Mestečko Santa Marta leží na pobreží Karibiku. Nachádzajú sa tam nekonečné pieskové pláže a&nbsp;teplé more plné rýb. Práve k&nbsp;tejto časti Južnej Ameriky kedysi priplávali prví španielski dobrodruhovia, aby na mieste súčasnej Santa Marty založili prvú španielsku osadu. Od týchto brehov sa dobyvatelia vydávali proti prúdu rieky Magdalena dovnútra Ánd, kde hľadali zlato a&nbsp;bájne stratené mesto Eldorádo. Chvíľu sme si užili slnko, pláž aj more, potom sme sa vybrali za naším cieľom. Rozhodli sme sa navštíviť potomkov starovekej civilizácie Tayronov.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/ochrancovia-kozmickej-rovnovahy-kolumbijsky-kmen-zije-sulade-prirodou-mame-co-ucit">FOTO zo života kmeňa si pozrite v GALÉRII</a>

Kmeň pôvodných obyvateľov Kogiov po stáročia žije pôvodným životom. Dnes jeho príslušníci obývajú región Národného parku Tayrona, ktorý sa rozprestiera pozdĺž pobrežia a&nbsp;je jednou z&nbsp;najkrajších oblastí v&nbsp;Kolumbii. Väčšiny krajiny sa ľudská ruka nedotkla.

Kogiovia neradi komunikujú s&nbsp;cudzincami, napriek tomu nás prijali v&nbsp;dedine Tungueka. Ocitli sme sa na mieste, kde sme zabudli rozprávať. Len kúsok od nás sa za stromami týčili malé kruhovité domčeky z&nbsp;nepálenej hliny pokryté palmovými listami a&nbsp;pri nich pobehovalo množstvo malých špinavých detí v&nbsp;pôvodne bielych košieľkach. Nesmiali sa ani pred nami neutekali. Len na nás zvedavo a&nbsp;vážne pozerali ako na niečo nezvyčajné. Spoza stromu k&nbsp;nám pristúpil malý mladý muž. Mal na sebe biele široké bavlnené nohavice, bielu blúzu a&nbsp;cez seba prehodenú tašku „mochillas“ na popruhu. S&nbsp;dlhými čiernymi rozpustenými vlasmi a&nbsp;s&nbsp;niečím zvláštnym, čo držal v&nbsp;ruke, vyzeral ako hobit. „Kogiovia, teda Jaguári, sú vlastne žijúcim dôkazom pradávnych čias. Dodnes nenosia topánky, nepoužívajú telefón, nevlastnia autá,“ povedal nám kolumbijský sprievodca Cristhian. Následne nám predstavil miestneho „comisario“, čiže komisára. „Jeho úlohou je starať sa o&nbsp;praktické veci v&nbsp;dedine, dohliadať na život a&nbsp;všeobecne organizovať veci v&nbsp;obci,“ pokračoval. Komisár mal ako jediný v&nbsp;dedine na ruke hodinky. Počas cesty do dediny sme stretli hneď troch pôvodných obyvateľov na jednej motorke. Inak plynul život kmeňa Kogiov tak ako v&nbsp;minulosti. Všimnem si, že v&nbsp;dedine nie sú muži ani väčšie deti. „Zrejme sú v&nbsp;špeciálnej škole určenej pre ich kmeň. Nemusia tam chodiť, ale môžu sa naučiť základy, čítať a&nbsp;písať. Nie všetky rodiny túto možnosť využívajú, nechcú, aby civilizácia ovplyvnila ich ratolesti. Ak by chceli ísť ďalej študovať, nikto by im nebránil. Môžu odísť od komunity, ale nestáva sa to,“ vysvetlil nám sprievodca. „Muži tu nie sú, lebo väčšinou pracujú na poli a&nbsp;viacerí tam aj bývajú. Keď na poliach zreje úroda, postavia si tam ďalší dom.“ Kogiovia praktizujú poľnohospodárstvo, každá rodina sa stará o&nbsp;farmy v&nbsp;rôznych nadmorských výškach pohoria. Väčšinu zeleniny pestujú ženy, ale farmárčenie má na starosti celá rodina. „Ide o&nbsp;udržateľnú spoločnosť. Sú sebestační. Chovajú kozy, ako vidíte, aj sliepky a&nbsp;majú psy,“ povie sprievodca vo chvíli, keď jeden vychudnutý prebehne vedľa nás. „Ale majú aj kone a&nbsp;prasatá. Pestujú fazuľu, maniok, kukuricu, dyne, ovocie, ale aj tabak a&nbsp;koku.“ Pre môj pýtavý pohľad dodá: „Koku pestujú na vlastné účely. Štát im do toho nezasahuje. Používajú ju na spirituálne obrady, nie na obchody.“

Prestalo pršať a&nbsp;slnko začalo páliť. Náš mladý komisár si z&nbsp;tašky vyberie šiltovku a&nbsp;nasadí si ju na hlavu. Asi sa nám chce podobať, pretože muži tohto kmeňa nosia špeciálne tkané biele čiapky. Podľa tvaru pokrývky hlavy, ktorú v&nbsp;kmeni môžu vyrábať len muži, sa presne vie, o&nbsp;akú spoločenskú vrstvu pôvodného obyvateľa ide.

