Mária Krížová

Na letisku nás čaká náš šofér Vasil, ktorému nikto nehovorí inak ako Vasiko. Temperamentný Gruzínec víta všetkých živým, spontánnym „zdrástvujte“. Mikrobusom musíme zvládnuť viac ako 600-kilometrovú trasu. Naším cieľom je Mestia, centrum Svanetskej oblasti pod Kaukazom. Ceste plnej zákrut a výmoľov Vasiko pridá adrenalín svojským štýlom jazdy, ktorým vozidlo vôbec nešetrí. Navyše kravy sú neodmysliteľné účastníčky miestnej cestnej premávky.

Aj preto je pre nás prvá zastávka, kláštor Gelati, menším vykúpením. I keď hlavný Kostol Panny Márie obklopuje lešenie, fresky na stenách, rovnako ako vo vedľajšom Chráme svätého Mikuláša sú nádherné. Mnísi majú plné ruky práce v&nbsp;záhrade alebo „kibicujú“ robotníkom do stavebných prác. Zaujímavosťou kláštora je brána prenesená až z&nbsp;Azerbajdžanu, do ktorej blízkosti sa dal pochovať zakladateľ kláštora kráľ Dávid Staviteľ. Celkom iného charakteru je druhá zastávka. Je ňou pýcha bývalého režimu, 272 metrov vysoká priehrada Inguri. Až do roku 2010 bola najvyššou priehradou na svete.

Horské mestečko vo výške 1&nbsp;600 metrov na morom obklopujú zasnežené vrcholy Kaukazu. Obývajú ho prevažne Svanovia, gruzínsky kmeň s&nbsp;vlastným jazykom aj so svojským štýlom života. Dlho si táto oblasť Horná Svanetia zachovávala autonómiu a&nbsp;pre jej špecifickosť a&nbsp;originalitu architektúry ju zaradili do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Jednotlivé rodinné klany si okolo domu stavali dvadsať- až tridsaťmetrové obranné veže. Slúžili na ochranu pred nepriateľom, lavínami, ale hodili sa tiež pri potýčkach medzi klanmi. Vďaka ťažkej dostupnosti sa v&nbsp;celej oblasti podarilo uchrániť vzácne ikony a&nbsp;písomnosti, ktoré si môžete pozrieť v&nbsp;múzeách.

Dnes mladí Svanovia utekajú do miest za lepším životom. Prvá väčšia vlna migrácie nastala, keď v&nbsp;roku 1987 obrovská lavína zabila sedemdesiat ľudí. Život je tu náročný hlavne v&nbsp;zime, miestni obyvatelia donedávna bývali celé mesiace odrezaní od sveta. Po otvorení nového letiska v&nbsp;roku 2010 sa situácia trochu zlepšila, vďaka nemu sa mení celý región.

Postupne sa vytvárajú podmienky aj na rozvoj cestovného ruchu a&nbsp;nejde len o&nbsp;leteckú dopravu. Po rozpade Sovietskeho zväzu úrady z&nbsp;bezpečnostných dôvodov neodporúčali turistom sem cestovať. Prepadnutia, okrádania, pašovanie boli na dennom poriadku. Teraz je to o&nbsp;poznanie lepšie, pri našich potulkách nepociťujeme strach.

Vyberieme sa do starého domu so strážnou vežou, kde býval starý otec sprievodcu. „Naša rodina tu žila až do tridsiatych rokov minulého storočia. Dom mal tri poschodia, na druhom bývalo dvadsať-tridsať ľudí aj so zvieratami, s&nbsp;býkmi a&nbsp;kravami. Tlačili sa spolu šesť mesiacov, až do jari,“ rozhovoril sa sprievodca z&nbsp;rodu Margianiovcov. „Za celé to obdobie udržiavali oheň v&nbsp;strede miestnosti. Vďaka nemu boli syry a&nbsp;mäso visiace na konároch dobre zaúdené.“ Ako dodáva, zvolená hlava rodiny rozdala všetkým úlohy a&nbsp;prácu. Na treťom poschodí skladovali seno pre kravy, na prvom potraviny.

