Peter Hupka

Do tridsaťšesťmiliónovej krajiny ležiacej na západnom okraji arabského sveta - odtiaľ pochádza i&nbsp;jej lokálny názov Maghrib, miesto, kde zapadá slnko - prúdi čoraz viac návštevníkov i&nbsp;z&nbsp;našej časti Európy. Kto si chce severoafrickú krajinu užiť, pokiaľ možno v&nbsp;najpôvodnejšej forme, musí sa vydať ďaleko od obchodníkov profitujúcich na&nbsp;turistickom ruchu - do takmer neznámych dediniek na vidieku. A&nbsp;namiesto knižných sprievodcov je najlepšie vziať si na pomoc podrobnú mapu a&nbsp;najmä neostýchať sa komunikovať s&nbsp;domácimi.

Preplnené ulice Marrákeša zostávajú ďaleko za našimi chrbtami a po prašnej, práve rekonštruovanej ceste vedúcej cez priesmyk s názvom Tizi n’Tichka, tak trochu úsmevným, klesáme do inej, podstatne suchšej krajiny. Tu, južne od hrebeňov Vysokého Atlasu, v tisícdvestometrovej nadmorskej výške leží sedemdesiattisícové mesto Warzazát. Kedysi neveľmi významné sídlo na križovatke obchodných ciest je miestom, kde sa teploty môžu pohybovať od mínus sedem stupňov počas januárových nocí až po plus štyridsaťštyri v augustových dňoch. Príroda v okolí mesta a takmer stále slnečné počasie urobili počas posledných dekád z Warzazátu významnú filmársku lokalitu.&nbsp; „Kedysi tu boli len Štúdiá Atlas, dnes ich nájdete na západnom predmestí hneď niekoľko.&nbsp; Tunajšia krajina pri správnej voľbe záberu pripomína scenérie z&nbsp;najrôznejších kútov sveta alebo, ak chcete, aj z&nbsp;iných planét. Natáčať v&nbsp;Maroku je navyše lacnejšie, než kdesi v&nbsp;Európe či Amerike,“ vysvetľuje záujem filmových štábov o&nbsp;svoje mesto päťdesiatnik Hamza v&nbsp;jednej z&nbsp;tunajších kaviarní.

Aj keď filmových fanúšikov, neváhajúcich cestovať na miesta, kde boli ich obľúbené snímky natočené, nie je málo, v&nbsp;pahorkatej púšti za mestom je takmer pusto. Len občas sa na horizonte zjavia kúdoly prachu spod kolies terénnych štvorkoliek, ktoré obľubujú najmä domáci turisti. A&nbsp;keďže bez filmového záznamu nemôžu odísť ani hostia, z&nbsp;druhej štvorkolky ich tradične natáča miestny „sprievodca“.

Príjemnejšie je len tak sa poprechádzať okolím, sadnúť si na vyhriate kamene a&nbsp;kochať sa scenériami napoly rozprávkového mesta. Pri pohľade z&nbsp;púšte sa mohutné filmové kulisy zlievajú so skutočnou zástavbou a&nbsp;vytvárajú tak trochu bizarný obraz. Obraz, aký dokresľuje scény Misie Kleopatra s&nbsp;Asterixom a&nbsp;Obelixom, historickej drámy Gladiátor či známeho Iñarritovho filmu Babel. Práve pre tieto snímky i&nbsp;pre množstvo ďalších známych filmov si ich tvorcovia vybrali Warzazát a&nbsp;jeho púštne okolie.

Berberi, v ich vlastnom jazyku Amazighovia, sú pôvodní obyvatelia oblastí na severe a severozápade Afriky. Výraz Amazigh v berberskom jazyku znamená Slobodný muž a táto reč v oblasti dominovala až do siedmeho storočia, keď územie súčasného Maroka, Alžírska a Tuniska postupne kolonizovali arabské kmene. Dnes tvoria Amazighovia v Maroku približne tretinu obyvateľov a od roku 2011 ich jazyk uznali popri arabčine za ďalší oficiálny jazyk v krajine. Stalo sa tak počas udalostí Arabskej jari a je veľmi pravdepodobné, že tento počin patril k sérii ústupkov, akými si vedenie krajiny udržalo pozíciu a zabránilo prerastaniu protestov do intenzity a formy, v akej postihli viaceré iné štáty v regióne.

