Felícia Boronkayová

Hoci mala práve tieto koncerty najradšej, dokonca na nich účinkovala, vtedy si ich musela pre chorobu odpustiť. Na vlásku viselo i&nbsp;stretnutie s&nbsp;rodinou za štedrovečerným stolom. Aspoň tak to pred rokom naznačil MIRO JAROŠ (46), s&nbsp;ktorým si na spoločné chvíle s&nbsp;pani Štefániou (†69) zaspomínala redaktorka FELÍCIA BORONKAYOVÁ.

Keď vtedy prišla reč na vianočné sviatky, poznamenali ste, že hádam sa to, vzhľadom na maminu chorobu, podarí. Podarilo sa? Podarilo, bohužiaľ, nie u&nbsp;nás doma v&nbsp;Tepličke, kde mama bývala. Na Druhý sviatok vianočný sme sa stretli u&nbsp;rodiny mojej sestry, ktorá sa o&nbsp;ňu starala, a&nbsp;pripravili sme aj prekvapenie. Mama má totiž na Štefana narodeniny. Zavolali sme celú našu rodinu, jej súrodencov a&nbsp;zopár blízkych do reštaurácie, kam prišla sestra s&nbsp;mamou, ktorá nič netušila. Oslávili sme tam jej 69. narodeniny. Myslím, že bola šťastná, keď nás všetkých videla pokope. Nemáte spätne výčitky svedomia, že keby ste oželeli vlaňajšie turné, mohli ste s&nbsp;ňou prežiť viac spoločných chvíľ? Moja mama milovala naše vianočné koncerty, a&nbsp;ak by mohla, išla by na každý. Vždy nás vie­dla k&nbsp;tomu, že rodina je dôležitá, a&nbsp;povzbudzovala nás, aby sme dobre vychádzali a&nbsp;trávili čas spolu. A&nbsp;to je téma aj nášho vianočného turné. Chcela, aby som koncertoval a&nbsp;toto posolstvo cez pesničky šíril do sveta.

Sama mala v&nbsp;tom čase už oslabenú imunitu a&nbsp;lekári jej neodporúčali ísť medzi ľudí. Tak sme jej na oslave, ktorú som spomínal, zahrali s&nbsp;kapelou niekoľko vianočných pesničiek. Najradšej mala Ako na Vianoce, bola to jej „srdcovka“. Celá rodina sme sa pochytali za ruky a&nbsp;spievali sme ju spoločne. Bolo to silné. Keď tú pesničku spievam na vianočnom turné, ktoré máme teraz, vždy si na mamu spomeniem a&nbsp;venujem jej ju do neba. Predpokladám, že vlani zostala príprava slávnostnej večere na vás deťoch. Pomáhali ste? Štedrý večer som trávil v&nbsp;Brati­slave so&nbsp;svojimi blízkymi, rodinné stretnutie sme mali naplánované o&nbsp;dva dni neskôr, ako som spomínal, v&nbsp;Skalici na tajnej oslave. Na Štedrý večer sme si u&nbsp;nás spravili zemiakový šalát, kapustnicu, pozerali sa vianočné rozprávky a&nbsp;večer som obvolal blízkych. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Už vtedy ste priznali, že navštevujete psychológa. Okrem iného ste sa vnútorne pripravovali reagovať na situácie, ktoré nedokážete ovplyvniť, čo zahŕňa aj vážne ochorenie blízkeho človeka. Návštevy psychológa mi pomohli. Aj ja som hľadal odpovede na niektoré otázky. Bolo to ťažké obdobie, učil som sa prijať veci, ktoré nedokážem zmeniť, a&nbsp;vyrovnať sa s&nbsp;nimi. Takisto zvládať svoj hnev a&nbsp;strach zo straty blízkeho človeka. Učil som sa výčitky meniť na vďačnosť za dni, ktoré mi boli dopriate s&nbsp;mamou prežiť. Aj ona hovorievala, že popri všetkom zlom, čo sa nám v&nbsp;živote deje, sa deje aj niečo dobré, pekné. No ak sa zameriavame na to zlé, vôbec si to dobré nevšimneme, a&nbsp;tak treba mať oči a&nbsp;srdce otvorené. Opakoval som si tieto jej slová a&nbsp;to mi taktiež pomáhalo. Vedel som, že na Vianoce je mama v&nbsp;dobrých rukách u&nbsp;sestry a&nbsp;že sa má najlepšie, ako sa môže mať, vzhľadom na svoj zdravotný stav. Ja som bol krátko po turné, na ktorom som sa stretával s&nbsp;mnohými ľuďmi, a&nbsp;mal som obavy, aby som k&nbsp;mame nepriniesol nejaký bacil. V&nbsp;kontakte sme boli telefonicky a&nbsp;cez videohovory.

