reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Tirpák a&nbsp;trpák nie je to isté, ale ľahko si to pomýlite, ak nepoznáte históriu. Trpáka slovník slovenského jazyka charakterizuje ako chumaja či truľa, Tirpáci sú zase Slováci, ktorí sa do maďarskej Níreďházy prisťahovali v&nbsp;druhej polovici 18. storočia, keď bolo toto územie vyľudnené po Rákócziho povstaní. Lenže treba poznať aj zemepis - rumunské mesto Satu Mare aj ukrajinský Užhorod sú odtiaľto vzdialené iba päťdesiat kilometrov a&nbsp;slovenský Tokaj približne osemdesiat kilometrov. Z&nbsp;pohľadu obyvateľov hlavných miest, Bratislavčanov či&nbsp;Budapešťanov, to už teda ďalej byť ani nemôže.

Je to tam, kde sa krajina vystrie ako placka, tam, kde obdivujete ešte aj metrový kopček na poli, za ktorým sa skrývajú maďarské tanye, staré sedliacke usadlosti, neraz celkom vyľudnené. Diaľnica vás nekompromisne vedie do Níreďházy, mesta, ktoré sa chváli tým, že je „siedme najväčšie v&nbsp;Maďarsku“ a&nbsp;má aj Sarvašskú ulicu, spomienku na miesto, kde sa kedysi usadili Slováci. „Aj ja som Tirpák,“ hovorí László Gajdos a&nbsp;spomenie, že jeho prastará mama ešte vedela po slovensky. Keď sa ho spýtate, prečo ich volali Tirpáci, pokrúti hlavou, nevie, ale dodá, že aj v&nbsp;Maďarsku sa toto slovo občas používa v&nbsp;pejoratívnom zmysle. „Ale ja som hrdý Tirpák! Kedysi bol iný svet, starí ľudia tu vedeli aj po slovensky, aj po maďarsky, aj po nemecky, a&nbsp;keď ste sa ich spýtali, kto sú, odpovedali - Tir­páci. A&nbsp;tak sa dnes ani ja nepokladám za Slováka, ale za hrdého Tirpáka.“ László Gajdos však okrem svojho pôvodu má byť na čo hrdý.

„Narodil som sa tu a&nbsp;pamätám sa, že to bol veľmi chudobný kraj. Tanye pomaly mizli, turisti sem nechodili a&nbsp;pomaly, ale isto sme upadali do zabudnutia. Mali sme síce kúpele, lenže v&nbsp;Maďarsku je veľa dobrých kúpeľov a&nbsp;do tých našich chodili iba miestni. Darmo sme mali tri kúpaliská, nedokázali pritiahnuť turistov.“ Čo vám v&nbsp;takejto situácii zostáva? Odsťahovať sa do Budapešti alebo si vymyslieť niečo, s&nbsp;čím prerazíte.

„Keď som mal tridsaťštyri rokov, zaklopal som na dvere miestneho úradu a&nbsp;oznámil som im, že chcem čosi urobiť. Hneď mi povedali, že ak od nich nebudem pýtať peniaze, môžem si urobiť, čo chcem. A&nbsp;ja som nechcel nič viac a&nbsp;nič menej než zoologickú záhradu!“

Nakoniec, bol to jeho detský sen. Už keď mal desať rokov, vyhlasoval, že bude riaditeľ zoo. „Všetci ma, samozrejme, mali za blázna. Ale táto myšlienka ma neopustila ani potom, keď som bol aktívny športovec, vzpierač, ani keď som študoval za agroinžiniera, ba ani vtedy, keď som desať rokov pracoval ako novinár. Ja som tú zoologickú záhradu naozaj chcel.“

Bolo to pred dvadsiatimi tromi rokmi. Vybral sa do Bratislavy, do Bojníc a&nbsp;do rumunskej Oradey, aby si vypýtal prvé zvieratá, a&nbsp;z&nbsp;Bratislavy odišiel s&nbsp;antilopami a&nbsp;so zebrami. „Dali mi ich. To zoologické záhrady robia, zvieratá, ktoré nemajú kde umiestniť, dajú inde, ale zostávajú ich majetkom. Postupne pribúdali ďalšie. Vidíte, a&nbsp;dnes je tá naša zoo väčšia než bojnická. Tretia najväčšia vidiecka v&nbsp;Maďarsku. V&nbsp;niečom podobná aj s&nbsp;Bojnicami. Inšpirovali ma, aj ja som chcel mať zoologickú záhradu v&nbsp;lese - aj mám.“

