Peter Hupka

Stačí zanechať za chrbtom ruch Bejrútu a&nbsp;miest spojených pobrežnou diaľnicou a&nbsp;pred očami sa nám začne otvárať iný svet. Svet, v&nbsp;ktorom zrazu je kam vykročiť a&nbsp;kde stále dominuje príroda nad človekom. I&nbsp;zem sa tu využíva oveľa citlivejšie. Políčka a&nbsp;sady sú vzorne upravené a&nbsp;zapadajú do celku, ktorý spolu s&nbsp;krajinou tvoria. Pôdy je však na mnohých miestach málo a&nbsp;scenériám dominujú skrasovatené vápencové skaly. Ich svetlá farba dodáva okoliu pozitívnu náladu a&nbsp;my sme zrazu vysoko nad zhonom života obmývaného vodami Stredozemného mora. Vzduch je tu čistý a&nbsp;je radosť dýchať ho. Nečudo, libanonské vnútrozemie v&nbsp;podstate tvorí jediný mohutný horský hrebeň kulminujúci vo výške 3&nbsp;088 metrov nad morom. Najvyšším bodom je hora Kornet as-Sawda, v&nbsp;preklade Čierny roh. Na druhej strane pohoria sa rozprestiera úrodná dolina Bikaa a&nbsp;za ďalším hrebeňom hôr Antilibanonu už leží nepokojná Sýria.

Putovať po libanonských horách je niekedy vzrušujúcim pátraním, aké nás v&nbsp;myšlienkach vracia do detských čias. Stačí niekde v&nbsp;meste objaviť pohľadnicu či fotografiu s&nbsp;nádherným výjavom a&nbsp;potom sa už len pýtať miestnych, ako sa k&nbsp;nemu dostať. Na mape, hoci kvalitnej a&nbsp;podrobnej, totiž mnohé z&nbsp;prírodných dominánt krajiny jednoducho zaznačené nie sú. Príkladom môže byť Afqa, legendárne žriedlo Adonisovej rieky z&nbsp;gréckej mytológie. Tú dnes síce nájdeme pod zmeneným názvom Nahr Ibrahim - Ibrahimova rieka, no vrátiť sa v&nbsp;jej údolí do vzdialenej minulosti a&nbsp;čias legiend si nevyžaduje veľa fantázie. Stačí si odmyslieť niekoľko plagátov podporujúcich členov niektorého zo šiitských hnutí a&nbsp;bager, ktorý upravuje jeden z&nbsp;oporných múrov neďaleko mohutnej skalnej steny.Mladosť, krása a&nbsp;úsmevy zaľúbenej dvojice, ktorá sa sem vybrala na výlet, do starého príbehu celkom zapadajú. Čas stráca význam a&nbsp;oni sa pre dnešok stávajú Afroditou a&nbsp;Adonisom. Boh krásy a&nbsp;túžby Adonis sa vraj narodil práve na tomto mieste svojej matke Myrhe, ktorú jej otec zaklial do podoby stromu. Keď vyrástol, zahľadela sa do neho Afrodita a&nbsp;stala sa milenkou urasteného boha.

Ich šťastie však malo smutný koniec - Adonisa zranil diviak vyslaný Afroditiným žiarlivým milencom Areom a&nbsp;na následky bodnutia do slabín skonal práve v&nbsp;blízkosti Afqy, v&nbsp;mytológii označovanej termínom Apheca. Vody rieky sa odvtedy podľa legendy každoročne sfarbujú do červena krvou nešťastného boha. Hoci pravou príčinou sfarbenia vôd sú tunajšie červené pôdy, Afqa sa stala miestom vystavania chrámu oslavujúceho Afroditin a&nbsp;Adonisov kult i&nbsp;cieľom pútnikov. S&nbsp;príchodom kresťanstva a&nbsp;islamu sa situácia zmenila, no prameň dodnes navštevujú niektorí kresťania ako miesto, ktorého voda dokáže liečiť, a&nbsp;je významným pútnickým miestom šiitskej komunity Metawali.

