Peter Hupka

Prosím ťa, kde by sme nabrali dva milióny, môžeme byť radi, keď prekročíme pol druha, -&nbsp; odpovedá šesťdesiatnik Roberts z&nbsp;dediny Váne v&nbsp;regióne Kurónsko na našu otázku o&nbsp;súčasnom počte Lotyšov žijúcich vo svojej domovine. Prízvukuje pritom, že približne tristosedemdesiattisíc jeho krajanov, prevažne mladých ľudí, sa vybralo hľadať šťastie na Západ či dokonca za oceán.

„Mladí odchádzajú, starí popredali pôdu aj lesy. Aj toto má dnes nemeckého gazdu,“ ukazuje na polia v&nbsp;okolí Váne Roberts. „Nie som príliš šťastný - krajina by nemala stagnovať, ale rozvíjať sa. Práca by aj bola, no platy sú biedne. A&nbsp;tak mnohí idú do Anglicka či Nemecka,“ dozvedáme sa.

„V&nbsp;Lotyšsku je ľahké zistiť, kto pochádza z&nbsp;dediny. Napriek tomu, že sme v&nbsp;Únii, platíme eurom a&nbsp;pomaly štvrtina dvadsiateho prvého storočia je za nami, veľa lotyšských ciest druhej a&nbsp;tretej triedy je dodnes bez asfaltového povrchu. Jazdíme po kameňoch, po blate a&nbsp;najmä teraz v&nbsp;zime ani nemá význam umývať auto. A&nbsp;tak najviac zafúľané vozidlá už na prvý pohľad pochádzajú z&nbsp;vidieka,“ zisťujeme od domácich pri putovaní regiónom Kurónsko.

Podľa oficiálnych štatistík má nespevnený povrch vyše 2&nbsp;600 kilometrov lotyšských ciest, čo predstavuje dvadsať percent tunajšej cestnej siete. „Ich rekonštrukcia ide veľmi pomaly a&nbsp;diaľnice máme iba v&nbsp;okolí najväčších miest. Pritom žijeme na rovine, kde by nemal byť problém stavať poriadne vozovky. Ak ste zo Slovenska, na vašom mieste by som sa veľmi nesťažoval,“ vraví na margo porovnania ciest v&nbsp;oboch krajinách domáci vodič Oskars, s&nbsp;ktorým sa stretávame neďaleko mesta Saldus. Hoci v&nbsp;mnohom má pravdu, je tu jeden dobre pozorovateľný rozdiel - premávka v&nbsp;Lotyšsku je pomerne riedka a&nbsp;stále si tu možno užívať jazdu a&nbsp;krásu okolitej krajiny a&nbsp;nie strácať sa v&nbsp;nekončiacich kolónach áut.

Po jednej z&nbsp;nespevnených ciest smerujeme do dediny Zante. Žije tam náš známy Raitis a&nbsp;jeho kamarát, dnes už starší pán Ilgvars Brucis. „Ilgvarsa odjakživa zaujímala vojenská technika, história. Začal zbierať exponáty - od vojenských áut a&nbsp;tankov až po dobové zbrane, vyznamenania a&nbsp;predmety denného použitia. V&nbsp;budove niekdajšieho poľnohospodárskeho družstva, kolchozu, postupne vytvoril zaujímavú expozíciu,“ vraví o&nbsp;svojom priateľovi Raitis.

„Múzeum venované medzivojnovému obdobiu, no najmä druhej svetovej vojne Ilgvars nazval podľa Kurónskeho kotla. Tak hovoríme situácii zo septembra 1944, keď Červená armáda obkľúčila dvadsať divízií nemeckého vojska. Keďže dôležitejší bol postup na Berlín a Königsberg, dnešný Kaliningrad, boje prebiehali s menšou intenzitou a veľkú časť Nemcov evakuovali po mori. Zostalo však po nich množstvo munície a zaujímavých predmetov, ktoré sa neskôr stali jadrom súkromného múzea,“ dozvedáme sa.

Zanietený Ilgvars vložil do zbierok veľa voľného času i súkromných prostriedkov a obáva sa, aký osud múzeum postihne, keď tu už nebude. Dovtedy sa o jeho chod vzorne stará a zbiera stále nové predmety. „Iba s ľuďmi je problém. Vždy keď niečo vykopú, prídu za mnou a chcú za to peniaze. Najlepšie veľa a hneď,“ posťažuje sa Ilgvars, než sa za oknami zošerí a my sa vyberieme na príjemný socializačný večierok do Raitisovho bytu.

