Peter Hupka

Estónsko s 1,3 milióna obyvateľov žijúcich na rozlohe o málo menšej, než má Slovensko, určite nepatrí k preplneným ani uponáhľaným krajinám. Za posledný týždeň sa i tu pod vplyvom súčasnej situácie život ešte väčšmi spomalil a nad jeho každodenným kolobehom visí množstvo neočakávaných otáznikov.

Ruské slovo vnezapno je dokonalejším bratom svojho slovenského náprotivku znenazdajky. Presne vystihuje situáciu a&nbsp;rýchlosť, s&nbsp;akou do&nbsp;nášho života dokážu vstúpiť nečakané udalosti. A&nbsp;ako sa z&nbsp;pokojnej cesty do&nbsp;krajiny lesov môže stať útek s&nbsp;prívlastkom v&nbsp;poslednej minúte. V&nbsp;takej chvíli človeka ani príliš nemrzí, že musí dva týždne po&nbsp;návrate tráviť doma bez množstva obľúbených ľudí a&nbsp;činností, hoci by bol radšej v&nbsp;stane na&nbsp;pokojnom brehu jazera Lohja järv.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-lesy-hmle-neistoty-pozrite-idylicke-zabery-estonska-predvecer-pandemie" target="_blank" rel="noopener">V GALÉRII si pozrite zábery Estónska v predvečer pandémie&gt;&gt;</a>

Než znenazdajky zasiahla do&nbsp;života Estónska začínajúca sa európska pandémia koronavírusu, krajina s&nbsp;modrou, čiernou a&nbsp;bielou na&nbsp;vlajke nám poodhalila niekoľko svojich čarovných tajomstiev. Tak, ako to symbolizujú i&nbsp;spomínané farby národnej trikolóry, sú to príbehy modrej oblohy, jazier a&nbsp;mora, čiernej zeme a&nbsp;bielej farby cesty za&nbsp;šťastím a&nbsp;svetlom.

Tallinnské historické centrum Vanalinn vybudované na&nbsp;pahorku Toompea a&nbsp;v&nbsp;jeho blízkom okolí je už takmer štvrťstoročia zapísané na&nbsp;zozname UNESCO, z&nbsp;čoho vyplývajú i&nbsp;negatíva spojené s&nbsp;množstvom turistov. Postupne sa vytráca pôvodné čaro a&nbsp;služby sú prispôsobené najmä zisku podnikov a&nbsp;predajní.

Aspoň na&nbsp;MDŽ je však všetko inak. Mladíci, muži v&nbsp;zrelom veku i&nbsp;dôchodcovia sa predháňajú pri kúpe živých kvetov na&nbsp;trhu a&nbsp;čo najdokonalejšou kyticou sa chystajú potešiť svoju najbližšiu dámu. V&nbsp;tento deň sú turisti odsunutí na&nbsp;vedľajšiu koľaj a&nbsp;Vanalinn patrí domácim párom. Potešili ich i&nbsp;tóny piesní gitaristu, ktorý sa usadil v&nbsp;parčíku pred Chrámom svätého Alexandra Nevského. Jeho repertoár je medzinárodný, podobne ako celá metropola krajiny.

Úplne iná je atmosféra v&nbsp;podniku sídliacom v&nbsp;jednej z&nbsp;prerobených pivníc na&nbsp;ulici Rävala. Prejsť pár krokov po&nbsp;schodoch pod úroveň terénu je ako vymeniť miesto i&nbsp;čas. Stoly, prevádzkarka aj hostia sú dokonale upravení. Pôsobia tak, akoby v&nbsp;tallinnskom podzemí sedeli už od&nbsp;sedemdesiatych rokov - farebnosťou, strihom šiat i&nbsp;doplnkami. Všeteční deduškovia diškurujú so svojimi rovesníčkami a&nbsp;hoci ich mladá krása zostala na&nbsp;snímkach z&nbsp;minulého tisícročia, iskra ani vášeň sa nestratili, iba zmenili formu.