Kráčame nahor do skalného portálu žriedla a&nbsp;v&nbsp;tichosti sledujeme mohutný prúd chladnej čírej vody vytekajúcej z&nbsp;podzemia. Životodarná tekutina je tu poklad a&nbsp;vďaka nej a&nbsp;vhodným prírodným podmienkam sa v&nbsp;tejto časti Libanonu darí i&nbsp;chutným šťavnatým jablkám.Smerujeme ďalej na sever do okolia dediny Aaqoura, ktorá je významným centrom ich pestovania. Vo&nbsp;dvojtisícmetrovej nadmorskej výške sa tu rozprestiera rajská záhrada. Z&nbsp;okrúhlych, umelo vybudovaných jazierok smeruje voda do jednotlivých jabloňových sadov. Stromy rastú vysadené v&nbsp;radoch na terasách oddelených kameňmi a&nbsp;hoci na ďalšiu úrodu si kraj pod vápencovými velikánmi ešte musí počkať, z&nbsp;rúk dedinčanov dostávame na ochutnávku skvelé ovocie z&nbsp;minulého roka. „Nemožno prísť do Aaqoury a&nbsp;nejsť k&nbsp;soche Panny Márie!“ vravia obyvatelia dediny, ukazujúc prstom na neďaleký strmý skalný zráz. Naň vedú dlhočizné strmé schody, celkom nevhodné pre ľudí trpiacich závratom. Pohľad na kaplnky vystavané v&nbsp;skale, sochu samotnú i&nbsp;menšie súsošia z&nbsp;bieleho vápenca prezrádza mnohé o&nbsp;tunajších ľuďoch a&nbsp;ich kraji. Ľudia z&nbsp;Aaqoury sú veriaci kresťania a&nbsp;hoci ich výtvory nie sú z&nbsp;umeleckej stránky dokonalé, podstata leží celkom inde. Ich srdcia sú otvorené a&nbsp;čisté ako ich rozľahlá krajina.Na priedomí jedného z&nbsp;malých obchodov s&nbsp;potravinami si neskôr vypijeme kávu varenú v&nbsp;džezve s&nbsp;Georgeom, jeho majiteľom. Rozpráva o&nbsp;svojich malých radostiach - rodine, deťoch, úrode i&nbsp;nie práve ľahkom živote vysoko v&nbsp;horách Libanonu. Keď sa rozlúčime, ešte dlho hľadí za nami a&nbsp;máva nám veľkou dlaňou vyformovanou prácou.

Pohoria budované vápencami a&nbsp;dostatok vody Libanon predurčili na zem zasľúbenú speleológom. Veď najdlhšia jaskyňa v&nbsp;krajine, vyše desaťkilometrová Džeita, patrí k&nbsp;najkrajším na našej planéte a&nbsp;hĺbka priepasti Faouar Dara, dosahujúca 622 metrov, môže vyvolať v&nbsp;jaskyniaroch z&nbsp;menej obdarených kútov sveta závisť. My však smerujeme k&nbsp;podzemnému systému, ktorý je zaujímavý i&nbsp;svojou povrchovou časťou - k&nbsp;priepasti Balua Balaa v&nbsp;blízkosti dediny Tannúrín. Potok, ktorý ju sformoval, náhle mizne v&nbsp;podzemí s&nbsp;vodopádom Baatara, nazývaným podľa druhého pomenovania priepasti.&nbsp; Kamenným chodníkom klesáme na dno rokliny, ktorá je s&nbsp;najväčšou pravdepodobnosťou prepadnutou časťou mohutnej podzemnej siene. Hučiaca voda dopadá na dno obrovského hrnca a&nbsp;dookola sa nesie jemná vodná triešť. Z&nbsp;pôvodných skalných vrstiev rozrušených eróziou sa zachovali tri skalné mosty. Kým oknom v&nbsp;hornom moste si tok prerazil cestu do podzemia, na stredný most sa možno opatrne postaviť a&nbsp;hľadieť do vlhkej tmy skál porastených machmi.

