<p>Vedie šoubiznisové oddelenie, ale venuje sa aj témam z iných oblastí, ktoré sa dajú čítať. Novinárčinu berie ako životný štýl. V týždenníku PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2006.</p>


Kristína Dugovičová

Keby pred vyše sto rokmi nepadla rakúsko-uhorská monarchia, vládol by nám miesto našich rozhádaných politikov. No čo by bolo keby, sa už nedozvieme. Takto Karl von Habsburg navštívil Bratislavu na pozvanie slovenských rytierov z Rádu svätého Juraja, ktorý vedie. Stretol sa s priateľmi, otvoril novú aleju, pomenovanú po Márii Terézii, a nazrel aj do Dómu svätého Martina, kde objavil fotografiu starých rodičov, posledného&nbsp; rakúskeho cisára a uhorského kráľa Karola a jeho manželky&nbsp; Zity. Na rovnakom mieste sa zastavili v júli 1918, krátko pred tým, ako museli utiecť do exilu. S ich vnukom, rakúskym politikom a podnikateľom KARLOM VON HABSBURG (61) sa zhovárala KRISTÍNA DUGOVIČOVÁ a ĽUBOMÍR JUHANIAK.

Kedy si v každodennom živote uvedomíte, z akej rodiny pochádzate?

Vždy, keď navštívim nejaké miesto a zbadám niekde na stene erb našej rodiny. Alebo keď narážam na mená svojich predkov. Napríklad na Ukrajine si zakladajú na pamiatke arcivojvodu Wilhelma Habsburského, ktorý im&nbsp; po prvej svetovej vojne pomáhal pozdvihnúť národné povedomie. Zvlášť v západnej Ukrajine mu venovali veľa pamiatok, pomenovali po ňom ulice, aj ja sám som sa tam zúčastnil na rôznych slávnostiach. Ale inak to v bežnom živote necítim.

Pamätáte si vôbec všetky svoje tituly?

Mám veľký problém zapamätať si všetky svoje krstné mená, nemá zmysel učiť sa tituly, ktoré by sa zmestili na niekoľko strán, keď ich ani nepoužívam. V rakúskom pase mám Karl Habsburg-Lothringen, ale môj otec vystupoval ako Otto von Habsburg, preto sa podpisujem podobne. A ak niekto nevie, kto je Habsburg, určite nebude tušiť, čo znamenajú moje tituly.

Stretávame sa v čase, keď Európa prechádza obzvlášť ťažkým obdobím. Ako sa podľa vás k situácii na Ukrajine postavila Únia a&nbsp;zvlášť východná Európa?

V prvom rade východná Európa reagovala zásadne, inak západná. Reakcia západnej Európy ma naozaj sklamala. Spočiatku nebola empatická, nejavila záujem ani porozumenie s tým, čo sa na Ukrajine deje. Je dôležité zdôrazniť, že Rusko vedie vojnu proti Európe, proti nášmu spôsobu života, našim základným hodnotám. Sme naozaj šťastní ľudia, že Ukrajina za nás bojuje, a minimum, čo môžeme urobiť, je podporovať ju. Áno, jedna z možností, ktoré môžem robiť ja, je využívať priestor v médiách na západe a vysvetľovať, že nejde o vojnu medzi dvoma krajinami, ale medzi dvoma ideológiami, ktorá sa chystala niekoľko dekád.

Keď som ešte ako mladík začínal kariéru v armáde, v jednej malej neutrálnej krajine, vedeli sme, že takýto konflikt ideológií raz nastane. Potom sa rozpadol Sovietsky zväz, čo každého veľmi prekvapilo. Lenže v Rusku zostali inštitúcie, vojsko či tajná služba, ktoré, s krátkym prerušením za Jeľcina, pokračovali v&nbsp;práci podľa rovnakého scenára.

Po tom, čo sa Putin dostal k&nbsp;moci, sa oproti minulosti veľa nezmenilo. Muselo byť zrejmé, že raz k vojne príde, len nikto nevedel kedy. Vlani v lete, keď začal Putin rozprávať o konflikte, som si uvedomil, že dôjde na zbrane. V decembri minulého roka to už bolo úplne jasné. A ľuďom, čo ešte vo februári tvrdili, že nič také sa nemôže stať, prepáčte, tým sa nedá pomôcť.

Keby bolo na vás, rokovali by ste s Putinom?