Aj jedlá sú exkurziou do&nbsp;sovietskych čias - polievka soľanka, bujón s&nbsp;vajcom, obložený chlieb s&nbsp;rybou. Čo je až prudko európske, sú ceny. Za&nbsp;pár lyžičiek polievky, krajec ražného chleba s&nbsp;maslom a&nbsp;plátkom lososa zaplatíte aj desať eur. Aspoň že exkurzia do&nbsp;Tallinnu zabudnutých čias je už v&nbsp;cene zahrnutá.

Desaťtisícové mestečko Haapsalu v&nbsp;severozápadnom cípe estónskej pevniny je miestom soľných bahenných kúpeľov, ktoré obľubovala najmä ruská cárska rodina z&nbsp;dynastie Romanovovcov. Úzke uličky a&nbsp;drevená architektúra z&nbsp;počiatku minulého storočia dodávajú Haapsalu podmanivý ráz.

Čo tu v&nbsp;uliciach chýba, sú ľudia. Nie je to karanténou, také slovo sa tu v&nbsp;čase našej návštevy ešte nespomínalo. Časy jeho slávy jednoducho pohltila minulosť. Napriek tomu, že niektoré z&nbsp;kúpeľov fungujú aktívne dodnes, aristokrati v&nbsp;cylindroch s&nbsp;okuliarmi zmizli tam, kam i&nbsp;sláva dnes už nefunkčnej haapsalskej železničnej stanice - stalo sa z&nbsp;nej múzeum hrdzavejúcich parných lokomotív. Cítiť tu len nostalgiu a    plynutie času, ktorý odniesol to, čo sa viac nenavráti.

„Veď sa chlapci rozhodnite, či chcete ísť na&nbsp;Hiiumaa alebo na&nbsp;menší ostrov Vormsi, na&nbsp;každý z&nbsp;nich ešte dnes ide jeden trajekt!“ vraví sympatický zamestnanec prístavu Rohuküla Viktor, ktorý vzápätí zisťuje i&nbsp;telefónne číslo jediného mimosezónneho ubytovania na&nbsp;Vormsi. „Tento týždeň máme obsadené, skúste inokedy,“ znie inak prívetivý ženský hlas v&nbsp;reproduktore. Je rozhodnuté a&nbsp;o&nbsp;hodinu a&nbsp;dvadsať minút vystúpime na&nbsp;brehu druhého najväčšieho estónskeho ostrova Hiiumaa.

Viktor je jedným z&nbsp;Rusov žijúcich v&nbsp;Estónsku, menšiny, ktorá tvorí čosi vyše štvrtiny tunajšieho obyvateľstva, no rozdelená je značne nerovnomerne. Kým na&nbsp;ostrove Hiiumaa tvoria Estónci vyše 98 percent obyvateľov, napríklad v&nbsp;okrese Ida - Viru na&nbsp;severozápade krajiny je ich len necelých 19 percent a&nbsp;takmer tri štvrtiny tamojších obyvateľov sú Rusi.

Na&nbsp;konverzácii Viktora s&nbsp;kamarátmi z&nbsp;ostrovov vidieť, že ich rozdielny materinský jazyk netrápi. Žijú jeden vedľa druhého a&nbsp;podstatné sú celkom iné veci než národnosť. V&nbsp;Estónsku sa dodnes po&nbsp;rusky dohovoríte skoro všade. Len mladí občas uprednostnia angličtinu.

Na pobreží pri mestečku Kärdla pozorujeme obrovské žulové balvany nekorešpondujúce s okolitou krajinou. Také eratiká možno nájsť v Estónsku takmer všade. Ešte pred niekoľkými storočiami ich ľudia považovali za následky biblickej potopy. Iní si mysleli, že ide o&nbsp;následky sopečnej činnosti alebo ich priniesli bájne bytosti s&nbsp;magickou silou - obri a&nbsp;kyklopi.

