Jana Čavojská

Na&nbsp;vstup do expozície Múzea Steiffovcov sa čaká v&nbsp;rade. Do&nbsp;mesta plyšových medvedíkov Giegen an der Brenz na juhu Nemecka prichádzajú deti aj dospelí z&nbsp;celého sveta, aby si obzreli najslávnejších mackov a&nbsp;ďalšie vypchaté hračky. Len si to priznajme - mäkučký medvedík, spomienka na detstvo, chytí za srdce aj nás dospelých. V&nbsp;našich zemepisných šírkach zrejme neexistuje dieťa, ktoré by nemalo svojho plyšového macíka. Táto obľúbená hračka sa zrodila na začiatku 20. storočia a&nbsp;odvtedy nevyšla z&nbsp;módy. Dodnes však nie je jasné, kto vyrobil medvedíka ako prvý. Mohla to byť krajčírka na vozíčku z&nbsp;Giegenu. Ale aj výrobca hračiek z&nbsp;Ameriky.

Plyšový macko sa možno narodil v&nbsp;dedine Giegen an der Brenz v&nbsp;Nemecku pod šikovnými rukami Margarete Steiffovej. Bola na vozíku a&nbsp;pravú ruku používala s&nbsp;ťažkosťami - následok obrny, ktorú prekonala ako malé dieťa. V&nbsp;polovici 19. storočia sa zdalo, že chorá žena bude zatvorená vo svojej izbe a&nbsp;odkázaná na pomoc iných do konca života. Margaretini rodičia však mali o&nbsp;jej budúcnosti inú predstavu. Vyskúšali všetky možné dostupné medicínske kúry, aby jej pomohli. Nanešťastie, bez úspechu. Dievčatko však chodilo do školy. Vyrobili jej špeciálnu káričku, na ktorej ju súrodenci tlačili po uliciach, a&nbsp;do triedy ju potom vyniesla žena zo susedstva. Hoci nevedela chodiť, často okolo seba organizovala deti a&nbsp;vymýšľala pre ne hry. Dokonca sa ľavou rukou naučila hrať na citare.

Tak ako jej sestry, aj Margarete sa vyučila za krajčírku. Šila dobre, hoci to muselo byť bez zdravých rúk ťažké. V&nbsp;roku 1862 si spolu otvorili krajčírsky salón. Keď sa o&nbsp;osem rokov sestry odsťahovali z&nbsp;mesta, pokračovala v&nbsp;šití dámskej módy iba Margarete. Išlo jej to dobre. Za prvé peniaze si kúpila vlastný šijací stroj, singerku.

V&nbsp;roku 1879 objavila Margarete v&nbsp;časopise Modenwelt strih na vypchatého sloníka. Ušila si podľa neho sloníka - ihelničku. Naplnila ju jemnou ovčou vlnou. Deťom z&nbsp;okolia sa veľmi zapáčil a&nbsp;chceli tiež takého. Začala teda sloníky šiť ako hračky. Jej mladší brat Fritz ich predával na trhu v&nbsp;Heidenheime. Za šesť rokov predali viac ako päťtisíc sloníkov. Postupne k&nbsp;nim pridávali ďalšie zvieratká. Margarete šila aj opice, somáriky, kone, ťavy, prasiatka, mačky, psy i&nbsp;žirafy. V&nbsp;roku 1893 založila hračkársku manufaktúru. Šilo pre ňu štrnásť krajčírok. Jej hračky sa objavili na veľtrhu v&nbsp;Lipsku.

V&nbsp;roku 1902 sa konečne narodil aj plyšový medvedík. Nadizajnoval ho Margaretin synovec Richard Steiff. Vymyslel ho tak, že jeho ruky a&nbsp;nohy sa pohybovali a&nbsp;povrch bol z&nbsp;jemnučkého mohérového plyšu. Steiffovci medvedíky poslali na veľtrh do&nbsp;Lipska. Vypchaté zvieratká si okamžite získali nadšených obdivovateľov. Každý chcel plyšového medvedíka. Čoskoro prišli na trh ich lacné imitácie. Steiffovci svoje hračky odlíšili jasným symbolom, gombíkom v&nbsp;uchu.