Absolútne nie. Od momentu, čo 24. februára vypukla vojna, je jasné, že v Rusku vládne mafiánsky gang. Drží celú krajinu pod krkom a tvári sa, že sú vláda. Nehovorím to pod vplyvom emócií, ale ako holý fakt. A&nbsp;keď vy ako hlava štátu rokujete s kriminálnym gangom, dávate mu kredibilitu a legitimizujete ho. Načo komunikovať s niekým, kto všetky dohody uzavreté za posledných dvadsať rokov doteraz porušil.

Po vojne v Juhoslávii ste pomáhali s jej obnovou. Máte v pláne angažovať sa na Ukrajine?

Vlastne posledných pätnásť rokov som tam veľmi aktívny, na Ukrajine vlastním od roku 2007 celoplošné rádio. Po začiatku vojny sme sa s našimi chlapcami zhodli, že budeme pokračovať nezávislým programom. Sme jediné rádio, ktoré to na Ukrajine robí. Všetky ostatné vrátane televízií, s&nbsp;výnimkou lokálnych, púšťajú len štátny program. Snažili sme sa prispôsobiť vysielanie novým okolnostiam, začali sme prinášať informácie o humanitárnej pomoci, bezpečnostnej situácii, o tom, ktoré nemocnice majú akú kapacitu.

Rádio milujem, pre mňa je to najbezprostrednejšie médium, aké môžete mať. Ráno sa na porade rozhodnete, čo budete vysielať na obed, a popoludní hodnotíte reakcie. Ľudia nás prosili, aby sme robili niečo pre deti. Niektoré sedeli mesiace v bunkri v Mariupole, takže sme tvorili detský program s rozprávkami a snažili sa ich od hororov, ktoré sa tam diali, trochu odpútať. Mali sme mimoriadne pozitívnu spätnú väzbu.

Vaši zamestnanci pracovali celý čas z Kyjeva?

Zaujímavé je, že väčšina môjho tímu pochádza z Donbasu, z východnej Ukrajiny. Pred Rusmi utiekli v roku 2014 do Kyjeva a mnohí sa aj s rodinami usadili neďaleko v Buči. Takže od začiatku vojny boli znova v centre diania. Keď bolo zničené rozhlasové štúdio, pýtal som sa ich, či môžeme pokračovať. Všetci spolupracovníci sa zhodli na tom, že sa nevzdáme.

V tom momente sme mali len jeden laptop a mikrofón na telefóne, ale do štyridsiatich ôsmich hodín som im dodal nové vybavenie z Rakúska. Dosť pomohlo, že v čase, keď som videl, že vojna sa blíži, preniesol som všetok softvér do Holandska, kde mám svoju hlavnú rozhlasovú spoločnosť. Po začiatku vojny sme na Ukrajine vysielali z rôznych malých miest, aj z podkrovia domov. Pred pár mesiacmi sme sa vrátili do štúdia a znova všetko funguje tak ako predtým. Vysielame pre rôzne cieľové skupiny.

Nejde o vojnu medzi dvoma krajinami, ale dvoma ideológiami, ktorá sa chystala niekoľko dekád.

Ak by sme mali všade monarchiu, mali by sa ľudia lepšie?

Nemyslím, že na to môžem odpovedať, lebo sám nepoznám odpoveď. Rozhodne monarchia nie je štátny systém z minulosti. V niektorých krajinách skončil, v iných stále je a funguje. Nehodnotím ho, len tvrdím, že je to iný systém spravovania štátu, kde sa vládcovia snažia viac zachovať kontinuitu. Nedá sa posúdiť, či je to lepšie alebo horšie.

Zaujímajú ma skôr otázky Európy ako takej, ako sa bude vyvíjať celý kontinent. Ak sa na to pozriem z historického hľadiska, áno, moja rodina sa profesionálne venuje politike posledných osemsto rokov, tak prečo by som mal prestať. Zmenili sa okolnosti, ale nezmenil sa záujem mojej rodiny o politiku.

O Habsburgovcoch sme sa veľa učili v škole…

Prepáčte, oficiálne sa za to ospravedlňujem.

To je v poriadku. Ale ako by ste svoj rod opísali sám?

Som veľmi hrdý na to, že som hlavou obrovskej, šesťstočlennej rodiny. Habsburgovci dnes žijú po celom svete a vedú rôznorodý život - venujú sa od humanitárnej práce cez umenie až po politiku a&nbsp;bohviečo ešte. Pre mňa je to skupina ľudí, ktorí rozumejú tomu, že nesú historické meno. Ale čelíme problémom tejto doby rovnako ako ostatní. Ľudia predpokladajú, že žijem medzi smotánkou a behám zo svadieb na pohreby, ale to nerobím.

