Prešli sme sa krajom železnej opony: Pútnikov odtiaľ vyhnali vojaci, Donutil si tam ukrýva víno

Prešli sme horúcu hranicu: Pútnici pri nej hľadali zázraky, vojaci sa chystali na jadrovú vojnu

Pútnici v ňom čakali zázraky, vojaci sa chystali na jadrovú vojnu: Objavte kedysi železnú oponu

Ján Dzúr

Kvôli zázračnej vode a&nbsp;mystickým kameňom kedysi do okolia Znojma prúdili pútnici z&nbsp;celej Európy. Nie tak dávno sa tu ale chystali aj na nukleárnu vojnu Kedysi bohatý a&nbsp;dnes trochu odľahlý kraj leží na hraniciach Moravy s&nbsp;Rakúskom. Kým Slovensko bolo v&nbsp; časoch jeho veľkej slávy loveckým revírom uhorských kráľov, sem kvôli zázračnej vode a&nbsp;energii – tá tu vraj na priesečníkoch geomantických zón stále vytryskuje zo zeme – mierili davy pútnikov zo všetkých kútov starého kontinentu. Všetko sa zmenilo po druhej svetovej vojne. Dediny a&nbsp;mestečká na Znojemsku na desiatky rokov hermeticky uzatvorili a po uliciach sa smeli pohybovať len miestni občania a&nbsp;vojaci pohraničnej stráže. Teraz je všetko inak, na oboch stranách niekdajšej železnej opony sa môžete bez obáv prechádzať, alebo jazdiť na bicykli.

Centrom malebného regiónu je Znojmo. Prvé kráľovské mesto na juhu Moravy malo už v&nbsp;trinástom storočí to, čo dnes nie je samozrejmosť ani u&nbsp;nás: vodovod, dláždené ulice a&nbsp;dve nemocnice. V&nbsp;poslednej tretine devätnásteho storočia priniesla metropole, pod ktorou sa ukrýva asi štyridsať kilometrov dlhé tajuplné podzemie, ďalší rozkvet železnica. Miestni sa pri skrášľovaní prostredia neotáľali hľadať inšpiráciu ani v&nbsp;rozvinutejších krajinách. Preto je Mariánske námestie zmenšeninou Place Charles-de-Gaulle v&nbsp;Paríži a mestské divadlo sa podobá na Národnú operu vo Viedni.

Najkrajší pohľad na tridsaťpäťtisícové centrum, ktoré sa preslávilo najmä vínom a&nbsp;ovocinárstvom, je z&nbsp;Radničnej veže. Kedysi v&nbsp;nej býval strážnik, ktorý – aby nezaspal&nbsp; - odtiaľto každú hodinu hlásil čas. O&nbsp;prácu ale prišiel presne pred sto rokmi, keď jeho funkciu zrušili. Sľubný rozvoj metropoly zastavila prvá svetová vojna. Tá začala najpohnutejšie obdobie v novovekých dejinách kraja. V&nbsp;Znojme a&nbsp;jeho okolí žilo dovtedy prevažne nemecké obyvateľstvo, ktoré malo blízko k&nbsp;Viedni. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v&nbsp;roku 1918 netúžilo byť súčasťou novej Československej republiky. Nepokoje museli potlačiť vojaci, nemeckú inteligenciu, ktorá z&nbsp;mesta odišla, vystriedali Česi.

„Od roku 1526, kedy sa Čechy a&nbsp;Morava dostali pod nadvládu Habsburgov, medzi nimi a&nbsp;Rakúskom štyristo rokov existovala len zemská hranica vo vnútri monarchie. Viedla stredom rieky Dyje, štátnou hranicou sa stala až v&nbsp;roku 1918,“ vysvetľuje nemecký spisovateľ Manfred Wieninger. Po roku 1945 nastala najväčšia etnická premena oblasti. Po hromadnom odsune 160 tisíc nemeckých Juhomoravanov sem prišli vidiečania z&nbsp;okolia Prahy aj Slováci z&nbsp;Malých Karpát. Ocitli sa na periférii nového štátu, bez rodinných väzieb a&nbsp;tradícií. Navyše v&nbsp;horúcom pohraničnom pásme, v&nbsp;ktorom ostali až do roku 1989.

