Plus 7 dní

Kamže to ideš? - spýtal sa každý ešte raz, keď som spomenula, že mám namierené do Somalilandu. Nikto z&nbsp;mojich známych pred mojím odchodom o&nbsp;tejto krajine ani nechyroval. Somaliland naozaj nie je typická turistická destinácia a&nbsp;dokonca nie je ani uznaným štátom. Ide o&nbsp;nezávislú moslimskú republiku rozprestierajúcu sa na území severného Somálska v&nbsp;Africkom rohu. Somalilanďania po krvavej občianskej vojne vyhlásili v&nbsp;roku 1991 nezávislosť a&nbsp;územie ich „štátu“ sa kryje s&nbsp;bývalou kolóniou Britské Somálsko.

V meste Hargeisa je zopár kvalitných hotelov. Pred nimi sú zátarasy a ozbrojená ochranka kontroluje každého, kto chce vstúpiť dnu. Napriek tomu, že sa tu nesmie v reštaurácii, dokonca ani v kaviarni fajčiť, wi-fi pripojenie zadarmo je samozrejmosť. Museli sme si však rýchlo zvyknúť na to, že tu prakticky neexistujú chodníky. Chodili sme popri asfaltovej ceste, kde sme sa zabárali do prachu. Bola veľká horúčava a sucho, až sa zle dýchalo. Netreba sa čudovať, lebo tu prakticky posledné štyri roky nepršalo. Za pár minút sme mali nohy úplne od prachu, čo využívali šikovní, malí podnikatelia - chlapci, ktorí na ulici čistia okoloidúcim topánky.&nbsp; Okrem mužov sme na ulici stretali kompletne zahalené ženy, oblečené v&nbsp;hidžábe, ktorým svietili len oči. Dám s&nbsp;odhalenou tvárou sme mohli napočítať na prstoch jednej ruky. Ale nejde len o&nbsp;náboženstvo, zahaľovanie tu má aj praktický význam. Ženy sú tak dokonale chránené pred prachom.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-neuznany-somaliland-zeny-uzivaju-tuto-drogu-tiez-ale-katuju-doma" target="_blank" rel="noopener">V galérii si pozrite exkluzívne fotografie z neuznanej krajiny!</a>

Keď sme prechádzali okolo obchodu so sviatočným ženským oblečením, ktoré odkrývalo veľkú časť tela, zaujalo ma to a&nbsp;vošla som do predajne. „Miestne ženy môžu byť odhalené na verejnosti, ale len pri príležitosti svadby. Vtedy majú všetky odhalené nielen tvár a&nbsp;vlasy, ale aj ruky,“ vysvetlil nám mladý predavač.

Miestna mena sa nazýva somalilandský šiling (SISh) a nie je medzinárodne uznaná. V krajine majú len tri druhy bankoviek - päťsto-, tisíc- a päťtisícšilingovú. Keď sme v zmenárni za jeden dolár dostali 9-tisíc somalilandských šilingov, došlo nám, že za bežné veci by sme museli zaplatiť obrovským kufrom plným miestnych bankoviek. Ešteže vám vo všetkých obchodoch zoberú aj doláre. Ale aj tak sme niečo zamenili. Miestne peniaze nám poslúžili ako skvelý suvenír, pretože táto krajina nie je na turistov pripravená a žiadne iné suveníry sme neobjavili.

Ako sa v&nbsp;kurzoch a&nbsp;menách dokážu vysomáriť domáci? „Miestni ľudia väčšinou platia bezhotovostne, mobilom. Smartfón tu vlastní asi 80 percent obyvateľov. Na prevod finančnej čiastky potrebujú len telefón a&nbsp;kód obchodníka,“ trochu nás šokoval odpoveďou Gulet, náš šofér a&nbsp;sprievodca v&nbsp;jednej osobe. „Môžu teda vynechať jedného prostredníka - banku - a&nbsp;platby vykonávajú cez telekomunikačnú spoločnosť.“

Asi najznámejšou pamätihodnosťou Hargeisy je pamätník občianskej vojny na námestí Kharia s neprehliadnuteľnou dominantou - stíhačkou MiG, ktorá havarovala počas bombardovania mesta. Hneď vedľa námestia, na ceste k trhovisku, nelegálni predajcovia ponúkajú všetko možné - od oblečenia až po mobily. Úrady sa snažia proti nim bojovať. Aj nám sa naskytol pohľad na policajný záťah. Museli sme dávať pozor, aby do nás utekajúci predajcovia s kárami plnými nelegálneho tovaru nenarazili. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Podľa Guleta previnilcov, ktorých policajti zadržali, môžu zatvoriť až na mesiac do väzenia.

