Peter Hupka

Nehostinné a&nbsp;riedko obývané územie Západnej Sahary s&nbsp;rozlohou päťapolkrát väčšou ako Slovensko a&nbsp;s&nbsp;čosi vyše pol miliónom obyvateľov je už štyri desaťročia z&nbsp;väčšej časti pod správou Maroka. Oblasť, v&nbsp;súčasnosti nazývaná jeho „južnými provinciami“, je však i&nbsp;dejiskom takmer zabudnutého a&nbsp;dodnes nevyriešeného konfliktu o&nbsp;územie niekdajšej Španielskej Sahary a&nbsp;jej bohatých fosfátových ložísk.

Vzduch zafarbený zmesou piesku, oparu a&nbsp;lúčmi neúprosne&nbsp;žiariaceho slnka výrazne mení pohľad na krajinu a&nbsp;očiam ponúka nielen občasné fatamorgány, ale i&nbsp;priestorovú dezorientáciu podobnú lyžovaniu v&nbsp;hmle. Ak k&nbsp;tomu prirátame dlhočizné kilometre priamej, na veľkých úsekoch práve rekonštruovanej hlavnej cesty smerujúcej na juh, poľahky sa môžeme ocitnúť na prahu inej skutočnosti. Poézia tunajšieho minimalizmu ostro kontrastuje so scenériami z&nbsp;južného i&nbsp;centrálneho Maroka. Sme na Západnej Sahare, mieste, ktorého názov je tu vhodnejšie nevyslovovať. Podobne, ako je to v&nbsp;desiatkach iných sporných území na celom svete.

„Odtiaľto až dole ide dobrá a&nbsp;rýchla asfaltka. Môžete ňou putovať hoci na mauritánske hranice,“ znejú strohé inštrukcie recepčného jedného z&nbsp;malých hotelov, týkajúce sa cesty ďalej na juh. Nepýtať sa na detaily, nehľadieť za horizont bežných ciest a&nbsp;kochať sa krásou prírody, nezriedka ponúkajúcej vynikajúce predpoklady na šport najmä v&nbsp;čase európskej zimy, môže byť dobrá voľba. Platí to pre nás i&nbsp;pre všetky posádky karavanov smerujúcich do Dachly. Hoci je to sem z&nbsp;Gibraltáru vyše dvetisíc kilometrov, pre mnohých Francúzov, Nemcov či Španielov je táto oblasť od novembra do marca skvelou alternatívou sychravého chladu na starom kontinente. Platí to najmä o&nbsp;milovníkoch surfingu a&nbsp;kite-surfingu. V&nbsp;oblasti sú ich doslova plné kempy, kde v&nbsp;skromnom režime prežívajú a&nbsp;venujú sa svojej vášni. Delikátny je často i&nbsp;pohľad na ich vozidlá prežraté hrdzou. Je ťažké predstaviť si, ako dokázali prejsť európskou technickou kontrolou. Nikoho z&nbsp;nich to však netrápi, majú všetko, čo potrebujú - slnko, more a&nbsp;svieži vietor do plachiet.

Prvé ozajstné duny lemujúce hlavnú cestu s&nbsp;označením N1 smerujúcu až na mauritánske hranice možno uvidieť južne od mestečka Achfnir. Tu asfaltka prechádza Národným parkom Khenifiss, ktorý je už dve desaťročia zapísaný&nbsp;na Zozname svetového prírodného dedičstva UNES­CO. Vo sviežom vetre, ktorý z&nbsp;hrebienkov dún unáša zrnká piesku, kráčame zvlnenou pláňou rozprestierajúcou sa medzi cestou a&nbsp;Atlantickým oceánom. Púšť sa s&nbsp;ľuďmi nezvyknutými na podobné scenérie zahráva. Čo sa zdalo blízko, je ďaleko, čo sa javilo ako vzdialené, leží pár desiatok krokov pred nami. Kým stopy zakrýva piesok, akási neviditeľná sila nás láka čoraz ďalej, hlbšie do nehostinných pieskov.

