Dušan Valent

Vrátiť sa do vlasti totiž znamenalo prekonať päťtisíc kilometrov skalných pustatín, neľútostných stepí a&nbsp;chladných hôr. A&nbsp;to mali za&nbsp;pätami Peržanov ozbrojených po zuby a pred sebou&nbsp;údolia plné útočných horských národov.

Ako sa tisíce gréckych ťažkoodencov vôbec ocitli tak hlboko v&nbsp;ríši ich odvekého nepriateľa? Príčinou nebola invázia, ale spojenectvo. V&nbsp;Perzskej ríši sa schyľovalo k&nbsp;občianskej vojne, bratovražednému boju o&nbsp;trón medzi Kýrom Mladším a&nbsp;následníkom trónu Artaxerxom. Artaxerxés svojho mladšieho súrodenca Kýra po smrti otca uväznil a&nbsp;takmer usmrtil. Ten mu to následne oplatil vzburou. Kýros vedel, že s&nbsp;vlastnými vojakmi nemá proti panovníkovi šancu, a&nbsp;tak obrátil pozornosť do Grécka. To sa zotavovalo z&nbsp;ničivých peloponézskych vojen medzi zoskupeniami mestských štátov pod vedením Sparty, respektíve Atén. Obdobie mieru totiž znamenalo, že tisíce výborne vycvičených, vynikajúco vyzbrojených a&nbsp;skúsených žoldnierov zostali bez práce. Kýros výdatne načrel do ich radov a&nbsp;angažoval viac ako 10-tisíc hoplitov. Tento základ doplnil tromi tisíckami prevažne tráckej ľahkej pechoty, ako aj krétskymi lukostrelcami. Tretieho októbra 401 pred naším letopočtom konfrontoval pri Kunaxe severne od Babylonu neďaleko dnešného Bagdadu 40-tisícovú armádu svojho brata. Bitka mala chaotický a&nbsp;ne­smierne krvavý priebeh. Hoci grécki žoldnieri na bojisku čelili výraznej presile, utrpeli len minimálne straty a, naopak, úspešne drvili pravé krídlo nepriateľa. Napokon ho zahnali na ústup a&nbsp;utekajúcich Peržanov prenasledovali. Takto vyhrali svoj boj, ale ako sa dozvedeli na druhý deň, medzičasom prehrali vojnu. Kým oni postupovali, Kýros na bojisku zbadal svojho brata Artaxerxa a&nbsp;pokúsil sa dosiahnuť rýchle a&nbsp;definitívne víťazstvo tým, že zaútočí priamo naňho. Osobne ho konfrontoval a&nbsp;zranil na hrudi. Keď sa však zdalo, že ho každým okamihom pripraví o&nbsp;život, Kýra do oka zasiahol oštep a&nbsp;ukončil nielen jeho sny o&nbsp;vláde a&nbsp;jeho život, ale taktiež občiansku vojnu. Väčšina Kýrových mužov vzápätí ušla z&nbsp;bojiska, nie však grécki žoldnieri.

Grécke vojsko uviazlo uprostred Mezopotámie bez pána, bez účelu, bez jediného spojenca či sprievodcu a&nbsp;zároveň bez akýchkoľvek zásob. Cesta domov sa zdala nemožná. No rovnako nemožná pripadala Peržanom snaha poraziť 10-tisíc elitných hoplitov na bojisku. O&nbsp;riešenie patovej situácie sa pokúsil vodca Grékov Klearchos. Služby žoldnierskej armády ponúkol priamo víťaznému Artaxerxovi, ale perzský kráľ odmietol akékoľvek diskusie pred tým, ako Gréci zložia zbrane. Na to Klearchos hrdo odvetil: „Dobyvateľom neprislúcha skladať zbrane!“ Na druhý deň žoldnierov navštívili Artaxerxovi poslovia vedení satrapom (guvernérom) Tissafernom. Ten Grékom prisľúbil zásoby potravín a&nbsp;voľnú cestu domov výmenou za to, že nebudú plieniť krajinu. Na dôkaz dobrej vôle Tissafernés pozval vyšších gréckych dôstojníkov vrátane veliteľa Klearcha na hostinu. Ibaže vo chvíli, keď vstúpili do Peržanovho stanu, Grékov pozabíjali. Tissafernés následne Grékov znova vyzval na kapituláciu – a&nbsp;tí znova odmietli. Namiesto kapitulácie si zvolili nových dôstojníkov, pričom ich novým vodcom sa stal Xenofón.

