Katarína Šelestiaková

Redakciu Plusky viedol od jej štartu v roku 1990, autorsky v nej&nbsp; pravidelne publikoval komentár s typickou ilustráciou ježka, ale aj populárnu Fikciu. V pozícii šéfredaktora skončil po 25 rokoch. Nerád sa fotil, jeho tvár nebola verejnosti veľmi známa, o to radšej stál na opačnej strane aparátu a skvelé reportážne fotografie z ciest po svete neraz vystavoval v galériách. Dnes je na zaslúženom dôchodku, ale stále má čo povedať k obdobiu, ktoré pre Slovensko bolo v jeho histórii jedno z najdôležitejších. O tom, čo robil počas Nežnej revolúcie, ale aj o „porevolučnom“&nbsp; období a úlohe médií v súčasnosti sa s prvým šéfredaktorom PLUS 7 DNÍ MILOŠOM&nbsp; LUKNÁROM (65) rozprávala KATARÍNA ŠELESTIAKOVÁ.

Roky utekajú a&nbsp;už máme 30. výročie Nežnej revolúcie. Kde ste boli 17. novembra 1989? Podaktorí kachličkovali, iní si ten deň nepamätajú. A&nbsp;vy?

Isto som nekachličkoval, pretože na rozdiel od nebohého predsedu parlamentu a&nbsp;kachličkového disidenta Pašku som musel chodiť do práce.

Takže, kde ste boli? Na námestí či v&nbsp;práci?

Ak si dobre pamätám, bol to piatok a&nbsp;večer som išiel do klubu novinárov, kde sme s&nbsp;kolegami a&nbsp;priateľmi vášnivo debatovali o&nbsp;tom, čo sa udialo a&nbsp;čo sa ešte len udeje. Pád režimu som predpokladal, a&nbsp;nielen ja, už dávnejšie. Boľševický kolos sa rúcal a&nbsp;táraninám súdruhov o&nbsp;tom, ako už čoskoro predbehnú Ameriku, mohli veriť len ľudia rovnakej krvnej skupiny a&nbsp;intelektu, ako je smerácky princ Blaha. Ideológovia socializmu vychádzali z&nbsp;premisy, že ľudia sú dokonalí, nechamtiví, pracovití a&nbsp;súdruhovia čestní, múdri a&nbsp;neskorumpovateľní.

Navyše, v&nbsp;Sovietskom zväze takmer všetci chlapi boli buď vojaci, policajti, alebo prí­slušníci a&nbsp;pomocníci tajnej polície, takže pracovať, aj fyzicky, museli predovšetkým ženy. Aj z&nbsp;tých málo zdrojov, ktoré v&nbsp;krajine boli, <br>išla neúmerná časť na šialené zbrojenie. Sovieti lietali do vesmíru, ale väčšina obyvateľov hladovala.&nbsp;Chceli byť najlepší spomedzi všetkých, ako sa hovorievalo, mali aj najrýchlejšie hodinky na svete a&nbsp;dokonca i&nbsp;najväčšieho trpaslíka. A&nbsp;keď naši súdruhovia postupne strácali podporu z&nbsp;moskovského impéria, aj celý socialistický tábor sa rozkladal. Poľsko bolo v&nbsp;plameňoch, ktoré rozpútala Solidarita, východní Nemci húfne utekali na zahnívajúci Západ a&nbsp;Leninova ideológia odchádzala tam, kde patrí - na smetisko dejín.

U&nbsp;nás však súdruhovia nechceli odstúpiť, dokonca chceli vládnuť ďalej.

Mladší súdruhovia pod vedením exzväzáka Štěpána, v&nbsp;naivnej viere, že socializmus v&nbsp;Československu predsa len môže prežiť, túto búrku vyhodnotili ako šancu odstaviť starých komunistov od koryta a&nbsp;prevziať moc. Preto si myslím, že vymyslená smrť pseudoštudenta a&nbsp;eštebáka Šmída v&nbsp;Prahe počas študentskej manifestácie bolo zinscenované divadlo vedenia tajnej bezpečnosti s&nbsp;podporou štěpánovcov. Potom už udalosti nabrali veľmi rýchly spád, pretože sa im to vymklo z&nbsp;rúk. Ale nesmieme zabúdať, že ak by sa nezačal rúcať Sovietsky zväz, ešte dodnes by sme chodili pochodovať na 1. mája, Fico by bol dnes zrejme tajomníkom ÚV KSČ a&nbsp;Blaha možno šéfom ústavu marxizmu-leninizmu.

