Anka Žitná Lučaiová

Éra prvej prezidentky sa začala tak trochu ako príbeh z rozprávky. Keby sme boli monarchiou, malo by to ešte osobitnejší lesk korunovácie novodobej Márie Terézie. Ale aj takto je to sladko pudingové. Nadšenie, ovácie, ošiaľ, ktorými pretekajú sociálne siete, sa nedajú nevidieť. Pripomína to náhle opojenie mladých dievčat, keď sa v šesťdesiatych rokoch niekde objavili členovia hudobnej skupiny The Beatles.

Podobný dojem vyvolávajú mnohé komentáre po inaugurácii prezidentky Slovenskej republiky Zuzany Čaputovej. Časť voličov je nekonečne nadšená. Dostali silné zadosťučinenie po deklasovanom Andrejovi Kiskovi, v ktorého uverili pred piatimi rokmi a premietli do neho svoje veľké nádeje. Satisfakcia v podobe zrelej šarmantnej prezidentky je preto pre nich viac než medovou náplasťou.

Nedá sa v takom svete byť bytosťou z rozprávky, aj byť nahá, aj oblečená, na koni i pešo. I keď v inauguračnom prejave prísľub uspokojiť túžby všetkých bez rozdielu vyznieva dojímavo, vyhovieť každému nie je v ľudských silách. Vždy bude treba mať jasný postoj, na to ľudia predsa čakajú.

Nechcú, aby im niekto vravel, že nová hlava štátu je v politike úplný nováčik, neskúsená z každej stránky. Lenže je. Navyše, súdiac podľa jej nie šťastnej inauguračnej garderóby, zrejme nie dostatočne asertívna. Inak by nedovolila šaty, ktoré boli zreteľne zle ušité, keď zdôrazňovali to, čo malo byť decentne potlačené. Skúsenému krajčírovi sa také čosi nemôže stať. My ženy si vieme v takých situáciách poradiť a dupnúť.

Nie, nedovolíme, aby nás niekto vo sfére obliekania strápňoval a usmerňoval pohľady tam, kam nemajú smerovať. Účes vhodný, s odpustením za výraz, pre barbie, nie však pre hlavu štátu, rovnako signalizoval, že v mentálnej rovine ešte nedošlo k posunu od civilu k uvedomeniu štátnickej pozície. Detailom kdesi na okraji zostáva, že k Barbie patrí aj nejaký ten Ken pre protokolárne záležitosti. Médiá sa však budú nepochybne zaujímať o každý potenciálny model.

Nie, nejdem tu rozoberať otázky garderóby ani vzhľadu, sú iba akousi paralelou pri posudzovaní nadchádzajúcej éry. Symbol toho, že ak si nová hlava štátu nedokáže ustrážiť zovňajšok (a na prvom dojme záleží) a nie je si istá v tejto otázke, ako suverénne si bude potom počínať tam, kde je ešte menej skúsená? Ak jej poradcovia dokázali odobriť, nebodaj priamo vnútiť, nesediace šaty, čo jej vnútia, až pôjde o dôležitejšie témy?

Keby sme boli monarchiou, mali by sme viac naštvaných než nadšených ľudí. Lebo by nešlo o voľbu, ale o dedičstvo a na tróne by sa ocitol iný vládca. A vidiac, ako sa niekdajší priaznivci a donedávna rovnako naladené médiá odvracajú od predchodcu prezidentky pre jeho vstup do politiky, môžeme byť radi, že tou monarchiou s dedičným trónom nie sme. Časť voličov je i tak značne nespokojná a nijako svoju nevôľu, niekedy až nenávisť, neskrýva. Spoločnosť je rozdelená, takou aj zostane, a na hlavu štátu táto hrana bude dopadať v nemalých výhradách.

