Peter Hupka

Krajinu vychádzajúceho slnka väčšina z&nbsp;nás považuje za kolísku technológií, domov úslužných ľudí a&nbsp;štát, ktorého životnú úroveň nikdy nedobehneme. Pravdepodobne len do momentu, keď sa dostaneme bližšie k&nbsp;životným príbehom a&nbsp;každodenným problémom bežných Japoncov. Tie sú oproti obrázkom rýchlovlakov, kvetov sakury a&nbsp;farebných chrámov oveľa prozaickejšie.

Keď vystúpime z&nbsp;metra na zastávke Nišidai vo štvrti Takašimadaira na severnom predmestí Tokia, začíname sa cítiť ako v&nbsp;deväťdesiatych rokoch v átriových domčekoch v&nbsp;bratislavskej Mlynskej doline. Akoby sme práve nastúpili na vysokú školu a&nbsp;naším novým domovom sa stali internáty najnižšej kvality. Chýba len ošiaľ študentského života, no je tu i&nbsp;pocit navyše - obyvatelia v&nbsp;týchto „internátoch“ zostarli do osemdesiatky.

Smerujeme na desiate poschodie obrovského obytného bloku, kde žije dôchodkyňa Čisató. Kedysi fotografka už neexistujúceho orchestra, ktorý za čias najväčšej slávy koncertoval i&nbsp;na Slovensku, dnes dôchodkyňa a&nbsp;príležitostná učiteľka angličtiny. V&nbsp;byte menšom ako slovenská garsónka má niekoľko škatúľ negatívov, staré pianíno a&nbsp;stolík, pri ktorom si občas posedí s&nbsp;nemnohými priateľmi.

Keď práca nešľachtí: Susedmi Či­sató sú takmer bez výnimky dôchodcovia. Takí, o&nbsp;ktorých sa už musia starať sociálni pracovníci a&nbsp;jedlo im nosia ochotní susedia, i&nbsp;takí, ktorí dodnes pracujú. V&nbsp;malých obchodoch so zmiešaným tovarom „kombinoch“ ako upratovači podobní našim verejnoprospešným pracovníkom či pri iných prácach nevyžadujúcich zvýšenú pozornosť.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-zivotny-standard-japonsku-umorna-praca-zivot-garsonke-nezmyselne-televizne-sou" target="_blank" rel="noopener">V galérii si pozrite slasti a strasti života v japonských mestách&gt;&gt;</a>

„V&nbsp;Japonsku pracuje väčšina dôchodcov do veľmi vysokého veku, a tak&nbsp;expresívny výraz upracovať sa na smrť u&nbsp;nás nemusí byť fikciou!“ dozvedáme sa od jedného z&nbsp;mladých Tokijčanov. Vyše štvrtiny Japoncov má dnes viac ako 65 rokov a&nbsp;predpokladá sa, že za tridsať rokov dosiahne ich množstvo štyridsať percent. Kým pred polstoročím pripadalo na jedného dôchodcu dvanásť pracujúcich, do päťdesiatich rokov to má byť nepredstaviteľný pomer jedného pracujúceho na jedného dôchodcu!

Životnú úroveň v&nbsp;Japonsku považujú mnohí Európania za vysokú. Je to naozaj tak? Hoci priemerný dôchodok v&nbsp;krajine je podľa štatistík okolo 1&nbsp;180 eur mesačne, mnohí dôchodcovia priznávajú, že dostanú od štátu sotva polovicu tejto sumy - 550 eur. Žiť z&nbsp;nej je nemožné, uvedená suma nestačí vo väčšom meste ani na nájomné v&nbsp;najmenšej garsónke. Ceny potravín a&nbsp;dopravy sú pritom oproti Slovensku dvoj- až trojnásobné! Lepšie to nemajú ani pracovníci v&nbsp;zamestnaniach platených slabšie.

Na náborovom letáku jedného zo supermarketov v&nbsp;Kagošime sa možno dočítať, že ako predavač máte šancu zarobiť od necelých šiestich eur za hodinu v&nbsp;dennej službe po vyše osem v&nbsp;nočnej. Podobná sieť v&nbsp;Tokiu ponúka v&nbsp;prepočte o&nbsp;pár centov za hodinu viac. Človek nemusí byť matematický génius, aby pochopil, že taký človek žije ešte skromnejšie než Slovák s&nbsp;minimálnou mzdou, a&nbsp;ak je sám, nemá šancu. Iste možno argumentovať tým, že nie je smerodajné spomínať práve najnižšiu príjmovú skupinu. Ľudí patriacich do nej sú však v&nbsp;krajine státisíce, ak nie milióny.