Priamo v tržnici sa nachádza labyrint stánkov ponúkajúcich výrobky a služby od výmyslu sveta. Krajčíri so šliapacími šijacími strojmi, ženy predávajúce myrhu, stánok s nasekanými halúzkami - miestnymi zubnými kefkami. Trhovisko sa skladá z viacerých sekcií. Hneď skraja sú pod prístreškami chránené stánky s „tehlami“ peňazí. Kvôli bezpečnosti majú zmenárnici cez ne prehodené siete. Kúsok ďalej, bežne na ulici, sú umiestnené stánky na&nbsp;predaj kátu. Kát, nazývaný tiež khat, qat, čat alebo kata, je rastlina s&nbsp;mierne halucinogénnymi účinkami. Stánkov s&nbsp;touto ľahkou drogou je tu množstvo a&nbsp;sú riadne očíslované. Číslovanie je dôležité kvôli evidencii. Každý pevný stánok a&nbsp;nielen ten, ktorý predáva kát, musí platiť 20-percentnú daň štátu. Alkohol je v&nbsp;Somalilande zakázaný, a&nbsp;tak je kát jedinou povolenou drogou. Užíva ho asi polovica populácie. Žujú ho predavači aj nakupujúci, šoféri aj policajti. V&nbsp;predajniach s&nbsp;tou­to opojnou látkou stretnete výlučne mužov, buď ho žujú, alebo pijú vo forme špeciálneho čaju. „Ženy užívajú túto drogu tiež, ale kátujú doma,“ vysvetlil nám Gulet. Dennú dávku kátu - jeden zväzok čerstvej rastliny - si zaobstarajú za 4 až 10 dolárov.

„Väčšinu somalilandského exportu tvorí dobytok, asi 24 miliónov kusov ročne,“ informoval nás Gulet. „Ďalšou komoditou vývozu sú napríklad surové zvieracie kože.“ Svojím výkladom nás pripravoval na návštevu trocha iného trhu, než sme videli. Mali sme namierené na okraj Hargeisy, kde sme si nenechali ujsť Camel Market, čiže Ťavie trhovisko. Okrem tiav sa tam obchoduje s kozami a ovcami.&nbsp; Apropo, ovce. V&nbsp;Somalilande sa nachádza špeciálny druh s&nbsp;čiernou hlavou. Vidieť ich v&nbsp;celej krajine. Ich cena sa pohybuje od 40 do 60 dolárov. Za ťavu jednohrbú alebo dromedára by sme museli zaplatiť tristo až tisíc dolárov. Znamená to, že ten, kto vlastní ťavy, určite nie je chudobný človek. Aby bolo na trhovisku o&nbsp;zvieratá postarané, seno sem dovážajú nákladnými autami a&nbsp;predávajú ich priamo z&nbsp;nich. O&nbsp;hladné žalúdky ľudí sa starajú vývarovne, ktoré sú rozmiestnené stánkovým spôsobom v&nbsp;strede trhoviska. Možno ešte väčší záujem než zvieratá spôsobilo oblečenie nášho kolegu - v&nbsp;moslimskej krajine si dovolil vyjsť do ulíc iba v&nbsp;košeli a&nbsp;v&nbsp;krátkych roztrhaných nohaviciach. „Ty musíš mať veľmi zlú ženu, keď ti nezašije tie diery na nohaviciach,“ oslovil nás miestny muž. „Nie si už starý na také krátke nohavice?“ Kým sme sa snažili vysvetliť, že si vážime ich kultúru, ale je horúco, tak asi&nbsp;nosí to, v&nbsp;čom mu je príjemne, okolo nás sa zhromaždilo asi tridsať mužov. Ale ani v&nbsp;jednom okamihu sme sa necítili ohrození. Z&nbsp;ich strany išlo najmä o&nbsp;zvedavosť.

To, že Somaliland je pomerne bezpečný, nám potvrdil aj manželský pár z&nbsp;Tadžikistanu. „Manželka podpísala ako chirurgička v&nbsp;Somálsku, v&nbsp;Mogadiši, dvojročný kontrakt. Nevydržali sme to tam, po piatich mesiacoch ho zrušila a&nbsp;teraz sme na ceste domov,“ vysvetlil nám po rusky zhovorčivý muž. „Hargeisa sa s&nbsp;Mogadišom nedá porovnať. Do práce nás vozili pancierovým autom s&nbsp;tmavými sklami za sprievodu ozbrojených vojakov. Tí boli aj v&nbsp;sále pri operácii. Aj pred dverami nášho bytu stáli ozbrojenci. Mali sme problém s&nbsp;jedlom. Nebolo z&nbsp;čoho variť, preto nám nosili jedlo z&nbsp;reštaurácie. Ryžu a&nbsp;zeleninu.“