Sedíme v hoteli a všetko okolo pripomína džungľu. Veľké rastliny, bambusové tyče, na ktorých chýbajú už len opice, zhora sa na nás pozerá bizón i zebra, na stenách visia kožušiny zvierat. Najväčšie z nich patrili levici a žirafe. „Levica nám umrela pri pôrode, ale jej potomkovia stále žijú. Nuž a&nbsp;tá žirafa, to bola naša prvá. Umrela na starobu. Takisto bizón,“ vysvetľuje László Gajdos a&nbsp;dodáva, že hotel je to iba pätnásť rokov, predtým budova slúžila pre detský pioniersky tábor. Pochváli sa, že to bol jeho nápad prerobiť ho na džungľu, zvyšok však už nechal na spolupracovníkov, ktorí dobré nápady dotiahnu do konca.

Preto, ako vraví, prvé, na čom si dal záležať, bolo vybudovanie dobrého tímu. „Ale nehovorme o&nbsp;mŕtvych zvieratách. Narodil sa nám tu africký slon, máme baby nosorožca, mláďa bieleho leva, tuleňa...“ Šesťsto druhov zvierat, päťtisíc dokopy. Pochváli sa, že návštevníci môžu vliezť aj medzi opice. Porozprávame mu príbeh, ako sa nám na Srí Lanke opice tlačili cez balkón do izby a&nbsp;pokukovali po všetkom, čo by mohli uchmatnúť, a&nbsp;ako prš­tekmi odtláčali od seba dvere, aby sa dostali dovnútra, a&nbsp;ako našinec na také čosi nevie reagovať, dupe a&nbsp;vykrikuje. Zasmeje sa a&nbsp;povie, že to majú premyslené. Veď ani v&nbsp;tamojšom oceanáriu vás nezožerie tigrí žralok, hoci vám pláva rovno nad hlavou.

„Nechceme cirkus! Po tom netúži ani jedna zoologická záhrada. Nechceme, aby si zvieratá zvykli na ľudí, mali by žiť v&nbsp;čo najprirodzenejšom prostredí. Hoci máme aj slony či ťavy a&nbsp;na ich chrbtoch sa turisti môžu povoziť, ale všetko má svoje hranice.“ To bola aj čiastočná odpoveď na otázku, či má László Gajdos doma psa. „Mám, ale radšej mám mačky. Teraz len jednu, ale boli časy, keď som ich nechal množiť a&nbsp;mal som ich aj zo dvadsať.“ Inými slovami, jazvečík je jazvečík, mačka mačka a&nbsp;krokodíl krokodíl. S&nbsp;tým sa zrejme veľmi mojkať nebudete.

A&nbsp;tak sa z&nbsp;Níreďházy stala turistická základňa. Ročne tam prichádza okolo 600-tisíc návštevníkov, z&nbsp;toho tretina zahraničných. Najmä tých z&nbsp;okolia - Rumunov, Slovákov a&nbsp;Ukrajincov. Zrazu je mesto, ktoré bolo určené na zabudnutie, plné života, môžete sa ísť kúpať, prechádzať po zoologickej záhrade alebo sa vybrať do skanzenu, kde sa čo-to dozviete aj o&nbsp;Tirpákoch. Takže László Gajdos mal dobrý nápad, za ktorý už dvakrát získal ocenenie Najlepšia zoo v&nbsp;Európe. A&nbsp;ďalej spolupracuje s&nbsp;našimi zoologickými záhradami.

