiu bezpečnosť štátu aj na všetky sprisahania smerujúce k&nbsp;znovunastoleniu kráľovstva“. Po prijatí dekrétu z&nbsp;21. marca 1793 vznikali takzvané výbory revolučnej bdelosti. Danton patril medzi spolutvorcov Výboru pre verejné blaho.

Už v&nbsp;júni 1793, keď došlo k&nbsp;zatknutiu 29 poslancov a&nbsp;dvoch ministrov, Danton strácal pozície, a&nbsp;keď sa šírili reči o&nbsp;jeho nečestnom konaní, z&nbsp;politického boja ustúpil. Pravda, iba naoko. V&nbsp;čase, keď bol Robespierre chorý, sa ho Danton pokúsil zvrhnúť. Po neúspechu sa vrátil do Arcis-sur-‑Aube. Odôvodnil to potrebou rekonvalescencie po vážnej chorobe. „Pohotovo sa vrátim na svoj post, len čo mi sily dovolia podieľať sa na práci,“ tvrdil. Zmenil svoje názory. Zaoberal sa myšlienkou vyhlásiť všeobecnú amnestiu, vďaka ktorej by sa vrátili politickí emigranti – príbuzní a&nbsp;prívrženci nebohého kráľa – a&nbsp;podozriví by sa dostali z&nbsp;väzenia. Ba zašiel až tak ďaleko, že by nebol proti obnoveniu monarchie. Tieto jeho idey sa rozniesli po celej krajine, čím vytvoril novú politickú skupinu dantonistov. V&nbsp;noci z&nbsp;13. na 14. marca 1794 sa dostali do väzenia a&nbsp;pod gilotínu Robespierrovi politickí odporcovia. Danton verejne vystúpil proti Výboru pre verejné blaho a zatkli ho. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Výrok súdu – trest smrti gilotínou – nikoho neprekvapil. „Umrie­m bez výčitiek a&nbsp;hanby,“ boli jedny z&nbsp;posledných slov Georgea Jacqua Dantona. Keď ho 5. apríla 1794 viezli v&nbsp;káre na popravisko popred dom, v&nbsp;ktorom býval Robespierre, zakričal do zatvorených okien: „Maximilien, čoskoro pôjdeš za mnou. Tvoj dom bude zničený! Budú tam sypať soľ!“ Danton sa v&nbsp;ten deň na popravisku objavil ako posledný, miesto bolo zaplavené krvou všetkých jeho priateľov. „Predovšetkým nezabudni ukázať moju tvár ľuďom, stojí to za to,“ povedal podľa svedkov katovi. K&nbsp;verným Dantonovým priateľom patril Lucie-Simplice-Camille-Benoît Desmoulins, ktorý sa narodil v&nbsp;Guise 2. marca 1760. Takisto bol advokát a&nbsp;historici mu pripisujú výzvu na dobytie Bastily. Dva dni pred útokom totiž v&nbsp;plamennom prejave vyzval dav získať zbrane a&nbsp;aby sa bojovníci za slobodu označili viditeľným znamením – kokardou. S&nbsp;Dantonom založil klub cordeliérov, ktorý podporil parížsky ľud pri plienení kráľovského paláca v&nbsp;Tuileries a&nbsp;dostal Ľudovíta XVI. do väzenia a&nbsp;pod gilotínu. O&nbsp;hlavu prišiel krátko pred Dantonom za údajnú snahu o&nbsp;návrat monarchie. O&nbsp;krutej podobe Veľkej francúzskej revolúcie svedčí fakt, že o&nbsp;osem dní popravili aj 23-ročnú Desmoulinsovu manželku Lucile. Obvinili ju, že sa údajne pokúsila dostať manžela z&nbsp;väzenia. V&nbsp;ten krvavý 5. apríl 1794 popravili gilotínou celkovo trinásť politikov, Dantona a&nbsp;jeho prívržencov obvinených z&nbsp;vlastizrady. Bol medzi nimi Junius Frey, rodák z&nbsp;Brna, pôvodným menom Moses Dobruška, alchymista a&nbsp;básnik, ktorý ako 22-ročný konvertoval z&nbsp;judaizmu na katolicizmus. O&nbsp;hlavu prišiel aj jeho brat Emmanuel. Po roku sa naplnili Dantonove slová a&nbsp;28. júla 1795 preťala gilotína krk Maximiliena Robespierra a&nbsp;jeho mladšieho brata Augustina. Odhady hovoria, že v&nbsp;rokoch 1789 až 1794 skončilo na popravisku okolo 20-tisíc ľudí. Konečným výsledkom revolúcie bol nástup Napoleona, ktorý si sám položil na hlavu cisársku korunu. Text: Jozef Sliacky

Pod gilotínou: Francúzsky revolucionár s atletickou postavou predpovedal Robespierrovu smrť

Výber pre vás

Pod gilotínou: Francúzsky revolucionár s atletickou postavou predpovedal Robespierrovu smrť

Súvisiace články

Posledná čarodejnica: Briti ju poslali za mreže v 20. storočí, odhalila tajomstvo zo záhrobia

Najodvážnejší protest v socialistickom Československu: Nespravodlivo odsúdenú zvečnila na minci

Umlčaná? Investigatívna americká novinárka sa snažila objasniť atentát na Johna F. Kennedyho

Jeho meno naháňalo des a hrôzu. Slávny Apač Geronimo skončil ako zlomený opilec v rezervácii

Zbožňovaný Rilke: Mama ho obliekla do dievčenských šiat. A Lady Gaga? Má jeho verše na koži

Očiernený Kardinál Richelieu: Traja mušketieri nebojovali proti žiadnemu zloduchovi

Pojazdné kovové rakvy: A cenu za najhorší tank druhej svetovej vojny získava...

Výber pre vás