Za každou dunou leží ďalšia a&nbsp;ďalšia, až posledný horizont odkryje pohľad ani z&nbsp;rozprávky. V&nbsp;hĺbke pred nami je najväčšia lagúna na marockom pobreží - Naila. Jej ticho občas doplní šelest vodných rastlín a&nbsp;mávanie krídel vodných vtákov, ktorých tu žije dvadsaťtisíc. Kačky, čajky i&nbsp;kŕdle plameniakov tu nachádzajú príjemné zimovisko i&nbsp;miesto na hniezdenie. Kým z&nbsp;južnej strany lagúny sa možno prechádzať v&nbsp;úplnej samote, k&nbsp;jej východnému okraju vedie cesta s&nbsp;parkoviskom na konci. Domáci rybári z&nbsp;malého móla práve odvážajú skupinku nemeckých turistov, ktorým sa štyridsať i&nbsp;viac eur za krátku plavbu motorovým člnom nezdá veľa. Z&nbsp;hluku motora však nemajú radosť ani plameniaky, ku ktorým sa o&nbsp;pár kilometrov dostaneme v&nbsp;tichosti a&nbsp;pešo. Lebo tie najlepšie veci na svete sú celkom zadarmo.

Kto by pri pohľade na severozápadný okraj afrického kontinentu čakal romantické pláže, bude prekvapený. Veľká časť pobrežia medzi Tan-tanom, Tarfajou a&nbsp;Dachlou padá do búrlivých vôd Atlantiku strmým skalnatým zrázom. „Na okraj neradno stúpať, dávajte si pozor - môže sa prelomiť!“ upozorňuje nás jeden z&nbsp;miestnych rybárov, ktorý pri udici s&nbsp;dlhým vláknom čaká na svoj úlovok. Vlny zatiaľ monotónne udierajú do pobrežných skál vytvárajúc mohutné oblaky vodnej triešte. Kto si aspoň na okamih sadne na pobrežné bralá, vžije sa do pulzu mora, vetra,&nbsp;premkne ho zvláštny pokoj. Taký, v&nbsp;ktorom čas plynie inak a&nbsp;už sa viac netreba nikam ponáhľať.

Miest v&nbsp;pravom zmysle slova je na západosaharskom území len niekoľko. Niekdajšie hlavné mesto Španielskej Sahary, 184-tisícový El-Aaiún, ktorého názov v&nbsp;arabčine znie jednoducho Pramene, je najväčší z&nbsp;nich. Moderné mesto s&nbsp;rovnými, čistými ulicami lemovanými palmami je rozdelené na dve časti takmer suchým korytom rieky Saguia el Hamra. Hoci je dôležitým administratívnym centrom, návštevníkovi nemá príliš čo ponúknuť. Azda okrem krátkej návštevy veľkého námestia s&nbsp;príznačným názvom Námestie Zeleného pochodu, nazvanom podľa udalosti z&nbsp;roku 1975, ktorá mala veľký vplyv na budúcnosť Západnej Sahary a&nbsp;o&nbsp;ktorej si ešte povieme.

Oblasti juhozápadne od El-Aaiúnu nemožno poprieť bizarnú industriálnu krásu i&nbsp;ekonomickú dôležitosť. Práve sem smerujú fosfáty z&nbsp;baní v&nbsp;Bou Craa takmer stokilometrovým dopravníkovým pásom - najdlhším zariadením svojho druhu na svete. Z&nbsp;prístavu El-Aaiún putujú do sveta a&nbsp;čoraz viac odborníkov ich považuje za budúcnosť svetových potravinových zdrojov. Nakŕmiť rastúcu svetovú populáciu bez umelých hnojív totiž už dnes nie je možné. Zároveň treba podotknúť, že fosforečnany nepatria k&nbsp;obnoviteľným prírodným zdrojom.

