Dušan Valent

Vo filme Monty Python a&nbsp;svätý grál dve postavy spoznajú kráľa Artuša. „To musí byť kráľ, nie je celý od h*vien!“ vyhlási jedna z&nbsp;nich. Kultovú komédiu preslávil absurdný humor. Lenže v&nbsp;podobnom duchu prezentujú stredovek aj filmy a&nbsp;seriály tváriace sa celkom seriózne. Odborníci majú na vec iný názor.

Zobrazenie stredovekého pro­stredia a&nbsp;stredovekých ľudí v&nbsp;popkultúre prekypuje blatom a&nbsp;špinou a, naopak, farby dávkuje len poskromne. Čerešničkou na torte je používanie filtrov, čo je bežné predovšetkým v&nbsp;posledných rokoch. Tie potláčajú aj to málo pestrofarebných predmetov, ktoré zablúdia do záberov, a, naopak, zvýrazňujú odtiene hnedej a&nbsp;sivej. V&nbsp;skutočnosti ľudia v&nbsp;každom historickom období a&nbsp;patriaci do ktorejkoľvek spoločenskej vrstvy obľubovali pestré farby a&nbsp;používali ich vo svojom každodennom živote tak často, ako to len bolo možné. 

Najviac farieb, samozrejme, používali boháči a&nbsp;aristokrati, ktorí oblečenie hýriace exotickými farbami využívali ako nástroj na prezentovanie zámožnosti a&nbsp;spoločenského postavenia. Ale aj prostý ľud mal k&nbsp;dispozícii rôzne farby, ktoré sa dali získať z&nbsp;bežných rastlín ako boryt farbiarsky (modrá), morena farbiarska (červená) a&nbsp;rezeda farbiarska (žltá). Skúsení farbiari dokázali miešaním týchto zložiek získať širokú škálu farebných efektov. Podľa historikov tak väčšina oblečenia, dokonca aj toho, ktoré nosili nevoľníci a&nbsp;otroci, bola nejakým spôsob zafarbená, prípadne zdobená farebnými vláknami v&nbsp;podobe výšiviek. Oblečenie sedliakov nebolo úplne fádne ani bez farbenia či bielenia. Bežne sa nosilo vlnené oblečenie, ktoré aj bez úprav zachovávalo pôvodnú farbu oviec: bielu, sivú alebo hnedú.

Vo filmoch sa prostredie stredovekých miest zobrazuje ako plné blata. Ba čo viac, popkultúra budí dojem, že bežnou praxou bolo vyprázdňovanie nočníkov priamo na ulicu, často vyliatím z&nbsp;okna pod nohy alebo priamo na okoloidúcich. K vylievaniu moču a&nbsp;fekálií na ulicu skutočne mohlo dôjsť. „Predstava, že k&nbsp;tomu dochádzalo neustále a&nbsp;ľudia to tolerovali, je však celkom nesprávna,“ upozorňuje historička Jo Hedwig Teeuwisse, ktorá sa špecializuje na vyvracanie mýtov o&nbsp;histórii.

Bádateľka upozorňuje, že európske mestá sa stali preľudnenými až počas renesancie. „Väčšina stredovekých európskych miest mala prevažne poľnohospodársky ráz, takže ich domy sa nelíšili od fariem,“ hovorí. Mešťania mali za domom dvor so záhradou, s&nbsp;kôlňou a&nbsp;hnojiskom alebo so žumpou. „Zriedkakedy by ste našli poschodie s&nbsp;oknom, z&nbsp;ktorého by mohli nočník vyliať na ulicu. V&nbsp;skutočnosti nemali dôvod robiť to, keďže ho mohli vyliať na dvore.“ Viacposchodové domy bez veľkých dvorov a&nbsp;záhrad sa objavujú až koncom stredoveku. Viac ľudí znamená viac odpadu a&nbsp;historické pramene síce dokladajú vyhadzovanie „biologického odpadu“ na ulicu, ale vždy ako prehrešok obťažujúci miestnych, nikdy nie ako bežný a&nbsp;tolerovaný jav. „V&nbsp;stredoveku si ľudia spájali pach so zdravím. Zlý vzduch znamenal riziko choroby. Takže naši predkovia mali o&nbsp;dôvod viac bojovať proti nehygienickým situáciám,“ hovorí Teeuwissová. Previnilci dostávali mastné pokuty alebo bitku. „Historické záznamy naznačujú, že stredovekí Európania vynakladali veľkú námahu, aby udržali mestá čisté. Máme záznamy o&nbsp;pokute, ktorú dostal muž len za to, že močil na ulici. Inokedy nechýbalo veľa a&nbsp;človeka, ktorý sa opovážil odhodiť kus rybej kože, by zmlátil obyvateľ blízkeho domu, pretože za tento odpad dostal pokutu,“ vysvetľuje historička.