Napriek pomerne dobrej bezpečnostnej situácii v&nbsp;Somalilande vláda neuznaná svetom nenechá mimo hlavného mesta turistov pobehovať len tak bez ochrany po krajine. Z&nbsp;toho dôvodu nám ďalší deň pridelili ozbrojeného policajta ako sprievod. Volal sa Muhamad. Oblečený bol v&nbsp;maskáčoch, na hlave mal modrú baretku a&nbsp;všade so sebou nosil samopal kalašnikov. Ako sme sa neskôr dozvedeli, absolvoval výcvik špeciálnych jednotiek a&nbsp;jeho prácou bolo starať sa o&nbsp;zahraničné návštevy. Povinnosťou Muhamada bolo sprevádzať nás a&nbsp;dávať na nás nepretržite pozor, aby sa nám nič zlé nestalo.&nbsp;

Naša ďalšia cesta viedla ku komplexu jaskýň a skalných prístreškov s názvom Las Geel. Keď sme odbočili z asfaltovej cesty na poľnú, šofér vypustil trocha vzduchu z pneumatík nášho terénneho vozidla. K jaskyniam vedie hrboľatá a piesčitá cesta. Hneď skraja sme však museli zostať stáť. Cez cestu bola natiahnutá šnúra a vedľa nej stál strážny domček. Pristúpil k nám muž a skontroloval, či máme povolenie ministerstva turizmu na vstup do areálu. Povolenie, samozrejme, so zaplateným poplatkom, bolo treba vybaviť v predstihu.

Počas krátkeho výstupu k&nbsp;jaskyniam sme pozorovali utekajúce jašteričky, ktoré sme vyrušili. Gulet poznamenal, že sa netreba báť. Jedovaté hady a&nbsp;škorpióny vraj možno stretnúť len v&nbsp;období dažďov. Keď sme konečne vystúpili asi do polovice kopca, pod veľkým žulovým skalným previsom sa nám vyjavili maľby neskutočnej krásy. Hoci sme mali pocit, akoby boli namaľované včera, nachádzajú sa tu päťtisíc rokov. Pravdepodobne sú raz toľko staré, ale na potvrdenie tejto skutočnosti sa ešte čaká. V&nbsp;každom prípade sú to najstaršie a&nbsp;najlepšie zachované nástenné maľby svojho druhu v&nbsp;celej Afrike.

S&nbsp;výskumom jaskýň začal v&nbsp;roku 2002 Xavier Gutherz. Profesora doviedli na toto miesto vidiečania z&nbsp;neďalekej dediny Dhubato. V&nbsp;jaskyniach sú jednofarebné a&nbsp;viacfarebné zobrazenia ľudí a&nbsp;zvierat. Použité boli štyri farby: červená, čierna, biela a&nbsp;okrová. Najdôležitejšia jaskyňa sa nachádza v&nbsp;juhovýchodnej časti. Na jej strope je sto štvorcových metrov pomaľovaných 350 maľbami. Viacero figúr zobrazuje ľudí a&nbsp;bezhrbý dobytok. Typické pre umenie Afrického rohu je, že zvieratá sú vždy namaľované z&nbsp;profilu a s&nbsp;dvoma viditeľnými nohami, ozdobami okolo krku a&nbsp;s&nbsp;rohmi v&nbsp;tvare lýry. Okrem kráv sú tu nakreslené antilopy, kozy a&nbsp;žirafy. Maľby sa nachádzajú v&nbsp;12 jaskyniach, pričom len štyri sú prístupné verejnosti.

Autá v Somalilande by oficiálne mali jazdiť aj jazdia vpravo. Ako u nás. Ale naše auto malo volant na pravej strane. „Zrejme je to následok toho, že sme boli anglickou kolóniou. A možno toho, odkiaľ bolo ojazdené vozidlo dovezené. U nás sa nerobia žiadne technické kontroly a auto slúži dotiaľ, kým vládze a ide,“ pohotovo nám túto menšiu záhadu objasnil Gulet. V&nbsp;meste Berbera žije asi 232-tisíc obyvateľov. Letá sú tu vraj naozaj horúce - cez deň 45 stupňov Celzia, v&nbsp;noci 35. Zimy bývajú chladné, s&nbsp;teplotou do 10 stupňov. Kúsok pred mestom nás sprievodca upozornil na letisko, ktoré je momentálne v&nbsp;rekonštrukcii. Počas studenej vojny v&nbsp;roku 1970 tu Sovietsky zväz založil vojenskú základňu a&nbsp;práve tu bola vybudovaná štyri kilometre dlhá pristávacia dráha - vtedy najdlhšia v&nbsp;Afrike. Mestskú štvrť Berbery, kde v&nbsp;70. rokoch bývali experti zo Sovietskeho zväzu a&nbsp;z&nbsp;východných krajín, dodnes nazývajú Malá Moskva.

