Peter Hupka

Nad lesmi a poľami severovýchodnej časti krajiny poletujú drobné vločky snehu z tmavých oblakov, no hoci je stále chladno, odvšadiaľ cítiť prichádzajúcu jar. Je zaujímavé po dekádach sa pozrieť na tie isté miesta, kadiaľ sme sa za študentských čias vyberali stopom na prvé objaviteľské potulky po Európe, a uvedomiť si, že i vzduch za hranicami všedných dní vonia stále rovnako exoticky. Kedysi preto, že išlo o prvé výlety, dnes vďaka tomu, že s ustávajúcimi protivírusovými opatreniami svet akoby opäť otváral svoje blízke, no tajomné brány. Človek je od narodenia tvor milujúci nové veci a tie nemusia vždy ležať tisíce kilometrov ďaleko od domova.

Maribor s&nbsp;necelými stotisíc obyvateľmi je po Ľubľane druhým najväčším mestom v&nbsp;krajine a&nbsp;jeho zaujímavá architektúra sa vhodne dopĺňa s&nbsp;mierne rozčerenou hladinou Drávy. Kulisu mu robia svahy zalesnených kopcov, na ich stráňach vidieť množstvo zjazdoviek. Mariborsko pohorje, ako sa horstvo volá, je najrozsiahlejším lyžiarskym strediskom v&nbsp;krajine, hoci jeho maximálna výška len mierne presahuje 1&nbsp;300 metrov nad morom.

„Kedysi to tu bývalo super! Zimy boli lepšie, snehu viacej,&nbsp;my sme nasadli na kabínkovú lanovku - gondolu - a&nbsp;vozili sme sa z&nbsp;vrchu kopcov až do mesta. Lyžovať sa tu dá i&nbsp;teraz, najmä v&nbsp;najvyššej časti Areh, no snehu je pomenej a&nbsp;najlepší je ráno, než zmäkne na kašu!“ vraví náš mariborský kamarát Iztok, ktorý rád chodí na Slovensko najmä na súťaže v&nbsp;bezmotorovom lietaní.

Aj vo večerných uliciach mesta je zaujímavejšie byť s&nbsp;domácimi, ktorí poznajú množstvo príbehov a&nbsp;zákutí. Môžeme sa prejsť po nábreží Drávy a&nbsp;siahnuť si na najstarší stále rodiaci viničový krík, nazývaný Stara trta, ktorého vek vedci určili na 440 rokov a&nbsp;z&nbsp;jeho dvoch približne pätnásťmetrových ramien sa každoročne vyrobí okolo 25 litrov odrodového červeného vína, určeného pre vážených hostí mesta. Ide o&nbsp;starú miestnu odrodu Žametovka a&nbsp;krík nájdete na Vojašničkej ulici 8. Mariborčania sa hosťom nezabudnú pochváliť, že Stara trta je zapísaná i&nbsp;v&nbsp;Guinnessovej knihe rekordov.

Podstatne menej príjemne vyznieva, najmä v&nbsp;súčasnom kontexte, poznámka že z&nbsp;balkóna mariborskej radnice na hlavnom námestí, ktorú domáci volajú Rotovž, rečnil počas svojej návštevy v&nbsp;apríli 1941 Adolf Hitler. Miestni historici venujúci sa obdobiu druhej svetovej vojny vravia, že ide len o&nbsp;urbánnu legendu a&nbsp;vodca nacistov počas návštevy mesta žiaden prejav nepredniesol. Na malom príklade však vidieť, že preveriť si informácie z&nbsp;nezávislých zdrojov je dobré v&nbsp;každom čase...

„Zajtra sa končí fašiangový festival v&nbsp;našom najstaršom meste, Ptuji, takže o&nbsp;program máte postarané!“ vraví s&nbsp;úsmevom Iztok. Pri hľadaní zaujímavostí je dobré mať šťastie i&nbsp;známych. V&nbsp;dvojmiliónovej krajine sa ľudia navzájom poznajú ešte lepšie než na malom Slovensku a&nbsp;známi našich známych sú onedlho i&nbsp;našimi známymi. Sympatická Vilma z&nbsp;Ptuja, jedna z&nbsp;koordinátoriek fašiangových osláv v&nbsp;meste, patrí medzi nich. A&nbsp;nebolo potrebné ani použiť telefón: v&nbsp;duchu starých čias sme sa na Vilmu proste spýtali jedného z&nbsp;pracovníkov turistickej informačnej agentúry v&nbsp;strede mesta. Nielenže ju poznal a&nbsp;do minúty doviedol, no stihol i&nbsp;povedať, že majú veľmi dobré vzťahy s&nbsp;mestom Banská Štiavnica a&nbsp;navzájom propagujú svoje kultúrne festivaly.