„Keď sem prídu turisti, väčšinou si len niečo mĺkvo kúpia a&nbsp;zasa odídu, nerozprávajú sa s&nbsp;nami. Vy ste milí a&nbsp;teší nás to! Dáme vám väčšiu rybku,“ vravia Abdul a&nbsp;Ismail v&nbsp;jednej z&nbsp;jednoduchých reštaurácií lemujúcich cestu do Dachly. Nemenej ako pochvala nás teší fakt, že sme k&nbsp;nim vôbec dorazili. Po dvoch benzínových staniciach, na ktorých sa jednoducho „minulo palivo“, a&nbsp;opatrnej jazde plynulou osemdesiatkou s&nbsp;kontrolkou rezervy zlovestne svietiacou takmer hodinu sme totiž zažili vskutku adrenalínovú jazdu. Najmä po tom, ako nám usmievavý Dán Stefan porozprával „zaručene pravú“ historku o&nbsp;turistoch, ktorí kedysi v&nbsp;púšti zomreli od smädu a&nbsp;pumpár ukázal akúsi bielu Daciu, ktorá vraj čaká na benzín už tri dni.

Príjemným oddychom je večerná prestávka v&nbsp;päťdesiattisícovom mestečku Búždúr. Tvorí ho hlavná ulica s&nbsp;obchodíkmi, reštauráciami a&nbsp;kaviarňami a&nbsp;veža majáka. Silné malé espresso nám urobí usmievavý päťdesiatnik Šakíb, pôvodom z&nbsp;Fesu na severe krajiny. „Všetko tu neprestajne dražie. Ryby, potraviny, káva. Robotník má tak dvesto-tristo eur mesačne,“ sťažuje sa Šakíb, ktorý neveľmi verí tomu, že kúpna sila východoeurópskej mzdy nie je iná. O&nbsp;tom, že všetko dražie, nás po svitaní presvedčí i&nbsp;Šakíbova čašníčka z&nbsp;rannej služby. Za kávy a&nbsp;džús si vypýta „po európsky“ zaokrúhlenú sumu.

Stotisícová Dachla je posledným významnejším mestom marockého juhu. Leží pri konci úzkeho piesčitého polostrova, ktorý vybieha vyše štyridsať kilometrov do vôd Atlantiku. Ulice mesta sú nemenej hlučné než pri ostatných sídlach v&nbsp;regióne, chodcov je však pomenej. Bohaté Maročanky zo severu si užívajú ilúziu romantiky v&nbsp;predraženej, kvetmi obsypanej kaviarni Samarkand na brehu mora, rybári skúšajú šťastie na jeho brehoch skôr z&nbsp;pasie než pre úlovok. Trh s&nbsp;jedlom, koreninami a&nbsp;lacným čínskym tovarom je rušný až do večera, mäsiar predávajúci ťavie steaky naháňa svojho pomocníka, ktorý ich priamo pred obchodom pripraví hladným hosťom. Predavač riadu je rád, keď sa mu minie malý hlinený tažin - hrniec s&nbsp;kónickou prikrývkou, v&nbsp;akom sa pripravujú chutné marocké jedlá. Lákavé sú i&nbsp;vlny Atlantiku, najmä na severozápadnom okraji polostrova.

Kým kedysi sme práve v&nbsp;Maroku radi vozili miestnych ľudí autostopom, posledné udalosti z&nbsp;hôr Atlasu a&nbsp;možno i&nbsp;obavy o&nbsp;vlastné pohodlie nám napokon veľkú časť entuziazmu vzali. Od dvojice z&nbsp;rodu hippies postávajúcej za policajnou kontrolou štyridsať kilometrov od Dachly však zjavne žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Rodáci z&nbsp;Archangeľska a&nbsp;Jaroslavľa - Anastasia a&nbsp;Vladislav - sa po Maroku túlajú už pol druha mesiaca. Smerujú do Agadiru a&nbsp;odtiaľ letecky domov. Nasledujúce hodiny sa bavíme o&nbsp;všetkých možných slastiach i&nbsp;problémoch života moderných nomádov, až skončíme na noc v&nbsp;byte ich známeho Usámu v&nbsp;El-Aaiúne. „Ty vieš prečo po arabsky?!“ pýta sa nedôverčivo tridsiatnik pracujúci ako obsluha veterných elektrární. „Nuž, vďaka kurzom v&nbsp;jazykovej škole i&nbsp;cestám do Libanonu, Ománu a&nbsp;Jemenu...“ znie rýchla, no neveľmi prezieravá odpoveď.