Ďalší z&nbsp;rozšírených mýtov hovorí, že ľudia v&nbsp;stredoveku nemali prístup k&nbsp;čistej, zdravotne neškodnej vode, a&nbsp;tak radšej pili pivo, čiže nápoj, ktorý sa prevarením zbavil mikróbov. Na jednej strane je pravda, že stredovekí ľudia pili pivo oveľa častejšie, a&nbsp;to vrátane žien, mladistvých a&nbsp;detí. Vtedajšie pivo však len málo pripomínalo to, ktoré pijeme dnes. Spravidla bolo hustejšie a&nbsp;obsahovalo oveľa viac živín – v&nbsp;podstate išlo o&nbsp;„tekutý chlieb“. Taktiež obsahovalo oveľa menej alkoholu. Pilo sa nie pre nedostatočný prístup k&nbsp;čistej vode, ale predovšetkým pre chuť – predstavovalo jeden z&nbsp;mála široko dostupných nápojov, ktorým si ľudia mohli spestriť život.

Hoci stredovekí ľudia netušili o&nbsp;baktériách a&nbsp;mikróboch, neboli takí hlúpi, aby pili vodu, ktorá na pohľad obsahovala nečistoty alebo páchla. Dnes nám znečistená voda v&nbsp;najhoršom prípade navodí niekoľko dní častých návštev toalety. V&nbsp;stredoveku by ste bez modernej medicíny v&nbsp;rovnakej situácii nezriedka zomreli. Naši predkovia tak k&nbsp;pitiu pristupovali opatrne. „Ľudia sa odnepamäti snažia udržiavať zdroje pitnej vody také čisté, ako je to len možné,“ hovorí Teeuwissová. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Dostupných zdrojov čistej pitnej vody by sme podľa historičky v&nbsp;stredovekých mestách a&nbsp;osadách našli nemálo: „Nebolo vzácne, že&nbsp; jednotlivé domy vrátane príbytkov farmárov a&nbsp;sedliakov mali vlastné zdroje pitnej vody.“ Nefungovalo to podľa nej všade, ale v&nbsp;mnohých kútoch Európy postačilo kvôli pitnej vode vykopať dosť hlbokú jamu. „Voda v&nbsp;podobe prítomného zdroja bola nevyhnutným kritériom trvalého sídlenia,“ sekunduje archeológ Marián Čurný. Vďaka archeologickým výskumom v&nbsp;mestách na území dnešného Slovenska poznáme „veľký počet studňových telies s&nbsp;rozličnými konštrukčnými riešeniami“. Ak sa v&nbsp;oblasti nachádzalo len málo studní, dôsledne sa chránili: v&nbsp;ich blízkosti sa pod hrozbou trestu zakazovala prítomnosť domácich zvierat, prípadne poverili človeka, ktorý sa staral o&nbsp;čistotu okolia. „Takisto vieme o&nbsp;dodatočných opatreniach, ktoré mali zabezpečiť neškodnosť vody,“ pokračuje Jo Teeuwisse. Používali sa sedimentačné nádrže, sitá, filtre alebo sa praktizovalo preváranie. „Predstava, že celá dedina alebo mesto nepotrebovali pitnú vodu, nedáva žiaden zmysel a&nbsp;vychádza z&nbsp;chybných záverov. Sťažnosti obyvateľov zaznamenané v&nbsp;prameňoch sa považujú za normu a&nbsp;nie za výnimočné situácie,“ prízvukuje.