Prejsť lávkou cez Drávu a&nbsp;vstúpiť do ulíc Ptuja počas fašiangov znamená ocitnúť sa vo víre diania. Ľudia v&nbsp;maskách tancujú a&nbsp;zvonia, najčastejšie zastúpenie majú rohatí či operení kurenti odetí v&nbsp;ovčej srsti a&nbsp;sprevádzaní čertmi. Na sprievode sa podieľajú všetky generácie: od malých detí až po dôchodcov. Je príjemné vidieť takýto obraz. Je zárukou toho, že pekná tradícia má už teraz svojich zanietených pokračovateľov.

Na prvý marcový deň tento rok pripadá ukončenie celého festivalu, i&nbsp;preto je mesto plné najmä domácich návštevníkov, ktorí chcú z&nbsp;neho stihnúť čo najviac. „Prišli ste práve načas! Čochvíľa budú odovzdávať kľúč,“ dozvedáme sa od domácich. Počas celého obdobia festivalu v&nbsp;Ptuji má totiž „vládu nad mestom“ princ festivalu, každoročne zvolený spomedzi vážených občanov mesta a&nbsp;okolia. Ten na úvod fašiangu slávnostne prevezme od starostu symbolický kľúč a&nbsp;na konci ho opäť vráti. Tento rok je princom Hinko Šoš­tarič, ktorý sa počas festivalu predstavuje ako rytier Hinko Sodinski. Keď krátko pred poludním vráti kľúč starostke Nuške Gajšekovej, pritiahne to pozornosť desiatok okoloidúcich, viacerí ľudia sem prišli na tento moment zámerne. „V&nbsp;našom meste je to udalosť, ktorú treba vidieť,“ vravia s&nbsp;nadšením miestni.

Kým kedysi mohli byť za kurentov prezlečení len slobodní muži, dnes sú pravidlá voľnejšie a&nbsp;masku si môže obliecť každý, kto chce a&nbsp;vládze tancovať so zväzkom ťažkých zvonov. Tradičné pohanské zvyky, ktoré napriek snahám z&nbsp;ľudí nevykorenila ani cirkev, sa do formy ptujského festivalu s&nbsp;názvom Kurentovanje pretavili v&nbsp;šesťdesiatych rokoch minulého storočia z&nbsp;iniciatívy Draga Hasla a&nbsp;podobne zmýšľajúcich milovníkov ľudových zvykov.

Medzinárodný fašiangový karneval je najväčšou akciou svojho druhu v&nbsp;Slovinsku a&nbsp;v&nbsp;rekordných rokoch privítal až šesťdesiatpäťtisíc divákov. Pred piatimi rokmi bola akcia zapísaná na Zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO a&nbsp;nezriedka je kvalitou a&nbsp;populárnosťou porovnávaná s&nbsp;karnevalmi v&nbsp;Benátkach či dokonca brazílskom Riu.

„Dva hlavné druhy kurentov sú maska s&nbsp;rohmi alebo iná - s&nbsp;operením po bokoch hlavy. Práve tento typ, nazývaný pernati korant, je typickým pre Ptuj a&nbsp;okolie. Zdobí ho i&nbsp;množstvo farebných stužiek a&nbsp;pod baraňou huňou sa namiesto nohavíc nosia červené legíny,“ dozvedáme sa od Vilmy. „Rogati korant je druhým najviac zastúpeným druhom a&nbsp;pochádza najmä z&nbsp;oblasti Drávskej roviny, pahorkatiny Haloze a&nbsp;Lancovej Vsi,“ dodáva. Slová kurent a&nbsp;korant sú pritom synonymami a&nbsp;domáci spravidla použijú tú verziu, ktorá im práve príde na um.