Dnes existuje takzvaný spomienkový optimizmus, ľudia si z&nbsp;minulosti pamätajú viac to dobré ako to zlé. Ako vy vnímate roky pred Nežnou revolúciou?

Nemali by sme byť k&nbsp;ľuďom, ktorí zažili socializmus a&nbsp;dodnes si myslia, že bolo vtedy lepšie, príliš kritickí. V&nbsp;tých časoch bežný človek mal len zmanipulované a&nbsp;vytriedené informácie a&nbsp;naozaj si mohol myslieť, že mu nie je tak zle. Nemusel závidieť ostatným, pretože, až na pár výnimiek, ako boli zelovocári, pumpári, mäsiari a&nbsp;aparátnici, nikto nemal takmer nič, všetci boli na tom v&nbsp;princípe rovnako. Raz za rok sa mohli dostať na trabante či škodovke do Bulharska na dovolenku pod stan, nehladovali, pretože jedlo bolo pomerne lacné, aj keď mnohé komodity boli nedostatkové a&nbsp;stálo sa na ne vo frontách. Na mäso, na banány, ale aj na automatické práčky.

No stále sú takí, ktorí tvrdia, že vraj sme si aspoň boli všetci rovní...

Na druhej strane, aj tí bohatší boli naozaj bohatí veľmi relatívne. Súdruh si dokázal postaviť za symbolickú cenu chatu, kúpiť žiguláka a&nbsp;to bolo všetko. Neboli to žiadni multimilionári z&nbsp;nakradnutého štátneho majetku, ako ich vidíme dnes. Aj tí najväčší lumpi od Babinského boli oproti našim politikom a&nbsp;ich komplicom úplní babráci.

Ako Bratislavčanka si spomínam, že sme pozerali cez ostnaté drôty do Rakúska, kam sme sa za svojimi rodinami nemohli dostať.

Bežní, väčšinoví ľudia v&nbsp;čase socializmu netúžili po slobode a&nbsp;možnosti cestovať. Načo by išli do Rakúska, keď si tam nemohli dovoliť kúpiť ani pohár piva bez toho, aby zruinovali svoj rodinný rozpočet. Mali istotu, že budú zamestnaní, že ich deti po skončení školy nájdu tiež robotu, že sa o&nbsp;nich súdruhovia vo všetkom postarajú. Povedia im, koho majú voliť, nalinkujú im celý život. Bol to obludný režim, ale väčšinový človek to tak nevnímal. A&nbsp;dodnes žije zaslepene vo svojej viere, že vtedy bolo lepšie.

Áno, starší ľudia často spomínajú, že bolo lepšie, lebo mlieko stálo len dve koruny...

Stačilo by, keby si zobrali kalkulačku a začali rátať. Veľmi rýchlo by zistili, že sa odvtedy až dramaticky zvýšila životná úroveň drvivej väčšiny obyvateľov. Žiaľ, netýka sa to&nbsp; tých sociálne najslabších, predovšetkým dôchodcov. To však nie je chyba nového zriadenia, ale tých lumpov, ktorí sa dostali po revolúcii k moci a sústavne rozkrádali a dodnes rozkrádajú všetko, čo sa rozkradnúť dá.&nbsp; Ulúpili celé fabriky, banky, nehnuteľnosti. A&nbsp;keď už to všetko rozkradli, tak presne ako talianska mafia sa sústredili na štátne zákazky a&nbsp;eurofondy. A&nbsp;ľudia sú, s&nbsp;prepáčením, sprostí - ak im pokladníčka v&nbsp;supermarkete omylom vydá o&nbsp;pár centov menej, budú sa o&nbsp;ne biť do krvi. Keď ich však zlumpačení politici drzo okrádajú o&nbsp;milióny, nevadí im to, ešte sa ich budú zastávať. Pretože si neuvedomujú, že sú to aj ich peniaze, ktoré potom chýbajú v&nbsp;zdravotníctve, v&nbsp;školstve, v&nbsp;dôchodkovom systéme.