„Pozrite, ako pekne máva. Kevin!“ vraví vodič vezúci nás po ceste v&nbsp;rekonštrukcii. Ďalšia japonská a&nbsp;kórejská špecialita - muž s&nbsp;vlajkou upozorňujúci na stavebné práce na vozovke - je tu považovaná za prínos k&nbsp;bezpečnosti dopravy. Hoci našincovi by stačili výstražné svetlá a&nbsp;dopravné značenie, domáci nevidia na človeku so zástavkami a&nbsp;tak trochu smiešnym pomenovaním Kevin nič zvláštne. Okrem toho, že môže ísť o&nbsp;rizikové povolanie, ide tiež o&nbsp;jednu z&nbsp;profesií s&nbsp;nízkym zárobkom vzhľadom na životné náklady - Kevinov plat sa začína na tisíc eurách mesačne.

Každodenné cestovanie prímestskými vlakmi môže byť rutina, no takisto plné milých, takmer komických detailov. Ak vsuniete pri vstupe na nástupište do označovača detský lístok, ozve sa zvukový signál so štebotom vtáčikov, ak lístok nemáte, krátky výstražný tón. Ak je všetko v&nbsp;poriadku, nasleduje pípnutie alebo automatizovaný hlas vraviaci čosi v&nbsp;zmysle: „Ďakujeme, odoberte kartu.“

Ďalšia zo&nbsp;vžitých predstáv, tentoraz o&nbsp;tom, akí sú Japonci čestní, dostáva vážne trhliny na jednej z&nbsp;tokijských staníc. Počas niekoľkých minút pozorovania vidíme cestujúceho s&nbsp;ťažkými kuframi prebíjajúceho sa turniketom bez lístkov i&nbsp;pána v&nbsp;stredných rokoch, ktorému ako malému školáčikovi začvirikali vtáčiky.

Na ďalšej strane si prečítajte o japonskej mafii a protičínskych náladách&gt;&gt;

„Jakuza vôbec nie je zlá! Dokáže zasiahnuť tam, kde absentuje štát, ochrániť tam, kde to nedokáže polícia,“ prekvapuje nás svojím vyhlásením o obávanej zločineckej skupine päťdesiatsedemročný Tokiča z juhu krajiny. K nostalgickým rozpravám ho priviedol starší film Izakaja Čódži s obľúbeným hercom menom Ken Takakura, ktorý často zastával hlavné roly vo filmoch s tematikou podsvetia.

Romantizujúcu predstavu o&nbsp;domácej mafii majú viacerí muži najmä stredného a&nbsp;pokročilého veku v&nbsp;krajine. Domáce pramene navyše hovoria, že značná časť z&nbsp;vyše stotisícového klanu pochádza práve z&nbsp;Kjúšu, najjužnejšieho zo štvorice veľkých japonských ostrovov. Názov Jakuza pochádza z&nbsp;japonskej kartovej hry ojčo-kabu a&nbsp;vyjadruje kombináciu osmičky, deviatky a&nbsp;trojky - troch najhorších kariet, aké môže mať hráč v&nbsp;ruke, po japonsky „ja-ku-za“. Mafia má v&nbsp;Japonsku skutočne zvláštne postavenie, jej členovia sa neskrývajú, sú nápadní tetovaním a&nbsp;drahými autami a&nbsp;podľa slov domácich sa ani netaja „korektnými vzťahmi s&nbsp;políciou“ či&nbsp;napojením na známe firmy a&nbsp;politické špičky.

„Tí ľudia majú presné pravidlá a&nbsp;ich konflikty sa nesmú dotknúť ľudí mimo klanu. Isteže, majú rozdelené sféry záujmu i&nbsp;lukratívne štvrte miest, kde v&nbsp;baroch a&nbsp;podnikoch vyberajú poplatky za ochranu. Asi sa venujú aj ostatným činnostiam, o&nbsp;aké sa zaujímajú mafie, no drogy neberú. Výpalné môže byť tak päťsto až tisíc eur mesačne na podnik,“ prekvapuje svojimi znalosťami Tokiča.