Množstvo postáv i&nbsp;zvykov sa podobá tým zo slovenských fašiangov, mnohé sú však iné. V&nbsp;slovinských dedinách sa tradične objavujú vo fašiangovom sprievode postavy medveďa, baby, koňa, kohúta či cigánov. Oráči s&nbsp;pluhom, démon „hudič“, živočíšna maska „rusa“ s&nbsp;dlhou otváracou papuľou, detská maska „picek“ zobrazujúca vtáka, baba nosiaca deda, dornavskí cigáni, karnevaloví tanečníci, zelenými listami brečtanu ovenčený Juraj - „jürek“ alebo „rabolj“ a&nbsp;muž s&nbsp;kopijou - „kopjaš“ sú ďalšími typickými maskami, z&nbsp;ktorých každá má presnú symboliku a&nbsp;históriu. Aj miestna verzia pochovávania basy korešponduje s&nbsp;tradíciami známymi z&nbsp;našich končín. Len maska sliepočky a&nbsp;kohútika vyvoláva na tvárach návštevníkov z&nbsp;našich končín úsmev. Kým „kura“ vyznie vcelku neutrálne, „kokotič“ by sa na Slovensku mohol stretnúť s&nbsp;menšími problémami.

Osemnásťtisícový Ptuj je podľa domácich najstarším slovinským mestom a&nbsp;najväčší rozkvet zažil za čias Rímskej ríše. Jeho vtedajší názov znel Colonia Ulpia Traiana Poetovio a&nbsp;v&nbsp;roku 69 tu bol zvolený za cisára Vespasianus, zakladateľ flaviovskej dynastie. S&nbsp;našou históriou Ptuj spája najmä skutočnosť, že ho na určité obdobie ovládli kniežatá Pribina a&nbsp;Koceľ, ktorý tu v&nbsp;roku 874 dal vybudovať i&nbsp;kostol. Štatút mesta i&nbsp;mestské hradby získal Ptuj v&nbsp;roku 1250.

Jeho príjemná poloha vo vinárskom kraji na brehu Drávy, ktorej hladina sa tu navyše rozširuje do vodnej plochy priehrady Ptujsko jezero, i&nbsp;objavenie termálnych prameňov z&nbsp;neho robí príjemnú zastávku trebárs pri ceste k&nbsp;Jadranskému moru. „Škoda, že mnohí ľudia sa tu len na okamih zastavia. Myslím, že Ptuj stojí za prenocovanie,“ vraví na margo turistov jeden z&nbsp;miestnych obyvateľov.

Optickou dominantou mestečka je hrad z&nbsp;dvanásteho storočia, z&nbsp;ktorého sa dá pozorovať široké okolie. V&nbsp;jeho múzeách možno nájsť i&nbsp;expozíciu venovanú výlučne fašiangovým maskám, ich histórii, významu a, samozrejme, kurentom. V&nbsp;okolí hradu dnes vládne príjemná a&nbsp;uvoľnená atmosféra: deti sa hrajú, rodičia sedia na kamennom múriku a&nbsp;všetci sa tešia slnečnému dňu i&nbsp;chvíľam stráveným vedno.

Starostlivosť o&nbsp;hmotné i&nbsp;nehmotné dedičstvo je vizitkou každého kultúrneho národa a&nbsp;v&nbsp;Slovinsku sa s&nbsp;ľuďmi, ktorým takáto činnosť nie je ľahostajná, stretávame na každom kroku. Históriu a&nbsp;tradície, i&nbsp;keď oveľa mladšie, udržiavajú i&nbsp;členovia mariborského aeroklubu. V&nbsp;ich hangári nájdete napríklad známe juhoslovanské lietadlo Utva 75, ktoré sa od druhej polovice sedemdesiatych rokov používalo v&nbsp;juhoslovanskej armáde ako výcvikový typ. Po rozpade Juhoslávie prešli jednotlivé stroje do vlastníctva armád následníckych štátov a&nbsp;po ich postupnom vyradení do vlastníctva aeroklubov.

Kým Utiev bolo vyrobených približne 140 kusov, oveľa vzácnejším kúskom v&nbsp;Maribore je dnes už jediný lietajúci exemplár slovinského stroja Libis 180. Trojmiestny dolnoplošník zmiešanej konštrukcie vyrábali za čias Juhoslávie v&nbsp;slovinskom závode Libis - Letalski Inštitut Branko Ivanuš Slovenija a&nbsp;slúžil na výcvik pilotov, turistické lety, pre potreby parašutistov aj na ťahanie vetroňov. „Z&nbsp;deviatich vyrobených kusov lieta jediný, zreštauroval ho jeden z&nbsp;členov nášho aeroklubu,“ dozvedáme sa od nášho kamaráta, mariborského pilota Iztoka Kodriča.