Kým pred druhou svetovou vojnou Znojemsko od susedného Rakúska oddelili desiatky betónových pevností, po nej k&nbsp;nim pribudol ešte ostnatý drôt a&nbsp;vojaci so psami. Ako ťažko preniknuteľná železná opona kedysi vyzerala uvidíte v&nbsp;dedinke Čížov. V nej dozviete aj to, že vyľudnené hraničné pásmo meralo dva až štyri kilometre a&nbsp;dostali sa do neho len preverení ľudia s&nbsp;priepustkou. Železná opona v&nbsp;Československu merala 930 kilometrov a od roku 1948 do roku 1989 pri úniku cez ňu zahynulo 390 utečencov. O&nbsp;život však prišlo aj 654 pohraničníkov. Len desať z&nbsp;nich zomrelo po strete s&nbsp;narušiteľom hranice. Zvyšok sa utopil, spáchal samovraždu, alebo ich zabil elektrický prúd v&nbsp;plote medzi dvomi krajinami.

Z&nbsp;Čížova sa&nbsp; teraz poľahky dostanete aj na kedysi neprístupné miesta nad kaňon rieky Dyje. Všade pritom natrafíte na zamaskované bunkre. Najznámejším z&nbsp;pevnostnej línie je pechotný zrub s&nbsp;krycím menom Záhrada v Šatove. Po odstúpení pohraničia fašistickému Nemecku naň v&nbsp;roku 1938 vyliezol sám Adolf Hitler. Od svojich podriadených si vraj vypočul, že v&nbsp;prípade vojenského útoku na Znojemsko by wehrmacht dostal na frak. Nadýchol sa a vyhlásil: Tento štát musí zmiznúť z&nbsp;mapy! Pravdu mal len pár rokov, Československá republika na rozdiel od Tretej ríše druhú svetovú vojnu prežila. Hneď po vojne si na rovnaké miesto ako Hitler stal Klement Gottwald a&nbsp;prikázal rozorať medze. Šatov bol prvým miestom v&nbsp;Československu, kde sa začala kolektivizácia.

Po roku 1948 blok socialistických štátov rátal aj s&nbsp;vpádom kapitalistických vojsk z&nbsp;neutrálneho Rakúska. Bunker Záhrada preto režim vyzbrojil tankovými kanónmi a&nbsp;rovnako si počínal v&nbsp;ďalších pevnostiach v&nbsp;okolí. Priestor pred nimi sledovali guľomety, na cestách a&nbsp;poliach stáli protipechotné prekážky. Vojenskí stratégovia dokonca rátali s&nbsp;jadrovým výbuchom, niektoré betónové bunkre s&nbsp;vlastnou studňou, kuchyňou i&nbsp;vzduchotechnikou sa preto dali hermeticky uzavrieť. Zaujímavo vyznieva fakt, že Česká armáda, ktorá v Záhrade neskôr skúmala vplyv dlhodobého pobytu v&nbsp;podzemí na ľudské zdravie, bunker opustila v&nbsp;roku 1999. Projekt sa neosvedčil, vojaci už po pár dňoch v&nbsp;betónovej kobke, začali fyzicky i&nbsp;psychicky strádať. Dnes je bunkri vojenské múzeum, od ktorého vedie náučná cestička k&nbsp;ďalším vojenským pamiatkam v&nbsp;mestečku.

Od strážnej veže bývalej pohraničnej stráže sa ale za pár minút na bicykli dostanete aj na hranice s&nbsp;Rakúskom. Kým na moravskej strane ňou vedie okruh Do pekla a&nbsp;späť, asfaltové cestičky pomedzi vinohrady odtiaľto vinú až do rakúskych miest Retz, či Hardegg. Nad prvým je malebný veterný mlyn a&nbsp;kalvária, na námestí šikmá veža a&nbsp;pranier. O&nbsp;druhom sa traduje, že je najmenšie v&nbsp;Rakúsku a &nbsp;je v&nbsp;ňom viac domov ako ľudí. Z&nbsp;vyhliadky na moravskej strane Dyje nám pripadá romantický a očakávame čosi ako našu Banskú Štiavnicu. Napokon v&nbsp;ňom s&nbsp;ťažkosťami nájdeme jednu reštauráciu a&nbsp;v&nbsp;nej je český personál.