Vráťme sa ešte k&nbsp;revolúcii. Čo by ste asi robili, keby režim nepadol? Viete si to vôbec predstaviť?

To je naozaj ťažká otázka a&nbsp;dnes si to predstaviť neviem. Ale keďže som nikdy nechcel emigrovať, pretože mám napriek všetkým výhradám rád túto krajinu, asi by som v&nbsp;nej dodnes prežíval tak, ako by v&nbsp;nej prežívali všetci <br>ostatní, a&nbsp;snažil sa niečo zmeniť. Zrejme by nám vládol niekto veľmi podobný Robertovi Ficovi, ak nie rovno on. Ibaže by mal ešte väčšie možnosti ovplyvňovať prokuratúru, políciu, súdy a&nbsp;najmä umlčovať médiá. V&nbsp;tom boli súdruhovia naozaj výnimočne usilovní.

Padla opona a&nbsp;týždenník PLUS 7 DNÍ vznikol krátko po revolúcii. Ako si spomínate na to obdobie?

Bolo to hektické obdobie, keď sme začínali, bol som v&nbsp;redakcii vlastne len ja a&nbsp;neskôr sekretárka. Až potom pribúdali ľudia. Ak si dobre spomínam, na dovolenke som nebol prvých päť rokov. Napriek tomu to boli krásne časy, pretože som mal pocit, že robím niečo naozaj osožné a&nbsp;niečo úplne iné ako dovtedy. Vôňa slobody bola omamná a&nbsp;ešte sme netušili, aká háveď sa chopí moci.

Bolo ťažké začať robiť na Slovensku kvalitnú investigatívnu žurnalistiku?

V&nbsp;PLUS 7 DNÍ sa postupne vytvoril skutočne silný kolektív špičkových novinárov, ktorí mali chuť pracovať aj pracovať vedeli. No i&nbsp;tak boli začiatky veľmi ťažké, ľudia nás ešte nepoznali, prípadne nám nedôverovali. Trh bol presýtený novými periodikami, ktoré však postupne potichu zanikali alebo doslova živorili s&nbsp;pártisícovým nákladom.

Dovtedy také niečo ako investigatíva v&nbsp;médiách neexistovalo. Kým ste sa inšpirovali?

Isteže sme mali nejaké vzory, napríklad americké týždenníky Newsweek či U. S. News, nemecký Stern alebo Spiegel. Postupne sme hľadali to, čo chce náš slovenský čitateľ, až sa nám podarilo namiešať ten správny&nbsp;kokteil. V&nbsp;najlepších časoch sme predávali vyše štvrť milióna výtlačkov týždenne. A&nbsp;to je, myslím, doslova fenomenálny úspech.

Aj týždenník sa pod vaším vedením postupne menil, dnes je to už etablovaný časopis. V&nbsp;čom je podľa vás iný ako ostatné týždenníky?

Iný bol predovšetkým spracovaním tém a&nbsp;celou štruktúrou, ktorá sa prispôsobovala obsahu z&nbsp;hľadiska záujmov čitateľa a&nbsp;nie naopak, ako je zlým zvykom. Pretože viaceré konkurenčné médiá si mysleli, že keď nás slepo odkopírujú, budú rovnako úspešní. Neboli, pretože časopis musí mať dušu, nestačí iba poctivo zapĺňať jednotlivé rubriky balastom.

Roky ste pôsobili ako šéfredaktor silného mienkotvorného týždenníka. Ako si spomínate na vzťahy s&nbsp;politikmi?