„Čo je, prosím vás, z&nbsp;Indie?! To sú naše staré posvätné symboly. Lenže nacisti nám ich ukradli, dali im celkom iný, veľmi zlý význam, a&nbsp;tak nám ich zničili,“ vraví jeden z&nbsp;domácich, keď nás svojimi otázkami ne­chtiac vtiahnu do diskusie o&nbsp;historickom pôvode svastiky. Postupne sa dozvieme, že Lotyši svoj starý ornamentálny symbol, výrazne pripomínajúci svastiku, volajú ugunskrusts - kríž hromu - a&nbsp;pérkonkrusts - kríž blesku v&nbsp;závislosti od toho, ktorým smerom rotuje. Spájajú sa s&nbsp;predkresťanskou históriou regiónu a&nbsp;v&nbsp;slovanskom kontexte je zaujímavá podobnosť slova pérkon s&nbsp;naším bohom blesku Perúnom.

Množstvo domácich si však myslí, že nielen vzhľadom na históriu najničivejšej vojny v&nbsp;dejinách ľudstva, ale i&nbsp;pre spojitosť nacistov a&nbsp;lotyšských légií SS je už takmer nemožné vrátiť týmto znakom ich dávny význam. Ich spojenie s&nbsp;ničivou ideológiou nacizmu je v&nbsp;ľuďoch príliš silno vžité a&nbsp;dnes ich vnímajú takmer výhradne v&nbsp;tomto negatívnom kontexte, z&nbsp;čoho vyplýva aj zákaz ich používania vo veľkom množstve krajín.

„Tento rok zima nestojí za nič. Pracujem v&nbsp;jednom z&nbsp;našich malých lyžiarskych stredísk, no teraz sú všetky zatvorené. A&nbsp;tak môžem sedieť doma nezamestnaná,“ vraví dievčina, ktorá sa nám predstavila ako Rose, žijúca v&nbsp;dvanásťtisícovom mestečku Kuldíga.

Väčšina z&nbsp;vyše desiatky miest, kde sa obvykle dá v&nbsp;Lotyšsku lyžovať, sa nachádza v&nbsp;okolí miest Sigulda a&nbsp;Césis, no niekoľko ďalších je roztrúsených po celej krajine. Ich význam je pravdaže len regionálny, prevýšenie býva do sto metrov a&nbsp;súhrnná dĺžka svahov v&nbsp;stredisku zriedka presahuje dva kilometre. Domáci z&nbsp;nich i&nbsp;tak majú radosť a&nbsp;trebárs svahy v&nbsp;doline rieky Gauja majú&nbsp;celkom solídny sklon. Tohtoročná sezóna však už je, zdá sa, odpísaná. S&nbsp;výnimkou drobného poprašku sme v&nbsp;období, ktoré má byť vrcholom zimy, v&nbsp;celom&nbsp;Lotyšsku sneh nevideli. A&nbsp;na smútok všetkých domácich, no najmä detí už možno čakať len na zázrak alebo nasledujúcu zimu.

Snaha prilákať turistov so sebou prináša lákavo znejúce slogany vytvárajúce prehnané očakávania. Keď sa k&nbsp;tomu pridá niekoľko šikovne vytvorených fotografií zo správnych uhlov alebo najlepšie z&nbsp;rôznych moderných lietajúcich zariadení, senzácia je na svete.

Jednou z&nbsp;tých lotyšských je vodopád Ventas rumba, ktorý je so šírkou 250 metrov „najširší v&nbsp;Európe“. Problémom je jeho výška - tá závisí od stavu vody v&nbsp;rieke Venta a&nbsp;dosahuje 1,8 až 2,2 metra. Ventas rumba vznikol následkom rôznej tvrdosti minerálov v&nbsp;tunajšom podloží z&nbsp;devónskych dolomitov a&nbsp;je celkom príjemným miestom na okraji historického mestečka Kuldíga. Ohromení však z&nbsp;neho celkom určite nebudete.

Poprechádzať sa po brehoch rieky napriek tomu poteší všetkých milovníkov nenáročných prechádzok prírodou. Navyše Venta nie je jediný vodný tok v&nbsp;Kuldíge, možno ešte zaujímavejšie scenérie v&nbsp;meste vytvára rieka Alekšupíte. Tá tečie sieťou kanálov pomedzi domy a&nbsp;dodáva mu jedinečnú osviežujúcu atmosféru. Aj vďaka nej v&nbsp;posledných rokoch Kuldíga získava na popularite aj ako letné vidiecke sídlo zámožnejších Rižanov. „Takýchto miest máme v&nbsp;Lotyšsku málo, zachovaných, starých, nezničených počas vojny. Na Kuldígu dopadla jediná bomba, tam je teraz park. Inak zlé časy prežila bez ujmy, čo nás veľmi teší,“ dozvedáme sa od Davidsa, jedného z&nbsp;domácich obyvateľov.