S&nbsp;rozvíjajúcimi sa vedomosťami geológov sa postupne prišlo na&nbsp;to, že sú naozaj prenesené z&nbsp;oblastí škandinávskeho severu vzdialených stovky i&nbsp;tisíce kilometrov. Nie však obrami, ale ľadovcom. Dialo sa tak počas ľadových dôb v&nbsp;obdobiach mindel, riss a&nbsp;würm, z&nbsp;pohľadu geológie nedávno - veď posledné zo spomínaných zaľadnení sa skončilo len pred 11-tisíc rokmi. Keď sa klíma oteplila a&nbsp;ľad sa roztopil, kamenné eratiká „pristáli na&nbsp;rovnú zem“, na&nbsp;akú sa svojím zložením vôbec nepodobajú, a&nbsp;dlhodobo pútali ľudskú pozornosť, pričom rozvíjali našu fantáziu.

„Na&nbsp;ostrovoch Hiiumaa aj Saaremaa máme autobusy už asi rok a&nbsp;pol zadarmo. Ibaže nechodia príliš často. Veď na&nbsp;Hiiumaa žije asi osemtisíc ľudí, z&nbsp;ktorých väčšina má vlastné auto,“ dozvedáme sa od&nbsp;miestneho päťdesiatnika Pavla, žijúceho na&nbsp;samote pri obci Köpu.

Páša, ako sa nám žoviálny muž predstaví, si dlhé chvíle samoty kráti alkoholickými nápojmi, ktoré mu i&nbsp;dnes štrngajú v&nbsp;igelitovej taške a&nbsp;cítiť ich odór môžu i&nbsp;najbližší spolucestujúci. „Dajte si pozor! Na&nbsp;odľahlé miesta jazdí autobus len na&nbsp;telefonickú objednávku urobenú v&nbsp;dvadsaťštyrihodinovom predstihu!“

Tieto slová „milovníka nápojov“ nás neskôr zachránia od&nbsp;dlhej prechádzky z&nbsp;pustej chatovej osady Kalana na&nbsp;západnom cípe ostrova. Miestne špecifiká treba poznať a&nbsp;zisťovať všetko je najlepšie na&nbsp;mieste. Neverte, že „všetko je na&nbsp;webe“!

„Videli ste tie jelene? Neboja sa, občas ich kŕmim,“ vraví sympatická pani Ella, žijúca v dome pri majáku Köpu, keď si od nej vypýtame doplniť vodu do fľašiek. Nížinaté Estónsko je chudobné na pramene pitnej vody, ktorá je tu silne chlórovaná a vodovod je často jedinou alternatívou. „V tejto časti ostrova žije len pár ľudí. Ale nebojte sa, spať máte kde. Tri kilometre odtiaľto v lese je drevená útulňa s pieckou a drevom,“ vraví domáca milovníčka prírody, manželka posledného zamestnanca majáka, ktorý bol neskôr zautomatizovaný.

Köpu tuletorn, ako sa maják v&nbsp;estónčine nazýva, patrí k&nbsp;najstarším na&nbsp;svete. Funguje nepretržite už od&nbsp;roku 1531. Jeho svetlo je vyše sto metrov nad vodnou hladinou - 68 metrov vysoký je zalesnený pahorok, kde stojí, a&nbsp;do&nbsp;výšky 36 metrov sa týči samotná stavba.

„Najzaujímavejšie miesta na&nbsp;Hiiumaa nenájdete v&nbsp;mapách. Poznajú ich len miestni. Sú tu zvláštne miesta so silnou energiou. Či už dobrou, alebo takou, pre ktorú sa treba rýchlo pratať! Naši predkovia tu žili dlho, prírodu si vážia a&nbsp;sú k&nbsp;nej vnímaví!“ vraví Ella tak trochu tajomne.

Nemenej tajomné je i&nbsp;odvodenie názvu ostrova. Predpokladá sa, že pôvodná etymológia sa skladá z&nbsp;fínskych slov hiisi a&nbsp;maa, ktoré možno spojiť a&nbsp;vysvetliť ako zem hájov posvätných bytostí.

