Plus 7 dní

Bola už hlboká noc, keď naše dvojmotorové lietadlo pristálo v San José, hlavnom meste Kostariky, cieli našej trojtýždňovej expedície. Po osemnásťhodinovej ceste sme sa domnievali, že už máme všetko za sebou. Stačilo len prejsť colnicou.

Nečakaným problémom sa však stala čabianska klobása z duty free shopu budapeštianskeho letiska. Mala byť darčekom pre priateľa Petra, ktorý na nás čakal pred letiskom.

Postávajúci a nudou zmorení colníci, ktorých bolo viac ako obvykle na letiskách, vytiahli nejaký nezmyselný zoznam a maďarskú klobásu nám zadržali. Vraj obsahuje baktérie. Bolo po darčeku. Prvé sklamanie. Dúfali sme, že aj posledné. A, našťastie, aj bolo.

Cestu sme plánovali niekoľko mesiacov. Jedným z dôvodov bola návšteva Petra Garčára, rodáka zo Slovenska, z dediny Tešedíkovo v okrese Šaľa. Stavebný inžinier špecializujúci sa na oceľové konštrukcie trávi takmer všetok svoj voľný čas v prírode. Lozením po horách a turistikou. Precestoval takmer celý svet.

Ako staviteľ pre istú americkú spoločnosť realizoval projekt na juhu Kostariky, na okraji dažďového pralesa, v blízkosti dediny Manzanillo. Videl ničenie životného prostredia, najmä lesov, a napadlo mu urobiť s tým niečo. Dospel k záveru, že od prírody sa môžeme naučiť užiť si ju i chrániť súčasne. Trvalo to asi päť rokov od okamihu, keď si kúpil pozemok na karibskom pobreží Kostariky.

Peter vedel navrhovať, stavať, no stromy a džungľa mu veľa nevraveli. Potom sa však zrodil Nature Observatorio Treehouse - úžasný Stromodom. Spojením Petrových vedomostí a skúseností domorodých Indiánov kmeňa Naso Teribe, ktorí žijú v tejto oblasti a o džungli a stromoch vedia všetko.

Tajomný kostarický prales: Ubytovanie v korune stromu poskytuje rozhľad, stanete sa súčasťou prírody. Foto: Igor Boháč

„Spravil som nákres, Indiáni mi pomohli nájsť správny strom. Po niekoľkých mesiacoch vyberania sme začali stavať,“ spomína Peter cestou na začiatky Stromodomu. Horeli sme nedočkavosťou, kedy pôjdeme do džungle, kedy uvidíme jeho projekt. Museli sme však prejsť naprieč Kostarikou, ktorá má takmer tri desiatky národných parkov pokrývajúcich až dvanásť percent rozlohy štátu.

Desať hodín sme sa trmácali po rozbitých cestách. Na tristo kilometroch sme niekoľkokrát prekročili výškovú hranicu dvetisíc metrov. No bolo čo pozerať a obdivovať.

Nádherná zelená horská krajina sa striedala s ovocnými a so zeleninovými plantážami. Mimochodom, Kostarika bola prvou stredoamerickou krajinou, ktorá začala vyvážať do sveta banány, čo dodnes ťahá jej hospodárstvo. Konečne bol cieľ pred nami. Refugio Nacional de Vida Silvestre Gandoca - Manzanillo.

Prírodná rezervácia, ktorá pokrýva päťdesiat štvorcových kilometrov pevniny a presne toľko mora. Začína sa dedinou Manzanillo a končí panamskými hranicami. Tvorí ju mangrový porast a posledné z koralových útesov - Punta Uva, pláž až k Opičiemu bodu - Monkey Point - a najjužnejšia časť Punta Mona, kam pravidelne priplávajú obrovské korytnačky karety naklásť svoje vajcia.

Žije tam okolo tristopäťdesiat vtáčích druhov manatee, tapír, krokodíl americký a veľa druhov hadov. A nesmieme zabudnúť na leňochoda.

„Budete bývať v mojom susedstve u Partiše,“ vraví Peter, smerujúc naše auto k rodinnému domu na okraji dediny. Privítala nás domáca pani, rodáčka zo Surinamu, a jej holandský manžel Michael. Pochopili sme, prečo sa hovorí, že v Suriname sú najkrajšie ženy na svete.

Ráno po nás prišiel Peter s jedným z domorodcov. Mal na sebe červené tričko so slovenským znakom. „To je Félix, môj slovenský Indián,“ predstavil nás. Po rýchlom zoznámení naložili do auta horolezecké vybavenie a mačety. Obklopení krásnou nedotknutou prírodou sme sa vydali na cestu k Stromodomu.

Petrovi obyčajne trvá asi štyridsať minút. Nám trvala omnoho dlhšie. Veľakrát sme stáli, všetko fotili. Peter a Félix pred nami mačetami čistili chodník od rýchlorastúcich lián. A Félix každý náš prešľap do neprebádaného prostredia mimo chodníka komentoval slovkom stop alebo bites, čiže poštípe.

Hľadiac do fotoaparátu sme ho však často ignorovali. Nedalo sa inak. Všade naokolo množstvo krásnych farebných tukanov, škriekajúcich po sebe, naháňajúce sa opice, slnkom zafarbené lístie. A tak až okolo obeda sme dorazili k stromu, na ktorom je Stromodom postavený.

Je to výnimočný zážitok. Žiadne schody, žiadne chodníky, žiadne základy. Stromodom je zavesený v korunách stromov Nispero, vo výške dvadsaťpäť metrov. Jediným viditeľným znamením „ľudskej“ integrácie do prostredia sú visiace tenké laná. „Žiadne vetvy sme nemuseli skrátiť či odrezať, nepoužili sme ani jednu skrutku alebo klinec.