Drevená kantína stojí na brehu rieky. Spod slnečníkov dovidíme na most, ktorý po natiahnutí železnej opony do polovice rozobrali a&nbsp;nad ním niekdajšie kasárne. Inak je v&nbsp;bývalých vychytených kúpeľoch viedenskej smotánky ticho. „Vyhnancov prijali v&nbsp;Bavorsku. Bolesť zo straty domova a majetku, ktorý v&nbsp;okolí Znojma vybudovali celé generácie ich predkov a&nbsp;trauma z&nbsp;nového začiatku, ale zanechali vo vysídlencoch hlboké stopy,“ pripomína spisovateľ Wieninger. Pár metrov od železnej opony chcel žiť málokto. Zaniklo kedysi slávne kúpalisko na Dyji, promenády osireli.

Do lesov, kde sa skrývajú stredoveké hrady a Heiliger stein, Svätý kameň, nikto nechodil. Je asi 50 tisíc rokov starý, posedenie na ňom vraj dodáva ľuďom energiu a&nbsp;prášok z&nbsp;neho lieči všetky neduhy. Kedysi nad ním vyrástla svätyňa, tú dal ale zbúrať už rakúsko-uhorský panovník Jozef II., ktorý zrejme na zázraky neveril. &nbsp;V&nbsp;susednej dedine Hnanice podobnému osudu unikol magický kostol, ktorý postavili nad studničkou s&nbsp;liečivou vodou. V&nbsp;nej si unavené oči umývali už rytieri, ktorí tadiaľto kráčali na križiacke výpravy do Jeruzalema. Takmer všetky budovy v&nbsp;centre obce kúpil šéf českého biatlonu a&nbsp;prerobil ich na malebné penzióny.

V&nbsp;roku 1946 prišli do Šatova vtedajší komunistický premiér Klement Gottwald a&nbsp;minister poľnohospodárstva, rodák od Lučenca Július Ďuriš. Darovali mestečku traktor, stali si na rovnaké miesto ako Adolf Hitler a&nbsp;Gottwald vyhlásil: Rozorte medze. Polia v&nbsp;okolí mestečka boli prvé v Československu, ktoré po vzore Sovietskeho zväzu scelili. A&nbsp;ako poznamenáva obecná kronika, stihli to za pol roka! 

Kúsok nad Maľovaným sklepom, ktorý sa podobným nápadom vyhol, sú pitoreskné kamenné uličky. Roky chátrali, teraz sa ich podarilo zachrániť. Najpopulárnejším miestom v nich je tristoročný Moravský sklípek. V&nbsp;tri kilometre dlhom podzemnom labyrinte je viac než tisíc zamknutých boxov, v&nbsp;jednom z&nbsp;nich má víno Miroslav Donutil, ďalší záujemcovia musia čakať v poradovníku. Kto by si to v novembri roku 1989 v tomto kraji pomyslel...

Prešli sme sa krajom železnej opony: Pútnikov odtiaľ vyhnali vojaci, Donutil si tam ukrýva víno

Súvisiace články

Veľká voda v Káthmandu: Videli sme smrť aj spaľovanie mŕtvych tiel na brehoch rieky Bagmati

Vychádzajúca hviezda v rodine Donalda Trumpa: Jeho vnučka Kai. Od starého otca dostávame...

Obliekal sa do ženských šiat a zabíjal mužov: Upír z Hannoveru osudu neušiel, sťala ho gilotína

Richard Krajčo už žije s rodinou v Dubaji: Verešovej susedia v megaluxusnom rezorte

Recept na šťastie: Pátrali sme po tajomstve dlhovekosti ľudí na gréckom ostrove Ikaria

Výber pre vás