„S&nbsp;riaditeľom košickej zoo sa poznáme ešte z&nbsp;čias, keď bol zástupcom riaditeľa v&nbsp;Bojniciach. S&nbsp;oboma záhradami spolupracujeme, v&nbsp;Bojniciach majú nášho orangutana a&nbsp;v&nbsp;Košiciach naše levy,“ hovorí. „A&nbsp;my máme zase pandu červenú z&nbsp;Bratislavy.“ Keď máte päťtisíc zvierat, už to ide. A&nbsp;ešte aj žraloka na maďarskej puste.

Volá sa Ting-Ting, je to panda červená, narodila sa 23. júna 2013 a&nbsp;30. mája 2014 sme ju deponovali do Zoologickej záhrady Sostó v&nbsp;maďarskej Níreďháze, - konštatuje vedúca zoologička bratislavskej zoo Silvia Pirošková. „Jej rodičia sú Coco a&nbsp;Pung, ktorí sa k&nbsp;nám dostali cez koordinátora a&nbsp;začali sa utešene množiť. To bol aj dôvod, prečo sa Ting-Ting dostala do Maďarska.“ Na jej rodičov sme sa boli aj pozrieť, ale veľa pozornosti nám nevenovali. Zaliezli pod strechu prístreška pred silným vetrom, odkiaľ vykúkali len ich zvedavé oči. Určite netušili, že sme videli ich dcéru.

„Zoologické záhrady združené v&nbsp;Európskej asociácii zoo a&nbsp;akvárií zvieratá nesmú navzájom predávať, ale môžu si ich darovať alebo vymeniť. Ak ide o&nbsp;ohrozené zvieratá, riadime sa Európskym záchranným programom pre ohrozené druhy, vtedy do hry vstupujú európski koordinátori, ktorí rozhodnú, kde bude zviera umiestnené. Nuž a&nbsp;medzi takéto druhy patrí panda červená,“ hovorí Miloslava Šavelová, riaditeľka bratislavskej zoo.

Nehovoríme o jednej pande, ale o desiatkach zvierat, ktoré jednoducho nemôžu zostať tam, kde sa narodili, aby nedošlo k príbuzenskej plemenitbe.&nbsp; „A&nbsp;tak máme z&nbsp;Níreďházy aj Eda, papagája kráľovského, ktorý sa v&nbsp;Bratislave úspešne rozmnožuje, a&nbsp;tigra bielej formy menom Achilles, ktorý sa k&nbsp;nám dostal v&nbsp;roku 2006 už ako dospelý tiger a&nbsp;doposiaľ má dvanásť potomkov,“ vysvetľuje zoologička. Má osemnásť rokov a&nbsp;je lenivý ako pes. Dobre nažratý a&nbsp;skrytý medzi múrmi pokojne spal a&nbsp;vôbec ho nezaujímalo, že cez dvoje mreží sa odfotografovať jednoducho nedá, a&nbsp;tak si tú „bielu formu“ nechal pre seba. „Je to indický tiger, ktorého v&nbsp;tejto podobe prvý raz objavili v&nbsp;roku 1951. Aj keď niektoré zoo tvrdia, že by mali chovať len čisté druhy, v&nbsp;iných práve takéto zvieratá pokladajú za raritu a&nbsp;vzácnosť. Takého tigra máme v&nbsp;celom bývalom Československu len my a&nbsp;zoologická záhrada v&nbsp;Liberci,“ dodáva riaditeľka Miloslava Šavelová.

FOTO zvieratiek zo Zoo v Níreďháze v GALÉRII &gt;&gt;

V zabudnutom maďarskom meste si splnil sen: Podľa vzoru Bojníc zriadil zoo, chodia i Slováci

Výber pre vás

V zabudnutom maďarskom meste si splnil sen: Podľa vzoru Bojníc zriadil zoo, chodia i Slováci

Súvisiace články

MÍNUS 7 DNÍ: Fico s Bödörom na spoločnej akcii, ohrozená ZOO a sledovači na súde

Inšpirovala ho slovenská zoo: Dnes je tá jeho väčšia než v Bojniciach!

Najhoršie pandémie v histórii a čo spôsobili: Od moru po koronavírusy. Podľahli im aj celebrity

Edinburghské beštie: Neľútostne vraždili ženy aj deti, aby speňažili ich mŕtvoly

Výber pre vás