Iná verzia príbehu z&nbsp;veľtrhu v&nbsp;Lipsku hovorí o&nbsp;tom, že medvedíky návštevníkov veľmi neoslovili. Sklamaný Richard ich balil naspäť do škatúľ, keď sa pri jeho stánku zjavil Herman Berg, nákupca firmy Borgfeldt z&nbsp;New Yorku. Do Ameriky chcel priviezť niečo nové. Medvedík ho okamžite nadchol. Objednal od Steiffovcov tritisíc kusov. Na tú dobu neslýchané množstvo.

A&nbsp;tu sa začína obrovská medvedíkovská záhada. Existujú záznamy z&nbsp;tých dôb o&nbsp;tom, že Steiffovci tritisíc medvedíkov skutočne ušili a&nbsp;naložili ich na loď do Ameriky. Išlo o&nbsp;mackov s&nbsp;označením 55PB - 55 ako jeho výška v&nbsp;centimetroch, P ako plyš a&nbsp;B ako prenosný (podľa nemeckého slova). Tu sa však stopa medvedíkov končí. Nikto nevie, či do Ameriky dorazili. Žiadny medvedík z&nbsp;tejto várky sa nezachoval - alebo ho aspoň nikto doteraz neobjavil. Múzeum Steiffových medvedíkov v&nbsp;Giegene vytvorilo expozíciu jednej z&nbsp;možných verzií príbehu - loď s&nbsp;medvedíkmi stroskotala a&nbsp;plyšové hračky skončili kdesi na dne oceána. Počas prehliadky ich návštevníci hľadajú a&nbsp;navštevujú pritom rôzne miesta a&nbsp;kontinenty. Z&nbsp;plyšu tu vytvorili celý svet. Expozície sú prepracované do detailov - loď s&nbsp;medvedíkmi sa potápa, sme na morskom dne, na púšti aj v&nbsp;Arktíde - v&nbsp;tej časti expozície je naozaj zima. Na koralovom útese pozorujeme pestré rybky, v&nbsp;Istanbule je pripravený pravý silný turecký čaj. Všade nás sprevádzajú plyšové hračky.

Existuje však aj iná verzia o&nbsp;zrode čarovnej hračky. Približne v&nbsp;tom istom období, keď Richard Steiff navrhol medvedíka s&nbsp;pohyblivými končatinami a&nbsp;Margarete Steiffová ho ušila z&nbsp;mäkučkého plyšu v&nbsp;Giegene, bol vtedajší prezident Spojených štátov Theodore Roosevelt na poľovačke. Roosevelt mal v&nbsp;súkromí milú prezývku Teddy. Väčšina poľovníkov už zastrelila nejaké zviera, len Mr. President stále nič. Preto ostatní po dlhej, vyčerpávajúcej naháňačke chytili malého medveďa a&nbsp;priviazali ho k&nbsp;stromu, aby ho Roosevelt mohol pohodlne odstreliť. Prezidentovi sa to však zdalo nešportové. Odmietol zviera zabiť. No - podľa jeho tvrdení - aby ukončil trápenie utýraného zvieraťa, prikázal to jednému z&nbsp;pobočníkov. Táto príhoda upútala politického karikaturistu Clifforda Berrymana. V&nbsp;The Washington Post uverejnil o&nbsp;nej karikatúru pod názvom Teddy’s Bear, Teddyho medveď. Keď obrázok zbadal výrobca hračiek Morris Michtom, inšpiroval ho na&nbsp;ušitie medvedíka, detskej hračky. Prvého poslal priamo Rooseveltovi aj so žiadosťou používať jeho meno, teda Teddy, ako meno nových medvedíkov. Prezident súhlasil. Bolo to vraj v&nbsp;roku 1903. Medvedíky mali v&nbsp;Amerike úspech a&nbsp;Michtom založil firmu na ich výrobu, Ideal Novelty and Toy. Anglické označenie Teddybear, medvedík Teddy, sa stalo synonymom pre jemnučkého vypchatého plyšového medvedíka.