„Kogiovia majú množstvo rôznych tradícií. Jednou z&nbsp;nich je tak­zvané poporo,“ povie Cristhian a&nbsp;ukáže na muža, ktorý dačo drží v&nbsp;ruke a&nbsp;neustále to šúcha. Poporo je malá dutá tekvica naplnená práškom z&nbsp;rozdrvených lastúr. Mladí muži ho dostanú, keď dosiahnu plnoletosť. Ďalším zvykom je nepretržité žuvanie koky. Je to tradícia, pri ktorej sa spájajú s&nbsp;prírodným svetom. Spolu s&nbsp;listami koky cicajú pomocou tyčinky prášok z&nbsp;popora. „Keď sa stretnú dvaja muži, namiesto pozdravu si vymenia za hrsť koky,“ prezradil nám sprievodca. O&nbsp;chvíľu sa ocitáme pri oveľa väčšej chatrči, ako sú ostatné. „Toto je mužský spoločenský dom,“ povie mladý Kogi. „Voláme ho nuhue – chrám. Ženy sem majú zakázaný prístup.“ Chlapi tam riešia problémy, vzťahy, úrodu, pestovanie plodín, ale aj ťažkosti s&nbsp;alkoholom. „V&nbsp;nuhue sa diskutuje o&nbsp;mnohých veciach a&nbsp;prijímajú sa rozhodnutia,“ vysvetľuje Cristhian. Aj sa tam veští. Problémy ľudí sa k&nbsp;šamanovi dostanú cez komisára, ktorý potom šamanove rady a&nbsp;odporúčania prednesie príslušníkom, ale aj príslušníčkam kmeňa. Ženy sa napríklad pýtajú na záležitosti sexuality, ako priviesť dieťa na svet. Je to pre ne mimoriadne dôležité, keďže v&nbsp;prípade neplodnosti ich muž môže opustiť.

A&nbsp;ako je to s&nbsp;manželstvom? „Dievčatá sa považujú za dospelé po prvej menštruácii a&nbsp;muži okolo 17. roku. Pri sobášoch je dôležité, aby budúca manželka bola z&nbsp;inej komunity kmeňa Kogiov. Muž si vyberie ženu, spolu prejdú poučením, pričom muž necháva svoju tekvicu týždeň odloženú v&nbsp;hore a&nbsp;postí sa.“ Do rozhovoru sa zapojí mladý člen kmeňa, rozhovorí sa po španielsky, pričom bežne rozpráva pôvodným jazykom spadajúcim do čibčanskej jazykovej rodiny. „Prstene si nedávame,“ smeje sa. „Od šamana dostaneme ako svadobný dar toto bavlnené biele oblečenie. Nosíme ho stále.“

Biela farba predstavuje ich tvorkyňu Alunu, čiže Veľkú matku, v&nbsp;ktorú pôvodní obyvatelia kmeňa Kogiov veria. Bohyňa je silou prírody. Hlásajú, že naše činy devastácie a&nbsp;drancovania zdrojov Alunu oslabujú a&nbsp;vedú k&nbsp;nášmu zničeniu. Zem chápu ako živú bytosť a&nbsp;ľudstvo ako jej deti. Ako aj iné miestne kmene, aj Kogiovia uctievajú svätú horu, ktorú nazývajú Gonawindua. Ide o&nbsp;horu Pico Cristóbal Colón, v&nbsp;preklade zo španielčiny Štít Krištofa Kolumba, ktorá je spolu s&nbsp;vrchom Pico Simón Bolívar najvyššou horou Kolumbie. V&nbsp;oboch prípadoch nadmorská výška dosahuje 5 775 metrov. Kogiovia považujú posvätnú horu za srdce sveta. Seba označujú za „starších bratov“, keďže sa o&nbsp;Pico Cristóbal Colón starajú, zatiaľ čo príslušníci vonkajšej civilizácie sú pre nich „mladší bratia“. Svojich spirituálnych vodcov nazývajú „mamos“ alebo „mamas“, čo v&nbsp;preklade znamená slnko alebo osvietenie. Od narodenia ich zvláštnym spôsobom pripravujú na vodcovskú rolu v&nbsp;kmeni. Od útleho veku ich držia v&nbsp;temnote jaskyne, aby sa naučili komunikovať so spirituálnym svetom. V&nbsp;jaskyni sa o&nbsp;dieťa starajú starší „mamos“ a&nbsp;matka dieťaťa. Budúcich kňazov tam kŕmia, trénujú a&nbsp;učia naladiť sa na Alunu. „Kogiovia veria, že sme existovali ako myšlienka ešte pred tým, než sme boli stvorení, a&nbsp;považujú sa za strážcov zeme,“ vysvetľuje sprievodca.