Už v prvom prejave prezidentky zazneli dôležité odkazy aj dráždivé tóny. Dôležitým odkazom je apel na dôstojnosť ľudí bez ohľadu na ich spoločenské postavenie. Zuzana Čaputová bola v tejto polohe uveriteľná a autentická. Naopak, dráždivým tónom pre veľkú časť občanov a voličov je napríklad deklarovaná vôľa novej hlavy štátu prispieť ešte k užšej integrácii Európskej únie. To by však mohlo znamenať prechod k federatívnemu modelu, kde právomoci národných štátov by boli oveľa viac potlačené. Pritom už súčasný stav mnohých dráždi ako červené súkno. Tlačiť dnes na pílu užšej integrácie je prejavom nepochopenia politických reálií, aké v Európe nastupujú. Budúcnosť Únie je nepochybne vo všetkom možnom, len nie vo federácii, pretože na to treba súhlas všetkých členov, a takých tu už niet.

Nová hlava štátu je navyše reprezentantkou konkrétnej politickej strany a už to jej bude v krajine, kde je verejnosť silne polarizovaná, spôsobovať komplikácie. Ale ruku na srdce, bol už niekedy niekde taký kandidát či kandidátka - nielen u nás, lež v celom demokratickom svete -, ktorý/ktorá by vyhovoval(a) všetkým? Určite nie. Ideálny stav je nemožný. Máme teraz predsa len jednu výhodu. Ženský šarm môže pomáhať prekonávať najostrejšie úskalia, keďže pokojné vody nás nečakajú. Aj keď nie každý dokáže rešpektovať spoločenský bontón.

Taký predseda Smeru a bývalý trojnásobný premiér Fico predviedol tradičnú neokrôchanosť, akú prejavoval aj voči niekdajšej premiérke Ivete Radičovej, a neprišiel na inauguráciu s malichernou, až urážlivou výhovorkou. Dal znamenie, že vojna, ktorú viedol proti predchádzajúcej hlave štátu, pokračuje aj proti novej. Šéf zatiaľ najsilnejšej politickej strany potvrdil, že nie je formátom džentlmena, ktorý dokáže byť, i keď tvrdým, ale predsa len férovým a šarmantným súperom na úrovni.

Celý svet naokolo je v pohybe a už sa tak ľahko nezastaví. Sme vo víre, v ktorom sa objavujú nepredvídateľné a nečakané udalosti a my nie sme na ne pripravení. Nedá sa v takom svete byť bytosťou z rozprávky, aj byť nahá, aj oblečená, na koni i pešo. I keď v inauguračnom prejave prísľub uspokojiť túžby všetkých bez rozdielu vyznieva dojímavo, vyhovieť každému nie je v ľudských silách. Vždy bude treba mať jasný postoj, na to ľudia predsa čakajú. Prezidentkin prejav mal snahu byť pozitívnym a ústretovým prvým krokom voči všetkým „poddaným“, ona sama si však zjavne uvedomuje, že veci nepôjdu tak hladko a ústretovo a vpredu je dlažba pekne hrboľatá. Žiadny politický príbeh nie je z rozprávky, ale z nemilosrdného sveta ostrých lakťov. Ak niekto hlása niečo iné, žije v ilúziách. Predchodca pani prezidentky už z nich stihol vytriezvieť...

Dáma a neokrôchanec: Fico nie je džentlmen, ani férový súper na úrovni

Výber pre vás

Dáma a neokrôchanec: Fico nie je džentlmen, ani férový súper na úrovni

Súvisiace články

Komentár šéfredaktorky Anky Žitnej Lučaiovej: Matrimrchát a patrichlastát

Komentár šéfredaktorky Anky Žitnej Lučaiovej: Nezmieriť sa so zlom

KOMENTÁR PLUS 7 DNÍ Klamstvo a populizmus v praxi: Zelená násiliu na ženách

KOMENTÁR PLUS 7 DNÍ Vitajte v 21. storočí: A prestaňte sa riadiť tými, čo nevyšli z jaskyne

Výber pre vás