Vyše štyristopäťdesiat kilometrov dlhá rieka Gauja je jediná z&nbsp;veľkých riek v&nbsp;krajine, ktorá pramení i&nbsp;ústi do mora na jej území. Najkrajšie scenérie, ktorými Gauja preteká, tvorí údolie zarezané v&nbsp;devónskych pieskovcoch medzi mestami Valmiera a&nbsp;Sigulda. Tam leží i&nbsp;rovnomenný národný park, jedno z&nbsp;obľúbených miest domácich turistov. Prechádzky hustými lesmi, aké sa rozprestierajú po oboch jej brehoch, sú krokmi do rozľahlého sveta prírody a&nbsp;majestátneho ticha.

Niektoré časti chodníkov nezriedka strmo stúpajú i&nbsp;klesajú dlhými radmi drevených schodíkov a&nbsp;napriek tomu, že málokedy prekonávajú nadmorskú výšku väčšiu ako osemdesiatpäť metrov, pri tunajších strmých výstupoch a&nbsp;klesaniach sa možno i&nbsp;trochu zadýchať. Medzi obcami Krimulda a&nbsp;Sigulda nájdeme&nbsp;jedinú lanovku v&nbsp;pobaltských štátoch, jej trasa vedie ponad údolie Gauje bez akýchkoľvek oporných stožiarov. Cesta lanovkou je však mierne predražená a&nbsp;lesy pod ňou „vybavené“ zbytočnými komerčnými doplnkami, spomedzi ktorých vyniká veľká a&nbsp;realisticky spracovaná bábka medveďa usadená na vrchovci jedného z&nbsp;ihličnatých stromov.&nbsp;

Najikonickejším miestom v&nbsp;údolí Gauje je neprehliadnuteľný tehlovočervený hrad Turaida. Pevnosť, pri ktorej zrode stál biskup Albert von Buxhoeveden, zakladateľ Livónskeho rádu mečových rytierov, začali stavať v&nbsp;roku 1214. Existencia hradu, ktorý je dnes zmesou pôvodnej výstavby a&nbsp;zreštaurovaných častí, ako i&nbsp;obdobie, v&nbsp;ktorom vznikol, priniesli ľuďom v&nbsp;jeho okolí málo dobrého.

Livónska križiacka výprava, ktorej súčasťou bol spomínaný rád, bola sériou vojenských operácií s&nbsp;cieľom pokresťančiť domorodé livónske kmene. Dialo sa tak s veľkou krutosťou voči domácemu obyvateľstvu, čoho následkom bolo vyľudnenie značnej časti najmä vidieckych oblastí.

Ani iný, novší príbeh spojený s&nbsp;Turaidou, nemá dobrý koniec. Hovorí o&nbsp;dievčati menom Maija, ktorú v&nbsp;roku 1601 po jednej z&nbsp;bitiek poľsko-švédskych vojen zachránil úradník žijúci v&nbsp;pevnosti. V&nbsp;tom čase hrad okupovala švédska armáda. Maija rástla do krásy a&nbsp;miestni ľudia ju prezývali Ruža. Keď mala devätnásť, zamilovala sa do zámockého záhradníka Viktora a&nbsp;chystali svadbu. Stretávali sa na polceste medzi Siguldou a&nbsp;Turaidou v&nbsp;jaskyni Gutmana.

Na jedno zo stretnutí však Maiju vylákal falošným listom poľský vojak Adam Jakubowski s&nbsp;jediným cieľom - zmocniť sa krásnej dievčiny. Tá Jakubowskému sľúbila vzácny dar, šatku, ktorá vraj robí človeka odolným proti zraneniam. Priviazala si ju na krk a&nbsp;požiadala Adama, aby ju vyskúšal. Jakubowski zaťal do šije Maije, ktorá si takto radšej zvolila smrť, ako potupu. Pochovali ju pod lipou v&nbsp;blízkosti zámku, na mieste, kam dnes smerujú početné lotyšské páry, aby si sľúbili rovnakú lásku a&nbsp;oddanosť, akú ukázala Maija, Ruža z&nbsp;Turaidy.

Vyššie proti toku Gauje a&nbsp;bližšie k&nbsp;estónskej hranici leží malebné dvadsaťpäťtisícové mesto Valmiera. I&nbsp;keď jeho historické centrum patrí k&nbsp;najmenším, aké sme v&nbsp;krajine navštívili, a&nbsp;mesto sa skôr spája so skvelým pivom Valmiérmuiža, Valmiera má svoje čaro.