Prierez priepasťou približuje informačná tabuľa, no zakúsiť jej pravú podzemnú tvár možno len v&nbsp;špeciálnych podmienkach. Vybavení lanami,&nbsp;kompletným speleologickým výstrojom a&nbsp;v&nbsp;sprievode domácich jaskyniarov. Dotyky cédrov: Mohutný strom s&nbsp;extrémne tvrdým drevom, dorastajúci až do výšky štyroch desiatok metrov, je libanonský symbol. Nájdeme ho na štátnej vlajke, smerovkách lietadiel domácej spoločnosti Middle East Airlines i&nbsp;v&nbsp;mnohých logách a&nbsp;symboloch po celej krajine. Napokon, aj latinský názov spája tento jedinečný strom s&nbsp;miestom jeho pôvodu - Cedrus libani. Na Slovensku môžeme niekoľko exemplárov vidieť v&nbsp;Arboréte Tesárske Mlyňany či botanickej záhrade v&nbsp;Banskej Štiavnici.&nbsp; Vybrať sa za cédrami možno na viacero miest. Či už je to lesík Al- -Arz ar-Rabb alebo Božie cédre neďaleko mesta Bšarre na severe krajiny, neveľký les v&nbsp;oblasti Tannúrín, alebo najsúvislejší porast v&nbsp;oblasti pohoria Šúf juhovýchodne od Bejrútu. Tamojší národný park je navyše doplnený malou expozíciou venovanou libanonským cédrom. Na lúkach v&nbsp;okolí mestečkaBeit ed-Dín je dávno jar, no s&nbsp;pribúdajúcou výškou možno čoraz častejšie vidieť i&nbsp;zvyšky snehu. Pod stromami sa topí najpomalšie a&nbsp;pohľad na blázniace sa miestne rodiny prezrádza, že tu všetci v&nbsp;sebe nosia kus dieťaťa. Našťastie! Rovnako ako stromy samotné ich teší miestna zábavka - postaviť na kapote auta malého snehuliaka, detailne ho vyzdobiť a&nbsp;prísť s&nbsp;ním kľukatými cestami až k&nbsp;pobrežiu - najlepšie rovno do Bejrútu.

„My pijeme len v&nbsp;piatok, soboty a&nbsp;nedele sú určené na výlety po krajine!“ žartuje usmiata dvadsiatnička Gina, no jej slová sú v&nbsp;mnohom pravdivé. Keď sa po dospatí piatkovej noci tí obyvatelia krajiny cédrov, ktorým alkohol nie je cudzí, prebudia, húfne nasadajú do áut a&nbsp;smerujú do prírody. Ak nie priamo do hôr, určite za hranice svojich preplnených miest. Zrazu je celkom nepodstatné, kto je odkiaľ a&nbsp;k&nbsp;akej náboženskej či etnickej skupine patrí. Na návštevu kostolov a&nbsp;k&nbsp;soche Panny Márie v&nbsp;Harisse sa vyberú moslimovia i&nbsp;kresťania, rovnaká situácia panuje pri návšteve miest na šiitskom juhu či v&nbsp;doline Bikaa. Najlepšie je to však v&nbsp;horách či pri antických ruinách. Sneh, voda, vzduch, skaly i&nbsp;stromy sú pre každého rovnaké. Bolo by dobré, keby to tak zostalo i&nbsp;v&nbsp;maličkostiach, aké nás naoko rozdeľujú a&nbsp;ktoré je také ľahké zneužiť...

Hoci rozloha Libanonu je len 10&nbsp;452 štvorcových kilometrov, niekedy ťažko uveriť, aká rozmanitá môže byť takáto&nbsp;maličká krajina. Ak by sme však všetky údolia krajiny cédrov rozvinuli do rovnej plochy, jeho veľkosť by sa podstatne natiahla. Podobné je to s&nbsp;turistickým chodníkom Lebanon Mountain Trail, kľukatiacim sa horami, ktorý na 440 kilometroch spája dedinu Kbaját na severe krajiny s&nbsp;malým mestom Mardžájún na jej juhu. Prejsť celú trasu „LMT“ pokojným tempom trvá dvadsaťšesť dní a&nbsp;priamo na nej ležia i&nbsp;mnohé z&nbsp;miest, ktoré sme teraz spolu navštívili - Bšarre, Tannúrín či Afqa. „Škoda, že nemáme toľko času prejsť ju celú naraz,“ vraví Pierre, jeden z&nbsp;domácich turistov. „Bol by to nádherný výlet ponúkajúci iný obraz našej vlasti. Práca však nepustí, a&nbsp;tak aspoň počas voľných dní prejdeme vždy niektorý z&nbsp;jej úsekov,“ dodáva. Milovníkom turistiky sa pri týchto slovách ľahko vynorí v&nbsp;mysli paralela s&nbsp;našou červeno značenou Cestou hrdinov SNP z&nbsp;Devína na Duklu. Prejsť naprieč krajinu pešo naozaj znamená vidieť ju celkom inak, bez ohľadu na to, kde na svete sa nachádzame. Je to výzva, ktorá dokáže pretransformovať bolesť a&nbsp;únavu na radosť, akú nemožno spoznať nijakým iným spôsobom.