Samotná stavba nepoškodzuje strom, zbiera dažďovú vodu, ktorá sa používa v sprchovacom kúte a umývadle s použitím stopercentne biologicky rozložiteľného mydla a šampónu. Preto môžeme distribuovať nahromadenú vodu bezpečne späť na strom a zabezpečiť jej dostatočné množstvo.

WC je kompostovacie. Solárny panel generuje energiu potrebnú na osvetlenie a výťah. Použité pneumatiky slúžia ako ochrana kmeňa stromu a recyklovaná laminátová vaňa slúži ako vodná nádrž. Dažďové žľaby pozdĺž konštrukcie sú vyrobené z bambusu, rovnako ako bezpečnostné zábradlie. Všetko drevo použité na vytvorenie konštrukcie je z padnutých stromov.

Konštrukcia je taká ľahká, ako je len možné. Starostlivo sme rozložili hmotnosť na osem nylonových popruhov, ktoré nijako nepoškodzujú kôru stromu,“ vysvetľuje Peter a spolu s Félixom pripravuje laná na výstup. So zvláštnym pocitom a pomocou elektrického navijaka sme odrazu v dvojposchodovom dome.

Má rozlohu šesťdesiatdva štvorcových metrov. Poskytuje neuveriteľný výhľad na všetky svetové strany, priamo do korún šesťdesiatmetrových stromov. Smerom na východ vidieť Karibik. Na poschodí je pripravená spálňa s dvoma dvojlôžkovými pohovkami a so sieťkou proti komárom. Máme k dispozícii všetko, čo sa nám zažiada.

Večer džungľa ožíva, sme ako v zoologickej záhrade. Fotoaparáty cvakajú, hľadáme ten najlepší a najkrajší záber papagájov, rôznych druhov opíc, sledujeme ich správanie, dozvedáme sa všetko o živote zvierat a živočíchov v dažďovom pralese.

Dvadsaťštyri hodín strávených na Stromodome nám prinieslo úžasnú voľnosť a slobodu. Pochopili sme všetko, o čom nám Peter predtým rozprával. Ako si užiť tropický dažďový prales, aké sú možnosti Stromodomu na štúdium prostredia, ktoré je väčšinou neznáme.

„Ak Stromodom prinesie dostatočný príjem, aby sa nám podarilo kúpiť ďalších päť hektárov a dať ich pod ochranu, ďalšie odlesňovanie by mohlo byť odvrátené. Nielen flóra a fauna majú byť chránené, ale aj ľudia žijúci v lesoch, ako moji priatelia z kmeňa Naso Teriba."

"Cieľom je vybudovať Treehouses Nature Observatorio na každom kontinente. Pretože projekt je financovaný z vlastných zdrojov a s pomocou priateľov, bude to trvať trochu dlhšie, než som predpokladal,“ zakončil Peter myšlienku o projekte.

Petrov projekt Treehouse Nature Observatorio získal v decembri 2012 v Londýne najvyššie ohodnotenie za najlepšiu inováciu v turizme, World Respon‑ sible Turist Awards. Toto ocenenie je súčasťou svetového veľtrhu turizmu a vyhlasujú ho každoročne.

Z vyše tisícky nominovaných prestížnych organizácií z celého sveta vlani projekt Petra Garčára Nature Observatorio vybrali ako najlepší príklad pre budúci rozvoj turizmu s ohľadom na ekológiu.

Na najdôležitejšom svetovom podujatí pre turizmus Petrovu myšlienku ocenili a naznačili, akým smerom by sa mal v budúcnosti ekoturizmus uberať, aby sa samotní turisti zúčastňovali na ochrane prírody. No proste, dostal Oscara za ekoturizmus.

Petrovo pozvanie na večeru s tradičnou kuchyňou sme neodmietli. Úlohy rozdelil. Ja jedlo, vy pitie. Jedlo pripravoval domorodý kuchár Andy a jeho ryža s fazuľou a kuracinou s karibskou omáčkou bola skutočne skvelá. Ako zákusok poslúžila obrovská misa rôznorodého ovocia z domácej produkcie.

Prekvapením večera bolo, že sme neboli jediní Slováci. Peter má veľa priateľov a našinci sa nájdu všade. Prišiel aj ďalší Peter, ktorý niekoľko mesiacov pracoval na juhu Kostariky na projekte nazvanom Ara.

Ide o zachovanie dvoch pôvodných druhov papagájov, ktorým hrozí vyhynutie. Mláďatá vyliahnuté v inkubátoroch držia vo voliérach a pripravujú na život vo voľnej prírode. Keď sú schopné postarať sa o seba samy, vypustia ich.

Projekt Ara sa začal ešte v roku 1992 z iniciatívy amerických emigrantov manželov Frisiusovcov a bol známy pod názvom ich neziskovej organizácie Amigos de las Aves, čiže Priatelia vtákov. Podobných záchranných aktivít je v Kostarike veľa.

Záchranné centrum vzdialené pár kilometrov od dediny Puerto Viejo nám pripomínalo malú zoologickú záhradu. Našli by ste v ňom jeden exemplár vari z každého druhu žijúceho v Kostarike. Dobrovoľníci ich zachraňujú, vychovávajú a pripravujú na návrat do voľnej prírody. Postrelené opice, pustené jaguáre, tukan so zlomeným zobákom...

Slovák si v Kostarike postavil dom na strome. Pozrite sa, ako vyzerá

Výber pre vás