Nejde len o&nbsp;popkultúru. Na internete sa šíria senzačné články a&nbsp;videá o&nbsp;katastrofálnej hygiene stredovekých Európanov. Obsahujú početné nezmysly, ako tvrdenie, že španielska kráľovná Izabela Kastílska (1474 – 1504) sa podľa vlastných slov kúpala len dvakrát, po narodení a&nbsp;pred svadbou. Vejáre sa vraj používali, aby aristokratky zakryli hnijúce zuby a&nbsp;páchnuci dych, vlasy mali byť u&nbsp;žien také dlhé a&nbsp;mastné, ako to len bolo možné, a&nbsp;pokrývky hlavy slúžili v&nbsp;prvom rade na to, aby ženám nepadali vši do jedla. Stav zubov vraj prezentoval bohatstvo: čím žltšie a&nbsp;rozpadnutejšie, tým bohatší bol ich nositeľ, pretože prístup k&nbsp;drahému cukru si mohli dovoliť len zámožní. Tiež sa vraj verilo, že umývanie genitálií spôsobuje neplodnosť, pričom zvyk umývať sa a&nbsp;používať mydlo si Európania osvojili až po maurskej invázii Európy v&nbsp;8. storočí. 

Jo Teeuwisse upozorňuje, že opak je pravdou. Používanie mydla a navštevovanie verejných kúpeľov boli v&nbsp;Európe dobre známe aj v&nbsp;stredoveku a&nbsp;mali tu tisícročné korene. „Rimania budovali verejné kúpele po celej svojej ríši,“ upozorňuje. Aj na území dnešného Slovenska. „Rímske kúpele alebo podobné zariadenia sú archeologicky doložené takmer vo všetkých kľúčových lokalitách, kde boli na našom území prítomní Rimania, napríklad v&nbsp;Dúbravke, Stupave či Iži pri Komárne,“ dodáva Marián Čurný. Kúpele a&nbsp;umývanie boli podľa Jo Teeuwissovej bežné dokonca aj u&nbsp;„barbarov“. „O&nbsp;mydle sa Rimania dozvedeli od Keltov. Potom jeho používanie rozšírili po celej ríši,“ pripomína Teeuwissová. „Plínius, Iulius Caesar, Aretaeus z&nbsp;Kapadócie zmieňujú, že aj členovia barbarských kmeňov Európy používali mydlo, kúpali sa a dbali na hygienu – u&nbsp;niektorých bolo dokonca zvykom začínať deň kúpeľom v&nbsp;rieke alebo jazere. To všetko pred dvetisíc rokmi. A&nbsp;môžeme sa vrátiť ešte do dávnejšej minulosti,“ pokračuje bádateľka. „Rimania len pokračovali vo zvykoch starovekých Grékov, ktorí taktiež využívali kúpeľné domy, vane a&nbsp;sprchy,“ hovorí. Minojci na Kréte poznali vane, sprchy a tečúcu horúcu vodu vo svojich domácnostiach už v&nbsp;bronzovej dobe pred tromi až štyrmi tisícmi rokov. V&nbsp;Škótsku sú z&nbsp;bronzovej doby známe kúpeľné priestory aj tie podobné saunám a&nbsp;niečo také sa podarilo objaviť v&nbsp;Holandsku.