„Ako je to ďalej s&nbsp;mladomanželmi? Kde bývajú?“ pýtam sa, keď prechádzame okolo budúcej chyže, kde zatiaľ vidíme len zopár haluzí spletených k&nbsp;sebe. „Ako vidíte, mladý muž tu stavia príbytok z&nbsp;vyplaveného dreva z&nbsp;rieky Rio Ancho. Nepoužíva pri tom žiadne klince. Jednotlivé drevá a&nbsp;haluze miestni zväzujú lianami. Vytvarovaný dom sa následne vyplní nepálenou hlinou a&nbsp;prikryje palmovými listami.“ V&nbsp;kmeni je povolený aj rozvod, pričom muž má vždy len jednu ženu. Bývalej manželke obyčajne ostane dom, pole aj zvieratá. Nie je nechaná napos­pas osudu. „Manželstvá nie sú vynútené a&nbsp;kupovanie alebo predaj dievčat nie sú povolené. Kogiovia nepripúšťajú zlé zaobchádzanie so ženami,“ zdôrazňuje Cristhian. Manželskú rovnosť vidieť aj pri dedení majetku. Polia, domy a&nbsp;hospodárske zvieratá sa dedia z&nbsp;matky na dcéru a&nbsp;z&nbsp;otca na syna. Prechádzame okolo stavby, ktorá čiastočne pripomína prístrešok a&nbsp;celkovo sa líši od ostatných chatrčí. Namiesto hliny je drevená, strechu nemá z&nbsp;palmových listov, ale plechovú, a&nbsp;celá je obkolesená kameňmi. „Toto je lekárske stredisko. Ľudia sa tu liečia pomocou bylín. V&nbsp;týchto priestoroch sa aj očkuje,“ hovorí sprievodca. „Áno. Štát tu očkuje pôvodných obyvateľov napríklad proti obrne a&nbsp;tetanu. Nie koronavírusu. Počas epidémie Kogiovia neboli chorí pravdepodobne preto, lebo sú izolovaní od ostatného sveta.“

Ľudia kmeňa Kogiov sú potomkami Tayronov. Bola to veľmi vyspelá civilizácia, ktorá prekvitala ešte pred príchodom Španielov. V&nbsp;džungli postavila veľa zaujímavých stavieb a&nbsp;chodníkov. Na hore Cerro Corea po nej zostalo nádherné zabudnuté mesto, dnes ho poznáme pod menom Ciudad Perdida. U&nbsp;Kogiov je známe pod názvom Teyuna. Archeológovia odhadujú, že bolo založené okolo roku 800 nášho letopočtu. Objavili ho vykrádači hrobov a&nbsp;lúpežníci pokladov v&nbsp;roku 1972. Odborníci si všimli zlaté figúrky a&nbsp;keramické urny z&nbsp;Ciudad Perdida až v&nbsp;čase, keď sa začali objavovať na miestnom čiernom trhu. V&nbsp;roku 1976 sa konečne vybrali do džungle aj archeológovia a&nbsp;dnes je miesto už zväčša preskúmané a&nbsp;zrekonštruované. Tayronovia zrejme postavili Teyunu v&nbsp;9. storočí, asi 650 rokov pred peruánskym Machu Picchu. Stala sa duchovným aj ekonomickým centrom. V&nbsp;čase najväčšej slávy tam muselo žiť dvetisíc až osemtisíc obyvateľov, no ich kultúra nerozvinula písmo. Napriek tomu, že ešte nechyrovala o&nbsp;kolese ani o&nbsp;používaní ťažných zvierat, po stáročia dokázali produkovať poľnohospodársky prebytok a&nbsp;postaviť mestá. Zaujímavé je, že vynikali remeselným spracovaním drahých kovov, ako je napríklad zlato. O&nbsp;zručnosti Tayronov sme sa mali možnosť presvedčiť v&nbsp;Múzeu zlata v&nbsp;Santa Marte, ale aj pri nádhernej zbierke Múzea zlata v&nbsp;Bogote. Božstvám plodnosti, ktoré predstavovali „matku“ kukurice, koky, tabaku a&nbsp;ďalších rastlín, prikladali veľký význam a&nbsp;z&nbsp;tohto dôvodu ich prezentovali zlatými soškami. Mesto Ciudad Perdida je umiestnené pozdĺž strmého horského hrebeňa. Vchod je prístupný len po 1 200 kamenných schodoch, ktoré museli byť postavené pôvodne v&nbsp;hustej džungli. Terasa bola korunou komplexu, zatiaľ čo obytné štvrte sa rozprestierali pozdĺž svahov. Ciudad Perdida sa skladá zo sústavy 169 terás vytesaných do úbočia hory, mnohých námestí, obradných plôch, no stáli tam aj kruhové domy. Dodnes sa tam dá prechádzať po dláždených cestách a&nbsp;kamenných schodiskách. Cestičky medzi jednotlivými terasami boli dômyselne vystavané tak, že cudzincovi by prechádzka trvala dlho, ale Tayronovia presne vedeli, ako sú vedené, a&nbsp;všade sa dostali včas. Nemenej zaujímavé sú tam kanály, ktoré odvádzajú vodu počas častých dažďov.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/ochrancovia-kozmickej-rovnovahy-kolumbijsky-kmen-zije-sulade-prirodou-mame-co-ucit">FOTO strateného mesta si pozrite v GALÉRII</a>