„Isteže po rokoch represií sme radi. Nápisy sú teraz všade trojjazyčné - arabské, berberské a&nbsp;francúzske, väčšia sloboda je aj na poli kultúry, naše deti sa môžu učiť materinský jazyk. Urobilo sa dosť, ale stále nemôžem povedať, že by bol berberský jazyk skutočne na jednej úrovni s&nbsp;arabčinou,“ odpovedá nám na otázku jeden z&nbsp;Amazighov z&nbsp;juhu krajiny, ktorý sa však radšej ne­chce predstaviť. Hoci je veľké percento Maročanov dvojjazyčných a&nbsp;vo viacerých, najmä vyššie položených oblastiach krajiny tvoria Berberi väčšinu obyvateľstva, pod ťarchou represií z&nbsp;minulosti sa mnohí stále necítia komfortne pri používaní svojho jazyka v&nbsp;každodennom živote. Podobných príkladov by sme našli viacero i&nbsp;v&nbsp;oveľa rozvinutejších krajinách, stačí si spomenúť na Sámov v&nbsp;Škandinávii, ktorých jazyk a&nbsp;kultúra si po vyše storočí represií a&nbsp;diskriminácie našli opätovné miesto v&nbsp;ich domácom prostredí až po zmenách zákonov v&nbsp;deväťdesiatych rokoch.

Úzka cesta plná zákrut pozvoľna klesá k pobrežiu Atlantiku. Noc je chladná, no i tak sa oplatí na moment zastaviť. Život v horských dedinkách medzi mestom Guelmím a oceánom po zotmení prebieha poväčšine za múrmi domov, čo ešte umocňuje hlboké ticho. V oblasti bez svetelného smogu na nebi žiaria tisícky hviezd a nadýchnuť sa sviežeho vzduchu pod čiernou, no mihotavou klenbou oblohy je tá najkrajšia odmena pre unaveného vodiča.&nbsp; Život v mestečku sa sústredí na návrší vzdialenom asi kilometer od mora. Voda je zatiaľ chladná a pobrežím sa túlajú len beznádejne zablšené psy, hľadajúce niečo pod zub. Viac šťastia majú oveľa zdravšie vyzerajúce kozičky, ktoré spásajú chutné mladé výhonky rastlín v strmom svahu nad zárezmi cesty.&nbsp; Život v&nbsp;centre dvadsaťtisícového mestečka prebieha typickým orientálnym tempom: muži posedávajú v&nbsp;kaviarňach pri káve alebo sladkom silnom mätovom čaji, zahalené ženy nakupujú na štvorcovom, múrmi obohnanom trhovisku. Dostať tu čokoľvek - od čerstvých rýb uložených na ľadovej triešti po arganový olej a&nbsp;dovozovú čokoládu. Šťastný moment prežívajú deti: končí sa im škola a&nbsp;so smiechom a&nbsp;s&nbsp;džavotom kráčajú do svojich domovov. V&nbsp;momente možno nadobudnúť pocit, že ich je plné mesto. Maroko je skutočne mladá krajina: priemerný vek jeho obyvateľov je 28 rokov a&nbsp;takmer tretina Maročanov má menej ako 14 rokov.

Pahorkatá oblasť Sahel Tiznit vďačí za svoj názov neďalekému rovnomennému mestu Tiznit. Sahel zasa označuje okrajovú oblasť púšte s príjemnejšou a o čosi vlhšou klímou. Tunajšie holé vŕšky porastené drobnou vegetáciou a trávou môžu pôsobiť stroho, no oproti saharským častiam krajiny sú doslova rajom. Miestna klíma je zároveň oveľa miernejšia ako tá vo vysokých horách Atlasu. To sem každoročne na obdobie chladnejšej časti roka privádza pastierov so svojimi stádami kôz a oviec. Keď sa s jedným z nich dáme do reči, zistíme, že prišiel z miesta, kde sa náš marocký príbeh začína - z Warzazátu. Ešte pútavejšie než pasúce sa stáda sú hranaté či okrúhle úle, ktorých na úbočiach vidno desiatky či skôr stovky.