Usáma vzápätí zbledne, jeho oči náhle zmenia výraz a&nbsp;nervózne odvrkne: „Veď v&nbsp;Jemene sú predsa teroristi!“ „Mladý muž zrejme veľa pozerá správy,“ snažia sa situáciu zjemniť naši noví známi, no lepšie je odpovedať príkladom: „Vravíš teroristi. A&nbsp;čo povedia moji kamaráti doma, keď im teraz zavolám, že spíme v&nbsp;púštnom meste krajiny, kde nedávno odrezali dvom turistkám hlavu, u&nbsp;akéhosi Usámu, ktorého sme nikdy predtým nevideli?!“ kontrujeme. Pán inžinier sa najprv ohradí slovami: „To je predsa nezmysel!“ a&nbsp;vzápätí rozhovor otočí na ekonomiku a&nbsp;kulinárske zážitky. Pomaly sa ukladáme spať na podlahu hosťovskej izby jeho prenajatého bytu a&nbsp;opäť diskutujeme. Tentoraz o&nbsp;tom, ako informácie z&nbsp;médií dokážu ovplyvniť a&nbsp;spracovať našu myseľ.

K&nbsp;histórii „marockých južných provincií“ možno pristupovať vari len dvoma spôsobmi. Prvým je bez väčších diskusií prijať súčasný stav a&nbsp;druhým ponoriť sa do štúdia množstva dokumentov skladačky, ktorá nemá jednoduché riešenie. Jej základy siahajú - neveľmi prekvapivo - do koloniálnej éry. Západná Sahara je totiž územím identickým s&nbsp;niekdajšou Španielskou Saharou. Keď napokon v&nbsp;šesťdesiatych rokoch minulého storočia prišlo k&nbsp;postupnej dekolonizácii afrického kontinentu a&nbsp;vzniku nových nezávislých štátov, OSN apelovala na právo obyvateľov Západnej Sahary na sebaurčenie. Podľa Maroka však bola snaha o&nbsp;vytvorenie takéhoto štátu na území bývalej kolónie čisto európska konštrukcia.

Proti sebe sa tak postavili sily s&nbsp;rozdielnymi záujmami, váhou i&nbsp;politickým pozadím - na jednej strane oslobodenecké hnutie saharských kmeňov, z&nbsp;ktorého v&nbsp;roku 1973 oficiálne vzniklo Polisario podporované susedným Alžírskom, na druhej strane Maroko a&nbsp;Mauritánia. Keď sa v&nbsp;roku 1975 na výzvu marockého kráľa Hassana II. dal do pohybu Zelený pochod, masa 350-tisíc Maročanov smerujúcich na toto územie, zmeny sa výrazne urýchlili. OSN síce odsúdila marocké kroky, ale Francúzsko a&nbsp;USA jej rezolúcie vetovali. Dôvodom mal byť ich strach z&nbsp;vplyvu ľavicových síl v&nbsp;oblasti i&nbsp;zamedzenie rozširovania zón, kde by mohol prevziať hlavnú úlohu Sovietsky zväz.

Nasledovali takzvané madridské dohody z&nbsp;novembra 1975, v&nbsp;ktorých bývalý kolonizátor - Španielsko - rozdelil ním spravované územie medzi Maroko a&nbsp;Mauritániu, ktorá sa svojich nárokov o&nbsp;štyri roky vzdala a&nbsp;„jej“ časť územia anektovalo Maroko. Španieli si ako protihodnotu vydobyli právo rybolovu pri tunajších brehoch a&nbsp;zároveň si dali podpísať 35 percent zisku z&nbsp;fosfátových baní Bou Craa. Takýto postup Španielska podľa autorov venujúcich sa uvedenej problematike nemal oporu v&nbsp;medzinárodnom práve. Jeho výsledkom však bola kolonizácia či skôr anexia Západnej Sahary Marokom, ktoré ju bralo ako svoju historickú súčasť a&nbsp;ktorej už v&nbsp;ceste nestáli výraznejšie prekážky.