Tušili ste už vtedy, hoci človek stále dúfa, že budú s&nbsp;mamou posledné? Bohužiaľ, návštevy lekárov to naznačovali. V&nbsp;kútiku duše som však veril, že sa stane nejaký zázrak. Bodaj by sa stal. Čo ste si navzájom darovali pod stromček? Určite sme si dali nejaké darčeky, no vôbec si neviem spomenúť aké. Silno som prežíval iné emócie a&nbsp;niektoré veci sa mi úplne zastreli. Keby som mal tú moc, dal by som jej ten najpotrebnejší darček – zdravie. Čo sme mohli, navzájom sme si dali – ten pocit, že sme rodina a&nbsp;sme tu pre ňu. Viem, že to vedela, a&nbsp;to bolo podstatné. Keď mama v&nbsp;auguste odišla, podelili ste sa o&nbsp;smútok verejne na sociálnych sieťach a&nbsp;o&nbsp;jej odchádzaní ste hovorili veľmi otvorene. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Viac FOTO Mira Jaroša a jeho milovanej mamy v GALÉRII

Mama ma naučila, že život treba brať taký, aký naozaj je. Že radosť si treba užívať naplno, a&nbsp;keď človek smúti, aj to treba prijať a&nbsp;nepredstierať, že je všetko v&nbsp;poriadku. Často sme spolu na tieto témy nahrávali videá na sociálne siete. Ľudia nám písali, ako ich to vo vzťahoch motivuje, a&nbsp;chodili nám správy, že im toto nastavenie pomáha. Mama si ich čítavala a&nbsp;tešila sa z&nbsp;nich. Keď som mal niekedy pochybnosti, či niečo už nie je za čiarou, zavolal som jej a&nbsp;spýtal sa, či jej nevadí, keď sa o&nbsp;túto skúsenosť podelím na sociálnych sieťach. Povedala mi: Môžeš, veď je to život a&nbsp;je to pravda. Nie je dobre tváriť sa, že je všetko dokonalé, keď nie je. Aj to je o&nbsp;prijatí života. Ani preto, hoci ochorela, nemala problém o&nbsp;tom hovoriť. Ešte si na svoj účet zavtipkovala: No jasné, Jarošová musí byť zase výnimočná a&nbsp;musí mať ešte aj výnimočnú chorobu! Lenže stalo sa niečo, s&nbsp;čím sme nerátali.