Ako na ľudí, ktorí pre svoju nenásytnosť ukradli tejto krajine obrovskú šancu, ktorú mala. Pozrite sa napríklad, koľko superluxusných áut jazdí v&nbsp;Bratislave. To nevidíte v&nbsp;žiadnej inej európskej metropole. Vlastnia ich väčšinou pseudopodnikatelia a&nbsp;ich pipinky či detičky, vďaka obrovským zárobkom firiem s&nbsp;jedným či dvomi zamestnancami. Nevytvárajú žiadne hodnoty, len legálne kradnú. Vďaka svojim konexiám na politikov „sprostredkovávajú“ eurofondy, nákupy pre štátne inštitúcie a&nbsp;podobné zlodejstvá, na ktorých sa neuveriteľne nabaľujú. To je kapitalizmus na slovenský spôsob. Naopak, slušným podnikateľom, pretože aj takí na Slovensku sú, štát hádže pod nohy polená. A&nbsp;normálny podnikateľ si nekúpi Bentley, ale radšej investuje peniaze do firmy a&nbsp;ľudí.

Isto ste mali aj problémy, všeličo som o&nbsp;tom období počula. Vyhrážali sa vám?

Áno, boli aj ťažšie chvíle, keď sa niektorým bosom podsvetia nepáčilo, čo sme písali. Nebudem všetkých menovať, ale vyhrážal sa nám napríklad Surovčík, ľudia od Piťa - dokonca aj on osobne raz napochodoval v&nbsp;maskáčoch so svojou bandou do vydavateľstva. Aj ďalší vagabundi posielali varovné odkazy, rôzni pohrobkovia Steinhübela a&nbsp;Diničovcov. Treba si uvedomiť, že to bolo časoch, keď políciu ovládali ľudia, ktorým v&nbsp;podstate vyhovovalo, že „nepriateľské“ PLUS 7 DNÍ má problémy s&nbsp;mafiánmi. Na druhej strane treba priznať, že v&nbsp;ťažkých chvíľach nám viac ráz pomohol Jaroslav Spišiak. Teda, ak sa pýtate, či som sa niekedy pozeral pod auto, tak áno. A&nbsp;nie som žiadny paranoik.

Dnes sú všetci kamaráti, stretávajú sa s&nbsp;podnikateľmi, politikmi. Ako ste zvládali tlaky politikov, ale aj mafie?

Myslím si, že dobre. Verím, že sa nenájde nikto, kto by mohol povedať, že si ma kúpil alebo ma zastrašil.

Ako sa robila novinárčina za čias mečiarizmu?

Možno ma ostatní budú chcieť za to ukrižovať, ale ja osobne si myslím, že novinárčina bola v&nbsp;časoch Mečiara slobodnejšia než za Fica. Ten je oveľa sofistikovanejší, oveľa zákernejší a&nbsp;najmä nezabúda. Mečiar vypenil a&nbsp;tým zväčša aj skončil. Aj keď je pravda, že za jeho éry napríklad dostali štátne firmy zákaz inzerovať v&nbsp;PLUS 7 DNÍ. Čo dosť finančne bolelo. No aj tak sme prežili. Ani za Fica sme si však neužili inzercie zo štátnych firiem a&nbsp;inštitúcií. Navyše, oveľa viac zneužíval súdnictvo cez rôzne svoje absurdné žaloby, aby nás zastrašil obrovskými sumami, ktoré požadoval za poškodenie svojej dobrej povesti. Znie to trošku absurdne, však?

Čo vám z&nbsp;tohto obdobia najviac utkvelo v&nbsp;pamäti?

Jedno súdne pojednávanie, na ktorom som vypovedal ako svedok. Doktor Fico verzus Spoločnosť 7 PLUS. Keď som sa pozrel na tú ženskú v&nbsp;talári, pochopil som dve veci - že to máme vopred prehraté a&nbsp;prečo sa nesmú zverejňovať v&nbsp;médiách fotografie sudcov. Jednoducho obyčajná fraška. Dovtedy som Roberta Fica vnímal ako politika, ktorý má síce iné názory ako ja, ale rešpektoval som ho. No keď som na vlastné oči videl a&nbsp;na vlastné uši počul, ako na súde uvádza s&nbsp;kamennou tvárou fakty, o&nbsp;ktorých som dodnes skalopevne presvedčený, že vedome drzo klamal, niečo sa vo mne zlomilo. S&nbsp;hrôzou som si uvedomil, že taký človek je naším premiérom a&nbsp;že musím urobiť všetko pre to, aby ním nebol.

