Jana Čavojská

Keď Jaroslav Bodnárik ako žiak základnej školy zháňal papier do zberu, dostal sa k zväzku starých vydaní časopisu Poľovníctvo a rybárstvo. Bežal tam seriál zápiskov Vojtecha Kováča, osobného jágra Ferdinanda Coburga. Jaroslav vtedy býval v Banskej Bystrici, no jeho otec je z Telgártu a mama z Pohorelej. Dedko ho niekedy brával do kostola v Pohorelej. Mali tam „hercegskú“ lavicu. „V nej sedával kráľ,“ vysvetľoval mu dedko. Jaroslav nadobúdal pocit, že hoci je Horehronie trochu zabudnutý región, v minulosti sa tu diali veľké veci. Postupne si všímal stopy rodiny Coburgovcov, roztrúsené po kraji. Staré hámre, vysoké pece, valcovne, obslužné budovy, kaštiele. „Začal som študovať veci okolo a zisťovať súvislosti. Vznikol z toho srdcový vzťah k bádaniu,“ hovorí amatérsky historik a folklorista, ktorý bol okrem iného iniciátorom zápisu horehronského viachlasného spevu na Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

<h2>Štát v&nbsp;štáte</h2>
Za&nbsp;socializmu boli Coburgovci tabu. No na&nbsp;Horehroní na&nbsp;nich nezabudli. Starší ľudia si pamätali hlavne Ferdinanda, bulharského cára. Hoci bol predstaviteľom kapitalizmu a&nbsp;šľachtických výhod, zanechal v&nbsp;regióne hlboký odkaz. Miestni si naňho spomínali ako na&nbsp;filantropa. Po&nbsp;tom, ako po&nbsp;prvej svetovej vojne, v&nbsp;ktorej sa pridal na&nbsp;nesprávnu stranu, abdikoval a&nbsp;odišiel z&nbsp;Bulharska, žil striedavo vo Viedni, v&nbsp;Coburgu a&nbsp;na&nbsp;Slovensku. Rád sa vraj obklopoval Slovákmi z&nbsp;okolia Kráľovej hole. „Bulharov vo svojich osobných službách nechcel, možno preto, lebo neboli nestranní,“ myslí si Jaroslav.
Na&nbsp;príbehu Coburgovcov ho fascinuje ich láska k&nbsp;Slovensku. Jeden z&nbsp;najvýznamnejších európskych šľachtických rodov získal majetky na&nbsp;našom území vďaka sobášu Márie Antónie Gabriely Koháryovej s&nbsp;Ferdinandom Jurajom Coburgom v&nbsp;roku 1816. Koháryovci nemali mužského potomka a&nbsp;Coburgovci vyženili ich rozsiahle majetky. Podľa Jaroslava región Horehronia vďaka železiarskemu priemyslu veľmi pozdvihli. „Urobili z&nbsp;neho štát v&nbsp;štáte. Zakladali robotnícke hámornícke obce, napríklad Pohorelskú Mašu, Polomku-Hámor, Zlatno, Vaľkovňu. Pozývali sem nemeckých odborníkov. Dodnes tu majú ľudia nemecké priezviská. Zamestnávali množstvo ľudí. Nielen v&nbsp;hámroch. Pestovali sa lesy, muselo sa páliť drevné uhlie, dopravovať železná ruda. Pre robotníkov postavili ubytovanie. Budovali aj školy, zabezpečovali lekársku starostlivosť a&nbsp;postavili alebo opravili kostoly takmer v&nbsp;každej dedine. Dodnes sú v&nbsp;nich coburgovské erby a&nbsp;lavice, v&nbsp;ktorých nikto nesedáva.“
Jaroslav si uvedomil, že vďaka Coburgovcom prišli na&nbsp;Horehronie významní ľudia z&nbsp;celej Európy. Brat Ferdinanda Juraja bol belgický kráľ Leopold I., jeho syn Ferdinand vládol Portugalsku, Coburgovci zasadli aj na&nbsp;brazílsky trón. Majetky na&nbsp;území Slovenska zdedil druhorodený syn Ferdinanda Juraja August. Naďalej ich zveľaďoval. Jeho najmladší syn Ferdinand sa narodil v&nbsp;roku 1861 vo Viedni. Získal vojenské aj civilné vzdelanie. Rodinné majetky však zdedil jeho starší brat Filip, ako vtedy bolo zvykom. Až neskôr mu matka odkázala svoje bohaté dedičstvo.

