Peter Hupka

Najmä jeho najvyššie položená časť Haute Ariège je zeleným rajom pre turistov, horolezcov, milovníkov vodných športov a prírody. Dovoliť si tu v horách môžete podstatne viac než u nás. Okúpať sa v potoku či plese nie je hriech, za ktorý by vás pranierovali na internete alebo pokutovali ochranári, za spanie v stane na niektorom z trojtisícových vrcholov si od domácich skôr vyslúžite obdiv než negatívnu reakciu. Napriek tomu sú tunajšie Pyreneje čisté, krásne a na chodníkoch nenájdete jedinú smietku. A že horské chaty zásobujú vrtuľníkmi? Ekonomika ich prevádzky je prostá - nosiči by boli podstatne drahší a absolvovať prevýšenia oveľa väčšie než v Tatrách by bolo s krošňou mimoriadne náročné.

Ak máte dobrodružnú povahu, na veku vonkoncom nezáleží. Vodiči zastavia mladým i&nbsp;starším. Aj preto, že v&nbsp;horách si ľudia pomáhajú, verejná doprava tu prakticky neexistuje a&nbsp;pochybné živly inklinujú skôr k&nbsp;mestám než k&nbsp;cestám druhej a&nbsp;tretej triedy, ktorými často prejde len jedna-dve desiatky áut denne. Cestovať po Pyrenejach stopom je ako exkurzia do bezstarostných študentských čias. Každý vám povie a&nbsp;ukáže niečo nové. Špeciálny pedagóg Jeremy, robotníci z&nbsp;Kolumbie, párik dôchodcov na výlete, chovatelia koní i&nbsp;mladý otec s&nbsp;deťmi cestou na ihrisko. Energetická línia toho všetkého je jednoduchá - ľudia dostávajú s&nbsp;drobnými obmenami to, čo sami ponúkajú, a&nbsp;úsmev otvára všetky brány!

Putovanie bez plánu, len s&nbsp;narýchlo kúpenou mapou regiónu má neopakovateľné čaro. Nikdy neviete, kde strávite nasledujúcu noc, netušíte, na aké končiare vystúpite a&nbsp;koho vám náhoda postaví do cesty. Hneď prvý deň putovania sa ocitneme priamo v&nbsp;srdci hôr. Prší a&nbsp;niet sa kam ponáhľať. Na socializáciu s&nbsp;miestnymi sú k&nbsp;dispozícii len dve miesta. Malý bar pri potoku lemovanom starostlivo upravenými kvetmi alebo jediná otvorená ubytovňa - hotel patriaci obci Auzat.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/francuzsky-raj-okupat-plese-tu-nie-je-hriech-ktory-vas-pranierovali-internete" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

V&nbsp;Auberge du Montcalm, ako sa zariadenie nazýva, šéfuje sympatický žoviálny a&nbsp;večne usmiaty čerstvý šesťdesiatnik Kamel, ktorý je zároveň šéfkuchárom. Takým, ktorý s&nbsp;láskou položí na tanier i&nbsp;tú najmenšiu dekoratívnu prílohu a&nbsp;potajomky cez štvorcové okienko na dverách kuchyne sleduje, ako hosťom chutí. Na leto mu prišla pomáhať rovnako milá dcéra Erina. „Po sezóne idem do dôchodku, mám toho celého dosť! Nabudúce sa už stretneme u&nbsp;mňa doma!“ vraví Kamel, ktorý medzi rečou prezradí, že podnik má v&nbsp;prenájme a&nbsp;obci musí mesačne platiť tisícsedemsto eur. „Chcem to tu mať perfektné, aby sa ľudia dobre cítili. Aj preto ma nahnevá, ak mi trebárs pekár neskoro prinesie bagety či croissanty na raňajky. Ale mám rád otvorených, srdečných hostí. Nie ufrflancov, čo sa ma napríklad dnes pýtali, či nemáme v&nbsp;dedine dílera koly, keď ponúkam iné malinovky. Tak som ich poslal do McDonaldu!“ žartuje.

Jeho priateľka Anez mala starého otca z&nbsp;Ruska, príslušníka bielej gardy, a&nbsp;keďže ovláda aj jazyk predkov, naše rozhovory môžu prebiehať bilingválne. „Áno, korene sa nezaprú, sama je ako generál!“ smeje sa Kamel. Najviac sa teší na moment, keď bude jedáleň prázdna a&nbsp;on si na priedomí posedí s&nbsp;pohárom červeného vínka. Počas našej debaty sa z&nbsp;hmly postupne vynára 3&nbsp;077-metrová hora Montcalm a&nbsp;je určené, kam povedú ráno naše kroky.