Na nič z&nbsp;toho sa po páde Rímskej ríše nezabudlo – ani tí najbiednejší stredovekí Európania sa nezmenili na smradľavé prasce. „Stredovekí ľudia používali mydlo, umývali sa denne a&nbsp;kúpali sa aspoň raz do týždňa, dokonca aj chudobní,“ zdôrazňuje Jo Teeuwisse. Podľa historičky dokonca aj bežní ľudia poznali viaceré recepty na výrobu mydla. „Vyrábalo sa varením tuku z&nbsp;loja v&nbsp;roztoku lúhu s&nbsp;pridaním soli,“ vysvetľuje Marián Čurný. Archeológ podotýka, že podľa historických prameňov sa výrobe mydla najprv venovali mäsiari, pretože mali prístup k&nbsp;živočíšnym ingredienciám. Z&nbsp;neskorého stredoveku sú z&nbsp;územia Slovenska známi špecializovaní výrobcovia mydla – mydlári. „Aj keď možno bežný stredoveký človek páchol viac ako dnešný,“ nadväzuje Jo Teeuwisse, „jeho telesný pach bol sotva badateľný pre oveľa výraznejší pach dymu zo všadeprítomných otvorených ohnísk.“ Tak ako starí Gréci a&nbsp;Rimania, aj naši stredovekí predkovia obľubovali kúpeľné domy. „Šlo o&nbsp;miesta spoločenského stretávania, ktoré bolo možné nájsť takmer v&nbsp;každom väčšom meste. Boli populárne a&nbsp;považovali sa za nevyhnutné,“ vyzdvihuje Teeuwissová. V&nbsp;tomto smere nastal v&nbsp;niektorých oblastiach Európy úpadok až koncom stredoveku. Pre epidémie moru a&nbsp;iných infekčných ochorení sa návštevy kúpeľov stali rizikovými. Holandský filozof Erazmus napríklad v&nbsp;roku 1526 poznamenal: „Pred 25 rokmi nebolo v&nbsp;Brabante nič obľúbenejšie než návštevy verejných kúpeľov. Dnes nezostali žiadne. Mor nás naučil vyhýbať sa im.“ Naopak, v&nbsp;rovnakom období na území Slovenska zažívalo kúpeľníctvo svoj vrchol. „V&nbsp;Košiciach, vtedy v&nbsp;jednom z&nbsp;najväčších uhorských miest, sa kúpeľníci dokonca združovali v&nbsp;cechu,“ hovorí Marián Čurný a&nbsp;pripomína, že lekár Juraj Wernher v&nbsp;tomto čase vydal knihu De admirandis Hungariae aquis hypomnemation (Krátka správa o&nbsp;podivuhodných vodách Uhorska): „Systematicky v&nbsp;nej opísal 22 minerálnych vôd a&nbsp;liečivých kúpeľov v&nbsp;Uhorsku, z&nbsp;ktorých väčšina sa nachádzala na Slovensku.“

Filmy a&nbsp;seriály nám podsúvajú predstavu o&nbsp;hroznom stave chrupu stredovekých roľníkov. Myšlienka, že sa ľudia v&nbsp;ktoromkoľvek období histórie nestarali o&nbsp;chrup a&nbsp;zápach z&nbsp;úst je podľa Jo Teeuwissovej hlúpa. „Isteže, starostlivosť o&nbsp;zuby nebola taká pokročilá ako dnes, ibaže stredovekí ľudia ju potrebovali oveľa menej ako my, pretože ich strava neobsahovala toľko cukru alebo dokonca žiaden,“ dodáva. Naši stredovekí predkovia síce nepoznali zubné kefky, napriek tomu si zuby čistili, a&nbsp;to viacerými spôsobmi. Predovšetkým žuvaním vetvičiek a&nbsp;handričkami a&nbsp;používali aj rôzne podomácky vyrobené pasty alebo prášky. Dokonca sa nám zachovali niektoré starodávne recepty na produkty bieliace zuby. Solídne zdravie chrupu potvrdzujú aj archeologické nálezy kostier stredovekých ľudí. „Solídne“, samozrejme, neznamená dokonalé: existujú dôkazy o&nbsp;zubných kazoch, vytrhnutých zuboch a&nbsp;infekciách zubov či ďasien, ktoré mohli byť pre vtedajšieho človeka smrteľné. V&nbsp;každom prípade je isté, že úsmev plný čiernych, hnijúcich zubov ani len v&nbsp;stredoveku nepatril medzi bežné a&nbsp;už vôbec nie všeobecne prijímané javy.

Špinavý stredovek: Naozaj sa ľudia neumývali a ulice boli plné fekálií?

Výber pre vás

Špinavý stredovek: Naozaj sa ľudia neumývali a ulice boli plné fekálií?

Súvisiace články

Záletný básnik Balaša: Zvolenského rodáka Maďari oslavujú, Slováci nepoznajú

Hrdinský vzdor: Fíni najprv zahanbili Červenú armádu, nakoniec prišli o časť územia

Kráľ filigránu: Vymyslel tajuplnú vázu, ktorá nadchla zlodejov. Našli ju v pražskom šperkárstve

Výber pre vás