Anka Žitná Lučaiová

Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli, ktože ho do vlády znovu prichýli...? „No my určite nie!“ odkazujú opozičné politické strany. Nikto z nich po voľbách do vlády so Smerom nesadne, znie unisono naprieč médiami.

Každý skúsený hráč pritom vie, že licitovať sa dá až potom, ako budú rozdané karty. Vopred sa možno búchať do pŕs aj päsťou do stola, dušovať sa, zariekať, kliať i preklínať, ale keď bude na začiatku hry chýbať žolík do väčšinovej podpory v parlamente a moc bude už lákavo blízko na dosah, začne sa prehodnocovanie, vysvetľovanie. A že teda v záujme stability, prosperity, ekonomiky, sociálneho zmieru...

Nie je dobré ani piť na kožu medveďa, keď ešte po lese behá. Aj keď ten už, pravda, sám nevie, či do toho lesa ešte patrí. V Smere dospeli vnútorné trenice tak ďaleko, že ich vylievajú von na verejnosť, aby každý videl tú hanbu a biedu. Neklamný signál, že strana je v rozvale a niet v nej klenáka, stabilizačného kameňa, ktorý drží stavbu chrámu bezpečne pohromade. Pevný a sebavedomý subjekt nepúšťa do médií svoje nočné mory, zľaknutých démonov moci a strach drží na uzde aj vtedy, keď začína prevládať pocit, že nastal čas na zápas o prežitie.

Je zrejmé, že po debakli v eurovoľbách sa pretlak pary nedal udržať pod pokrievkou. Lenže poniektorí vidiecki funkcionári sa napriek dlhým rokom veľa o politike nenaučili. Keby áno, vedeli by, že útok na predsedu strany bez toho, aby bola starostlivo pripravená adekvátna náhrada, je snaha o rýchlu smrť. A takej náhrady za Roberta Fica niet. Ten, doráňaný na tele i na duši, teraz niekde v zahraničí snaží sa dať do poriadku.

Viac než jednu dekádu ovládal Smer finančnú, manažérsku i kšeftársku obsluhu zdravotníckeho prostredia a tu má výsledok. Predseda strany musí ísť žobrať o pomoc do cudziny.

Cudzie nechceme a svoje si nedáme v tomto prípade neplatí. Predseda Smeru opatrne obišiel kapacity nášho zdravotníctva, poznajúc jeho katastrofálnu úroveň, a zveril sa iným, špičkovým, čiže kvalitným službám. Zrozumiteľnejšie a lapidárnejšie vysvedčenie svojmu účinkovaniu v premiérskom kresle ani nemohol poskytnúť.

Viac než jednu dekádu ovládal Smer finančnú, manažérsku i kšeftársku obsluhu zdravotníckeho prostredia a tu má výsledok. Predseda strany musí ísť žobrať o pomoc do cudziny. Obzvlášť keď videl, ako potupne skončil smerácky arcizdravotník Pavol Paška. Dodýchal na nádvorí nemocnice, zdravotníctvo, ktoré dojil on a jeho pusipajtáši ako dojnú kravu, ho nespasilo. Ako k tomu prídu domáci pacienti, odkázaní len na tunajšie služby, ktorými Fico pohŕda, žiada sa demagogicky, ale popravde dodať.

Predseda Smeru nebude prvý politik, ktorý prehajdákal svoje šance, možnosti, potenciál. Je to azda zlá karma, ktorá prenasleduje tunajších premiérov, že končia polozabudnutí a nevážení vo verejnosti? Sú to napriek ich vysokoškolskému vzdelaniu v skutočnosti len dedinskí ťuťmáci, vykresaní z matérie niekdajšieho reálsocializmu, ktorý im nedovolí prekročiť mentálne rodné humno, aby sa stali významnými politikmi, medzinárodnými hráčmi či, prepytujem, štátnikmi?