<h2>Ribbentrop na&nbsp;poľovačke</h2>
Bulharsko bolo v&nbsp;tom čase rozdrobenou krajinou pod vplyvom Turecka a&nbsp;Ruska. Dovtedajšie knieža Alexander Battenberg nebol veľmi obľúbený. Z&nbsp;krajiny odišiel a&nbsp;šľachta hľadala nového kandidáta na&nbsp;bulharský trón. Vraj o&nbsp;túto pozíciu nebol veľký záujem. Ani Ferdinandova rodina nesúhlasila, aby ponuku prijal, keď ho oslovili. No on do&nbsp;Bulharska ako dvadsaťšesťročný predsa len odišiel. Vo Velikom Tarnove prisahal na&nbsp;ústavu. V&nbsp;roku 1908 sa mu podarilo dosiahnuť nezávislosť krajiny a&nbsp;stal sa bulharským cárom. Dovtedy agrárnu krajinu vraj pozdvihol a&nbsp;previedol do&nbsp;20. storočia. Medzi Viedňou a&nbsp;Sofiou zvyčajne cestoval Orient Expressom. Dával si do&nbsp;vlakovej súpravy zapájať vlastný luxusný vozeň. No ako amatérsky inžinier túžil hlavne po&nbsp;tom, aby mu na&nbsp;bulharskom území dovolili vlak šoférovať - vraj si to vždy vymohol a&nbsp;svojou krajinou frčal najrýchlejšie, ako to šlo. Miloval technické novinky. Aj prvé auto doviezol na&nbsp;územie Slovenska on. Obyvatelia Prednej Hory dlho spomínali na&nbsp;to, ako im, keď boli malé deti a&nbsp;udivene pozerali na&nbsp;to čudo, hádzal z&nbsp;auta s&nbsp;drevenými kolesami cukríky. „Bol skutočnou postavičkou, vedú sa špekulácie o&nbsp;jeho sexuálnej orientácii, povrávalo sa, že je bisexuál, rád sa obklopoval mladými mužmi,“ hovorí Jaroslav. Bulharský cár bol však dvakrát ženatý - a&nbsp;vraj aj tretíkrát, tajne, dokonca so Slovenkou. „Údajne šlo o&nbsp;dcéru jeho komorníka zo Svätého Antona, bola od&nbsp;neho o&nbsp;štyridsať rokov mladšia, zobrala si ho z&nbsp;úcty a&nbsp;bola pri ňom až do&nbsp;jeho posledných chvíľ.“
Po&nbsp;abdikácii trávil Ferdinand veľa času na&nbsp;majetkoch na&nbsp;Slovensku. To už Filip nežil a&nbsp;pre daňové nezrovnalosti ich Coburgovcom za&nbsp;prvej Československej republiky znárodnili. No dovolili Ferdinandovi užívať ich. Jaroslav je aj poľovník a&nbsp;dnes poľuje v&nbsp;niekdajších coburgovských revíroch. Na&nbsp;Svetovej poľovníckej výstave v&nbsp;Berlíne v&nbsp;roku 1935 prezentovali tieto revíry v&nbsp;rámci Československého pavilónu. „Údajne sa tam na&nbsp;dlhší čas zastavil Göhring. Po&nbsp;vzniku slovenského štátu prišiel na&nbsp;Horehronie tajomník ministra zahraničných vecí Ribbentropa a&nbsp;revíry zabral.“ Potom do&nbsp;Telgártu dorazil samotný Rib­bentrop. V&nbsp;pancierovanom vlaku. Keď sa presúval na&nbsp;Pusté Pole, cestu strážili vojaci. Vraj bol spokojný, ulovil veľa jeleňov a&nbsp;podľa klebiet dokonca na&nbsp;Horehroní zanechal nejakého potomka.