Veže pri domoch mali aj šesť-sedem poschodí. Na ich výstavbu použili špeciálny materiál - špeciálny kameň. Rozmrvili ho, čím vznikla sypká výplň, ktorú oheň stmelil a&nbsp;vypálil. Z&nbsp;pôvodných 61 veží dnes v&nbsp;Mestii zostalo 41.

Využívame pekné slnečné počasie a&nbsp;ráno vyrážame ku Koruldským jazerám. Pri stúpaní nás fascinuje krásna dvojvrcholová Ušba, ktorej sa hovorí kaukazský Matternhorn. Horolezcom dáva poriadne zabrať. Výstupy sú náročné hlavne pre nestále počasie. V&nbsp;diaľke sa vypína majestátna špicatá hora Tetnuldi. Skutočnú kaukazskú atmosféru nám dotvára koník, ktorý nás trpezlivo sprevádza prvých osemsto výškových metrov až ku krížu nad mestom.

Pri pohľade na Ušbu strácame dych. Vypína sa nad celou okolitou krajinou. Na gýčovo modrej oblohe kreslí dvojvrchol hory svoje ostré kontúry. Míňame horské chatrče a&nbsp;pokračujeme stereotypnou cestou nahor. V&nbsp;diaľke hľadáme očakávané jazerá, ktoré s&nbsp;nami hrajú hru na schovávačku. Konečne sme na mieste.

Ak niekto čaká obrovské jazerá, je sklamaný. Sledujeme malé vodné plochy, obklopené poslednými zvyškami topiaceho sa snehu. Na druhej strane, panoráma celého kaukazského pohoria s&nbsp;lúkami zafarbenými horcom rozkvitnutým na fialovo je úchvatná. Dopĺňa ju kobyla, s&nbsp;ktorou sa hrajú miestni chlapci. Idylu kazí iba malá dodávka s&nbsp;turistami, ktorí sa dali vyviezť do výšky 2&nbsp;740 metrov. S&nbsp;niečím podobným sa nestretávam v&nbsp;odľahlých horách prvýkrát. Komercia zjavne nepozná hranice.

Neskoro popoludní sme opäť dolu v&nbsp;Mestii. Na budovách okrem gruzínskej povieva modrá vlajka EÚ. Krajina dáva jasne najavo záujem o&nbsp;vstup do európskej rodiny. „Za socializmu všetci mali prácu a&nbsp;za pár kopejok sa v&nbsp;obchode kúpilo, čo bolo treba. Teraz máte v&nbsp;obchode všetko európske a&nbsp;americké, ale nie každý si to môže dovoliť,“ prezentuje nám šofér Vasiko svoje názory na spoločnosť a&nbsp;ekonomiku. „Dnes je v&nbsp;Gruzínsku desaťpercentná nezamestnanosť. Ľudia pracujú načierno, mnohí sa spoliehajú na peniaze od príbuzných pracujúcich v&nbsp;zahraničí. Hlavne ženy odchádzajú do Talianska, USA či Ruska upratovať alebo opatrovať starých ľudí.“

Ako dodáva, rodičia pomáhajú deťom, osamostatniť sa je ťažké. Vasikova žena je učiteľka s&nbsp;mesačným príjmom okolo 1&nbsp;200 lari, teda štyristo eur. Priemerný príjem je pritom v&nbsp;prepočte zhruba ešte o&nbsp;sto eur nižší. „A&nbsp;netreba zabúdať, že v&nbsp;roku 1994 prišli ľudia pri obrovskej inflácii o&nbsp;všetky úspory,“ sťažuje sa. Krajine podľa neho veľmi nepomohla ani prozápadná ružová revolúcia z&nbsp;roku 2003, aj keď priniesla niektoré ekonomické pozitíva. V súčasnosti za veľký problém považuje rozhodnutie Ruska zablokovať dovoz gruzínskych minerálok. Krajina má totiž veľa minerálnych prameňov, ktorými zásobovala veľkého suseda.