Čo? Keď sa ľudia dozvedeli, že je chorá, spustila sa lavína. Písali a&nbsp;telefonovali jej známi aj neznámi, každý sa zaujímal, ako sa má, mnohí jej dávali zaručené rady, ako vyzdravieť. Tým jej každý deň niekto pripomínal, že má nevyliečiteľnú chorobu. Lenže ona jej nechcela podriaďovať každú minútu svojich dní. Chcela tráviť čas v&nbsp;záhrade, sadiť kvety, chodiť do únie žien, byť s&nbsp;vnúčikom a&nbsp;neriešiť v&nbsp;kuse, že je chorá. Presne ako hovorila, všímať si aj to dobré, čo život prináša. Vedeli sme, že ľudia to myslia dobre, no potrebovali sme čas pre seba, a&nbsp;tak sa to dostalo do bodu, keď povedala, že už jej prílišná pozornosť nerobí dobre… … a&nbsp;vy ste jej vyhoveli a&nbsp;prestali zverejňovať dovtedy veľmi sledované statusy. Presne tak. Priala si, aby som požiadal ľudí aj médiá, nech nám dajú priestor na liečbu bez ich pozornosti. Viete, zakaždým, keď sa jej novinári spýtali, ako sa má, odpovedala pravdivo, a&nbsp;keď sa to zverejnilo, zase jej začali ľudia volať. Vážila si to, bolo toho však priveľa. Chcem sa týmto poďakovať všetkým, ktorí nám vtedy umožnili to súkromie mať. Po maminej smrti ste sa vybrali na spomienkovú dovolenku do Chorvátska… POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Mali sme ju naplánovanú spoločne. Mama mi ešte mesiac pred tým, než odišla, hovorila, ako sa na ňu teší. Mala to tam rada a&nbsp;ja som premýšľal, ako ju tam bezpečne dostať. Jej zdravotný stav sa však prudko zhoršil a&nbsp;zomrela. Vycestoval som teda so skupinkou kamarátov. Keď som sa pozrel na more, na pláž, na jedáleň, všade som ju videl. Dokonca som sa s&nbsp;ňou v&nbsp;duchu rozprával. Tieto vnútorné rozhovory mi robili dobre. Hovorila mi: „Miroslav, už som v&nbsp;nebeskom kráľovstve, na ktoré som sa celý život pripravovala. Dovoľ mi tu zostať, už ma pusti!“ Ľudská myseľ je zázračná. Tam, v&nbsp;tichu pri mori som na sebe urobil najviac roboty. A&nbsp;potom ste sa vrhli na vystúpenia, nahrávania, stále v&nbsp;jednom kole. Je to svojím spôsobom tiež terapia? Svojím spôsobom áno. Vrátila sa mi múza a&nbsp;začal som tvoriť ešte viac než predtým. Napísal som dosť pesničiek na tri ďalšie albumy. Tento rok už stihol vyjsť album Ešte viacej disko. Budúci rok chystám Uspávanky. Horšie to bolo s&nbsp;koncertmi, ich rozbeh bol boľavý. Zmluvy boli podpísané, ale mne sa zdalo nedôstojné tak krátko po maminom odchode stáť na pódiu a&nbsp;spievať rodinám s&nbsp;deťmi veselé pesničky. Zavolal som sestre a&nbsp;tá ma povzbudila. Vyjadrila mi pochopenie a&nbsp;pripomenula, že aj mama by chcela, aby som pokračoval. V&nbsp;mobile som si čítal esemesky od mamy a&nbsp;v&nbsp;jednej z&nbsp;nich bolo, že je na mňa hrdá, že robím ľuďom pesničkami radosť. A&nbsp;tak som vykročil na pódium a&nbsp;zvládol som to.

Ako súrodenci ste mali vždy pekný vzťah. Upevnila ho mamina smrť? Sme v&nbsp;kontakte. Odchod mamy je aj pre nás výzvou. Čaká nás veľa vecí, ktoré budú vyžadovať našu pozornosť, vrátane dedičského konania. Nič však nie je väčšia výzva, ako naučiť sa žiť bez nej. Rok sa s&nbsp;rokom zišiel a&nbsp;čakajú vás ďalšie vianočné sviatky, prvé bez mamy. Čo určite podľa rodinnej tradície a&nbsp;pamiatky na ňu musí byť? Na vianočnom stromčeku budeme mať ozdoby, ktoré uháčkovala. Anjeliky, hviezdičky, zvončeky. Je to taká tradícia. Nech budeme mať akýkoľvek moderný stromček, vždy budú jeho súčasťou. Chystám sa robiť aj vanilkové rožteky podľa jej receptu. Mama zostáva v&nbsp;našom srdci, je v&nbsp;nás, v&nbsp;tom, akí sme, a&nbsp;to nám nikto nezoberie.

Bolo to silné, spomína Miro Jaroš na posledné Vianoce s mamou, keď oslávili aj jej narodeniny

Výber pre vás

Bolo to silné, spomína Miro Jaroš na posledné Vianoce s mamou, keď oslávili aj jej narodeniny

Súvisiace články

Nehoráznosť, aká sa len tak nevidí. Fejková reklama tvrdí, že Marika Gombitová začala chodiť

Otec producent, syn na facku. Aj takto to chodí v zákulisí seriálu Dunaj, k vašim službám

Holeček o Húserkovi (†34): Urobil som všetko, čo som mohol, ale zachrániť sa mi ho nepodarilo

Rozčúlený Oskar Rózsa: Mám čakať kultúrny štrajk proti fujarám v hymne?

Biznis má v krvi. Vladimír Kobielsky rozbehol ešte ako študent potraviny, ktoré fungujú dodnes

Výber pre vás