Príchod do Berbery nezanechal na nás dobrý dojem. Sledovali sme stromy ovešané igelitovými taškami. Podobné znečistenie nie je len tu, aj mimo miest je popri cestách nesmierne množstvo použitých a&nbsp;odhodených plastových fliaš a&nbsp;vreciek. Počas dažďov ich voda odplaví do riek a&nbsp;ďalej do mora. Škoda, lebo v&nbsp;blízkosti mesta sa nachádzajú piesčité pláže aj koralové útesy, ktoré by v&nbsp;budúcnosti mohli byť zaujímavé pre rozvoj cestovného ruchu. Hoci sme stretali veľa mladých ľudí na pláži, nikto sa nekúpal. Ak sa niekto išiel ochladiť do vody, tak len výnimočne. Berbera leží priamo oproti Adenskému zálivu - oproti Jemenu. Cesta loďou medzi týmito dvoma krajinami trvá asi 40 minút. Vďaka strategickej polohe medzi Červeným morom a&nbsp;Indiou je toto historické mesto centrom námorného obchodu. Rybársky prístav sa rozprestiera na mieste pôvodného prístavu starého 2&nbsp;000 rokov, ktorý tiež vybudovali Sovieti. Je transportnou bránou do Somalilandu a&nbsp;vnútrozemia Etiópie.

Na krátkej prechádzke po móle priamo v&nbsp;prístave nás zaujalo množstvo vrakov lodí, ktoré sú živou pripomienkou nedávneho vojnového konfliktu. Ale nielen to. Pri bráne do prístavu sedel mladý muž, ktorý bol o&nbsp;nohu priviazaný k&nbsp;prístrešku reťazou so zamknutou zámkou. Hrozný výjav. „Mladíka priviazali ostatní rybári, lebo sa začal agresívne správať. Pravdepodobne to bolo zapríčinené množstvom skonzumovaného kátu, ktorého zvyšky boli pohodené na zemi v&nbsp;jeho blízkosti,“ zistil Gulet, čo sa vlastne stalo.

Názov mesta pochádza zo staroveku. Starí Gréci a Feničania pomenovali obyvateľov somálskeho pobrežia Berberi. Staroveké arabské meno bolo Bilad al Barbar. Starí Egypťania využívali prístav od roku 2480 pred naším letopočtom. Číňania ho v 9. - 12. storočí nášho letopočtu nazvali Boboli. Obchodovali tu so slonovinou, s kadidlom a otrokyňami. Staré mesto je i dnes najzaujímavejšia časť Berbery. Najstaršia štvrť sa nazýva Darole. Tvoria ju malé ploché domy. Jej dominantou sú farebné rozpadajúce sa domy, v ktorých sa ešte aj dnes predávajú ryby. Centrom Darole je stará synagóga a&nbsp;mešita. Gulet nás však upozornil na jeden konkrétny dom. Išlo o&nbsp;rodinnú pekáreň Boodhari. Tú preslávil najznámejší somálsky básnik, ktorý tu piekol chlieb. „Do pekárne chodila pekná dievčina Hodan, do ktorej sa pekár zamiloval. Nikdy jej to nepovedal. Skladal pre ňu básne, ktoré si odkladal a&nbsp;ktoré jej nikdy neprečítal. Keď sa v&nbsp;roku 1941 vydala za iného, spáchal samovraždu. Básne sa našli až po jeho smrti,“ porozprával nám Gulet dojímavý príbeh. Chlieb tam pečú dodnes.

FOTO Neuznaný Somaliland: „Ženy užívajú túto drogu tiež, ale kátujú doma!“

Výber pre vás

FOTO Neuznaný Somaliland: „Ženy užívajú túto drogu tiež, ale kátujú doma!“

Súvisiace články

Grécko stíchlo. Pre trojdňový štátny smútok niektoré fakultatívne výlety zatiaľ stopli

Ľudia, ktorí inšpirujú a príbehy, ktoré rozplačú. Prečítajte si najkrajšie reportáže roka

Smutné, chudobné aj nebezpečné: Ktoré krajiny sú pre život najhoršie?

Drsná rasová politika apartheidu: Nemilosrdná realita segregácie ľudí

Výber pre vás