Rozhodneme sa venovať príjemnejším témam. Vasiko sa ujíma funkcie tamady, osoby prednášajúcej prípitky. Ponúka nám vlastné víno. Gruzínsko je okrem koňaku známe vinárstvom. Viničom hrozna sa vraj inšpirovali aj tvorcovia gruzínskeho písma, ktoré je samý oblúčik.

Zo Svanetskej oblasti vyrážame do hlavného mesta Tbilisi. Počas dlhej cesty sa narýchlo zastavíme v&nbsp;Gori, rodisku Josifa Džugašviliho Stalina, a&nbsp;neskôr aj v&nbsp;skalnom meste Uplisciche. Miestny jaskynný komplex nad riekou Mtkvari bol dôležitým náboženským, politickým a&nbsp;vďaka blízkosti Hodvábnej cesty aj obchodným centrom. Údajne tu v&nbsp;čase najväčšieho rozkvetu žilo 20-tisíc obyvateľov. Význam mesta sa znížil v&nbsp;12. storočí po premiestnení sídla kráľa do Tbilisi a&nbsp;úpadok neskôr urýchlil vpád Mongolov. Poslední mnísi odišli v&nbsp;19. storočí.

Hlavné mesto nás víta poriadnymi letnými horúčavami. Vyrážame k&nbsp;obrovskému monumentu na brehu tbiliského jazera. Pamätník architekta Zuraba Konstantinoviča Cereteliho z&nbsp;roku 1985 oslavuje tritisíc rokov od osídlenia Gruzínska a&nbsp;dvetisíc rokov od začatia šírenia kresťanstva v&nbsp;krajine. Šestnásť tridsaťmetrových stĺpov zdobia sochy kráľov a&nbsp;výjavy z&nbsp;biblického Nového zákona. Monument sa v&nbsp;sprievodcoch takmer nespomína, ale určite stojí za to si ho pozrieť.

K&nbsp;soche Matky Gruzínska sa možno vyviezť lanovkou. Kartlis Deda je dvadsaťmetrová statua ženy, v&nbsp;jednej ruke drží misku s&nbsp;vínom a&nbsp;víta priateľov, v&nbsp;druhej meč pre nepriateľov. V&nbsp;mysli ju porovnávam s&nbsp;Matkou Arménska v&nbsp;susednej krajine. Neďaleko ležia ruiny známej pevnosti Narikala. Neprehliadnuteľnou modernou dominantou starobylého Tbilisi je stometrový Most mieru otvorený v&nbsp;roku 2010. Vraj ho priviezli z&nbsp;Talianska ako skladačku na osemdesiatich kamiónoch.

Tbilisi je známe svojou ekumenickosťou. Neďaleko seba stoja kostol arménskej apoštolskej cirkvi, gruzínskej pravoslávnej viery, mešita aj židovská synagóga. Každý kostol je niečím špecifický. Napríklad v&nbsp;Sionskej katedrále je uložený posvätný kríž svätej Niny, patrónky Gruzínska. Podľa legendy je zhotovený z&nbsp;viničových ratolestí, zviazaných vlasmi svätice.

Kľukaté uličky starého mesta dýchajú farebnosťou. Za obnovenými fasádami a&nbsp;nádherne vyrezávanými drevenými balkónmi sa však skrývajú staré schátrané budovy. Malebná je známa veža s&nbsp;hodinami. Každú hodinu sa otvárajú v&nbsp;hornej časti dvierka, z&nbsp;ktorých sa vynorí figúrka anjela a&nbsp;kladivkom udrie do zvonu.