Nezabúda spomenúť fakt, že ak „cudzí“ člen Jakuzy príde na územie ovládané inou „rodinou“, môže ho to stáť život, a&nbsp;dôraz kladie i&nbsp;na činnosti podsvetia, aké patria pod hlavičku PR. Tokiča však neklame: fakt uvádzaný v&nbsp;mnohých periodikách je, že vo viacerých regiónoch Japonska dokázali pri veľkých živelných pohromách skôr zareagovať a&nbsp;poslať humanitárnu pomoc členovia Jakuzy než vláda.

„Viete, prečo je Čína na ekonomickom vzostupe a&nbsp;Japonsko stagnuje?! Vysvetlím vám to!“ prekvapuje razanciou svojich slov dôchodkyňa Čisató. Kto by čakal detailnú ekonomickú analýzu či rozbor pôrodnosti a&nbsp;vekovej skladby obyvateľstva, zostane sklamaný. Čisató sa dušuje, že každú noc počuje spod svojho domu šramot - to podľa nej Číňania kradnú zo smetiska prázdne hliníkové plechovky a&nbsp;na lodiach ich potme dovážajú domov.

„A&nbsp;to nie je všetko, kradnú nám aj medené nápisy s&nbsp;názvami mostov!“ rozhorčuje sa stará pani a&nbsp;s&nbsp;presvedčením dodáva, že nekalo získané kovy sú za ekonomickým rozmachom susedov. Spomínať bláznivé slová dôchodkyne by bolo možno zbytočné, keby nereflektovali názory a&nbsp;pocity nemalej časti jej kamarátok a&nbsp;rovesníčok. Na susedné ázijské krajiny hľadia Japonci s&nbsp;neskrývaným dešpektom napriek historickým väzbám.

Je zvláštne počúvať, ako dodnes ťažko nesú prehru vo vojne a&nbsp;stratu nepríliš významných Kurilských ostrovov, no na zločiny japonských vojakov v&nbsp;Číne či Kórei hľadia so zľahčujúcim porozumením. „Číňania sú hluční a&nbsp;smrdia!“ dozvedáme sa z&nbsp;úst domácich až neželane často. Keď však platia v&nbsp;obchodoch a&nbsp;kupujú vo veľkých počtoch predražené kimoná, slová hany akosi prirýchlo miznú. Peniaze majú i&nbsp;tu čarovnú moc.

Obe uvedené slová znamenajú v&nbsp;japončine chutné. V&nbsp;prvom prípade však ide o&nbsp;jedlo a&nbsp;v&nbsp;druhom o&nbsp;tváričky. Jedenie a&nbsp;pokrmy sú tu predmetom rozhovorov, siahodlhých televíznych programov a&nbsp;tmelom domácich stretnutí. Čo komu naozaj chutí, však v&nbsp;Japonsku nezistíte nikdy. Rozžiarená tvár a&nbsp;konštatovanie oiši - je to chutné - je povinnosťou a&nbsp;pravidlom etikety.

Byť kawai, chutnučká, je tu sen takmer každej ženy vo veku od tínedžerky až po štyridsiatničky. Takému trendu sa v&nbsp;krajine venujú nielen módne doplnky, ale i&nbsp;celé brožúry o&nbsp;tom, ako sa tváriť chutne alebo, ak chcete, cute či kawai. Chutné sú i&nbsp;ďalšie veci - čelné masky automobilov vyzerajúcich ako hračky, mestských električiek či plastových zábran pri rekonštrukcii cesty. Japonci sú majstri v&nbsp;preháňaní a&nbsp;kult chutnosti v&nbsp;každom smere je toho dôkazom.