Xenofón bol paradoxný muž – filozof, dokonca Sokratov žiak, ale zároveň zdatný bojovník, rodený Aténčan, ale zároveň obdivovateľ Sparty, za čo ho z&nbsp;Atén napokon vyhostili. Predovšetkým však bol charizmatický a&nbsp;schopný veliteľ, ktorého plamenné prejavy dokázali zomknúť žoldnierov a&nbsp;udržať disciplínu aj počas najväčšej núdze. Po svojom zvolení prehovoril k&nbsp;vojakom aj takto: „Vzali nám našich generálov v&nbsp;očakávaní, že zahynieme pre chýbajúce usmernenie a&nbsp;chýbajúcu disciplínu. Je teda nevyhnutné, aby naši terajší velitelia boli oveľa ostražitejší ako tí predchádzajúci a&nbsp;aby tí pod ich velením boli oveľa disciplinovanejší a&nbsp;poslušnejší voči svojim nadriadeným než kedykoľvek predtým. Toho dňa, keď sa túto víziu podarí naplniť, uvidia Peržania pred sebou 10-tisíc Klearchov namiesto jedného.“ Xenofón si tak medzi svojimi jednotkami rýchlo získal veľkú popularitu a&nbsp;uznanie nielen slovami a&nbsp;rozumom, ale aj skromnosťou. Napriek postaveniu vodcu si nedoprial luxus, ale znášal všetky útrapy výpravy celkom rovnako ako ten najposlednejší vojak. Dokonca prevzal náročnú úlohu brániť zadnú časť zástupu, jeho najzraniteľnejšie miesto.

Ihneď po svojom zvolení Xenofón navrhol vyraziť na sever ku gréckym kolóniám na pobreží Čierneho mora. Lenže Peržania nespali na vavrínoch a&nbsp;začali na grécky zadný voj sústavne útočiť jednotkami lukostrelcov a&nbsp;kavalérie. Žoldnieri nemali na chýrne perzské majstrovstvo v&nbsp;jazde na koni a&nbsp;lukostreľbe adekvátnu odpoveď. Krétski lukostrelci výrazne zaostávali za svo­jimi perzskými náprotivkami, zatiaľ čo pomalí hoplitovia si nevedeli dať rady s&nbsp;pohyblivými jazdcami. Xenofón však preukázal vynaliezavosť, a&nbsp;aby zvýšil pohyblivosť, manévrovateľnosť a&nbsp;flexibilitu zadného voja, dosadil doň ľahko ozbrojené, ale veľmi mobilné jednotky prakovníkov a&nbsp;improvizovanú jazdu: v&nbsp;podstate vzal pešiakov a&nbsp;posadil ich na ťažné kone predtým transportujúce náklad. Ich nečakaný protiútok zmiatol, omráčil a&nbsp;napokon rozprášil nepriateľské jednotky. Debakel Peržanov rozzúril, tak­že proti Xenofónovi a&nbsp;jeho desaťtisícke vyslali veľké vojsko. Gréci znova ukázali vynaliezavosť, hoci tentoraz krutú: zatiaľ čo postupovali vpred, systematickým pustošením krajiny a&nbsp;ničením dedín nielenže sami získavali obživu, bohatstvo a&nbsp;otrokov, ale zároveň pripravili blížiacu sa perzskú armádu o&nbsp;jedlo a&nbsp;prístrešok. Po vstupe do severných častí pohoria Zagros tak Peržania prestali Grékov prenasledovať a&nbsp;ku konfrontácii armád nedošlo.