Skúste spätne povedať, ktorý politik na Slovensku je z&nbsp;vášho pohľadu naozaj osobnosť, a&nbsp;naopak,&nbsp;s&nbsp;ktorým by ste si trebárs ani ruku nepodali a&nbsp;prečo.

Asi také silné slovo ako osobnosť by som v&nbsp;súvislosti s&nbsp;drvivou väčšinou našich politikov nepoužil. Ale tých, ktorým by som nepodal ruku, je o&nbsp;to viac. Isto by medzi nimi bol doktor Fico. A&nbsp;v&nbsp;posledných rokoch aj Béla Bugár. Andrej Danko by tam mal patriť tiež, ale jeho za politika nepovažujem. Je naozaj tragédia, že človek s&nbsp;takou intelektuálnou výbavou sa môže vďaka podobne obdareným voličom ocitnúť na čele&nbsp;parlamentu.

Pravda je, že bol legitímne zvolený...

Kedysi sme sa smiali z&nbsp;Jána Ľuptáka, ten však bol celý svoj dovtedajší život obyčajným stavebným robotníkom a&nbsp;nikdy sa netváril, že je intelektuálny buldozér. Ale Danko, rozmaznané decko mečiarovského privatizéra, ovenčený pofidérnym titulom a&nbsp;vojenskými výložkami, výstižne nazývaný generátorom náhodných slov,&nbsp;to je ozajstná hrôza. Ešte aj Jano Slota bol oproti nemu mysliteľ. Dankovi by som podal ruku iba v&nbsp;jedinom prípade - na rozlúčku, ak by navždy odchádzal do svojej milovanej Moskvy. Pripomína mi nesmrteľného Vasiľa Biľaka. Ten mal tiež pofidérny titul doktora, vládol podobným intelektom a&nbsp;tak­isto sa neustále pokúšal čo najhlbšie vryť do análov moskovských súdruhov.&nbsp;Len neviem, či Biľak nemal ešte vyššiu vojenskú hodnosť. Danko však má pri dobrej konštelácii ministrov obrany ešte čas ho aj v&nbsp;tomto predbehnúť.

Vidím, že politikov stále nešetríte. Ako vnímate posun žurnalistiky na Slovensku?

Je veľmi ťažké hodnotiť to. Na jednej strane sú médiá, ktoré naozaj nie sú hodné tohto mena, v&nbsp;ktorých pracujú skrachovanci, predbiehajúci sa, kto z&nbsp;nich vymyslí stupídnejší a&nbsp;klamlivejší titulok. Som presvedčený, že ani v&nbsp;časoch socializmu by títo „redaktori“ miesto v&nbsp;novinách nenašli, ani len v&nbsp;tých okresných straníckych. Neovládajú jazyk, neovládajú gramatiku, neovládajú mozog a&nbsp;vidno, že v&nbsp;živote neprečítali žiadnu hodnotnejšiu knihu. Na druhej strane nám vyrástla hŕstka skutočných publicistov, ochotných a&nbsp;schopných odhaľovať najväčšie špinavosti. Je to náročná a&nbsp;nebezpečná práca a&nbsp;táto spoločnosť ich nedokáže oceniť ani morálne, ani finančne. Naopak, mnohí politici, len aby spochybnili všetku tú špinu, ktorú o&nbsp;nich odhaľujú, cielene ich dehonestujú, nazývajú ich prostitútkami, idiotmi, slizkými hadmi a&nbsp;možno si aj objednali vraždu Jána Kuciaka, ktorý im bol mimoriadne nepohodlný. A&nbsp;takisto na exemplárnu výstrahu ostatných. Paradoxne, dosiahli pravý opak.

Pred rokom a&nbsp;pol Slovenskom otriasla vražda novinára. Čo ste si pomysleli ako prvé, keď ste sa dozvedeli o&nbsp;vražde Jána Kuciaka a&nbsp;jeho snúbenice?

