Rastislav Boldocki

Roman, skoč, – zakričalo dievča spolužiakovi na streche základnej školy. „Už nevládzem,“ napísal chlapec v&nbsp;textovej správe otcovi. A&nbsp;hodil sa do večnosti. Samovražda deviataka v&nbsp;Parchovanoch je symptómom choroby, ktorá požiera našu spoločnosť, napriek tomu sa väčšina diskusií zvádza na hľadanie konkrétnych vinníkov. Podľa niekoho za všetko môžu „matky a&nbsp;otcovia tých malých zmrdov,“ ktorí chlapca šikanovali, podľa ďalších zlyháva škola a&nbsp;učitelia. Stretol som sa dokonca aj s&nbsp;presvedčením, že rodičia obeť nedostatočne pripravili na skutočný život. Pri všetkej úcte, takýto pohľad mi pripadá trochu povrchný. Zďaleka totiž nejde o&nbsp;ojedinelý prípad mladíckeho skratu, máme do činenia s&nbsp;hotovou epidémiou. Benjamin (18) zapálil školu. Juraj (19) vraždil na Zámockej ulici. Alex (14) chcel v&nbsp;triede útočiť sekerou. To sú len niektoré z&nbsp;novinových titulkov z&nbsp;posledných mesiacov, čo mi v&nbsp;rýchlosti prišli na rozum. Zúfalé činy nešťastných adolescentov sa hromadia, pričom medializované tragédie sú len vrcholom ľadovca. Každý rok sa o&nbsp;tretinu zvýši počet tínedžerov s&nbsp;diagnostikovanou duševnou poruchou, pribúda depresií, anorexií, závislostí, sebapoškodzovania. A&nbsp;to hovoríme len o&nbsp;tých, ktorí vyhľadali odbornú pomoc. Detí, ktoré v&nbsp;tichosti samy bojujú so svojimi démonmi, je v&nbsp;skutočnosti oveľa, oveľa viac. Samozrejme, smrť v&nbsp;Parchovanoch musíme poriadne vyšetriť a&nbsp;poučiť sa z&nbsp;nej. Ak však máme v&nbsp;úmysle zabrániť, aby sa podobné prípady opakovali, nestačí to. Žiadalo by sa odstrániť korene toľkého nešťastia. A&nbsp;tie siahajú hlboko do samej podstaty našej spoločnosti. Žijeme v&nbsp;časoch, v&nbsp;ktorých je úspech s&nbsp;minimom úsilia najvyšší cieľ a&nbsp;prehra sa vníma ako hanba, v&nbsp;ktorých vyznávame kult krásneho tela, zatiaľ čo domnelé estetické nedostatky sú zdrojom bolesti a&nbsp;neistoty. Sú to časy vzájomného odcudzenia a&nbsp;bezbrehého individualizmu, časy „lajkov“ a&nbsp;sebastrednosti. Áno, sú aj silnejší sebavedomí ľudia, ktorí dokážu nepodliehať stádovitosti, žiť podľa vlastných pravidiel a&nbsp;vybrať si zo systému to najlepšie, to správne. Ale ak nenájdeme spôsob zmeniť rebríček hodnôt, bude ich ubúdať na úkor nevyrovnanosti a&nbsp;chorobného smútku. Ešte zopár slov k&nbsp;rodičom. Áno, robia pri výchove chyby, ale kto ich nerobí? Vidieť vlastné dieťa trpieť je obrovská trauma. Staráte sa oň celé detstvo, kupujete mu dupačky a&nbsp;hračky, pripravujete raňajky, chodíte s&nbsp;ním na práz­dniny, krúžky, k&nbsp;očnému, pracujete nadčasy, aby mu nič nechýbalo, prežívate jeho prvé úspechy aj nezdary. A&nbsp;potom sa vám z&nbsp;ničoho nič odcudzí, nerozumiete mu a&nbsp;ono nerozumie vám. Zrazu dostanete strach. Výchovné metódy odkukané od vlastných rodičov z&nbsp;nejakého dávneho, iného sveta bez sociálnych sietí a&nbsp;smartfónov nezaberajú, tie nové objavujete ťažko. Pritom veľa závisí od prostredia, okolia či sprostých náhod a&nbsp;navyše, každé dieťa je iné – čo jednému vo výchove prospieva, inému môže uškodiť. Prežívate zmätok a&nbsp;to posledné, čo v&nbsp;takejto situácii potrebujete, je, aby vás niekto súdil.

KOMENTÁR Epidémia: Ak nenájdeme spôsob zmeniť rebríček hodnôt, Parchovany sa budú opakovať

Autor článku

Rastislav Boldocki

Výber pre vás

KOMENTÁR Epidémia: Ak nenájdeme spôsob zmeniť rebríček hodnôt, Parchovany sa budú opakovať

Autor článku

Rastislav Boldocki

Súvisiace články

KOMENTÁR V krčmičke na Jadrane v družnom rozhovore, doma vedú neľútostný ideologický boj

KOMENTÁR Politik tvrdo pracuje na sprznení svojho imidžu a influenceri ho dostanú do parlamentu

KOMENTÁR Prinesú voľby úľavu? Ako pre koho, sme už raz takí

Výber pre vás