To však neznamenalo, že by si žoldnieri mohli vydýchnuť. V&nbsp;oblasti Gordionu, dnešného juhovýchodného Turecka, vkročili na územie bojovných Kardúchov. Tí sa krátko predtým vzbúrili proti Peržanom a&nbsp;následne ubránili kráľovej armáde počítajúcej 120-tisíc (!) mužov. Porazili ich na hlavu. Doslovne – z&nbsp;trestnej výpravy sa nik živý nevrátil. Ibaže Kardúchovia za hrozbu považovali aj desaťkrát menší zástup Grékov. Odmietali im poskytnúť akékoľvek potraviny a&nbsp;namiesto toho obsadzovali strategicky výhodné pozície, skôr ako sa o&nbsp;nich Gréci čo i&nbsp;len dozvedeli, a&nbsp;na cudzincov vytrvalo hádzali balvany a&nbsp;ostreľovali ich spŕškami šípov. Žoldnieri za pochodu niekoľko dní čelili sústavným útokom, kým dosiahli horský priesmyk, ktorý strážilo hlavné bojové zoskupenie Kardúchov. Xenofón nakázal rozdeliť vojsko: osemtisíc vojakov odpútalo pozornosť obrancov frontálnym útokom, dvetisíc najelitnejších pochodovalo pod rúškom búrky, aby na nepriateľa udreli nečakane odzadu. Keďže Kardúchom chýbala účinná výzbroj i&nbsp;výcvik na boj zblízka, Gréci ich hlavné vojsko poľahky pobili a&nbsp;pokračovali ďalej do Arménie. Tam ich čakala armáda arménskych satrapov, ktorá Grékom zablokovala prechod cez rieku Kenrites. Xenofónovo vojsko uviazlo, a&nbsp;keďže ho zároveň prenasledovali pomstychtiví Kardúchovia, riskovalo obkľúčenie a&nbsp;úplné zničenie. K&nbsp;tomu nedošlo: filozof vojvodca opäť preukázal taktickú brilantnosť. Grécki zvedovia našli ďalší brod, no skôr ako sa ho podarilo využiť, Peržania zablokovali aj ten. Xenofón tak znova rozdelil vojsko a&nbsp;podnikol falošný výpad proti nepriateľskej armáde pri pôvodnom brode, zatiaľ čo väčšina armády sa presunula k&nbsp;novému. Peržania spanikárili a&nbsp;proti útočiacim Grékom postavili väčšinu svojich síl. Druhá, hlavná časť gréckeho vojska tak prekonala rieku, bez námahy porazila teraz už iba nepočetnú obranu brodu a&nbsp;nečakane udrela na hlavné vojsko.

Pri ďalšom postupe Arméniou čakal na Grékov nepriateľ, proti ktorému im nepomohli ani tie najlepšie zbrane. Zima. Len slabou náplasťou bol úspech na poli diplomacie, keď so satrapom západnej Arménie Tiribazom vyrokovali voľný prechod – pod podmienkou, že cestou nič nezničia. Tento sľub však Xenofón napokon musel porušiť. V&nbsp;horách napadol hlboký sneh, do ktorého zapadali ľudia aj zvieratá, takže postup jeho mužov sa drasticky spomalil. Gréci, ako píše Xenofón, navyše pochodovali arménskou vysočinou v&nbsp;mrazoch a&nbsp;počas sneženia „absolútne bez oblečenia vhodného do takéhoto počasia“, obutí v&nbsp;sandáloch, ktoré ak na noc nevyzuli, primrzli im k&nbsp;chodidlám. Mráz a&nbsp;sneh im napokon spôsobili viac obetí, ako utrpeli pri všetkých predchádzajúcich bojoch na tomto území. Žoldnierska armáda zúfalo potrebovala jedlo. Pozornosť tak obrátila na Tiribazovo drevené hradisko, o&nbsp;ktorom sa dozvedeli, že je plné dobytka a&nbsp;iných zásob. Nemohli ho obkľúčiť, pretože stálo na strmom útese obklopené hustým lesom a&nbsp;viedla k&nbsp;nemu len jediná cesta, ktorú obrancovia chránili tak, že hádzali po vojakoch veľké kamene. Xenofón sa túto nevýhodu rozhodol využiť vo svoj prospech. Nariadil dobrovoľníkom, aby sa ukázali na ceste vedúcej k&nbsp;hradisku. Keď obrancovia začali hádzať kamene, vojaci sa im úspešne uhýbali tým, že skákali na stromy. Muži si podľa Xenofóna z&nbsp;toho „urobili akúsi hru, užívajúc si ten pocit, rovnako príjemný pre starých aj mladých, keď sa človek na chvíľu vystaví nebezpečenstvu a&nbsp;potom mu v&nbsp;poslednej chvíli unikne“. Na zemi sa nakopili hromady kameňov, ale žiadni mŕtvi grécki vojaci.