Mosty v&nbsp;skalách i&nbsp;v&nbsp;ľuďoch: Trochu zahanbene pokračujeme v&nbsp;ceste spôsobom, ktorý preferuje väčšina Libanončanov - autom. Zastavujeme neďaleko dediny Kfardebian, nad ktorou sa rozprestiera i&nbsp;najväčšie lyžiarske stredisko v&nbsp;krajine Faraiya. Tunajších osemdesiat kilometrov zjazdoviek robí z&nbsp;Faraiye najväčší rezort zimných športov na Blízkom východe, pričom vhodne orientované svahy umožňujú lyžovačku spravidla od decembra až do konca marca. Naše kroky však vedú iným smerom, ku skalnému mostu Džisr el-Hadžar. Pre blízkosť obce Kfardebian ho na tabuliach možno nájsť pod názvom Kfardebian stone bridge. Jeho rozpätie podľa slov domácich predstavuje 34 metrov, výška nad údolím je ešte väčšia. „Je to jedinečné miesto, no pred troma rokmi bol most ohrozený,“ dozvedáme sa od jedného z&nbsp;obyvateľov Kfardebianu. „Akýsi bláznivý podnikateľ mal v&nbsp;pláne postaviť priamo na ňom kaviareň. Našťastie sa nám podarilo zmobilizovať a&nbsp;nič podobné sa neudialo,“ dozvedáme sa zaujímavú informáciu. O&nbsp;pár kilometrov nižšie, no stále vo vyše poldruhatisícovej nadmorskej výške, vyčnievajú vysoko nad horizont múry niekdajšieho Adonisovho chrámu vo Fakre. „Tieto románske ruiny nie sú zabudnutým a&nbsp;mŕtvym miestom, ale robia ľuďom radosť i&nbsp;dnes. Každoročne sa tu konajú koncerty a&nbsp;hudobné festivaly, kde vystupujú umelci ako George Wassouf, mladí tam zasa mávajú svoju šialenú Mad Parade s&nbsp;elektronickou hudbou,“ rozpráva so záujmom starý pán vlastniaci malú reštauráciu oproti ruinám. Jeho manželka nám zatiaľ pripravuje občerstvenie a&nbsp;kávu a&nbsp;pohľad do tvárí oboch je pohľadom do tváre vyrovnaných a&nbsp;spokojných ľudí. Majú jeden druhého a&nbsp;tešia sa z&nbsp;obyčajných dní v&nbsp;krajine, ktorú milujú. Silu jeho posledných slov si mnohí z&nbsp;nás ani neuvedomujeme: „Je tu tak krásne, keď je mier! Dúfam, že už bude stále. Všetko ostatné už potom príde akosi samo...“

Túto krajinu poznáte vďaka konfliktom a násilnostiam. V skutočnosti je nádherná

Výber pre vás

Túto krajinu poznáte vďaka konfliktom a násilnostiam. V skutočnosti je nádherná

Súvisiace články

Najstaršia synagóga na americkom kontinente i menštruačný dom: Aj to nájdete v najmenšej juhoamerickej krajine

V libanonskom Svätom údolí Kadíša chorých lieči aj mŕtvy mních Šarbel

Výber pre vás

V libanonskom Svätom údolí Kadíša  chorých lieči aj mŕtvy mních Šarbel