Zdá sa, že pravda je uprostred. Že Steiffovci a&nbsp;Michtom neuveriteľnou náhodou vyrobili medvedíka nezávisle od seba v&nbsp;tom istom období na dvoch stranách Atlantiku. Isté je, že na svete neexistuje obľúbenejšia hračka. A&nbsp;to ani v&nbsp;časoch počítačových hier a&nbsp;virtuálnej reality.

Margarete žila napriek svojmu hendikepu neuveriteľne aktívne. Kvôli práci alebo na rodinné návštevy cestovala dostavníkom, svoj vozík si do cieľa cesty vždy dala poslať dopredu. Všetky nové hračky navrhovala a&nbsp;najprv ušila sama. Vychytala tak problémy, ktoré by pri výrobe v&nbsp;manu­faktúre mohli nastať.

Svoje hračky si dala v&nbsp;Nemecku patentovať. V&nbsp;roku 1892 jej zapísali patent na výrobu zvieratiek a&nbsp;iných figúrok, ktoré slúžia ako hračky. Neskôr ho však zrušili pre námietku iného nemeckého výrobcu hračiek. Medvedíky šila už v&nbsp;tom období, vyzerali však úplne inak ako tie, ktoré neskôr dobyli svet. Ešte nehýbali rukami a&nbsp;nohami a&nbsp;podobali sa skôr na medvede, ktoré vtedy predvádzali v&nbsp;Nemecku cirkusanti. V&nbsp;labke držali paličku alebo mali loptu na ňufáku. Alebo stáli na štyroch kolieskach a&nbsp;deti ich mohli posúvať hore-dole. Až v&nbsp;roku 1902 alebo 1903 Richard Steiff skonštruoval pevné vnútorné časti hračky a&nbsp;drôty, ktoré umožnili medvedíkovi hýbať končatinami.

Princíp sa dodnes veľmi nezmenil. Steiffovci tvrdia, že pri konštrukcii hračiek dbajú hlavne na bezpečnosť. Oči a&nbsp;ďalšie komponenty musia byť spoľahlivo pripevnené, aby boli hračky bezpečné aj pre malé deti.

Vo fabrike nevyrábajú iba medvedíky. Majú široký sortiment, od myší po slony - a&nbsp;tie sú až také veľké, že na nich deti môžu sedieť. Nezostali ani pri jednom modeli medvedíka. Vyrábali rôzne limitované edície - napríklad čiernych mackov po stroskotaní Titanicu v&nbsp;roku 1912 alebo sériu medvedíkov s&nbsp;vyhrievacou fľašou v&nbsp;brušku z&nbsp;roku 1907 či unikátne medvedíky na špeciálne príležitosti. Takto ušili maca Alfonza pre ruského veľkovojvodu Jurija Michailoviča, ktorý ho daroval svojej dcére Xénii Jurijevne k&nbsp;narodeninám v&nbsp;roku 1908. Inokedy sa značka spojila s&nbsp;klenotníkmi alebo módnymi značkami a&nbsp;vyrobili tematické medvedíky. Najdrahšieho takého vytvorili v&nbsp;roku 2000 v&nbsp;spolupráci s&nbsp;Louisom Vuittonom. Stál 2,1 milióna dolárov. Dnes je vystavený v&nbsp;Múzeu plyšových medvedíkov v&nbsp;Južnej Kórei.

Ani obyčajné medvedíky od Steiffovcov nie sú lacný špás. Na plyšového kamaráta s&nbsp;gombíkom v&nbsp;uchu si pripravte desiatky až stovky eur.&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Ako to bolo s plyšovým medvedíkom? Hammelova pieseň nepovedala celý príbeh

Výber pre vás

Ako to bolo s plyšovým medvedíkom? Hammelova pieseň nepovedala celý príbeh

Súvisiace články

Volali ich Rómeovia: Východonemecká Stasi cvičila špeciálnu jednotku dobre vyzerajúcich mužov

Tajomstvo Krakovej hole: V Nízkych Tatrách nájdete fascinujúci podzemný svet

Konský lazaret: Takto mama a dcéra zachraňujú kone, ktorým hrozí smrť

Záchranca prameňov: Muž, ktorý v horách stavia studničky, aby ľudia mali dobrú vodu

Cigánsky barón: Kráľ Rómov v Moldavsku mal byť špiónom, bližšia mu však bola hudba

Výber pre vás