Keď obrancovia vyčerpali kamene, Gréci sa medzi sebou priam predháňali v&nbsp;útoku, pretože vedeli, že sa v&nbsp;pevnosti skrývajú prevažne prostí ľudia z&nbsp;okolia a&nbsp;iba málo vojakov. Pevnosť rýchlo dobyli, pričom dedinčania údajne zhadzovali svoje deti z&nbsp;hradieb „a&nbsp;potom sa sami vrhali na smrť, muži aj ženy“. Nie je známe, či tak urobili z&nbsp;hrôzy pred Grékmi alebo preto, lebo išlo o&nbsp;miestny zvyk pri utrpení porážky. Gréci sa im v&nbsp;samovražde pokúšali zabrániť – neúspešne. Jeden zo žoldnierov dokonca zahynul pri pokuse o&nbsp;záchranu miestneho dedinčana. Napokon Gréci úspešne doplnili zásoby a&nbsp;dokonca zhabali satrapov stan plný jeho osobného majetku. Na okraji vysočiny Gréci vďaka prítomnosti tlmočníka uza­vreli spojenectvo s&nbsp;miestnymi Makronmi a&nbsp;následne na jednom z&nbsp;vrchov zviedli poslednú bitku svojho pochodu proti Kolchom, vazalom Peržanov. „Druhovia,“ oslovil spolubojovníkov Xenofón, „toto sú poslední nepriatelia na našej ceste. Prehltnime ich zaživa, a&nbsp;ak to bude možné, bez varenia!“ Xenofón odmietol vyslať do boja tradičný bojový šík a&nbsp;namiesto toho rozdelil armádu do stotín s&nbsp;rozstupmi dosť tesnými na to, aby nepriateľa, ktorého zláka ich využitie, čiastočne obkľúčili. Takto Gréci postupovali bez toho, aby im terén alebo nepriateľ narušili bojové rozostavenie. Zároveň úspešne obsadili kopec, pretože nepriatelia zaútočili na grécke krídla a&nbsp;v&nbsp;strede svojej línie nechali medzeru, cez ktorú najprv ľahkoodenci a&nbsp;neskôr ťažkoodenci vystúpili a&nbsp;dobyli vrchol.

Keď vojaci predného voja klesali z&nbsp;hory Theches (dnes Madur) a&nbsp;uvideli vlny, radostne vykríkli nesmrteľné slová: „Thálatta! Thálatta!“ („More! More!“) Keď zadný voj začul divoký krik, nadobudol presvedčenie, že nepriateľ zaútočil na prednú časť kolóny, a&nbsp;ponáhľal sa vpred na pomoc. Svojich druhov tam nenašiel bojovať a&nbsp;umierať, ale plakať a&nbsp;objímať sa od radosti – po dvoch rokoch putovania sa Xenofónovi konečne podarilo priviesť svoju armádu na pobrežie Čierneho mora, čiže začiatok územia ovládaného Grékmi. Krátko nato vstúpili do gréckej kolónie Trapezos (dnešný Trabzon).

Obrazový materiál z gréckeho ťaženia v GALÉRII

Pochod desiatich tisícov sa chýlil ku koncu a&nbsp;Xenofón sa nezmazateľne zapísal do histórie ako vodca, ktorého charizma a&nbsp;vynaliezavosť umožnili trom štvrtinám armády prežiť dva roky útrap a&nbsp;nebezpečenstiev. Početné poznámky z&nbsp;cesty okolo roku 370 pred naším letopočtom spracoval do veľkolepého literárneho diela Anabáza. Epické dobrodružstvo 10-tisíc hoplitov sa vďaka nemu stalo jedným z&nbsp;najpodrobnejších starovekých vojenských ťažení. Dielo si vďaka Xenofónovmu rozprávačskému talentu získalo popularitu, ktorá pretrvala stáročia. Mimoriadne oslovilo Alexandra Veľkého, ktorého inšpirovalo k&nbsp;slávnej perzskej kampani vedúcej k&nbsp;zničeniu Perzskej ríše. Ba čo viac, Anabáza Alexandrovi výrazne pomohla, pretože mu poslúžila ako podrobný zdroj informácií o&nbsp;miestnych krajinách a&nbsp;ich obyvateľoch.

Veľkolepé dobrodružstvo: Po víťazstve, ktoré im prehralo vojnu, sa návrat domov zdal nemožný

Výber pre vás

Veľkolepé dobrodružstvo: Po víťazstve, ktoré im prehralo vojnu, sa návrat domov zdal nemožný

Súvisiace články

Rozporuplný Nikita: Rusi mu nevedia odpustiť darovanie Krymu Ukrajine. Hrozila mu i likvidácia

Poznáte príbeh slávnej Pocahontas? Jej vydajom sa skončila vojna Indiánov s osadníkmi

Čudák a beštia: Jeden plachý básnik bez ženy, druhý zhýralý okultista. Čo mali spoločné?

Chamtivý špión: Za peniaze či šperky odovzdával vyše roka množstvo tajných materiálov CIA

Pod gilotínou: Francúzsky revolucionár s atletickou postavou predpovedal Robespierrovu smrť

Výber pre vás