Keď si v&nbsp;jeden večer unavení líhame na sparťansky tvrdé miesto na podlahe určené na spanie v&nbsp;kajutách hrdzavého trajektu Hibiscus, smerujúceho z&nbsp;Kagošimy na Tanegašimu a&nbsp;Jakušimu, ani netušíme, ako bude veselo. Čiastočne vďaka žoviálnemu susedovi obľubujúcemu pivko a&nbsp;oceňujúcemu aj to naše, no najmä vďaka japonským televíznym šou. Na fakt, že v&nbsp;každom účinkujú komentátori, ktorých jedinou úlohou je tváriť sa prekvapene a&nbsp;híkať obdivom, sme si zvykli už dávnejšie. No program venovaný cudzincom žijúcim v&nbsp;Japonsku patrí do kategórie „jedno oko nezostane suché“.

Šou je postavená na tom, aké skvelé dary svojim rodinám z&nbsp;Japonska ich rodní prinesú. Dievčina z&nbsp;Novosibirska mamu poteší japonským sedadlom na záchod, kým kamera sleduje reakcie členov rodiny pri prvom použití vstavaného bidetu. Ďalším darom je dáždnik, ktorý sa dá upevniť na chrbát, a&nbsp;polievka z&nbsp;japonských polotovarov na slávnostnej večeri opäť spojí rozvedených rodičov dievčaťa. Dojatí komentátori plačú až do začiatku reklamy.

O&nbsp;nič menej zaujímavý nie je príbeh Taliana, šéfkuchára malej reštaurácie v&nbsp;Tokiu, ktorý donesie domov japonské víno, čím bratov prek­vapí natoľko, že nedokážu rozoznať jeho chuť od vyberaných talianskych značiek. Uvariť japonské cestoviny sa v&nbsp;Taliansku nepodarí - tlak plynu v&nbsp;sporáku je na to prislabý. Komentátori sklamane híkajú. A&nbsp;obyvateľka Walesu v&nbsp;Spojenom kráľovstve? Tá dojme svojich k&nbsp;slzám darovanými nerozbitnými plastovými pohárikmi a&nbsp;lízankami s&nbsp;portrétmi členov rodiny.

Darčeky vo všeobecnosti sú v&nbsp;Japonsku ďalšia z&nbsp;mánií. Ak ich neprinesiete kolegom v&nbsp;práci po krátkej dovolenke, hoci len v&nbsp;susednom okrese, považuje sa to za obrovské spoločenské faux pas. Či už sú to fazuľové cukrovinky, ryžové koláčiky, alebo gýčová pohľadnica, všetko sa počíta. Dary navyše treba v&nbsp;Japonsku prijímať s&nbsp;obrovským prekvapením a&nbsp;údivom, aj keby išlo o&nbsp;veci absolútne malicherné ako záložka do knihy či farebný euroobal.

Môže to byť, samozrejme, len náhoda, no po desiatkach zdvorilostných návštev cudzinec v&nbsp;krajine vychádzajúceho slnka ľahko nadobudne dojem, že domáci sa naňho dívajú kriticky. V&nbsp;krajine, ktorá bola dlhú časť svojej histórie uzavretá pred svetom, je to do určitej miery pochopiteľné. Chýba však zmysel pre vyváženosť. Kým konzervatívnych Japoncov môže privádzať do stavu krajného nepohodlia spôsob, akým držíte paličky či ako sedíte na stoličke, vý­znam svojich vyjadrení a&nbsp;ich kultúrne pozadie často absolútne nedoceňujú. Ťažko si inak vysvetliť pokus o&nbsp;žart, pri ktorom v&nbsp;plnej obývačke postarší domáci pán ukáže prstom na plnoštíhlejšieho obyvateľa starého kontinentu so smiechom a&nbsp;slovami: „European pig!“

Neuveriteľné? Len do momentu, kým to nezažijete na vlastnej koži. Jedinou poľahčujúcou okolnosťou môže byť extrémne slabá znalosť angličtiny u&nbsp;drvivej väčšiny domácich a&nbsp;fakt, že ošípanú ako zviera tu nevnímajú až tak negatívne ako v&nbsp;našich končinách. Pridávajú sa k&nbsp;tomu i&nbsp;pre nás nevídané národné špecifiká - trebárs dať jesť dieťaťu a&nbsp;zvieraťu sa v&nbsp;japončine povie tým istým slovesom, kým pre človeka rovnocenného a&nbsp;vyššieho sociálneho statusu je už vyjadrenie celkom iné.