Ale poďme späť do kmeňa. Naznačíme, že súčasťou života je aj smrť. „Keď ochoriete a&nbsp;vyzerá to s&nbsp;vami naozaj zle, spýtajú sa vás, kde chcete byť pochovaný,“ povie komisár. Aj pri pohreboch hrajú mamos dôležitú úlohu. Okrem rokovaní, vykonávania náboženských obradov a&nbsp;veštenia sa venujú rozprávaniu mýtov a&nbsp;vykonávajú pohrebné obrady. V&nbsp;kmeni Kogiov sa však smrť nepovažuje za tragickú udalosť, ale za naplnenie života. Pohrebný rituál sa môže zdať jednoduchý, no má hlbší význam presahujúci dimenziu nášho sveta. Trvá asi dve hodiny, prebieha bez modlitieb, zúčastňuje sa rodina. Obrad je však aktom kozmifikácie – keď človek zomrie, mamos ho vrátia späť do maternice bohyne matky. „Mŕtveho vložia do rubáša alebo hamaku, ktorého povraz priviažu k&nbsp;vlasom. Rubáš predstavuje placentu maternice, ktorá je spojená pupočnou šnúrou, teda povrazom. Ten sa po deviatich dňoch prestrihne. Umožní to človeku, aby sa znovu zrodil do iného sveta,“ vysvetľuje komisár. „V&nbsp;rubáši ho pochovajú do plytkého hrobu, pričom konce vlasov mu trochu trčia von nad zem. Ako znak ukončenia pohrebu mu ich zapália.“ Kogiovia žijú v&nbsp;údoliach riek Palomino, Don Diego, ale aj Rio Ancho. Všetci však koexistujú na úpätí pohoria Sierra Nevada de Santa Marta. Táto komunita malých ľudí oblečených v&nbsp;bielom a&nbsp;s&nbsp;dlhými čiernymi vlasmi stráži prírodný poklad Sierry. Aj v&nbsp;súčasnosti preberajú úlohu garantov kozmickej rovnováhy a&nbsp;považujú sa za jednu z&nbsp;najvzácnejších kultúr našej planéty. Dodnes si zachovali prírodnú filozofiu podobnú tej, ktorá pred dvoma tisíckami rokov existovala aj na našom území, no časom sme na ňu zabudli.

Autorka: Silvia Vaculíková

Ochrancovia kozmickej rovnováhy: Kolumbijský kmeň žije v súlade s prírodou, máme sa čo učiť

Výber pre vás

Ochrancovia kozmickej rovnováhy: Kolumbijský kmeň žije v súlade s prírodou, máme sa čo učiť

Súvisiace články

Najkrajšie malé dvojičky na svete bojovali o otcov život. Ako vyzerajú dnes?

S eurom prišla do Chorvátska drahota! Ale aspoň nemusíte prepočítavať, hlásia domáci

Lov perál, staroveké tradície a moderný luxus: Rás al-Chajmá je arabská oáza plná kontrastov!

Koniec ryžových polí? Sapa na severe Vietnamu zažíva turistický stavebný boom

Výber pre vás