Jana Čavojská

Cely mali 2,6 krát 2,6 metra. Každú obývalo pätnásť až dvadsať ľudí. Spútaní reťazami sedeli chrbtom k&nbsp;stene. V&nbsp;celách bola tma, horúčava a&nbsp;dusno. V&nbsp;tomto väzení čakali muži, ženy a&nbsp;deti na loď, ktorá ich v&nbsp;podpalubí dopraví cez oceán k&nbsp;ich novým majiteľom. Preto jeho bránu volali aj „dvere, z&nbsp;ktorých niet návratu“. Dom otrokov bol miestom nevýslovného utrpenia.

Dnes je ostrov Gorée, vzdialený od prístavu v&nbsp;Dakare, hlavnom meste Senegalu, len tridsať minút plavby trajektom, obľúbeným výletným miestom Dakarčanov aj turistov. Je tu pekná pláž a&nbsp;početné reštaurácie ponúkajú jedlá z&nbsp;čerstvých rýb a&nbsp;darov mora. Uličky, lemované pestrofarebnými budovami, lákajú na prechádzky. Umelci vo svojich ateliéroch ponúkajú maľby a&nbsp;šperky, ženy na trhu zas bižutériu a&nbsp;etno oblečenie. Žije tu okolo tisícdvesto ľudí. Kresťania aj moslimovia. Katolícky kostol je popri pevnosti významnou dominantou ostrova. Gorée je od roku 1978 zapísaný na zoznam Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

No neprichádzajú len turisti. Gorée navštívil napríklad pápež Ján Pavol II. či bývalý americký prezident Barack Obama s&nbsp;manželkou. Michelle Obamová vie z&nbsp;rodinnej histórie, že jej predkovia sa mohli do Ameriky dostať práve odtiaľto... Prichádzajú aj ďalší potomkovia odvlečených Afričanov. Vzniklo pietne miesto s&nbsp;pamätníkom, na ktorom umiestňujú na múr tabuľky, popisujúce pohnútky ich návštevy. Cesta na ostrov Gorée je pre nich takmer náboženskou púťou. Niektoré nápisy vyzývajú na odpustenie a&nbsp;zmierenie.

Z&nbsp;ostrova nebolo úniku. Väzni boli k&nbsp;sebe pripútaní reťazami. Oceán okolo je hlboký. Keď sa väzni dočkali transportu do Nového sveta, napchali ich do podpalubia lode, ktorá by bežne viezla päťsto ľudí, aj sedemsto. Otrokári vedeli, že úmrtnosť ich „nákladu“ bude počas mnohotýždňovej plavby vysoká. Cestu neprežila aj štvrtina otrokov.

Pánmi Gorée boli v minulosti Portugalci, Holanďania, Briti a Francúzi. Pred príchodom prvých portugalských objaviteľov ho miestni ľudia nevyužívali. Bolo tu totiž málo vody. Portugalci tu postavili kaplnku a ostrov využívali ako cintorín. Až neskôr vybudovali prístav a Gorée sa stal prekladiskom tovaru. Aj ľudí.

Vo februári 1794, počas Francúzskej revolúcie, zrušilo Francúzsko otroctvo. Obchod s&nbsp;otrokmi sa mal zastaviť aj v&nbsp;jeho kolóniách. No zrejme úplne ustal až v&nbsp;roku 1815 na príkaz Napoleona. Obyvatelia Gorée sa preorientovali na obchod s&nbsp;arašidmi.

Dom otrokov, väzenie, v&nbsp;ktorom ulovení ľudia čakali na transport do Ameriky, vybudovali okolo roku 1780. Budova, v&nbsp;ktorej dnes sídli múzeum, sa spolu s&nbsp;ostrovom Gorée stala symbolom obchodu s&nbsp;otrokmi z&nbsp;Afriky. Gorée určite nebol jeho najväčším centrom, ako sa často mylne uvádza. Otrokárske lode odchádzali skôr z&nbsp;prístavov na západnom pobreží Afriky. No aj tu sa dokázateľne obchodovalo s&nbsp;ľuďmi a&nbsp;celý svet by si to mal pripomínať. Africké národy zvyknú nazývať éru otrokárov aj „africkým holokaustom“.

Obchod s ľuďmi: Pozrite sa, odkiaľ sa plavili lode s ulovenými otrokmi do Ameriky

Výber pre vás

Obchod s ľuďmi: Pozrite sa, odkiaľ sa plavili lode s ulovenými otrokmi do Ameriky

Súvisiace články

Pátranie po Márquezovom Maconde: Skutočnosť v Karibiku pripomína najdivokejšie fantázie

Ľudia utekali pred vlnami, domy zmizli pod hladinou

Výber pre vás