Úprimne som sa vydesil. A&nbsp;ešte viac, keď vtedajší policajný prezident vyhlásil, že to bolo pre jeho prácu. Bol to podobný štartér ako mŕtvy študent v&nbsp;roku 1989. Len s&nbsp;tým strašným rozdielom, že Jána Kuciaka zabili naozaj. Viem, že to znie strašne, ale jeho smrť aspoň prebudila mnohých ľudí a&nbsp;otvorila im oči. Nebyť toho, asi by dnes bola na Slovensku úplne iná politická situácia a&nbsp;Kočner dodnes rozhodoval, koho budú policajti a&nbsp;prokurátori stíhať a&nbsp;koho nie.

Po rokoch, čo ste boli verný jednému vydavateľovi, nemali ste problém pracovať pre nových vlastníkov PLUS 7 DNÍ, spoločnosť Penta?

Ešte pred predajom som mal krátke stretnutie s&nbsp;Jaroslavom Haščákom, kde mi osobne garantoval, že ako nový vlastník nebude zasahovať do obsahu PLUS 7 DNÍ. Žiaľ, Penta nemala žiadne skúsenosti s&nbsp;vydavateľskou činnosťou, preto sa snažila nájsť schopného manažéra, ktorému by mohla dôverovať. Nejako neu­speli, ani v&nbsp;zahraničí. Čas však tlačil, vo vydavateľstve začalo tak trochu panovať bezvládie, a&nbsp;preto „skočili“ po Petrovi Mertusovi, ktorý bol predtým na čele Ringiera. Tuším, kto im ho poradil, zrejme tak trochu zo zlomyseľnosti. Pretože po Mertusovom nástupe sa začali diať veľmi vážne veci.

Odvolal všetkých kľúčových ľudí vo vydavateľstve, dosadil si svojich „pätolizačov“ a&nbsp;za pár mesiacov sa vydavateľstvo dostalo do červených čísiel. O&nbsp;snahách ovplyvňovať obsah hovoriť nebudem. Dovolím si povedať, že ten človek vôbec nerozumel novinárčine. Riadil vydavateľstvo, akoby to bol mäsokombinát. Po dvoch rokoch, zrejme skôr vzhľadom na zmluvu, sa s&nbsp;ním Penta rozlúčiť nemohla, „odišiel“ a&nbsp;vo veľmi krátkom čase aj všetci jeho „špičkoví“ manažéri. A&nbsp;to bol asi najlepší krok Penty od kúpy vydavateľstva.

Istým fenoménom súčasnosti sú sociálne médiá. Ako sa dívate na ich úlohu?

Nie je to moja parketa, pretože už pred dlhými rokmi som sa rozhodol, že ma nepohltí žiadny Facebook ani Instagram, ani žiadny iný žrút času. Naozaj nepotrebujem vedieť, čo mal môj známy oblečené na výlete, ako prstami fiktívne drží vrcholček Tádž Mahalu či za dolár objíma okolo krku nejakú domorodkyňu.

Ľudia však trávia na webe čoraz viac času...

Iné sú, samozrejme, kvalitné webové stránky, ktoré pravidelne navštevujem, pretože sú pre mňa základným zdrojom informácií. Len treba vedieť zodpovedne selektovať od konšpiračných či až doslova nasprostastých stránok, kde čitateľa usilovne lákajú na odhalenú bradavku ženskej, ktorá vyzerá ako postihnutá kačička.

Už roky počúvame, že print končí. Sú naozaj konkurenciou pre klasické printové médiá alebo sú len informačným doplnkom?

Web je veľmi silnou konkurenciou pre printové médiá, ale ešte dlho ich celkom nezlikviduje. Nastáva podobná situácia, ako keď sa skvalitnil obraz v&nbsp;televízoroch a&nbsp;na trh masovo prenikli VHS kazety a&nbsp;DVD nosiče. Vtedy všetci predpovedali, že to bude definitívny koniec klasických kín. Nie je to celkom tak, dokonca kiná začínajú prežívať akúsi malú renesanciu. Podobne to bude s&nbsp;printovými médiami.