V&nbsp;osemdesiatych rokoch minulého storočia ekonomicky i&nbsp;vojensky dominujúce Maroko postupne vybudovalo vyše 2&nbsp;200 kilometrov valu, nazývaného Berm. Val strážený stotisíc vojakmi oddeľuje hospodársky využiteľné územie oblasti od približne dvadsiatich percent za ním, kontrolovaných Polisariom. Tu, v&nbsp;ekonomicky bezvý­znamnom vnútrozemí, sa nachádza SADR - Saharská arabská demokratická republika. Vyše pätnásťročný ozbrojený konflikt sa skončil patovou situáciou a&nbsp;podpisom prímeria medzi bojujúcimi stranami v&nbsp;roku 1991. Okrem tisícok obetí si vyžiadal desaťtisíce utečencov, ktorí dnes žijú prevažne v&nbsp;táboroch za valom a&nbsp;zriedkavo a&nbsp;na povolenie môžu na päť dní navštíviť príbuzných na územiach spravovaných Marokom. V&nbsp;oblasti dodnes pôsobí i&nbsp;MINURSO - Misia Spojených národov pre referendum v&nbsp;Západnej Sahare. V&nbsp;jej hodnotení je literatúra vo vzácnej zhode, nazývajúc ju neefektívnou a&nbsp;zmrazenou mierotvornou misiou.

Všestranne akceptovateľné riešenie problému, ktorý navyše nepúta pozornosť svetových mocností, sa v&nbsp;dohľadnom čase určite nečrtá. Istým prísľubom zlepšenia môže byť fakt, že Maroko v&nbsp;roku 2006 navrhlo autonómiu územia - pod svojou vlajkou. Spojené kráľovstvo a&nbsp;Francúzsko tiež podporujú Maroko a&nbsp;argumentujú možnou destabilizáciou regiónu bez jeho podpory. Kým niektorí z&nbsp;členov Polisaria postupne prešli na marockú stranu, členovia hnutia žijúci na území SADR a&nbsp;Maroko sa vzájomne obviňujú zo&nbsp;zodpovednosti za ťažké životné podmienky domorodých utečencov zo saharských kmeňov.&nbsp; Ekonomický rozvoj oblasti i&nbsp;bezpečnosť jej zahraničných návštevníkov nemožno poprieť. Na prvý pohľad viditeľná je rozsiahla rekonštrukcia tunajších ciest, rozmáha sa turistický ruch - najmä spomínaný surfing a&nbsp;kite-surfing. Výrazné je i&nbsp;ekonomické využívanie regiónu. Rybolov, no najmä ťažba fosfátov, gro svetových zásob, leží práve v&nbsp;tomto regióne. Masívna je i&nbsp;výstavba veterných elektrární, ktoré zaberajú plochy porovnateľné či dokonca väčšie než tie, ktoré poznáme z&nbsp;Dolného Rakúska. Len komplex Tarfaja má až 131 veterných turbín a&nbsp;pokrýva územie sto štvorcových kilometrov.

Jasnou motiváciou obyvateľov územia je i&nbsp;fakt, že predaj palív nie je v&nbsp;južných provinciách Maroka zaťažený daňou. Vplyvom takého odbremenenia stojí liter benzínu v&nbsp;prepočte približne šesťdesiat centov, kým v&nbsp;ostatných častiach Maroka je to vyše jedného eura. Logicky sa ponúka paralela so španielskou politikou na neďalekých Kanárskych ostrovoch, kde sú palivá takisto nezdanené, aby vláda i&nbsp;takouto formou zabezpečila lojalitu domácich voči Madridu. „V&nbsp;dnešnom svete väčšinu vecí diktuje ekonomika i&nbsp;peniaze. Niektorí ľudia sa dajú kúpiť, iní prečísliť a&nbsp;napokon bude všetko tak, ako silnejší chcú,“ vraví na margo vývoja v&nbsp;oblasti i&nbsp;celkového fungovania sveta jeden z&nbsp;domácich, ktorý si, pochopiteľne, neželá byť menovaný. Návštevník krajov piesku, mora a&nbsp;fosfátov nemusí byť ani veľký veštec, aby pochopil, že má vlastne pravdu.

Medzi pieskom a morom: Západná Sahara stále žije v tieni konfliktu o bohaté fosfátové ložiská

Výber pre vás