<h2>Birmovka cárskych detí</h2>
Kostol v&nbsp;Pohorelskej Maši dal v&nbsp;roku 1903 postaviť Filip Coburg a&nbsp;na&nbsp;jeho vysviacke bol osobne prítomný so synom a&nbsp;s&nbsp;dcérou i&nbsp;ďalšími dôležitými hosťami. O&nbsp;osem rokov sa tu konala birmovka troch detí bulharského cára Ferdinanda: princa Cyrila a&nbsp;princezien Jevdokije a&nbsp;Nadeždy. Najstaršieho syna Borisa birmovať nemohol. Ako následník trónu musel byť vychovávaný v&nbsp;pravoslávnej viere - za&nbsp;to Ferdinanda vraj pápež exkomunikoval. Jaroslav našiel o&nbsp;týchto udalostiach záznamy v&nbsp;obecnej kronike, vypátral aj fotografie. Hneď vedľa kostola je niekdajší coburgovský kaštieľ. Dnes je po&nbsp;prestavbe z&nbsp;čias socializmu takmer nepoznateľný. No zábradlie na&nbsp;balkóne má stále to isté ako na&nbsp;historických fotografiách z&nbsp;birmovky s&nbsp;množstvom hostí. Oproti je coburgovský park. Kedysi to bol anglický park a&nbsp;siahal až k&nbsp;železničnej trati. Pri nej bola súkromná vlaková stanica Coburgovcov. Dnes sú z&nbsp;nej viditeľné iba zvyš­ky kameňov. Toto miesto navštívil napríklad posledný nemecký cisár a&nbsp;pruský kráľ Viliam II. či korunný princ a&nbsp;následník rakúskeho trónu Rudolf Habsburský.
Hlavným sídlom Coburgovcov na&nbsp;Slovensku však bol kaštieľ vo Svätom Antone. Na&nbsp;Prednú Horu si dal z&nbsp;výstavy vo Viedni preniesť drevený zámoček, postavali mu ho tam ako lego. Tam chodil hlavne poľovať. Zaoberal sa však aj botanikou a&nbsp;entomológiou. V&nbsp;Bulharsku majú dodnes jeho zbierku motýľov zo Slovenska. „Magickým miestom preňho bola Kráľova hoľa,“ tvrdí Jaroslav. „Vybudoval na&nbsp;ňu dokonca cestu.“ 
V&nbsp;roku 1944 mal Ferdinand 83 rokov a&nbsp;pred blížiacou sa Červenou armádou narýchlo ušiel zo Svätého Antona. Na&nbsp;nákladnom aute si stihol zobrať iba pár cenností. Odišiel do&nbsp;Viedne a&nbsp;neskôr do&nbsp;Coburgu, kde aj zomrel. Pochovali ho do&nbsp;rodinnej hrobky. No Jaroslav mi ukazuje starý cintorín v&nbsp;Zlatne, leží v&nbsp;kopci a&nbsp;väčšina náhrobkov sú zašlé kovové kríže s&nbsp;ťažko čitateľnými nemeckými priezviskami. „Ferdinand napísal, že si želá po&nbsp;smrti spočívať v&nbsp;lone prekrásnej slovenskej prírody,“ hovorí Jaroslav.

<h2>Simeon na&nbsp;Slovensku</h2>
Jaroslava Coburgovci fascinujú, lebo sú spojení s&nbsp;regiónom Horehronia. Je v&nbsp;kontakte s&nbsp;historikmi z&nbsp;Bulharska a&nbsp;Rakúska, ktorí sa dejinami rodu zaoberajú, aj so správcami coburgovského fondu v&nbsp;Sofii. „Ferdinandov vnuk Simeon II. sa stal panovníkom ako šesťročný, po&nbsp;záhadnej smrti svojho otca Borisa v&nbsp;roku 1943,“ hovorí Jaroslav. „V&nbsp;roku 1946 musel s&nbsp;rodinou emigrovať do&nbsp;Egypta, neskôr sa usadil v&nbsp;Madride. Do&nbsp;Bulharska sa vrátil, až keď sa skončil socializmus. Založil politickú stranu, vyhral voľby a&nbsp;stal sa premiérom. A&nbsp;bol aj tu, na&nbsp;Horeroní, v&nbsp;roku 2014. Prisľúbil, že príde zas.“
<h3>FOTO V GALÉRII</h3>
Jaroslav spolu s&nbsp;Jarmilou Oceľovou a&nbsp;Veronikou Aschenbrierovou založili občianske združenie Coburgovci na&nbsp;Slovensku. Jeho cieľom je vyznačiť kultúrno-poznávaciu trasu venovanú stopám Coburgovcov na&nbsp;Horehroní. Bude sa volať Coburgovská železná cesta. Prepojí hámornícke osady a&nbsp;stavby spojené so železiarskou činnosťou. Pri dôležitých objektoch budú nainštalované informačné tabule. Azda sa aspoň časť z&nbsp;nich dočká obnovy. Veď železiarsky komplex v&nbsp;Pohorelej zamestnával kedysi päťsto ľudí. Pre región je to významná časť histórie.

Srdcom Slovák: Bulharský cár vybudoval na Horehroní štát v štáte a túžil tu byť pochovaný

Výber pre vás

Srdcom Slovák: Bulharský cár vybudoval na Horehroní štát v štáte a túžil tu byť pochovaný

Súvisiace články

Praveký covid: Koronavírusová epidémia vypukla vo východnej Ázii už pred 20 000 rokmi

Záhady morských príšer: Námorníci stretávali obludy, v skutočnosti videli TOTO!

Austrálsky Robin Hood: Prepadával banky a zabíjal. Dnes je z neho ikona boja proti korupcii

Pirátka v sukni: Velila stovkám mužov, rešpekt pred ňou mala aj kráľovná Alžbeta

Kokaín? Korunované hlavy v minulosti premohla skôr pijatika

Výber pre vás