Nájsť ho možno najmä na brehoch rieky. Bez ohľadu na to, či kráčame tunajšími lesmi dýchajúc ich svieži vzduch alebo sa zhovárame so skupinkami rybárov. Dvaja z&nbsp;nich, dôchodcovia Pavel a&nbsp;Roman, si založili malý oheň. „Aspoň sa pri rybačke zahrejeme. A&nbsp;inak, rýb je málo. Ja mám sedemdesiatdeväť rokov, vlastne už len dožívame a&nbsp;treba nejako zabiť čas! Tak prečo nie rybačkou?!“ vraví Roman. Posťažuje sa na tristoeurový dôchodok, z&nbsp;ktorého sťažka vyžije, i&nbsp;na to, že vzácnych rýb je v&nbsp;rieke málo.

„Ešte šťuku občas ulovíme. Ale taký tajmeň - hlavátka sibírska - ten sa tu vidí nanajvýš dvakrát v&nbsp;roku,“ skonštatuje starý pán.

„Ja som Snaigé, v&nbsp;preklade Snežana. A&nbsp;nie som jediná, kto tu pečie chlieb! Choďte pozrieť aj môjho suseda Agnisa!“ víta nás vo svojom obchodíku zhovorčivá päťdesiatnička z&nbsp;historického mesta Césis. Okrem zaujímavých stavieb je centrum Césisu plné milých ľudí. Hoci sa náš čas v&nbsp;krajine kráti, nemožno sa s&nbsp;nimi prestať zhovárať.

Agnis so záujmom a s&nbsp;energiou rozpráva, ako sa snaží o&nbsp;znovuzrodenie špaldovej múky a&nbsp;teší ho, že i&nbsp;dnes predal všetok chlieb, ktorý od rána napiekol. „Ľudí postupne začína opäť zaujímať, čo jedia, idú za kvalitou. Podľa mňa je to dobrá cesta,“ vraví milý usmievavý chlapík, ktorému učarovali i&nbsp;naše Tatry a&nbsp;podľa jeho slov najmä ušľachtilá pani domáca, u&nbsp;ktorej tam kedysi ako dvadsaťročný býval.

Posledné okamihy sa patrí stráviť v&nbsp;hlavnom meste. Niekdajšie hanzové mesto s&nbsp;výraznou secesnou architektúrou leží pri ústí rieky Daugava do Baltu. Hoci tu žije tretina Lotyšov, ani v&nbsp;Rige neprepadáme zhonu a&nbsp;chaosu. Z&nbsp;Lotyšska človek ľahko nadobudne pocit, že je tu po celý čas víkend. Nik sa priveľmi neponáhľa, cesty sú poloprázdne, priestory šíre. A&nbsp;v&nbsp;mestských uliciach máte neraz pocit, že takmer všetci domáci sa vybrali na dovolenku.

Aj keď je skutočnosť trochu iná, časť Lotyšov pracujúcich v cudzine sa postupne vracia do vlasti. Ako vraví čašník Davids z Kuldígy: „Británie mi stačilo, tu som doma. Jasné, že je dobré vonku niečo zarobiť a zariadiť si aspoň bývanie. No byť na mieste, kde sa človek narodil, tomu sa nevyrovná žiadne pohodlie ani vyššia životná úroveň.“ Uvidieť v uliciach tunajších miest viac mladých ľudí z radov tých, ktorí sa vrátili z cudziny, tejto sympatickej krajine pri Baltskom mori určite pristane.&nbsp;

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-ugunskrusts-alebo-svastika-aj-takuto-dilemu-riesia-pobalti" target="_blank" rel="noopener">FOTO z potuliek Lotyšskom v GALÉRII &gt;&gt;</a>

FOTO Ugunskrusts alebo svastika? Aj takúto dilemu riešia v Pobaltí

Výber pre vás

FOTO Ugunskrusts alebo svastika? Aj takúto dilemu riešia v Pobaltí

Súvisiace články

Súmrak v nebesách: Rajské údolie má od svojho názvu poriadne ďaleko

Neznáma Kolumbia: Zem kmeňa U’wa vás jednoducho očarí!

Spolu a bez stresu: Na juhovýchode Turecka pečú böreky ukrajinské nevesty

Túto krajinu poznáte vďaka konfliktom a násilnostiam. V skutočnosti je nádherná

Starý svet žije: Vybrať sa na juhozápad Srbska znamená zaspomínať si na časy u nás dávno minulé

Výber pre vás