„Na začiatok turistickej trasy je to sedem kilometrov, počkajte, po raňajkách vás tam hodím!“ ponúkne sa sám od seba Kamel, a&nbsp;tak nám ušetrí trmácanie po nudnej asfaltke. Pri lesnom chodníku sa vyobjímame ako starí známi. „Toto sa hore zíde!“ podáva nám fľašku svojho obľúbeného banánovo-vanilkového rumu z&nbsp;Karibiku. Vstupenku do ďalších rozhovorov tak máme v&nbsp;ruke a&nbsp;stačí sa vydať nahor. Dopredu vieme, že to bude namáhavé. Prevýšenie je rovnaké ako z&nbsp;centra Popradu na Gerlach. Niet sa však kam náhliť a&nbsp;výhľady sú krajšie a&nbsp;krajšie s&nbsp;každým krokom.

Z&nbsp;protismeru stretávame rýchlych turistov, štrngajúcich čakanmi a&nbsp;mačkami, prízvukujúcich, že hore sú strmé firnové polia. Keďže do príručnej batožiny sa takéto „špicatosti“ vziať nesmú, budeme polia traverzovať po desiatej ráno, keď sú dávno rozpustené. Ostatne - výdatný spánok nenahradí nič ani na horách.

Kúpeľ v&nbsp;plese Étang Sourd a&nbsp;večer na terase chaty Pinet s&nbsp;veselými turistami Julienom a&nbsp;Eddym dodávajú chladnej kráse prírody ľudské teplo. A&nbsp;trošku sa prihrejeme i&nbsp;Kamelovym aromatickým darčekom, urýchľujúcim zbližovanie vrchárskych ľudí. Chatár Tomas nám navrhne, že keď máme stan, je lepšie prenocovať zadarmo vedľa chaty. Škrobi však nebudeme, nocľažné premeníme na skvelú vysokohorskú večeru po francúzsky s&nbsp;dezertom navyše!

Nasledujúci deň patrí strmým snehovým poliam, nekonečným skalám a&nbsp;trojici krásnych štítov. Pokojný Montcalm má 3&nbsp;077 metrov, strmému Pica d’Estats patrí s&nbsp;jeho 3&nbsp;143 metrami výškové prvenstvo v&nbsp;celom Ariège i&nbsp;v&nbsp;susednom Katalánsku a&nbsp;3&nbsp;131-metrový Pic de Verdaguer ponúka maličké miesto vhodné presne na postavenie stanu. Katalánsky poet, kňaz a&nbsp;národný buditeľ Jacint Verdaguer, po ktorom je pomenovaný, by asi nenamietal. Kocháme sa odtiaľto krásou jeho domoviny, ležiacej na južnej strane ostrého hraničného hrebeňa.

Pred západom slnka, ktorý tu počas najdlhších dní nastáva až pred desiatou večer, rátame bočné hrebene Pyrenejí. Vzduch je číry a&nbsp;z&nbsp;jediného miesta ich vidieť až osemnásť! Pre takéto momenty sa oplatí žiť i&nbsp;kráčať strmými chodníkmi nahor!

Cesta dolu je síce dlhá, strmá, no vedie už celkom známymi miestami. Lucy s&nbsp;kamarátmi, ktorí nás ochotne odvezú posledných sedem kilometrov na staručkom Twingu späť do civilizácie, sa do lesa nad L’Artigue vydali s&nbsp;jediným cieľom - schladiť sa. „V&nbsp;Toulouse je veľmi horúco a&nbsp;okúpať sa v&nbsp;studenej horskej riečke je ako balzam na prehriate telo!“ vraví mladá dievčina.

Z&nbsp;reproduktorov zatiaľ znie slávna pieseň Viens, viens, speváčky Marie Laforêt, ktorú pod názvom Šiel, šiel prespieval Karol Duchoň ešte v&nbsp;časoch, keď sa u&nbsp;nás cudzojazyč­né hity nenosili. Ako to už bývalo zvykom, pri prespievaní sa na pôvodný zmysel piesne nehľadelo, čoho najlepším príkladom je Karel Zich a&nbsp;Lenka Filipová, ktorí z&nbsp;Pretty Woman urobili „hit“ Honem, honem. Autorom českého textu je síce Michal Bukovič, no Roy Orbison aj Bill Dees by sa určite čudovali. Tak­isto Viens, viens má iný a&nbsp;oveľa hlbší význam. V&nbsp;origináli je skladba želaním dcéry, aby jej otec zanechal novú partnerku a&nbsp;vrátil sa k&nbsp;mame.