Chatky vybudované Štátnou správou lesov - RMK - sú príjemnými spoločníčkami pri potulkách estónskou divočinou. Poskytovali by pri spaní komfort, na&nbsp;aký sme zvyknutí v&nbsp;chyžkách a&nbsp;útulniach našich pohorí, keby sme neurobili kľúčovú chybu a&nbsp;vzali by sme si i&nbsp;na&nbsp;krátky výlet spacie vaky.

Pri silnom vetre, daždi a&nbsp;teplotách tesne nad nulou sú tunajšie piecky len slabým zdrojom tepla. Sú skonštruované tak, že väčšina energie vyjde komínom a&nbsp;o&nbsp;akumulovaní tepla nemôže byť reč. Najmä ak sa nedajú utesniť štrbiny a&nbsp;poriadne uzavrieť dvere.

Noc v&nbsp;chyži Kalurikoja metsaonn je epizódou z&nbsp;kategórie „prežitie“, kde sa na&nbsp;pery až do&nbsp;brieždenia derie okrídlená fráza z&nbsp;filmu o&nbsp;Mrázikovi. A&nbsp;to ešte netušíme, že i&nbsp;ďalšiu noc budeme musieť stráviť na&nbsp;podobnom mieste, v&nbsp;lesnej chyži Ninanuki metsaonn pri dedine Triigi na&nbsp;severe ostrova Saaremaa. Najmä ak jediný trajekt pripláva až po&nbsp;zotmení a&nbsp;jediným miestom na&nbsp;prenocovanie je spomínaný drevený zrub. Vďaka i&nbsp;zaň!

V&nbsp;čom si Slováci a&nbsp;Estónci môžu podať ruky, je tempo, akým sa rúbu lesy. Nespochybňujeme pritom ich hospodársky význam, no množstvo holorubov a&nbsp;narýchlo odvážanej guľatiny aj tu bije do&nbsp;očí. „Sú tu i&nbsp;súkromné lesy, no veľa z&nbsp;toho robí štát. Nikdy sa to však nedialo takouto rýchlosťou!“ dozvedáme sa od&nbsp;58-ročnej pôrodníčky Rity, ktorá nám prezradí i&nbsp;to, že počet novorodencov na&nbsp;Hiiumaa klesol z&nbsp;niekdajších troch stovák ročne na&nbsp;súčasných šesťdesiat.

Kým Rita verí v&nbsp;omladenie lesa a&nbsp;novú výsadbu, Ella je oveľa kritickejšia: „Prišli sem ľudia, ktorí peniaze povýšili na&nbsp;boha. Ničia všetko a&nbsp;lesy rúbu i&nbsp;pri národných parkoch a&nbsp;na&nbsp;posvätných miestach starých obyvateľov Hiiumaa. Nezastavia sa pred ničím a&nbsp;les plače. Možno tu už čoskoro nebude vôbec.“

O&nbsp;jej slovách sa presvedčíme aj v&nbsp;chránenej lokalite Vanajöe org, úzkom údolí s&nbsp;pôvodným porastom a&nbsp;prekrásnou meandrujúcou riečkou Vanajögi. Niekoľko desiatok metrov od&nbsp;rokliny usilovne pracuje výkonný samohybný harvester. Jediný muž v&nbsp;kabíne rúbe, zbavuje konárov a&nbsp;píli mocné zdravé stromy rýchlosťou, aká je pre laika nepredstaviteľná. Holé kmene nakladajú na&nbsp;lode, mieria do&nbsp;krajín, ktorých vedenie je o&nbsp;niečo múdrejšie a&nbsp;svoje porasty si nedá. Aj za&nbsp;cenu devastácie prírody chudobnejších susedov.

Asi najzvláštnejším miestom na&nbsp;ostrove Saaremaa je kráter Kaali. Keď približne pred 3&nbsp;500 rokmi dopadol železno-niklový meteorit na&nbsp;tunajšie silúrske dolomity, vzniklo deväť kráterov rôznej veľkosti.