„Nehanbite sa, poďte k nám na návštevu!“ pozýva nás sympatickým gestom najstarší a hlavný zo včelárov, šesťdesiatnik Džamáa. „Žijem tu väčšinu roka, starám sa o včelstvá a strážim ich,“ vysvetľuje sympatický muž, ktorému pomáhajú kamaráti Yahya a najmladší Háfiz. V Sahel Tiznite ešte poznajú význam slova pohostinnosť. Domáci nám ponúknu mätový čaj, chlieb a med z vlastnej produkcie. „Cítite, že je mierne štipľavý? To pre rastlinu zvanú daghmúz, ktorú každoročne od júla do septembra včely opeľujú. Máme rôzne druhy medu a ich predajom sa dá vcelku dobre uživiť. Veď kilogram stojí na trhu od 60 až do 500 dirhamov - 6 až 50 eur!“ pochvaľuje si Džamáa.&nbsp; „Háfiz, choď návšteve ukázať dagh-múz!“ posiela Džamáa najmladšieho člena „včelárskeho klubu“ hore svahom, aby nám ukázal obrovské guľovité trsy pichľavých sukulentov Euphorbia echinus, ktoré sa v&nbsp;slovenčine nazývajú prýštce.

„Čo mládež, vyhladli ste?“ žartujú Džamáa a Yahya a na stolík položia ďalší, tentoraz hlavný chod podvečerného pohostenia. V hlinenej nádobe nazývanej tažin sa na miernom ohni po celom Maroku pripravujú vskutku skvelé jedlá. Ich príprava je pritom nenáročná - na spodnú časť tažinu sa dá trochu tuku, naň zelenina, zemiaky a mäso, všetko sa to prikryje kónickým vrchným dielom nádoby a pomaly dusí. Výsledok býva jedinečný.&nbsp; U&nbsp;včelárov stolujeme ako domáci: odtrhávame si z&nbsp;chleba a&nbsp;ním rukou naberáme kúsky mäsa i&nbsp;zeleniny priamo z&nbsp;tažinu, položeného uprostred nízkeho stolíka. Chutia lepšie než jedlo v&nbsp;michelinskej reštaurácii. Chuť je pritom len polovica úspechu - druhou, nemenej dôležitou, je družné posedenie v&nbsp;kruhu priateľských včelárov.

Tí napokon vyťahujú najnovšie smartfóny a&nbsp;všetko fotografujú rovnako ako my. Pred rozlúčkou sa Džamáa ešte spýta, či bol dnes trh v&nbsp;Sidi Ifni zatvorený. Zamietavá odpoveď ho veľmi neteší: „Mali tam dnes všetko zavrieť na protest proti vyšším daniam, taká bola dohoda. Ale vidím, že dohody sa už ani medzi nami nedodržiavajú,“ dodáva sklamane.

„To kto vám povedal, že na pobreží v centre Agadiru možno nájsť lacné ubytovanie? Ja tu v hoteli brigádujem, takže viem svoje. Navyše je neskoro, poďte ku mne domov!“ prekvapuje nás mladík menom Ádil svojou rýchlou a bezprostrednou odpoveďou na otázku ohľadom nocľahu. Vzápätí spolu smerujeme predmestiami polmiliónového veľkomesta do štvrte Ait Mellúl. „Tých taxikárov si nevšímajte, pravidlá im nič nehovoria, svetlá nesvietia a polícia bude skôr kontrolovať vás ako ich. Tak to tu chodí, v tomto sme skutočne africká krajina,“ nešetrí kritikou mladý študent, keď príde reč na predpisy a bezpečnosť premávky.