„Máme radi tieto staré pesničky. Majú šarm, dušu, sú živé. O&nbsp;dnešných sa to dá povedať len zriedka!“ konštatuje Lucy, než pustí ďalší z&nbsp;nestarnúcich hitov od Mireille Mathieu. Počas krátkej cesty sa téma zvrtne na medvedíky. „Videli ste nejakého?“ pýtajú sa mladí. Odpoveď je kladná, no s&nbsp;dodatkom: „Doma, na Slovensku!“ a&nbsp;podložená fotografickým dôkazom z&nbsp;nízkotatranskej Trangošky, kde nás statný kus na jar prekvapil pri lepení pásov na lyže. Počiatočné zhíknutie tak strieda sklamanie a&nbsp;slová: „Aj my by sme chceli!“

Podobné želania má i&nbsp;divadelná scénografka, ktorá sa do Pyrenejí vydala učiť sa fotografovať. „Vidieť, že je z&nbsp;mesta. Lebo ak by stretla šelmu naozaj, romantika by sa rýchlo mohla zmeniť na trus!“ žartujú na jej účet neskôr lokálni „štamgasti“ v&nbsp;jednej z&nbsp;kaviarní.

Medzi domácimi sú medvede horúcou témou, ktorá je zmesou zvedavosti, adrenalínu a&nbsp;strachu. Nápisy: Ours = Mort! – Medveď je smrť! nájdeme v&nbsp;Pyrenejach na viacerých miestach. Trebárs nasprejovaný na turistickej informačnej tabuli, hneď pri vjazde do dedinky Auzat. „Ste zo Slovenska? Tak to potom nie sú vaši mackovia, ale slovinskí, čo nám tu šarapatia!“ vravievajú položartom obyvatelia regiónu pri prvom stretnutí. Narážajú na fakt, že medveďom, v&nbsp;druhej polovici minulého storočia v&nbsp;Pyrenejach takmer vyhynutým, sa tu v&nbsp;poslednom období darí oveľa viac, než by si domáci želali.

V&nbsp;deväťdesiatom šiestom roku sem práve zo Slovinska priviezli niekoľko dospelých jedincov na reintrodukovanie druhu a&nbsp;odvtedy sa tu narodilo podľa oficiálnych štatistík 114 medvieďat. Presun šeliem zo Slovinska do Pyrenejí pokračoval i&nbsp;v&nbsp;rokoch 2006 a&nbsp;2016, pričom napríklad samec Goiat, ktorého priviezli v&nbsp;poslednej skupine, patrí medzi jedince, ktoré podľa slov domácich zabíjajú dobytok. Miestnych hnevá, že v&nbsp;poslednom čase sa takéto prípady množia a&nbsp;poľovníci otvorene vravia, že zákaz ich lovu nemienia rešpektovať. Pravdepodobne nežartujú, napríklad samicu Fransku v&nbsp;roku 2007 našli mŕtvu na ceste s&nbsp;telom plným guliek. Jedinec pomenovaný Balou sa z&nbsp;hôr vybral na vandrovku a&nbsp;zaznamenaný bol jeho pohyb len tridsať kilometrov od predmestí Toulouse, pričom neskôr ho ktosi postrelil do nohy. Prirodzene, i&nbsp;tu jestvujú názorové prúdy za a&nbsp;proti. Bolo zaujímavé dočítať sa v&nbsp;jednom článku o&nbsp;pyrenejských medveďoch na webovej stránke summitpost, že Slovensko, menovite Tatry, sú príkladom bezproblémového spolužitia človeka a&nbsp;medveďa. Odkedy vyšiel, sa však i&nbsp;u&nbsp;nás mnohé zmenilo.

„U&nbsp;vás už medveď niekoľkokrát zabil človeka? Neslýchané! Keby sa to stalo vo Francúzsku, už je dávno revolúcia a&nbsp;možno horí Paríž!“ vraví polovážne-položartom jeden zo starších obyvateľov Haute Ariège. Ani on sa netají názorom, že drží palce poľovníkom a&nbsp;verí, že sa im podarí problém vyriešiť. Hoci sú Pyreneje v&nbsp;porovnaní so slovenskými pohoriami obrovské a&nbsp;medvedia populácia podstatne redšia, ide o&nbsp;veľmi diskutovanú tému. Názor ľudí z&nbsp;veľkých miest sa i&nbsp;tu v&nbsp;porovnaní s&nbsp;prístupom podmieneným realitou vidiečanov výrazne líši. Revolučne naladení južania však podľa vlastných slov nemienia situáciu nechať dôjsť do štádia, keď tu budú tisíce šeliem navzájom súperiť o&nbsp;teritóriá a&nbsp;oni sa budú báť chodiť do lesa.