Na záver sme si nechali symbol postsovietskeho obrodenia gruzínskej pravoslávnej cirkvi, 84-metrovú Katedrálu Najsvätejšej Trojice. Obrovská budova v&nbsp;tradičnom štýle uzrela svetlo sveta v&nbsp;roku 2004. Pozlátenú kupolu zakončenú krížom vidieť zďaleka. Výber pozemku na mieste starého arménskeho cintorína nebol celkom šťastný. Niet sa čo čudovať, že začiatok stavby sprevádzali protesty. Západ slnka pri katedrále, drvená ovocná šťava z&nbsp;pouličného stánku a&nbsp;originálna zmrzlina z&nbsp;hrozna sú sladkou bodkou za hektickým a&nbsp;mimoriadne horúcim dňom.

Keď v&nbsp;roku 327 Gruzínsko prijalo kresťanstvo za štátne náboženstvo, Mccheta neďaleko Tbilisi sa stala duchovným centrom. Dodnes tu sídli katolikos, čiže hlava gruzínskej autokefálnej cirkvi. Hlavná Katedrála Sveticchoveli pochádza z&nbsp;11. storočia, zo zlatej éry gruzínskej sakrálnej architektúry. V&nbsp;roku 1994 ju zaradili na zoznam UNESCO.

Pod pilierom v&nbsp;hlavnej lodi je údajne uložené Ježišovo rúcho. Podľa legendy bol miestny žid Eliáš v&nbsp;čase ukrižovania Krista v&nbsp;Jeruzaleme a&nbsp;do Mcchety sa vrátil so vzácnou relikviou. Jeho sestra Sidónia vzala rúcho do rúk a&nbsp;následkom silného emočného zážitku umrela. Pochovali ju s&nbsp;posvätným kusom látky v&nbsp;náručí. Časom upadlo miesto jej hrobu do zabudnutia. Vo 4. storočí dal kráľ Mirian postaviť prvý kostol. Jeden z&nbsp;drevených pilierov sa vznášal nad zemou a&nbsp;až po celonočnej modlitbe venovanej svätej Nine sa pilier sám postavil - práve v&nbsp;miestach, kde bolo pochované rúcho. Tento moment znázorňuje aj obraz v&nbsp;chráme.

Na koniec potuliek sme si nechali Vardziu. Známe skalné mesto, založené kráľovnou Tamar v&nbsp;roku 1158, nájdete vo svahu nad riekou Mtkvari. Pôvodne malo údajne neuveriteľných trinásť poschodí s&nbsp;vypracovaným zavlažovacím systémom. Medzičasom však zemetrasenia zničili dve tretiny mesta, z&nbsp;pôvodných tritisíc miestností sa zachovalo tristo.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/krasa-kaukazom-pozrite-25-fotografii-ktore-odhaluju-nadheru-gruzinska" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Predierajúc sa hlbokým labyrintom schodov a&nbsp;úzkych chodieb vidíme Sieň kráľovnej Tamar s&nbsp;kamenným trónom, veľkú miestnosť na zhromažďovanie, ďalej modlitebňu, komoru na víno aj lekáreň. Už v&nbsp;roku 1938 zaradili Vardziu na zoznam UNESCO. Stále tu býva komunita mníchov, ale návštevníci majú vstup do tejto časti zakázaný. V centre komplexu je Bazilika Nanebovzatia Panny Márie so zachovanými freskami - nádhera, ako aj celé Gruzínsko.

Krása pod Kaukazom: Pozrite si 25 fotografií, ktoré odhaľujú nádheru Gruzínska

Výber pre vás

Krása pod Kaukazom: Pozrite si 25 fotografií, ktoré odhaľujú nádheru Gruzínska

Súvisiace články

Letné Katalánsko, ako ho nepoznáte: Barcelona je nuda, objavte hory

Trochu iná metropola: Nikaragua stále žije revolúciou, ale aj tak skrýva podmanivé čaro

FOTO Podmanivý Dahab: Potápačská lokalita s najväčším počtom úmrtí vás ohúri krásou

Slováci na Hore vetrov: V džungli sa každá chyba násobí, spomína cestovateľ Fellner na Amazóniu

Sud s pušným prachom: Kým Moldavsko konečne mieri do EÚ, Podnesterci stále velebia Lenina

Výber pre vás