Hlavný z&nbsp;nich má priemer 110 metrov a&nbsp;jeho stred je dnes vyplnený malebným jazierkom Kaali järv. Predstaviť si silu, akú mal náraz telesa pri rýchlosti vyše desať kilometrov za&nbsp;sekundu, si dokážeme ťažko. Na&nbsp;úplnej rovine vznikli okraje vyvýšené o&nbsp;vyše desať metrov a&nbsp;kráter hlboký vyše dvadsať metrov. Bezprostredne po&nbsp;dopade oblasť pohltili horúce plyny a&nbsp;vegetácia zmizla v&nbsp;okruhu šiestich kilometrov.

Podľa niektorých vedcov v&nbsp;čase impaktu už oblasť obývali civilizácie severskej bronzovej doby a&nbsp;severské mýty o&nbsp;mieste, „kam sa slnko vydalo spať“, sa spájajú práve s&nbsp;touto udalosťou.

V&nbsp;čase, keď Slovensko náhle uzatvára hranice pre všetkých okrem obyvateľov s&nbsp;trvalým pobytom, sme ešte v&nbsp;Národnom parku Lahemaa pri mestečku Loksa na&nbsp;severe krajiny. Vďaka zaujímavému prístupu zamestnankyne predajne medzimestských lístkov sa po&nbsp;vystúpení z&nbsp;autobusu ocitáme celkom inde, než sme plánovali - uprostred lesa, asi dve desiatky kilometrov od&nbsp;Loksy.

Vzhľadom na&nbsp;blízky čas odletu domov zostáva jedinou alternatívou starý dobrý auto­stop. Niekto môže naznačiť, že to nie je zodpovedné, no krajina má v&nbsp;tom čase ešte len prvé potvrdené prípady vírusu a&nbsp;my sme gro času trávili v&nbsp;samote a&nbsp;tichu lesov.

Ochota vodičov je už pochopiteľne nižšia, keď sa po&nbsp;nás po&nbsp;chvíľke váhania vráti auto s&nbsp;milou trojicou estónskych Rusov z&nbsp;Tallinnu. Genadij má čerstvých tridsať, jeho manželka, usmievavá zhovorčivá Valerija, ešte menej. Malá dcéra Milana sa nových hostí nezľakne, ale milým detským slovníkom nás vyspovedá.

Rodina podniká v malej prepravnej firme a do rodnej Loksy idú na návštevu. Prezradia nám, kde je tu najkrajšie nielen pobrežie, ale i lesy a jazerá. Keď im poďakujeme a srdečne sa rozlúčime, premýšľame, v čom je sila tohto národa. Je to spolupatričnosť získaná potrebou prežitia v tvrdom prírodnom prostredí. Na miestach, kde sú vzdialenosti veľké a ľudí málo, všetci    vedia, že si navzájom musia pomáhať. V našej často neprajnej, podozrievavej a tvrdo individualistickej spoločnosti sa od&nbsp;nich máme čo učiť. A&nbsp;vonkoncom nie iba v&nbsp;kritických situáciách. Lebo napokon i&nbsp;jedinec prežije len vtedy, ak prežije jeho rodné spoločenstvo.

FOTO: Lesy v hmle neistoty: Pozrite si idylické zábery Estónska v predvečer pandémie

Výber pre vás

FOTO: Lesy v hmle neistoty: Pozrite si idylické zábery Estónska v predvečer pandémie

Súvisiace články

Rozprávková Európa: V takejto bláznivej mape by ste sa určite nevyznali. Ale pobaví

Princ Ládik: „Tučné dieťa, ktoré vyšíva a pozerá Ordináciu v ružovej záhrade, to som bol ja!“

Ďalšie krajiny hlásia nakazených: Tentokrát ide o prvý prípad koronavírusu v Dánsku a Estónsku

Kto je tu týraný? Šelmám nechýba ani vlások, nám rozbíjajú okná, tvrdia ľudia od cirkusu

Výber pre vás