Buďme však spravodliví - i v Japonsku nájdete skvelých ľudí. Takých, ktorí vás pozvú domov, odvezú pri stopovaní z vlastnej vôle napriek protestom i sto kilometrov navyše, alebo takých, ktorí vás len tak vezmú autom do vzdialeného prístavu, aby ste stihli loď. Neznámi kontaktní záchrancovia s úsmevom a veľkým srdcom ostro kontrastujúci so všetkými, ktorí sa s vami pozhovárajú len preto, aby si neskôr urobili selfie na mobil a pochválili sa na svojom Instagrame stretnutím s gaidžinom - cudzincom, čo je tam medzi mnohými „v&nbsp;kurze“.

Ťažko niečo vyčítať ľuďom, ktorých pracovné nasadenie a&nbsp;neznalosť cudzieho jazyka držia v&nbsp;spoločnosti zomknutej špecifickými zvyklosťami a&nbsp;tvrdými pravidlami. Aj v&nbsp;krajine vychádzajúceho slnka sú však rebeli, ktorí sa rozhodli žiť inak. Niektorí z&nbsp;nich sa vyberú natrvalo do odľahlého vidieckeho kúta svojej domoviny ako pán Mikearu, hrnčiar z&nbsp;Kjóta. Mikearu opustil mesto a&nbsp;postavil malú drevenú chyžu v&nbsp;lesoch na Jakušime, kde sa venuje tomu, čo má rád - výrobe keramiky.

„Príjem z&nbsp;predaja čajníkov a&nbsp;hrnčekov mi tu na prežitie stačí, veď neminiem skoro nič!“ vysvetľuje nám spokojný päťdesiatnik, ktorého jednoduchý odev dnes vidíme len so šťastím. „Mikearu chodí vždy holý, len dnes čaká hostí, tak sa obliekol!“ vraví s&nbsp;úsmevom jeden z&nbsp;jeho známych.

Iný typ dobrodružnejších Japoncov sa vyberá za hranice svojej domoviny. Či už žiť a&nbsp;pracovať, alebo za našetrené prostriedky prežiť čo najdlhšie trebárs v&nbsp;Indii či niektorej z&nbsp;lacných krajín Juhovýchodnej Ázie. Nie je veľké tajomstvo, že takí ľudia nezriedka inklinujú k&nbsp;drogám, čím sa v&nbsp;rozhovoroch s&nbsp;cudzincami vonkoncom netaja.

„Je to stokrát lepšie, ako si zvoliť iný variant. Veď aj na západe dobre viete, že Japonsko je v&nbsp;počte samovrážd na príliš vysokom mieste,“ dozvedáme sa od jedného z&nbsp;mladíkov obľubujúcich marihuanu. Držiac v&nbsp;ruke precízne spracovaný Mikaeruov čajník však vieme, že sú i&nbsp;lepšie cesty.

Opustiť kolobeh stroja každodenného japonského života je snom mnohých, no dokáže to málokto. I&nbsp;tu jestvujú ľudia snažiaci sa postupne apelovať na zmeny pracovných návykov a&nbsp;kultúry. V&nbsp;krajine, kde sa mnohí obávajú o&nbsp;prácu a&nbsp;podliehajú nesmiernej sociálnej podriadenosti, to však ide veľmi, veľmi ťažko.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-zivotny-standard-japonsku-umorna-praca-zivot-garsonke-nezmyselne-televizne-sou" target="_blank" rel="noopener">V galérii si pozrite slasti a strasti života v japonských mestách&gt;&gt;</a>

FOTO Životný štandard v Japonsku? Úmorná práca, život v garsónke a nezmyselné televízne šou

Výber pre vás

FOTO Životný štandard v Japonsku? Úmorná práca, život v garsónke a nezmyselné televízne šou

Súvisiace články

FOTO Srbská pohoda: Pečené jahňa, krásne traktory a kvety v pneumatikách!

V tieni nebezpečného dedičstva: "To sú tie Stalinove míny, ktoré všade v ZSSR poukladal."

Staré pamírske časy: V údolí dravej horskej riečky Šachdara akoby nejestvoval čas

Oáza pokoja: Tieto zábery z gréckej Trácie vám odbúrajú stres!

FOTO Gladiátor aj Asterix: Hollywoodski filmári vedia, prečo chodia natáčať práve sem!

Výber pre vás