Privítanie v&nbsp;neveľkej poschodovej bytovke je srdečné a&nbsp;príjemné: „Poďte a&nbsp;nehanbite sa! Dievčatá, spustite teplú vodu v&nbsp;kúpeľni, máme hostí!“ víta nás Ádilov otec Ibrahim a&nbsp;dcéram dáva inštrukcie, ako sa o&nbsp;nás postarať. Hosť je tu u&nbsp;niektorých ľudí stále „božím darom“. S&nbsp;Ibrahimom, ktorý celý život pracuje ako vodič kamióna, a&nbsp;jeho početnou rodinou diskutujeme dlho do noci. Jeho manželka Tahrart nám pripraví skvelú večeru a&nbsp;bratia Ádil i&nbsp;Muhammad a&nbsp;ich usmievavé sestry Sukeina a&nbsp;Latífa majú množstvo otázok. „Deťom sa v&nbsp;škole darí a&nbsp;tak z&nbsp;nich máme radosť. Však mamina?“ teší sa so šibalskými iskrami v&nbsp;očiach Ibrahim a&nbsp;dodáva: „Pre deti je najdôležitejšie vzdelanie. Potom sa môžu uplatniť. Ale aj tak to majú ťažké, všetko je čoraz drahšie a&nbsp;dobrých príležitostí čoraz menej. Kedysi, keď mal človek víziu a&nbsp;snažil sa, takmer s&nbsp;istotou dosiahol svoj cieľ a&nbsp;žil si dobre. Dnes to už tak nie je...“ hodnotí výhľady do budúcnosti detí otec rodiny. Mladý Ádil vidí dosť kriticky aj systém vzdelávania, najmä na prvom stupni: „Deti sa tu učia len osem mesiacov v&nbsp;roku - od októbra do mája. Preto sú také hlúpe! Bez doučovania na súkromnej báze v&nbsp;ďalšom vzdelaní nemajú šancu!“ znie jedna z&nbsp;posledných úvah dlhých večerných diskusií.

„Aj my sme Amazighovia, pochádzame z&nbsp;dedinky Smimou pri Savíre. A&nbsp;ja viem napríklad oveľa lepšie po berbersky než po arabsky,“ vysvetľuje nám mama štyroch detí, Tahrart. Jej usilovnosť oceňujeme i&nbsp;v&nbsp;nasledujúce ráno, keď nechtiac musíme odísť už na svitaní a&nbsp;opustiť sympatických ľudí, ktorí svojou spolupatričnosťou dokazujú, ako má vyzerať ozajstná rodina. Bez výdatných raňajok nás odísť nenechajú, hoci by o&nbsp;takom čase ešte všetci určite spali.

Opúšťame miesta, ktoré nám nebudú viac cudzie. Končiny, ktoré sa nám na chvíľu stali domovom. Odchádzame z oblastí Maroka, ktoré majú ešte jedno zaujímavé spojenie so svetom - prostredníctvom pilota a spisovateľa Antoina de Saint-Exupéryho. Práve na tejto pôde i vo vzduchu nad ňou sa zrodilo jeho dielo plné ľudských príbehov a filozofických úvah.&nbsp; Tu zistil, čo znamená odľahlosť, pochopil význam vody, života, priateľstva a&nbsp;lásky. Slová geniálneho lietajúceho poeta, ktorý týmito končinami v&nbsp;pionierskych časoch letectva takmer pred storočím dopravoval poš­tu medzi Toulousom a&nbsp;Dakarom, sú nám zrazu oveľa bližšie. Napokon je ľahké pochopiť, prečo knihu nazval celkom jednoducho: Zem ľudí.

FOTO Gladiátor aj Asterix: Hollywoodski filmári vedia, prečo chodia natáčať práve sem!

Výber pre vás

FOTO Gladiátor aj Asterix: Hollywoodski filmári vedia, prečo chodia natáčať práve sem!

Súvisiace články

Letovisko v Egypte láka dostupnými cenami aj návštevou jordánskej Petry

Atrakcia pre turistov?! Pravda o zotročovaní tiav v Egypte, ktorým od únavy tečie až krv

FOTO Egypt, ako ho nepoznáte: Na Sinaji stretnete moderných beduínov aj bujarých Izraelčanov!

Výber pre vás