Druhá strana vidí problematiku, pochopiteľne, inak. Napríklad v&nbsp;európskom projekte LIFE + Piroslife z&nbsp;roku 2014 sa spomína „konsolidácia medvedej populácie na území so zmiešaným hospodárením“. Prítomnosť medveďov má vraj pomôcť divej prírode i&nbsp;cestovnému ruchu a&nbsp;má „vytvárať produkty a&nbsp;systémy, ktoré môžu byť exportované do iných regiónov Európy“. Zaujímavé je, že projekt vyzdvihuje spolužitie s&nbsp;hospodárskymi zvieratami a&nbsp;pripomína, že tri štvrtiny výživy medveďa pokrýva hmyz, plody, huby, vajíčka či med. Napriek tomu bolo až štyridsať percent z&nbsp;preinvestovaných dva a&nbsp;pol milióna eur rezervovaných pre farmárov ako náhrada za prípadné škody na chovoch.

Proklamované heslá o&nbsp;obnove biodiverzity a&nbsp;oživení regiónu vyvolávajú u&nbsp;domácich reakcie, aké možno u&nbsp;nás vidieť trebárs v&nbsp;Podpoľaní. A&nbsp;články o&nbsp;tom, že medveď je len obetný baránok a&nbsp;žiada si to v&nbsp;prvom rade zmenu myslenia obyvateľstva, na nich veľa nezmenia.

Haute Ariège navštívime o&nbsp;tri týždne ešte raz, cestou domov. Odchádzať sa nám nechce a&nbsp;lákajú nás aj traja vodiči áut, smerujúci vysoko do hôr. Ľudí s&nbsp;batohom sa už v&nbsp;dedinke Val-de-Sos sami pýtajú, či nechcú zviezť.

Čas na užívanie horskej krásy sa však naplnil a&nbsp;s&nbsp;portugalským robotníkom Nunom smerujeme do blízkeho trojtisícového mestečka Tarascon-sur-Ariège. Na vápencovom vrchole v&nbsp;jeho centre stojí hodinová veža s&nbsp;výborným výhľadom na okolie.

Pri fotografovaní a&nbsp;jedení divých ringlôt si všimneme nápis Epicérie Sevan na malinkom obchode pri rieke. A&nbsp;keďže názov najznámejšieho jazera v&nbsp;Arménsku nemôže dať potravinám nik iný ako Armén, záverečný večer je príjemnou čerešničkou nášho cestovateľského podujatia. Usmiaty urastený chlapík Colak a&nbsp;pani Šušan nás pohostia trubičkami plnenými krémom i&nbsp;skvelou kávou, ich kamaráti Albert, Voski a&nbsp;Aršak družne debatujú a&nbsp;napokon svorne, so záujmom sledujú displej telefónu pani Aliny. „Môj syn je futbalista a&nbsp;dnes dal skvelý gól! Pozrite, ako oklamal brankára!“ teší sa Alina a&nbsp;o&nbsp;radosť sa delí s&nbsp;priateľmi. Rovnako, ako sa o&nbsp;ňu s&nbsp;nami podelili skvelí obyvatelia Haute Ariège a&nbsp;ich krásne hory!

Francúzsky raj: Okúpať sa v plese tu nie je hriech, za ktorý by vás pranierovali na internete

Výber pre vás

Francúzsky raj: Okúpať sa v plese tu nie je hriech, za ktorý by vás pranierovali na internete

Súvisiace články

Tri tváre Rudavy: Rieku uvoľnia z betónového zovretia

Slovensko plné absurdít: "Tisíc rokov vlastnej histórie je pre nás čierna diera," tvrdí filmár

Svetová vzácnosť: Kostolíky v Gemeri a Malohonte skrývajú nevídané poklady

Slovák v Antarktíde: Je to alarmujúce, ľadovce ustupujú za pár rokov o desiatky metrov

4 domčeky za 4 týždne: Jedinečný spôsob, ako pomôcť ukrajinským utečencom

Výber pre vás