Vidím však jedno veľmi veľké nebezpečenstvo - a&nbsp;to je spoplatňovanie článkov na webe, najmä v&nbsp;serióznych médiách. Na jednej strane chápem, že musia z&nbsp;niečoho žiť, pretože reklama sa tam ani zďaleka nehrnie tak, ako predpovedali rôzni mediálni guruovia, a&nbsp;weby sú zatiaľ takmer všetky stratové. Zamykanie obsahu však spôsobuje, že drvivá väčšina ľudí, ktorí nie sú ochotní zaplatiť ani tých pár eur mesačne, prechádza na stránky, ktoré ponúkajú obsah zadarmo. A&nbsp;to sú najmä rôzne konšpiračné médiá, prípadne weby, ktoré by sme mohli nazvať novinárskou žumpou. A&nbsp;potom sa čudujeme, ako dopadajú voľby na Slovensku, keď ľudí kŕmia takýmto obsahom.

Ako napokon vnímate ekonomický a&nbsp;politický vývoj Slovenska za ostatných 30 rokov?

Zle. Po roku 1989 som chápal, že každá revolúcia vyplaví na povrch tú najväčšiu špinu. Ale prečo ešte aj po tridsiatich rokoch je tam stále tá špina? Vyplavuje sa nám nová generácia špinavcov, ktorí sú oveľa nebezpečnejší, pretože sú od svojich učiteľov dôkladne pripravení na rôzne sofistikované podvody, okrádanie štátu a&nbsp;jeho občanov, tunelovanie, daňové úniky… Ich chápadlá prerástli do polície, prokuratúry a&nbsp;najmä do súdnictva. To sú typické znaky mafiánskych štruktúr, ktoré musí niekto rozbiť. A&nbsp;pozatvárať aj tých najvyššie postavených aktérov. Pretože ak to sa neudeje, ich nasledovníci si budú vedomí beztrestnosti a&nbsp;budú ďalej ožobračovať tento národ.

Čo je podľa vás najväčšou hrozbou na Slovensku?

Keď som už pred štvrťstoročím varoval, že najväčšou hrozbou pre vývoj demokracie na Slovensku je skorumpované a&nbsp;prehnité súdnictvo, ktoré si vytvorilo svoj štát v&nbsp;štáte, pozerali sa na mňa mnohí ako na blázna. Dnes už asi pochopili, že je to naozaj tak. Ale už je neskoro. Otrávenú studňu súdnictva nevyliečime tak, že do nej budeme zúfalo liať čistú vodu. Asi by bolo najlepšie vykopať novú a&nbsp;tú starú zasypať.

Ktorých z&nbsp;minulých alebo terajších politikov považujete za profesionálov v&nbsp;tom, čo robia, a&nbsp;ktorých za najväčších diletantov?

Neviem, či je otázka správne položená, pretože aj najväčší vagabund môže byť ťažký profesionál. Napríklad taký Mečiar. Môžeme mať proti nemu akékoľvek výhrady, ale treba objektívne uznať, že manipulovať s&nbsp;ľuďmi dokázal excelentne, rovnako ako využívať moc, likvidovať protivníkov a&nbsp;zarábať pre seba a&nbsp;svojich blízkych obrovské peniaze.

Mečiar bol jeho slabučký odvar. Na Mečiarovu česť treba povedať, že bol vypočítateľný. Nikdy sa nepretvaroval, že je milý, slušný, a neohlupoval ľudí, že je poctivý, birmovaný katolík. Fico je v&nbsp;tom opačný. Úlisný, mazaný a&nbsp;nikdy nezabúda, ak mu ktosi nebol po vôli.