Keď ste boli dieťa, vychovávali vás s tým, že raz môžete nastúpiť na trón?

Najväčší dôraz moji rodičia kládli na to, aby som ovládal históriu, geografiu, aby som mal dobre nastavený hodnotový systém. Dá sa to nazvať politickou prípravou, ale pre môjho otca, ktorý bol extrémne moderný človek, bolo netypické sústreďovať sa na jednu formu štátu. Môj otec Otto bol mimoriadne múdry človek a predovšetkým Európan. V jeho záujme bolo spájať krajiny. Bojoval za to, aby padla železná opona, aby fungovali európske inštitúcie, čomu aj zasvätil svoj život. A tak viedol aj svoje deti. Zameriaval sa predovšetkým na to, aby sme získali čo najlepšie všeobecné vzdelanie.

Rodina vášho brata žije pri Budapešti, on sám je veľvyslancom Maďarska vo Francúzsku. Ako ste na tom s jazykmi bývalej monarchie?

Keď som bol malý, nemohli sme do krajín bývalého Rakúsko-Uhorska cestovať, takže nebolo potrebné sa ich učiť. Niektorí z rodiny dostali základy maďarčiny, ale potom sme sa naučili iných štyri-päť jazykov, niektorí aj viac. Ale brat vie po maďarsky výborne.

Váš dedo, posledný rakúsko-uhorský monarcha Karol, je pochovaný na Madeire, kde pri jeho hrobe veje veľa maďarských vlajok. Sú Habsburgovci populárnejší v Maďarsku než v Rakúsku?

Skutočne neviem, možno to súvisí s tým, že môj otec bol v Budapešti mimoriadne obľúbený. Po maďarsky rozprával perfektne a&nbsp;bol hybnou silou, ktorá ich krajinu doviedla do Európskej únie.

Rozprával vám o Slovensku, ešte keď ste sem nemohli prísť?

Samozrejme, ale nie spôsobom, ako by ste predpokladali. Musíte si uvedomiť, že keď bol korunným princom, bol príliš malý. Pamätal si skôr veľmi malé, konkrétne situácie, ktoré videl z perspektívy štvorročného dieťaťa. Takže u nás doma sa skôr rozoberala politika, jedla sa aj pila, zaoberali sme sa ňou stále. Najprv sme riešili, čo sa deje za železnou oponou, potom sme sa dennodenne bavili o obnove európskych inštitúcií.

Keď sa obzrieme do minulosti, ktorého vášho predka sám oceňujete?

To je otázka, ktorú dostávam veľmi často. Ale je logická. Určiť len jednu osobnosť je zložité. Áno, je úžasné byť potomkom Márie Terézie, najmä ak bola taká úspešná v každej oblasti svojho života. Ale úžasným predkom bol aj môj starý otec Karol. Vládol len krátko vo veľmi vyhrotenom období, ale dokázal si zachovať kresťanské zásady, čo je pre mňa veľmi inšpirujúce. Nakoniec, cirkev si ho uctila tým, že ho blahorečila.

A sú tu ešte ďalší ohromujúci predkovia, o ktorých sa až tak nehovorí. Napríklad Filip Dobrý, neskutočný človek, ktorý preniesol svoju krajinu zo stredoveku do renesancie. Nastoloval novinky spôsobom, ktorý je bežný dnes, len on to robil pred šesťsto rokmi. Navyše založil rytiersky Rád zlatého rúna, ktorý dnes vediem.

Na Slovensku spomíname na Máriu Teréziu ako na panovníčku, ktorá na našom území toho veľa vybudovala. Máte prehľad, čo sa s vašimi bývalými majetkami stalo?

Mnohé som navštívil, o niektorých viem viac, iné poznám len z histórie. Pre mňa je skôr zaujímavá politická situácia toho obdobia. V prvých rokoch vládnutia považovala Mária Terézia za najpodstatnejšie získať uhorskú korunu. A všetkému, čo s tým bolo spojené, prikladala obrovskú vážnosť. Preto investovala do Bratislavy aj Slovenska, ktoré bolo súčasťou Uhorska. Za jej vlády sem prišli žiť veľké aristokratické rodiny, čo malo veľký vplyv na rozvoj krajiny. Skôr to poznám z politickej ako turistickej stránky.