Na konci československej federácie sa začala kariéra všetkých našich doterajších premiérov. Máme na mysli tých, ktorí boli zároveň predsedami svojich politických subjektov, dostali mandát vo voľbách na vytvorenie vlády a minimálne jedno volebné obdobie aj vydržali pri moci. Z tohto dôvodu sem nepatrí premiér Jozef Moravčík, ktorý úradoval šesť mesiacov v roku 1994, a premiérka Iveta Radičová, ktorá nebola šéfkou strany a vydržala (aj z tohto dôvodu) necelé dva roky, než vládu zvalili jej vlastní členovia.

Prvým bol predseda HZDS Vladimír Mečiar, ktorý mohol byť váženým otcom - zakladateľom štátu. Nebol to však on, ale český premiér Václav Klaus, ktorý donútil Mečiara, aby mu koncom leta 1990 podpísal kapituláciu v podobe stručného zoznamu zásad delenia federácie. Nešlo to inak, slovenská reprezentácia nemala do poslednej chvíle jasno, či chce federáciu, konfederáciu, spolkové usporiadanie alebo unitárny štát.

Zato Mečiar vystrájal celý čas tak, že každá ústava mu bola pritesná. V samostatnom štáte, darovanom Klausom, sa potom Mečiar správal tak autoritársky, ako keby to bol jeho vlastný byt, kde mu do toho nemá nikto hovoriť. Nešlo to teda inak, len ho odtiaľ vysťahovať. Urobila to vo voľbách 1998 široká koalícia opozície s jej lídrom a neskorším predsedom SDKÚ Mikulášom Dzurindom.

Ten mal doteraz najbližšie zo všetkých k titulu štátnik. Ani on však nebol dostatočne zrelý, uspokojil sa s tým, že po Mečiarovi bolo jednoduché byť demokratom. Ale Dzurinda aspoň doviedol v zložitých pestrých koaličných podmienkach a ekonomickej mizérii krajinu do Európskej únie i NATO. A potom fatálne zahodil svoje renomé obskúrnym žalovaním, že mu škodí akási skupinka. Tam zhasla jeho hviezda.

Robert Fico sa vzápätí v roku 2006 mečiarovským štýlom ujal opustených ovečiek, ktoré Dzurinda nepásol a ktoré mali večný strach. Z budúcnosti, zo straty sociálnych istôt, z cudzincov, z otvorených hraníc, otvorenej spoločnosti. Namiesto budovania sociálne spravodlivého štátu sa Fico sústredil na budovanie korýt vybraným akcionárom jeho strany a ich straníckemu príbuzenstvu.

Smer sa neujal sociálnych tém, ako sa na sociálne demokratickú agendu patrí, nechal tak sociálne slabších, nech si poradia, ako vedia. Vydal sa populistickým chodníkom, kde raz pohodil jednej skupine cestovné zdarma, inde zasa pseudosociálne balíčky.

A tak dlho tento kult populizmu Fico pestoval, až mu v chudobných regiónoch a lokalitách, kde by mala byť prirodzená voličská základňa Smeru, zrazu úspešne loví Kotlebovo Naše Slovensko. Stačí pozrieť mapu výsledkov volieb do europarlamentu.

Smer bude rád, ak bude pokračovať v tomto móde, že sa vôbec do parlamentu dostane. Už len kúriť a svietiť. Túto radu či skôr výzvu adresoval Robert Fico premiérke Ivete Radičovej koncom roka 2011. Dnes má tú výhodu, že ide leto. Ušetrí aspoň na palive.

Už len kúriť a svietiť: Robert Fico by si mal vziať k srdcu svoju radu Ivete Radičovej

Výber pre vás

Už len kúriť a svietiť: Robert Fico by si mal vziať k srdcu svoju radu Ivete Radičovej

Súvisiace články

KOMENTÁR PLUS 7 DNÍ Pokiaľ Kočner mlčal, Fico a Kiska rozprávali. Všetkým by pomohla karanténa

Komentár šéfredaktorky Anky Žitnej Lučaiovej: Matrimrchát a patrichlastát

Komentár šéfredaktorky Anky Žitnej Lučaiovej: Nezmieriť sa so zlom

KOMENTÁR PLUS 7 DNÍ Vitajte v 21. storočí: A prestaňte sa riadiť tými, čo nevyšli z jaskyne

Výber pre vás