Pozitívnych profesionálov by sme asi hľadali veľmi ťažko. Kedysi dávno sa k tomu blížil Mikuláš Dzurinda, no aj jeho časom opantala moc a mal pocit, že je posledný slovenský polyhistor. A tak sa aj správal.&nbsp; Povýšene a arogantne. Tým nechcem povedať, že sa medzi politikmi nenájde aj pár slušných ľudí. Sú to však zväčša bezvýznamné&nbsp; figúrky, ktoré o&nbsp;ničom nerozhodujú. Vagabundi, ktorí s&nbsp;nimi v&nbsp;parlamente sedia, ich aj tak zakaždým v&nbsp;dôležitých veciach prehlasujú.

O&nbsp;vás bolo známe, že ste v&nbsp;súkromí nevyhľadávali prítomnosť politikov. Predsa len, s&nbsp;ktorými ste si potykali?

Nikdy som si so žiadnym politikom nepotykal, pretože som sa iným ako pracovným kontaktom s&nbsp;nimi snažil maximálne vyhýbať. Ak si dobre spomínam, tykal som si iba s&nbsp;jediným - bol to radový poslanec parlamentu. Potykali sme si však dávno predtým, ako vstúpil do politiky. A&nbsp;tak to aj ostalo. Zdalo by sa mi trochu čudné, keby som mu začal zrazu vykať. Ale odvtedy, ako vstúpil do politiky, sme sa stretli tuším&nbsp;len raz.

Čo dnes robí „Ježko“? Nechystá sa vydať autobiografiu, podobne ako to spravil predchádzajúci spolumajiteľ PLUS 7 DNÍ Štefan Šimák?

Autobiografia je skvelá v&nbsp;tom, že autor môže napísať to, čo si o&nbsp;sebe naozaj myslí. Ak sa nemýlim, bol to Joseph Heller, ktorý to skvelo vystihol. Dovolím si ho parafrázovať - Kto pozná všetky moje dobré stránky lepšie ako ja sám? A&nbsp;teda kto iný môže pochváliť moje skvelé a&nbsp;úžasné činy úprimnejšie než ja sám osobne? &nbsp;Nie, žiadnu autobiografiu sa písať nechystám, nepociťujem potrebu prefarbiť svoju vlastnú históriu.

Mimochodom, ako teraz spolu vychádzate s&nbsp;bývalými spoluvlastníkmi PLUS 7 DNÍ, stretávate sa?

Nestretávame sa už roky, prakticky od predaja firmy. Hoci sme PLUS 7 DNÍ, a&nbsp;teda aj celé vydavateľstvo zakladali spolu, teraz máme úplne iné postavenie. Ja som nebol spolumajiteľ, ale len obyčajný zamestnanec. Asi sa ani nepatrí, aby sa stretávali s&nbsp;obyčajným dôchodcom. Oni majú svoj svet a&nbsp;ja zase svoj. Niekoho napĺňa šťastím, keď si kúpi obraz za 80-tisíc eur či opäť a&nbsp;opäť ráta v&nbsp;duchu svoje zarobené peniaze, mňa zase teší, keď sadnem na bicykel a&nbsp;vybehnem trebárs do rakúskych polí.

Na odľahčenie, neposiela&nbsp;vám pán Šimák&nbsp;každý týždeň zo svojho vinárstva kartón kvalitného vína za to, že aj vďaka vám zarobil peniaze na kúpu zámku a&nbsp;vinohradov?

Nie, neposiela ani neposielal, ani kartón, ani fľašu. Ale vôbec ma to netrápi. Ak by som naozaj raz náhodou dostal chuť na také víno, tak zbehnem do supermarketu. Tam majú plné regály takýchto fliaš za jedno či dve eurá.

ROZHOVOR Fico je úlisný, mazaný a nikdy nezabúda, ak mu ktosi nebol po vôli

Výber pre vás

ROZHOVOR Fico je úlisný, mazaný a nikdy nezabúda, ak mu ktosi nebol po vôli

Súvisiace články

ROZHOVOR Tento škandál Igora Timka z No Name vôbec nemrzí?! Urobil by ho vraj znova

ROZHOVOR: Čo vieme o súkromí premiéra? Pellegrini prezradil aj to, čo by ste na neho nepovedali

ROZHOVOR Máme tu novú politickú hviezdu P. Pellegriniho - chváli ho jeho stranícky kolega

Výber pre vás