Do jednej z&nbsp;malebných dedín v&nbsp;strednej časti krajiny nás privádza náhoda. Niekedy je príjemné z&nbsp;hlavných ciest odbočiť do neznáma len preto, že na to máme chuť. Prvotnou motiváciou je pekne zreštaurovaná hospodárska stavba s&nbsp;názvom Obrezov kozolec. Drevené kozolce v&nbsp;Slovinsku slúžili a&nbsp;dodnes slúžia najmä na sušenie a&nbsp;uskladnenie sena pre hospodárske zvieratá.

Vďaka stretnutiu s&nbsp;jedným z&nbsp;domácich, 86-ročným Janezom, sa čosi dozvieme nielen o&nbsp;kozolcoch. Janez vládze viac ako niektorí šesťdesiatnici a&nbsp;prekážkou v&nbsp;rýchlom pohybe sú mu len operované kolená. Ochotne nás prevedie svojím hospodárstvom a&nbsp;porozpráva o&nbsp;jeho zvláštnostiach. „Kozolce tu majú dlhú tradíciu a&nbsp;existuje ich viacero druhov. Tie najjednoduchšie stoja len v&nbsp;jednej línii a&nbsp;sú spojením do zeme zapustených nosných brvien, tenších priečok, na ktorých sa seno suší, a&nbsp;neveľkej striešky. Voláme ich enojni stegnjeni kozolec,“ vysvetľuje Janez.

„Tie, čo nájdete u&nbsp;nás v&nbsp;dedine, voláme dvojni kozelec alebo toplar. Aj tých je viacero druhov v&nbsp;závislosti od spôsobu vyhotovenia, od toho, či majú aj poschodie, a&nbsp;od počtu vzpier. Na ich stavbu používame smrekové drevo a&nbsp;ich spodná časť sa často používa aj ako šopa. Môj kozolec je postavený z&nbsp;dreva z&nbsp;vlastnej hory!“ pochváli sa Janez a&nbsp;dodá, že vlastní trinásť hektárov lesa a&nbsp;tri hektáre chmeľu. „Les už nevládzem obhospodáriť sám, tak ho prenajímam. Chodím tam však dodnes rád! To ticho a&nbsp;vzduch, tempo dedinského života, to všetko mi vyhovuje. V&nbsp;meste sa cítim stiesnený a&nbsp;v&nbsp;strese. Preto žijem tu hore a&nbsp;vôbec nebývam chorý. Ani ten vírus, čo nás posledné roky máta, som nemal,“ usmieva sa Janez a&nbsp;po príjemnom rozhovore sa opäť vráti k&nbsp;tomu, čo je zmyslom jeho života - k&nbsp;práci.

Ešte predtým nám však stihne prezradiť, že hoci i&nbsp;v&nbsp;Slovinsku je v&nbsp;smrekových porastoch problémom lykožrút, on sa ho až tak veľmi nebojí. „Viete, o&nbsp;les sa treba vedieť aj starať, nielen ho využívať. Keď sa územie postihnuté lykožrútom vyčistí a&nbsp;choré drevo spáli, možno jeho rozšíreniu zamedziť!“

Kráčame popod horu zo Zaloš­kej Gorice a spod suchého porastu čoraz viac vytŕčajú kvietky. Vzduch je ešte chladný, no slnečné lúče už dostávajú silu. Na horizonte prekukujú hrebene zasnežených slovinských Álp, no i do nich sa postupne dostane jar.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/kurentovanje-karneval-malom-slovinskom-mestecku-prirovnavaju-benatkam" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Život sa rozbehne a kruh života v prírode sa môže začať. Vo svetle posledných dní strávených v Slovinsku dostávame pocit, že sa tak deje aj zásluhou osrstených a odušu zvoniacich kurentov, ktorí svojimi tancami opäť zahnali zimu na celý rok.

Kurentovanje: Karneval v malom slovinskom mestečku prirovnávajú k Benátkam!

Výber pre vás

Kurentovanje: Karneval v malom slovinskom mestečku prirovnávajú k Benátkam!

Súvisiace články

Maľovaná Kovačica: Insitné maliarstvo Slovákov zo Srbska mieri na prestížny zoznam UNESCO!

Dojímavé príbehy z Ukrajiny: Teraz trochu plačeme, mami!

Plakať budeme až v bezpečí: Ukrajinci čakajú na hraniciach celé dni

Právo na šťastie: Pohanská tradícia naberá v Litve na sile

Ľudia sú solidárni: Slovák, ktorý pomáhal Ukrajincom medzi prvými

Výber pre vás