A keď sem prídete, máte u nás obľúbené miesta či dokonca priateľov?

Mám priateľov z vojenských cvičení v medzinárodných humanitárnych misiách. Musím povedať, že slovenská armáda mala vždy veľmi dobré výsledky. Veľa som pracoval pre UNES­CO a podobne, kde som viedol semináre a stretol som veľa skvelých dôstojníkov z vašej krajiny. A že by som sem nechodil, nie je pravda. Za posledných šesť mesiacov som tadiaľto cestoval ako málokto. Lebo vždy, keď som mal namierené na Ukrajinu, prechádzal som cez Slovensko. Cez Michalovce až k&nbsp;hraniciam do Užhorodu a potom priamo do Kyjeva.

Môžem vás ubezpečiť, že vždy, keď sa vraciam z Ukrajiny, zdajú sa mi excelentné.

Váš syn Ferdinand je známy automobilový pretekár. Zdedil lásku k autám po vás?

Určite nie. Pre mňa je len úžasné sledovať, že pomerne rýchlo našiel k niečomu vášeň, a jediné, čo môžem urobiť, je podporovať ho. Ferdinand vo veľmi mladom veku vyhlásil, čo chce robiť so svojím životom, že sa chce stať naozaj úspešným pretekárom, a&nbsp;to sa aj stalo.

Nie je to príliš nebezpečné, nebojíte sa o neho?

V jeho športe sa urobilo pre bezpečnosť naozaj veľa, dnes napríklad pri jazdení na koni dochádza k zraneniam oveľa častejšie. Samozrejme, mal plno nehôd ako každý iný pretekár, ale to sa deje aj v iných športových odvetviach a často horšie.

Ferdinandovi ste vybrali druhé meno Zvonimír, ktoré má chorvátsky pôvod, syn vášho brata sa volá Károly Konstantin. A čo nejaké slovenské meno vo vašej rodine?

Nemáme, ale môžeme na tom zapracovať v ďalších generáciách. (Smiech.)

V minulosti aristokrati uzatvárali sobáše medzi sebou z politických alebo majetkových dôvodov. Čo sa odvtedy zmenilo?

Viem, že ja som sa neženil z&nbsp;politických dôvodov. Povedzme si úprimne, doba sa naozaj posunula. Určite však dbám na to, aby deti boli vychovávané podľa kresťanských zásad.

Pred pár mesiacmi ste mali svadbu, ako sa cítite ako mladoženáč?

Ako prijali aristokratické kruhy, že ste sa predtým rozviedli?

Nediskutujem o tom ani som nikdy verejne o svojom osobnom živote nehovoril.

Nemám Facebook ani Instagram, v tomto smere som veľmi privátna osoba. Predstavte si, že pracujem na Ukrajine a&nbsp;netuším, kto všetko by sa mi tam mohol nabúrať do telefónu. Som opatrný a nič dôležité v ňom ani nemám.

Áno, ale to je iný prípad. Ako športovec sa musí venovať fanúšikom. Potom sa najviac informácií o ňom dozvedám od ľudí, ktorí ho sledujú na sociálnych sieťach.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/nas-cisar-habsburg-slovensku-ked-vraciam-ukrajiny-vase-cesty-mi-zdaju-excelentne" target="_blank" rel="noopener">FOTO z návštevy Karla von Habsburg v Bratislave v GALÉRII&nbsp;</a>

Náš "cisár" Habsburg o Slovensku: Keď sa vraciam z Ukrajiny, vaše cesty sa mi zdajú excelentné

Autor článku

Kristína Dugovičová

Výber pre vás

Náš "cisár" Habsburg o Slovensku: Keď sa vraciam z Ukrajiny, vaše cesty sa mi zdajú excelentné

Autor článku

Kristína Dugovičová

Súvisiace články

Pohreb Hany Zagorovej (†75): Zdrvený vdovec vybral obrovský veniec, ledva stál na nohách

Za mrežami skončil influencer, čo sa chvastal luxusom a známosťami: Prvá reakcia Attilu Végha!

Dcéra Petra Muka nezostala v Česku: Žije v Bratislave a kráča v otcových šľapajach

Najpekelnejší dekolt na markizáckej party: Všetky boli cukríkové, dráždila Češka

Vadkertiovej rupli nervy: Prednášala premiérovi Hegerovi, zdá sa, že zbytočne

Výber pre vás